ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia rozšírená komora)

zo 14. mája 1998 (*)

„Hospodárska súťaž – Článok 85 ods. 1 Zmluvy o ES – Pojem jedno porušenie – Výmena informácií – Príkaz – Pokuta – Určenie výšky – Metóda výpočtu – Odôvodnenie – Poľahčujúce okolnosti“

Vo veci T‑334/94,

Sarrió SA, spoločnosť založená podľa španielskeho práva, so sídlom v Pampelune (Španielsko), v zastúpení: Antonio Creus Carreras, advokát advokátskej komory v Barcelone, Alberto Mazzoni, advokát advokátskej komory v Miláne, Antonio Tizzano a Gian Michele Roberti, advokáti advokátskej kancelárie v Neapole, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, advokátska kancelária Alain Lorang, 51, rue Albert 1^er,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Richard Lyal, člen právneho servisu, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Alberto Dal Ferro, advokát advokátskej komory vo Vicence, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Carlos Gómez de la Cruz, člen právneho servisu, Centre Wagner, Kirchberg,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 94/601/ES z 13. júla 1994 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o ES (IV/C/33.833 – Carton) (Ú. v. ES L 243, s. 1),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia rozšírená komora),

v zložení: predseda B. Vesterdorf, sudcovia C. P. Briët, P. Lindh, A. Potocki a J. D. Cooke,

tajomník: J. Palacio González, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po ústnej časti konania, ktorá sa uskutočnila v dňoch 25. júna až 8. júla 1997,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkový stav

1        Táto vec sa týka rozhodnutia Komisie 94/601/ES z 13. júla 1994 o konaní podľa článku 85 Zmluvy ES (IV/C/33.833 – Carton) (Ú. v. ES L 243, s. 1) pred uverejnením opraveného rozhodnutia Komisie z 26. júla 1994 [K(94) 2135, konečné znenie] (ďalej len „rozhodnutie“). Rozhodnutím boli uložené pokuty 19 dodávateľom kartónu v rámci Spoločenstva z dôvodu porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy.

2        Výrobkom, ktorého sa rozhodnutie týka, je kartón. V rozhodnutí sa spomínajú tri druhy kartónu zaradené do kvalitatívnych kategórií „GC“, „GD“ a „SBS“.

3        Kartón kvalitatívnej kategórie GD (ďalej len „kartón GD“) je kartón vo vnútri šedý (recyklovaný papier), ktorý obvykle slúži na balenie nepotravinových výrobkov.

4        Kartón kvalitatívnej kategórie GC (ďalej len „kartón GC“) je kartón s vonkajšou bielou vrstvou, ktorý sa obvykle používa na balenie potravinových výrobkov. Kartón GC má vyššiu kvalitu než kartón GD. V období, na ktoré sa rozhodnutie vzťahuje, existoval medzi uvedenými dvoma produktmi cenový rozdiel vo výške asi 30 %. V malom rozsahu slúži vysokokvalitný kartón GC aj na grafické účely.

5        SBS je skratka používaná na označenie kartónu, ktorý je celý biely (ďalej len „biely kartón“). Cena tohto kartón je asi o 20 % vyššia než cena kartónu GC. Je určený na balenie potravín, kozmetických výrobkov, liekov a cigariet, ale hlavne na grafické účely.

6        Listom z 22. novembra 1990 predložila záujmová organizácia British Printing Industries Federation, ktorá zastupuje väčšinu výrobcov potlačených krabíc Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „BPIF“), neformálnu sťažnosť Komisii. Organizácia tvrdila, že výrobcovia kartónu zásobujúci Spojené kráľovstvo zaviedli v tom istom čase jednotné zvýšenie cien, a preto požiadala Komisiu, aby preverila, či nedošlo k prípadnému porušeniu súťažných pravidiel Spoločenstva. S cieľom zabezpečiť publicitu svojej iniciatíve zverejnila BPIF tlačovú správu. Obsah tlačovej správy bol prevzatý odbornou špecializovanou tlačou v priebehu mesiaca decembra 1990.

7        Dňa 12. decembra 1990 podala neformálnu sťažnosť Komisii aj Fédération française du cartonnage, ktorá v sťažnosti vyjadrila svoje pripomienky týkajúce sa francúzskeho trhu s kartónom, vyjadrené obdobne ako v prípade sťažnosti podanej BPIF.

8        V dňoch 23. a 24. apríla 1991 vykonali zamestnanci Komisie konajúci v súlade s článkom 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001 s. 3, ďalej len „nariadenie č. 17“) simultánne kontroly bez predbežného upozornenia v priestoroch niekoľkých podnikov a záujmových združení odvetvia kartónu.

9        Po ukončení kontrol rozposlala Komisia na základe článku 11 nariadenia č. 17 žiadosti o informácie a o písomné podklady všetkým adresátom rozhodnutia.

10      Skutočnosti zistené kontrolami a na základe žiadostí o informácie a o písomné podklady viedli Komisiu k záveru, že dotknuté podniky sa od polovice roka 1986 najmenej do apríla 1991 (vo väčšine prípadov) podieľali na porušovaní článku 85 ods. 1 Zmluvy.

11      Na základe toho Komisia rozhodla o začatí konania v zmysle uvedeného ustanovenia. Listom z 21. decembra 1992 oznámila všetkým dotknutým podnikom svoje výhrady. Všetky podniky, ktoré dostali oznámenie, písomne odpovedali. Deväť podnikov požiadalo o ústne vypočutie. Ich výsluch sa uskutočnil 7. až 9. júna 1993.

12      Na konci konania prijala Komisia rozhodnutie, ktoré obsahuje nasledujúce ustanovenia:

„Článok 1

Buchmann GmbH, Cascades SA, Enso-Gutzeit Oy, Europa Carton AG, Finnboard – the Finnish Board Mills Association, Fiskeby Board AB, Gruber & Weber GmbH & Co KG, Kartonfabriek De Eendracht NV (ktorej obchodné meno je BPB de Eendracht NV), NV Koninklijke KNP BT NV (predtým Koninklijke Nederlandse Papierfabrieken NV), Laakmann Karton GmbH & Co KG, Mo Och Domsjö AB (MoDo), Mayr-Melnhof Gesellschaft mbH, Papeteries de Lancey SA, Rena Kartonfabrik AS, Sarrió SpA, SCA Holding Ltd (predtým Reed Paper & Board (UK) Ltd), Stora Kopparbergs Bergslags AB, Enso Española SA (predtým Tampella Española SA) a Moritz J. Weig GmbH & Co KG porušili článok 85 ods. 1 Zmluvy o ES tým, že sa podieľali na:

–        v prípade Buchmann a Rena približne od marca 1988 najmenej do konca roku 1990,

–        v prípade Enso Española najmenej od marca 1988 najmenej do konca apríla 1991,

–        v prípade Gruber & Weber najmenej od roku 1988 do konca roku 1990,

–        v ostatných prípadoch od polovice roku 1986 najmenej do apríla 1991,

na dohode a zosúladenom postupe od polovice roku 1986, na základe čoho dodávatelia kartónu Európskeho spoločenstva:

–        sa pravidelne stretávali na tajných a inštitucionalizovaných zasadnutiach s cieľom dohodnúť a prijať spoločný odvetvový plán na obmedzenie hospodárskej súťaže,

–        sa rozhodli po spoločnej dohode o pravidelnom zvyšovaní cien výrobkov v každej kvalitatívnej kategórii v jednotlivých národných menách,

–        naplánovali a realizovali simultánne a jednotné zvýšenia cien v celom Európskom spoločenstve,

–        sa dohodli na udržaní trhových podielov hlavných výrobcov na konštantných úrovniach s príležitostnými zmenami,

–        od začiatku roka 1990 prijímali čoraz častejšie zosúladené opatrenia na kontrolu zásobovania trhu Spoločenstva s úmyslom realizovať zosúladené zvýšenia cien,

–        vymieňali si obchodné informácie o dodávkach, cenách, odstávkach výroby, nevybavených objednávkach a miere využitia strojných zariadení s cieľom podporiť vyššie uvedené opatrenia.

...

Článok 3

Nižšie uvedeným podnikom boli uložené nasledujúce pokuty za porušenia pravidiel uvedené v článku 1:

...

xv) Sarrió SpA, pokuta 15 500 000 ECU,

...“

13      V rozhodnutí sa uvádza, že k porušeniu došlo v rámci subjektu s názvom „Groupe d'étude de produit Carton“ (ďalej len „GEP Carton“), ktorý pozostával z viacerých výborov.

14      V tomto subjekte bol v polovici roku 1986 vytvorený orgán „Presidents Working Group“ (ďalej len „PWG“), združujúci najvyšších zástupcov hlavných dodávateľov kartónu Spoločenstva (asi osem).

15      Predmetom činnosti PWG boli hlavne rokovania a zosúladené konanie o trhoch, trhových podieloch, cenách a kapacitách. Predovšetkým prijímal všeobecné rozhodnutia o harmonograme a úrovni zvýšenia cien, ktoré mali výrobcovia realizovať.

16      PWG podával správu „Konferencii predsedov“ (ďalej len „KP“), ktorej sa zúčastňovali (viac či menej pravidelne) takmer všetci generálni riaditelia dotknutých podnikov. KP sa schádzala dvakrát do roka počas predmetného obdobia.

17      Koncom roka 1987 bol zriadený „Joint Marketing Committee“ (ďalej len „JMC“). Cieľom výboru bolo určiť, či a v kladnom prípade ako zaviesť zvýšenie cien a ďalej vymedziť spôsoby iniciatív v oblasti cien, o ktorých PWG rozhodol pre jednotlivé krajiny a pre hlavných zákazníkov so zámerom zaviesť jednotnú cenovú sústavu v celej Európe.

18      Hospodársky výbor (ďalej len „HV“) rokoval hlavne o pohyboch cien na vnútroštátnych trhoch a nevybavených objednávkach a o svojich záveroch podával správu JMC alebo do konca roka 1987 predchodcovi JMC – Marketing Committee. HV bol zložený z obchodných riaditeľov väčšiny dotknutých podnikov a schádzal sa niekoľkokrát do roka.

19      Z rozhodnutia Komisie okrem iného vyplýva, že táto inštitúcia usúdila, že aktivity GEP Carton podporovala výmena informácií prostredníctvom spoločnosti na správu majetku Fides so sídlom v Zürichu (Švajčiarsko). Ako sa uvádza v rozhodnutí, väčšina členov GEP Carton podávala spoločnosti Fides pravidelné správy o objednávkach, výrobe, odbyte a využívaní kapacít. Správy sa spracúvali v rámci systému Fides a zoskupené údaje sa posielali účastníkom.

20      Žalobca Sarrió SA (ďalej len „Sarrió“) vznikol fúziou, ktorá sa uskutočnila v roku 1990 medzi divíziou kartónu najväčšieho talianskeho výrobcu Saffa a španielskym výrobcom Sarrió (odôvodnenia č. 11 rozhodnutia). Sarrió zároveň nadobudol v roku 1991 španielskeho výrobcu Prat Carton (to isté odôvodnenie).

21      Sarrió bol považovaný za zodpovedného za účasť Prat Carton na vytýkanom karteli po celý čas účasti (odôvodnenia č. 154 rozhodnutia).

22      Sarrió vyrába hlavne kartón GD, ale aj kartón GC.

 Konanie

23      Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 14. októbra 1994 podal žalobca túto žalobu.

24      Šestnásť z ďalších osemnástich podnikov označených za zodpovedné za porušenie podalo žalobu proti rozhodnutiu (prípad T‑295/94, T‑301/94, T‑304/94, T‑308/94, T‑309/94, T‑310/94, T‑311/94, T‑317/94, T‑319/94, T‑327/94, T‑337/94, T‑338/94, T‑347/94, T‑348/94, T‑352/94 a T‑354/94).

25      Žalobca v prípade T‑301/94 Laakmann Karton GmbH vzal späť žalobu listom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 10. júna 1996 a vec bola vymazaná z registra Súdu prvého stupňa uznesením z 18. júla 1996, Laakmann Karton/Komisia (T‑301/94, zatiaľ neuverejnené v Zbierke).

26      Štyri fínske podniky, ktoré sú členmi záujmového združenia Finnboard a z toho dôvodu sú označené za spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie pokuty, ktorá bola združeniu uložená, takisto podali žalobu proti rozhodnutiu (spojené veci T‑339/94, T‑340/94, T‑341/94 a T‑342/94).

27      Nakoniec podalo žalobu aj združenie CEPI‑Cartonboard, ktorému nebolo rozhodnutie adresované. Združenie však listom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa z 8. januára 1997 vzalo žalobu späť a vec bola vymazaná z registra Súdu prvého stupňa uznesením zo 6. marca 1997, CEPI‑Cartonboard/Komisia (T‑312/94, zatiaľ neuverejnené v Zbierke).

28      Listom z 5. februára 1997 Súd prvého stupňa vyzval účastníkov konania, aby sa zúčastnili neformálneho zasadnutia najmä v záujme predloženia ich pripomienok k prípadnému spojeniu vecí T‑295/94, T‑304/94, T‑308/94, T‑309/94, T‑310/94, T‑311/94, T‑317/94, T‑319/94, T‑327/94, T‑334/94, T‑337/94, T‑338/94, T‑347/94, T‑348/94, T‑352/94 a T‑354/94 na účely ústnej časti konania. Na zasadnutí, ktoré sa konalo 29. apríla 1997, účastníci konania súhlasili so spojením vecí.

29      Uznesením zo 4. júna 1997 spojil predseda tretej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa vyššie uvedené veci na účely ústnej časti konania podľa článku 50 rokovacieho poriadku z dôvodu ich vzájomnej súvislosti a vyhovel žiadosti o dôverné zaobchádzanie podanej v tejto veci žalobcom.

30      Uznesením z 20. júna 1997 vyhovel žiadosti o dôverné zaobchádzanie podanej žalobcom vo veci T‑337/94 v súvislosti s dokumentom predloženým v odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa.

31      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (tretia rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na určité písomné otázky a predložili určité dokumenty. Účastníci konania žiadosti vyhoveli.

32      Prednesy účastníkov konania vo veciach uvedených v bode 28 a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté počas pojednávania, ktoré sa uskutočnilo od 25. júna do 8. júla 1997.

 Návrhy účastníkov konania

33      Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil rozhodnutie,

–        subsidiárne zrušil článok 2, ako aj článok 3 v rozsahu, v akom toto ustanovenie ukladá žalobcovi pokutu vo výške 15 500 000 ECU,

–        subsidiárne v druhom rade znížil výšku pokuty,

–        zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.

34      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol odvolanie,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 O návrhu na zrušenie rozhodnutia

A –  O procesnom a formálnom dôvode založenom na porušení práv na obranu

 Tvrdenia účastníkov konania

35      Žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práva na obranu, pretože Komisia považovala (v odôvodnení č. 79 rozhodnutia) za dôkaz porušenia dokument nájdený u Finnboard (UK) Ltd pri kontrolách vykonaných v apríli 1991 (ďalej len „cenník Finnboard“). Pripomína, že uvedený dokument mu bol odoslaný až 28. apríla 1994, teda až po odoslaní odpovede na oznámenie výhrad a výsluchu pred Komisiou. Takéto neodôvodnené omeškanie ho zbavilo možnosti vyjadriť svoje stanovisko k skutočnému významu dokumentu, k okolnostiam, za akých bol dokument vypracovaný, ako aj k záverom, ktoré z neho Komisia vyvodila (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461). Oznámenie dokumentu 28. apríla 1994 navyše neviedlo k náprave uvedeného porušenia.

36      Komisia namieta, že predmetný dokument bol odoslaný Sarrió spolu s listom s dátumom 28. apríla 1994, v ktorom bol podrobne vysvetlený obsah dokumentu, ako aj závery, ktoré z neho Komisia vyvodila. Keďže listom z 28. apríla 1994 bola žalobcovi okrem iného ponúknutá možnosť písomne vzniesť prípadné pripomienky, žalobca mohol včas vyjadriť svoj názor k dôkaznej hodnote predmetného dokumentu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, BASF/Komisia, T‑4/89, Zb. s. II‑1523 bod 36).

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

37      Cenník Finnboard získala Komisia pri kontrolách v kanceláriách Finnboard (UK) Ltd v apríli 1991 a informovala o ňom žalobcu vysvetľujúcim listom 16 mesiacov po odoslaní oznámenia o výhradách.

38      Podľa judikatúry Súdu prvého stupňa vyplýva z článku 19 ods. 1 nariadenia č. 17 v spojení s článkami 2 a 4 nariadenia Komisie č. 99/63/EHS z 25. júla 1963 o vypočutiach ustanovených článkom 19 ods. 1 a 2 nariadenia č. 17 (Ú. v. ES 1963, 127, s. 2268), že Komisia musí oznámiť výhrady proti dotknutým podnikom a združeniam a vo svojich rozhodnutiach môže vziať do úvahy iba výhrady, v súvislosti s ktorými mali tieto podniky a združenia možnosť vyjadriť svoje stanovisko (rozsudok z 23. februára 1994, CB a Europay/Komisia, T‑39/92 a T‑40/92, Zb. s. II‑49, bod 47).

39      Dodržiavanie práv na obranu v konaní, ktoré môže viesť k sankciám, akou je aj sankcia v prejednávanej veci, si vyžaduje, aby dotknuté podniky a združenia podnikov mali už od štádia správneho konania možnosť riadne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutočností, výhrad a okolností, na ktoré sa Komisia odvoláva (rozsudok Hoffmann-La Roche/Komisia, už citovaný, bod 11, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑10/92, T‑11/92, T‑12/92 a T‑15/92, Zb. s. II‑2667, bod 39).

40      V prejednávanej veci nebola odovzdaním predmetného dokumentu predložená žiadna nová výhrada okrem tých, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách. Zo sprievodného listu cenníka Finnboard totiž jasne vyplýva, že cenník je iba doplňujúcim dôkazom o spoločnom pláne určovania cien, ktorý bol ako výhrada podrobne vysvetlený v oznámení o výhradách.

41      Žalobcovi bola sprievodným listom k dokumentu vyslovene poskytnutá možnosť vyjadriť už v štádiu správneho konania do desiatich dní svoje stanovisko k tomuto dôkazu. Komisia teda nebránila žalobcovi v tom, aby včas oznámil svoj postoj k dôkaznej hodnote odovzdaného dokumentu (rozsudky Súdneho dvora Hoffmann-La Roche/Komisia, už citovaný, bod 11, a z 25. októbra 1983, AEG/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 27).

42      Z uvedeného vyplýva, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

B –  O veci samej

 O žalobnom dôvode založenom na neexistencii zosúladeného konania týkajúceho sa transakčných cien a na nesplnení požiadaviek odôvodnenia

 Tvrdenia účastníkov konania

43      Žalobca uznáva svoju účasť na zosúladenom konaní týkajúcom sa oznamovaných cien, ale popiera, že by sa toto konanie týkalo transakčných cien. Žalobca jednak tvrdí, že dokumenty v jeho písomnostiach svedčia o tom, že transakčné ceny sa neriadili oznámenými cenami, a na podporu svojho tvrdenia tiež uvádza, že každý zákazník mal možnosť rokovať, a takisto sa odvoláva na vývoj dopytu a výrobných nákladov a na špecifické charakteristiky trhu kartónu, najmä na periodicitu oznamovania zvýšenia cien a vysokú transparentnosť trhu.

44      Nazdáva sa, že Komisia nevysvetlila dosť jasne, či tvrdí, že došlo k zosúladenému konaniu nielen pri oznamovaných cenách, ale aj pri transakčných cenách. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, má totiž rozlíšenie medzi týmito dvoma druhmi zosúladeného konania z dôvodu ich rozdielnych účinkov zásadný význam (pozri rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307). Žalobca vo svojej replike tvrdí, že neurčitosti v súvislosti s predmetom zosúladeného konania sú samy osebe porušením požiadaviek odôvodnenia a presnosti rozhodnutí, ktoré konštatujú porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Porušenie požiadaviek odôvodnenia znamená závažný zásah do legitímnych práv na obranu.

45      Komisia vyhlasuje, že nechápe, ako môže žalobca tvrdiť, že sa podieľal na zosúladenom konaní pri cenách, a súčasne argumentovať, že uskutočnené zvýšenia cien neboli výsledkom uvedeného konania. Zdôrazňuje, že rozhodnutie (hlavne odôvodnenia č. 72 až 102) odkazuje tak na dokumenty dokazujúce zosúladené konanie pri každom oznámenom zvýšení cien v rámci kartelu, ako aj na dokumenty, ktorými každý výrobca skutočne oznámil predmetné zvýšenie cien.

46      Tvrdí, že rozlíšenie medzi zosúladeným konaním pri oznámených cenách a zosúladenom konaní pri transakčných cenách nie je v tomto prípade relevantné. Dohoda v PWG a JMC sa netýkala iba oznámených cien, ale aj prijímania rozhodnutí týkajúcich sa periodických zvýšení cien pre každý druh výrobku a aplikácie simultánnych zvýšení v celom Spoločenstve (pozri dôkazové dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 74 až 90, 92 a 94 až 96 rozhodnutia).

47      Okrem toho vzhľadom na dôkazy o zosúladenom konaní vo výboroch, ktorých sa žalobca zúčastnil, nie je možné tvrdiť, že oznámenia cien nevyvolali neistotu každého podniku v súvislosti so správaním ich konkurencie a že žalobca realizoval cenové zvýšenia nezávisle od zosúladeného konania (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, body 122 a 123).

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

48      Podľa článku 1 rozhodnutia porušili podniky, ktorých sa tento článok týka, článok 85 ods. 1 Zmluvy tým, že sa počas referenčného obdobia podieľali na dohode a zosúladenom postupe, na základe ktorých dodávatelia kartónu v Spoločenstve predovšetkým „rozhodli po spoločnej dohode o pravidelnom zvyšovaní cien pre každú kvalitatívnu kategóriu výrobku v každej národnej mene“ a „naplánovali a zaviedli simultánne a jednotné zvýšenie cien v celom Spoločenstve“.

49      Žalobca uznáva, že sa zúčastňoval na činnosti štyroch orgánov GEP Carton a ani vo svojich písomnostiach a ani v odpovediach na otázky položené Súdom prvého stupňa na pojednávaní nepopiera, že od roku 1988 sa podieľal na zosúladenom konaní pri oznamovaných cenách.

50      Pred vyslovením odpovede na tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa zosúladené konanie netýkalo transakčných cien, treba posúdiť, či Komisia naozaj v rozhodnutí tvrdila, že sa dohoda týkala transakčných cien.

51      Z tohto hľadiska treba predovšetkým konštatovať, že článok 1 rozhodnutia nijako neupresňuje cenu, ktorá bola predmetom zosúladeného zvýšenia.

52      Po druhé, z rozhodnutia nevyplýva, že by Komisia tvrdila, že výrobcovia stanovili, ba dokonca sa dohodli na stanovení, jednotných transakčných cien. Hlavne odôvodnenia č. 101 a 102 zaoberajúce sa „účinkami zosúladených iniciatív v oblasti cien na úroveň cien“ potvrdzujú, že Komisia usúdila, že sa iniciatívy v oblasti cien týkali katalógových cien a ich cieľom bolo vyvolať zvýšenie transakčných cien. V rozhodnutí predovšetkým zdôrazňuje: „Hoci sú všetci výrobcovia rozhodnutí aplikovať zvýšenie cien integrálne, možnosti zákazníkov prejsť na lacnejšiu kvalitu alebo lacnejší produkt môžu viesť niektorých výrobcov k tomu, že svojim tradičným zákazníkom poskytnú zvýhodnenie formou posunutia dátumu vstupu do platnosti zvýšenia cien alebo im poskytnú dodatočnú výhodu vo forme rabatu alebo kvantitatívnej zľavy, aby si zaistili súhlas s plným zvýšením základnej ceny. Nevyhnutným dôsledkom toho je, že všetky účinky cenového zvýšenia sa nemôžu prejaviť ihneď.“ (Odôvodnenie č. 101 ods. 6.)

53      Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že Komisia usúdila, že cieľom tajnej dohody o cenách medzi výrobcami bolo dosiahnuť, aby zosúladené zvýšenie oznamovaných cien malo za následok zvýšenie transakčných cien. V tejto súvislosti vyplýva z odôvodnenia č. 101 ods. 1 rozhodnutia, že „výrobcovia sa neuspokojili len s tým, že oznámili dohodnuté zvýšenia cien, ale prijali, až na pár výnimiek, konkrétne opatrenia na zabezpečenie, aby sa zvýšenie cien u zákazníkov skutočne presadilo“. Okolnosti prejednávanej veci sa teda odlišujú od okolností, ktoré Súdny dvor skúmal vo veci Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, pretože Komisia v rozhodnutí na rozdiel od rozhodnutia, ktoré bolo podnetom k uvedenému rozsudku, netvrdí, že podniky sa medzi sebou dohodli priamo na zvýšení transakčných cien.

54      Túto analýzu rozhodnutia potvrdzujú dokumenty predložené Komisiou.

55      Príloha 109 k oznámeniu o výhradách obsahuje správu zo zasadnutia JMC zo 16. októbra 1989, v ktorej sa hlavne uvádza:

„d)      Holandsko

...

Veľké problémy veľkoodberateľov, najmä Imca, pre ktoré Cascades a Van Duffel ešte stále uplatňujú v praxi nerozumné ceny, čím sťažujú život tak KNP, ako aj Fínom.

...

f)      Belgicko

Situácia je podobná ako v Holandsku. Finnboard presadil cenové zvýšenie u Van Genechten, ale bol nútený znova sa s ním stretnúť kvôli výhodám poskytnutým v Belgicku (Cascades). Budeme neústupní a od Beghin, Cascades a KNP očakávame, že urobia to isté.

...

h)      Taliansko

Saffa má veľké problémy s dovoznými cenami uplatňovanými Kopparfors, Finnboard a takisto Cascades.

Dodávky Saffa výrazne poklesli a dovoz sa výrazne zvýšil.

Saffa žiada, aby dovozcovia ihneď začali dodržiavať oznámené pokyny týkajúce sa cien.“

56      Tento dokument jasne svedčí o tom, že hoci výrobcovia vo všeobecnosti súhlasili s tým, že každý z nich si so zákazníkmi dohodne vlastné transakčné ceny, každý výrobca a hlavne žalobca výslovne uvedený v citovanej prílohe očakával od svojich konkurentov, že budú aplikovať transakčné ceny v súlade s dohodnutými cenami prinajmenšom v tom zmysle, že individuálne rokovania nezbavia účinku dohodnuté zvýšenia katalógových cien.

57      Na pojednávaní žalobca navyše uznal, že oznámené ceny boli východiskom pre rokovanie o transakčných cenách so zákazníkmi, čo je okolnosť, ktorá potvrdzuje, že konečným cieľom bolo zvýšenie transakčných cien. V tejto súvislosti treba povedať, že určenie jednotných katalógových cien dohodnuté medzi výrobcami by nemalo zmysel, keby tieto ceny nemali mať v skutočnosti žiadny účinok na transakčné ceny.

58      Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že neurčité tvrdenia týkajúce sa predmetu zosúladeného konania sú samy osebe porušením požiadaviek odôvodnenia rozhodnutia, treba pripomenúť, že článok 1 rozhodnutia nijako neupresňuje cenu, ktorá bola predmetom tajnej dohody.

59      Za takýchto okolností treba výrok rozhodnutia chápať z hľadiska jeho odôvodnenia v súlade s ustálenou judikatúrou (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73, 55/73, 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 122 až 124).

60      V prejednávanej veci z uvedeného vyplýva, že Komisia v odôvodnení dostatočne vysvetlila, že zosúladené konanie sa týkalo katalógových cien a mala za cieľ zvýšenie transakčných cien.

61      Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

 O žalobnom dôvode týkajúcom sa neúčasti na karteli, ktorý mal za cieľ zmrazenie trhových podielov a kontrolu ponuky

 Tvrdenia účastníkov konania

62      Tento žalobný dôvod sa skladá z troch častí.

63      V prvej časti žalobca tvrdí, že Komisia nemá dôkazy o existencii zosúladeného konania v súvislosti so zmrazením trhových podielov a nemá ani dôkazy o takomto konaní na účel kontroly ponuky. Aj za predpokladu dostatočného dokázania zosúladených konaní nemá Komisia dôkazy o účasti žalobcu na nich. Žalobca predovšetkým popiera dôkaznú hodnotu niektorých príloh k oznámeniu o výhradách, na ktorých Komisia založila svoje rozhodnutie.

64      Po prvé, príloha 73 – vnútorný záznam výrobcu Mayr-Melnhof – dokazuje iba zosúladené konanie pri cenách, vysvetľuje dôsledky prísnej cenovej politiky a potvrdzuje, že žalobca nevyvíjal na Mayr-Melnhof žiadny tlak, aby ten nezvýšil svoje trhové podiely znížením svojich cien. V tejto súvislosti sa žalobca odvoláva na vysvetlenie poskytnuté výrobcom Mayr-Melnhof v jeho liste z 23. septembra 1991 (príloha 75 oznámenia o výhradách).

65      Po druhé, príloha 102 – záznam výrobcu Rena – sa týka zasadnutia Nordic Paperboard Institute (ďalej len „NPI“), združenia, ktorého nebol žalobca členom.

66      Po tretie, vyhlásenia Stora nemôžu byť samy osebe dostatočnými dôkazmi. Stora navyše niekoľkokrát zdôraznil relatívnu samostatnosť podnikov najmä v súvislosti s objemami výroby a voľbou okamihu, kedy zastavia výrobu (pozri odôvodnenia č. 57, 59, 60, 69, 70 a 71 rozhodnutia). Vyhlásenia Stora okrem iného potvrdzujú, že nebol zavedený žiadny systém kontroly kartelu týkajúci sa množstiev. Absencia systému kontroly vývoja množstiev jasne popiera existenciu kartelu v tomto smere. Vyhlásenie Stora sú navyše iba vyjadrením osobného názoru na záujem prijať opatrenia na zabezpečenie kontroly nad objemom výroby a predajom.

67      V druhej časti svojho žalobného dôvodu žalobca zdôrazňuje, že vývoj trhových podielov rôznych podnikov svedčí o neexistencii zosúladeného konania v súvislosti so zmrazením trhových podielov a keby aj takáto dohoda medzi niektorými podnikmi existovala, žalobca sa na nej v žiadnom prípade nepodieľal.

68      Čo sa týka celkového vývoja trhových podielov, žalobca zdôrazňuje, že niektorí výrobcovia, hlavne Iggesund (MoDo) a Mayr-Melnhof, dali do prevádzky počas predmetného obdobia rozsiahle kapacity.

69      Zároveň tvrdí, že jeho vlastný podiel na trhu Spoločenstva sa zmenšil zo 14,3 % v roku 1987 na 11,7 % v roku 1990. Podľa neho uvedené zníženie trhového podielu nie je zlučiteľné s tvrdením Komisie, podľa ktorého sa podieľal na karteli zameranom na zmrazenie trhových podielov rôznych výrobcov. Pokiaľ ide o Prat Carton, zníženie jeho celkového podielu na trhu Spoločenstva približne o 9 % počas obdobia od roku 1987 do roku 1990 takisto potvrdzuje absolútnu neúčasť na akomkoľvek zosúladenom konaní s cieľom zmraziť trhové podiely.

70      V tretej časti žalobného dôvodu žalobca uvádza, že jeho správanie v súvislosti s prípadmi odstávok výroby a vývozom na mimoeurópske trhy sa nezlučuje s tvrdeniami Komisie.

71      Čo sa týka prvej časti žalobného dôvodu, Komisia sa domnieva, že dôkazné prostriedky, ktorých sa dovoláva, hlavne vyhlásenia Stora (prílohy 39 a 43 k oznámeniu o výhradách) a prílohy 73 a 102 k oznámeniu o výhradách, dostatočným spôsobom dokazujú existenciu kartelu týkajúceho sa zmrazenia trhových podielov a kontroly ponuky, ako aj účasť žalobcu na týchto aspektoch kartelu.

72      Pokiaľ ide o druhú časť žalobného dôvodu, pripomína, že sa zakladá na listinných dôkazoch o karteli týkajúcom sa zmrazenia trhových podielov, a tvrdí, že argumentácia žalobcu o vývoji trhových podielov rôznych podnikov nie je relevantná pri zisťovaní, či takýto kartel existoval. V rozhodnutí sa okrem toho výslovne pripustilo, že došlo k pomalému vývoju trhových podielov niektorých podnikov, keďže trhové podiely sa každý rok znova dojednávali (odôvodnenia č. 60 a 131 rozhodnutia). Článok 85 však zakazuje kartely, ktorých cieľom alebo účinkom je obmedzovať hospodársku súťaž, a to nezávisle na rozsahu ich úspechu.

73      Čo sa osobitne týka tvrdení žalobcu o vývoji jeho trhových podielov, Komisia pripomína, že porušenie sa týka celého trhu Spoločenstva. Žalobca sa zúčastňoval PWG, kde prebiehali diskusie o trhových podieloch. V roku 1989 bol dokonca správca poverený riadením Saffa vymenovaný za viceprezidenta GEP Carton.

74      Komisia nakoniec upozorňuje, že tvrdenie žalobcu, že jeho správanie bolo vždy nezávislé, nemá oporu v žiadnom dôkaze. Okrem toho, aj keby žalobca porušil kartel, nič by to nezmenilo na tom, že porušil pravidlá hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Rhône-Poulenc/Komisia, už citovaný).

75      Pokiaľ ide napokon o tretiu časť žalobného dôvodu, Komisia tvrdí, že Stora potvrdil v prílohe 39 oznámenia o výhradách, že PWG naplánoval a vytvoril systém na obnovu rovnováhy a kontrolu výroby tak, aby sa ceny udržali na konštantnej úrovni. Skutočnosť, že situácia na trhu alebo dobré fungovanie kartelu malo za následok to, že žalobca nebol podľa vlastných slov nútený zastaviť výrobu na základe zosúladeného konania, ho nijako nezbavuje zodpovednosti a ani nemá vplyv na jeho účasť na karteli o kontrole trhových podielov a množstiev.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

1.     O existencii zosúladeného konania s cieľom zmraziť trhové podiely a zosúladeného konania s cieľom kontroly ponuky

76      Čo sa týka prvej časti žalobného dôvodu, treba pripomenúť, že podľa ustanovení článku 1 rozhodnutia sa podniky, na ktoré sa rozhodnutie vzťahuje, dopustili porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy tým, že sa počas referenčného obdobia podieľali na dohode a zosúladenom postupe, ktorými sa dodávatelia kartónu Spoločenstva „dohodli na tom, že budú udržovať trhové podiely hlavných výrobcov na konštantných úrovniach s príležitostnými zmenami“ a „od začiatku roka 1990 prijímali čoraz častejšie zosúladené opatrenia na kontrolu zásobovania trhu Spoločenstva s úmyslom realizovať zosúladené zvýšenia cien“.

77      Podľa Komisie tieto dve kategórie tajných dohôd označené v rozhodnutí ako „regulovanie objemov“ boli počas referenčného obdobia iniciované účastníkmi zasadnutí PWG. Z odôvodnenia č. 37 ods. 3 rozhodnutia totiž vyplýva, že skutočná úloha PGW, tak ako ju popisuje Stora, „spočívala najmä v rokovaní a zosúladenom konaní v súvislosti s trhmi, trhovými podielmi, cenami, ako aj zvýšeniami cien a kapacitami“.

78      Pokiaľ ide o úlohu PWG v súvislosti s tajnou dohodou o trhových podieloch, v rozhodnutí (odôvodnenie č. 37 ods. 5) sa uvádza: „v spojitosti s opatreniami na zvýšenie cien PWG podrobne prejednával západoeurópske trhové podiely v rukách národných zoskupení a skupín súkromných výrobcov. Z toho vyplynuli niektoré „dohody“ medzi účastníkmi týkajúce sa ich trhových podielov s cieľom zabrániť tomu, aby zosúladené iniciatívy v oblasti cien ohrozil ponukový previs. Veľké skupiny výrobcov sa totiž dohodli na udržaní svojho trhového podielu na úrovni zodpovedajúcej predajnému a výrobnému obratu, ktorého konečnú verziu každoročne oznamoval a zverejňoval Fides v marci nasledujúceho roku. Vývoj trhových podielov sa na každom zasadnutí PWG analyzoval na základe mesačných výsledkov Fides a v prípade výrazných výkyvov sa od podniku, ktorý bol považovaný za zodpovedný, požadovalo vysvetlenie“.

79      V odôvodnení č.. 52 sa uvádza, že „dohoda uzavretá v rámci PWG v roku 1987 upravovala zmrazenie trhových podielov v rukách hlavných výrobcov v západnej Európe na existujúcej úrovni, ako aj absenciu akejkoľvek iniciatívy zameranej na získanie nových zákazníkov alebo na zlepšenie existujúceho postavenia priebojnou cenovou politikou“.

80      V odôvodnení č. 56 ods. 1 rozhodnutia sa zdôrazňuje: „Základná dohoda uzavretá medzi hlavnými výrobcami na účel zachovania ich trhových podielov sa ďalej uplatňovala počas celého obdobia, na ktoré sa vzťahuje toto rozhodnutie“. V odôvodnení č. 57 sa uvádza, že „‚vývoj trhových podielov‘ sa na každom zasadnutí PWG skúmal na základe predbežných štatistík“. V odôvodnení č. 56 poslednom odseku sa nakoniec zdôrazňuje: „Podniky, ktoré sa zúčastňovali diskusií o trhových podieloch, boli členmi PWG, konkrétne išlo o: Cascades, Finnboard, KNP (až do roku 1988), (Mayr-Melnhof), MoDo, Sarrió, obaja výrobcovia skupiny Stora, CBC a Feldmühle a (od roku 1988) Weig“.

81      Je potrebné sa domnievať, že Komisia preukázala existenciu tajnej dohody o trhových podieloch medzi účastníkmi zasadnutí PWG.

82      Analýza Komisie totiž spočíva hlavne vo vyhláseniach Stora (prílohy 39 a 43 k oznámeniu o výhradách) a potvrdzuje ju príloha 73 k oznámeniu o výhradách.

83      V prílohe 39 k oznámeniu o výhradách Stora vysvetľuje:„PWG sa schádzal od roku 1986 s cieľom prispievať k regulácii trhu. ... Okrem iných činností (zákonných) mal za cieľ prejednávanie a zosúladené konanie týkajúce sa trhov, trhových podielov, cien, ako aj zvýšenia cien, dopytu a kapacít. Jeho úloha spočívala hlavne v posúdení presného stavu ponuky a dopytu na trhu, ako aj opatrení, ktoré treba prijať na jeho reguláciu, a v predložení hodnotenia Konferencii predsedov“.

84      Čo sa týka tajnej dohody o trhových podieloch, Stora uvádza, že „podiely získané vnútroštátnymi skupinami Európskeho spoločenstva, EZVO a iných krajín poskytnuté členmi GEP Carton boli skúmané v PWG“ a že PWG „prerokoval možnosť zachovať trhové podiely na úrovni z predchádzajúceho roka“ (príloha 39 oznámenia o výhradách, bod 19). Upozorňuje však (ten istý dokument, bod 6), že „rokovania o trhových podieloch výrobcov v Európe sa konali aj počas tohto obdobia, pričom prvým referenčným obdobím boli úrovne z roku 1987“.

85      V odpovedi na otázku Komisie z 23. decembra 1991 odoslanej 14. februára 1992 (príloha 43 k oznámeniu o výhradách) Stora ďalej upresňuje: „Kartely týkajúce sa úrovní trhových podielov uzavreté členmi PWG sa týkali celej Európy. Tieto kartely vychádzali z celkových ročných obratov za uplynulý rok, pričom konečné verzie boli obvykle k dispozícii od marca nasledujúceho roka.“ (Bod 1.1.)

86      Toto tvrdenie je potvrdené v tom istom dokumente takto: „...rokovania vyústili do kartelov, ktoré sa vo všeobecnosti uzatvárali v marci každého roka medzi členmi PWG, s cieľom udržať si svoje trhové podiely na úrovni z predchádzajúceho roka“ (bod 1.4). Stora tvrdí, že „nebolo prijaté žiadne opatrenie na zabezpečenie dodržania kartelov“ a že účastníci zasadnutí PWG „si boli vedomí toho, že ak na trhoch zásobovaných inými spoločnosťami zaujmú mimoriadne stanoviská, tie urobia to isté na iných trhoch“ (rovnaký bod).

87      Nakoniec vyhlasuje, že Saffa sa zúčastňoval rokovaní o trhových podieloch (bod 1.2).

88      Tvrdenia Storia týkajúce sa tajnej dohody v súvislosti s trhovými podielmi majú oporu v prílohe 73 k oznámeniu o výhradách. Tento dokument, ktorý sa našiel u FS-Karton, je dôvernou správou s dátumom 28. december 1988, ktorú adresoval obchodný riaditeľ zodpovedný za odbyt skupiny Mayr-Melnhof v Nemecku (pán Katzner) generálnemu riaditeľovi Mayr-Melnhof v Rakúsku (pánovi Gröllerovi) a ktorej predmetom bola situácia na trhu.

89      Podľa tohto dokumentu citovaného v odôvodneniach č. 53 až 55 rozhodnutia viedla užšia spolupráca v „kruhu predsedov“ („Präsidentenkreis“), o ktorej sa rozhodlo v roku 1987, k deleniu na „víťazov“ a „porazených“. Autor správy zaraďuje Mayr-Melnhof do kategórie porazených z viacerých dôvodov, a to najmä:

„2.      Dohoda mohla byť uzavretá iba tak, že nám bola uložená „sankcia“ – požadovalo sa od nás, aby sme podstúpili „obete“.

3.      Trhové podiely z roku 1987 mali byť „zmrazené“, existujúce kontakty sa mali zachovať a nemala sa rozvíjať žiadna nová činnosť alebo kvalita uplatňovaním propagačných cien (výsledok bude viditeľný v januári 1989 – ak budú všetky strany lojálne)“.

90      Tieto vety treba chápať vo všeobecnejších súvislostiach správy.

91      V tejto súvislosti autor správy v úvode hovorí o užšej spolupráci v európskom meradle v „kruhu predsedov“. Kruh predsedov sa podľa Mayr-Melnhof týkal PWG a KP v širších súvislostiach, t. j. bez odkazu na nejakú osobitnú udalosť alebo stretnutie (príloha 75 k oznámeniu o výhradách, bod 2.a), pričom takýto výklad nie je potrebné v tomto kontexte rozoberať.

92      Autor správy ďalej uvádza, že táto spolupráca viedla k „cenovej disciplíne“, ktorá vytvorila „víťazov“ a „porazených“.

93      Práve v súvislosti s touto disciplínou, na ktorej sa dohodol „kruh predsedov“, treba chápať zmienku o zmrazení trhových podieloch na úrovni z roku 1987.

94      Odkaz na rok 1987 ako na referenčný rok sa okrem toho zhoduje s druhým vyhlásením Stora (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, pozri bod 84 vyššie).

95      Pokiaľ ide o úlohu, ktorú PWG zohrával v tajnej dohode o kontrole zásobovania, ktorú charakterizovala kontrola dĺžok dôb odstávok strojov, v rozhodnutí sa uvádza, že PWG zohral pri realizácii odstávok rozhodujúcu úlohu, keď sa v roku 1990 zvýšila výrobná kapacita a dopyt sa znížil: „...na začiatku roku 1990 hlavní výrobcovia... usúdili, že je potrebné vzájomne sa dohodnúť v rámci PWG na realizácii odstávok. Veľkí výrobcovia uznali, že nemôžu zvyšovať dopyt znižovaním cien a že udržovanie plnej výrobnej kapacity by iba viedlo k poklesu cien. Teoreticky sa doba odstávky nutná na obnovenie rovnováhy medzi ponukou a dopytom mohla vypočítať na základe správ o kapacitách...“ (odôvodnenie č. 70 rozhodnutia).

96      V rozhodnutí sa navyše uvádza: „PWG však formálne neuviedol dobu odstávok, ktorú by mal každý výrobca dodržovať. Podľa Stora by vypracovanie koordinovaného plánu odstávky strojov zahrnujúcich všetkých výrobcov spôsobovalo ťažkosti praktického charakteru. Stora uvádza, že práve toto je dôvod, prečo existoval iba „voľný systém podpory.“ (Odôvodnenie č. 71 rozhodnutia.)

97      Je potrebné sa domnievať, že Komisia dostatočne dokázala existenciu tajnej dohody o odstávkach výroby medzi účastníkmi zasadnutí PWG.

98      Dokumenty, ktoré predložila, jej analýzu potvrdzujú.

99      Vo svojom druhom vyhlásení (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, bod 24) Stora vysvetľuje: „Spolu s prijatím PWG politiky prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou a postupným zavádzaním rovnakých cenových systémov od roku 1988 uznali členovia PWG, že je nutné dodržiavať doby odstávok kvôli udržaniu cien pri slabom raste dopytu. Keby sa výrobcovia neuchýlili k uskutočňovaniu odstávok, nemohli by si vzhľadom na rastúcu prebytkovú kapacitu udržať vzájomne dohodnuté úrovne cien.“

100    V nasledujúcom bode svojho vyhlásenia dodáva: „v rokoch 1988 a 1989 mohol priemysel fungovať prakticky s využitím plnej kapacity. Odstávky strojov z iného dôvodu než obvyklé zastavenie prevádzky kvôli opravám a dovolenkám sa stali nutnými od roku 1990. ... Neskôr sa prejavila nutnosť zaviesť odstávku do praxe, pretože tok objednávok sa zastavil a bolo potrebné dodržovať politiku prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou. Dĺžka doby odstávky, ktorú museli výrobcovia dodržiavať (na zabezpečenie rovnováhy medzi výrobou a spotrebou) sa mohla vypočítať na základe správ o kapacitách. PWG formálne neuviedol dobu odstávky, ktorú treba dodržať, aj keď existoval voľný systém podpory...“

101    Čo sa týka prílohy 73 k oznámeniu o výhradách, dôvody uvádzané autorom správy, prečo považuje Mayr-Melnhof v čase vypracovania správy za „porazeného“, sú dôležitými dôkazmi potvrdzujúcimi existenciu tajnej dohody o odstávkach medzi účastníkmi zasadnutí PWG.

102    Autor správy totiž konštatuje:

„4.      Práve v tomto bode sa koncepcia zainteresovaných strán týkajúca sa sledovaného cieľa začína rozchádzať.

...

c)      Všetci zamestnanci oddelení odbytu a európski zástupcovia boli oslobodení od svojho rozpočtu z hľadiska objemov a začala platiť prísna cenová politika, z ktorej neexistovala takmer žiadna výnimka (naši spolupracovníci často nepochopili zmenu nášho postoja k trhu – predtým bola jedinou požiadavkou požiadavka prevádzkovej kapacity, kým odvtedy to bola požiadavka cenovej disciplíny s rizikom odstávky strojov).“

103    Mayr-Melnhof tvrdí (príloha 75 k oznámeniu o výhradách), že vyššie citovaný výňatok sa týka vnútropodnikovej situácie. Z hľadiska všeobecných súvislostí správy je však tento výňatok dôkazom uskutočňovania prísnej politiky na úrovni obchodných skupín, o ktorej sa rozhodlo v „kruhu predsedov“. Dokument treba chápať ako dôkaz toho, že účastníci dohody z roku 1987, to znamená prinajmenšom účastníci zasadnutí PWG, nesporne zvážili dôsledky nastolenej politiky za predpokladu jej prísneho uplatňovania.

104    Skutočnosť, že rokovania výrobcov týkajúce sa kontroly doby odstávok sa konali počas prípravy zvýšenia cien, potvrdzuje hlavne správa zo 6. septembra 1990, ktorej autorom je Rena (príloha 118 k oznámeniu o výhradách), kde sa uvádza pre niekoľko krajín výška cenových zvýšení, ďalej dátumy budúcich oznámení týchto zvýšení, ako aj stav nevybavených objednávok u niekoľkých výrobcov vyjadrený počtom pracovných dní.

105    Autor správy uvádza, že istí výrobcovia plánovali doby odstávky, čo vyjadruje napríklad nasledujúcim spôsobom:

„Kopparfors          5 – 15 days

5/9 will stop for five days“.

106    Na základe uvedeného treba konštatovať, že Komisia dostatočne právne dokázala existenciu tajnej dohody o trhových podieloch medzi účastníkmi zasadnutí PWG, ako aj tajnej dohody o odstávkach medzi tými istými podnikmi. Keďže nebolo spochybnené, že Sarrió sa zúčastňoval zasadnutí PWG, a pretože je tento podnik výslovne menovaný v hlavných priťažujúcich dôkazoch (vyhlásenia Stora a príloha 73 k oznámeniu o výhradách), Komisia právom považovala žalobcu za zodpovedného za účasť na týchto dvoch tajných dohodách.

107    Kritika žalobcu namierená proti vyhláseniam Stora a vyhláseniam uvedeným v prílohe 73 k oznámeniu o výhradách, ktorá sa usiluje poprieť ich dôkazovú hodnotu, nemôže toto konštatovanie nijako spochybniť.

108    Čo sa po prvé týka po sebe nasledujúcich vyhlásení Stora pre Komisiu, je zrejmé, že pochádzajú od jedného z podnikov, ktorý sa zúčastnil na uvedenom porušení, a že obsahujú podrobný popis povahy rokovaní prebiehajúcich v orgánoch GEP Carton, cieľa podnikov v ňom zoskupených, ako aj účasti uvedených podnikov na zasadnutiach rôznych orgánov. Pokiaľ je tento hlavný dôkaz potvrdený ďalšími spisovými dokumentmi, je právne relevantným potvrdením tvrdení Komisie.

109    Pokiaľ ide po druhé o prílohu 73 k oznámeniu o výhradách, žalobca sa domnieva, že dokazuje iba zosúladené konanie v súvislosti s cenami, pretože výkyvy v odbyte, ktoré sa tam spomínajú, sa považujú iba za dôsledok cenovej politiky. V tejto súvislosti sa odvoláva na výklad Mayr-Melnhof (príloha 75 k oznámeniu o výhradách).

110    Analýza žalobcu však nekorešponduje s výkladom dokumentu v jeho širších súvislostiach a výklad, ktorý urobil Mayr-Melnhof, nie je vôbec užitočný.

111    Podľa prílohy 75 k oznámeniu o výhradách je príloha 73 „všeobecným vysvetlením situácie vypracovaným riaditeľom odbytu FS-Karton pre vedenie skupiny, ktoré nie je ničím iným než pokusom vysvetliť vedeniu skupiny stagnáciu obratu podniku poukázaním na novú politiku, ktorá prinútila dcérsku spoločnosť dodržiavať prísnu cenovú disciplínu aj za cenu strát v obrate“. Ako ďalej tvrdí Mayr-Melnhof: „zmrazenie trhových podielov znamenalo, že na dosiahnutie vyššej cenovej úrovne v skupine Mayr-Melnhof nebolo potrebné snažiť sa získať väčšie trhové podiely predajom dodatočných množstiev výrobkov novým zákazníkom alebo nových druhov výrobkov za nerentabilné ceny. Cieľom bolo naopak zachovať existujúce vzťahy s klientelou napriek zvýšeniu cien“.

112    Tieto všeobecné úvahy sa však nezlučujú s úvodným odkazom na „kruh predsedov“ a úplnosť dokumentu musí byť chápaná v kontexte tohto odkazu.

113    Pretože zmienky obsiahnuté v prílohe 73 o „zmrazení“ trhových podielov a regulácii ponuky korešpondujú s vyhláseniami Stora, Komisia správne usúdila, že tieto dokumenty sú ako celok dôkazom existencie zhody vôlí prekračujúcej rámec zosúladeného postupu týkajúceho sa výlučne cien.

114    Keďže Komisia dokázala existenciu dvoch uvedených tajných dohôd, nie je nutné skúmať kritiku žalobcu namierenú proti prílohe 102 k oznámeniu o výhradách.

2.     O skutočnom správaní žalobcu

115    Druhú a tretiu časť žalobného dôvodu, podľa ktorých skutočné správanie podnikov nie je zlučiteľné s tvrdeniami Komisie o existencii dvoch sporných tajných dohôd, tiež nemožno prijať.

116    Po prvé, existenciu tajných dohôd medzi členmi PWG o dvoch aspektoch „politiky prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou“ si netreba zamieňať s ich realizáciou. Dôkazy predložené Komisiou majú totiž takú dôkazovú hodnotu, že údaje o skutočnom správaní žalobcu na trhu nemôžu ovplyvniť závery Komisie v súvislosti so samotnou existenciou tajných dohôd o oboch aspektoch spornej politiky. Tvrdenia žalobcu by navyše mohli viesť k zisteniu, že jeho správanie nebolo v súlade s dohodou medzi podnikmi združenými v rámci PWG.

117    Po druhé, závery Komisie nie sú v rozpore s informáciami poskytnutými žalobcom. Treba zdôrazniť, že Komisia explicitne pripúšťa, že z tajnej dohody o trhových podieloch nevyplýva „žiadny oficiálny sankčný alebo kompenzačný mechanizmus... na posilnenie dohody o trhových podieloch“ a že trhové podiely niektorých veľkých výrobcov sa z roka na rok slabo zvyšovali (pozri najmä odôvodnenia č. 50 a 60 rozhodnutia). Komisia navyše súhlasí s tým, že keďže priemysel pracoval na plný výkon až do začiatku roka 1990, nebola dovtedy prakticky nutná žiadna odstávka (odôvodnenie č. 70 rozhodnutia).

118    Po tretie, podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že sa podnik nepodriaďuje výsledkom zasadnutí so zjavne protisúťažným zameraním, ho nezbavuje plnej zodpovednosti za účasť na karteli, ak sa od obsahu schôdzí verejne nedištancoval (pozri napríklad rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfileurope/Komisia, T‑141/89, Zb. s. II‑791, bod 85). Takisto ani skutočnosť, že správanie takého podniku na trhu nebolo v súlade s dohodnutým správaním, nijako neovplyvňuje jeho zodpovednosť za porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy.

 O žalobnom dôvod založenom na omyle, ktorého sa Komisia dopustila v súvislosti s trvaním zosúladeného konania týkajúceho sa cien

 Tvrdenia účastníkov konania

119    Žalobca tvrdí, že na zosúladenom konaní týkajúcom sa oznamovaných cien sa on sám podieľal až od začiatku roku 1988. Zvýšenie cien v januári 1987 v Spojenom kráľovstve bolo iba prirodzenou reakciou výrobcov na slabú britskú menu vo vzťahu k ostatným európskym menám a jednotný charakter tohto zvýšenia vyplynul z transparetnosti trhu. Hospodárskym subjektom nemožno zakázať prispôsobiť svoje správanie zistenému alebo očakávanému správaniu ich konkurentov (rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný). Navyše ani prílohy 44 a 61 k oznámeniu o výhradách a ani dokument A-17-2 nie sú dôkazom o zosúladenom konaní medzi podnikmi týkajúcom sa cien. V každom prípade sa žalobcu netýkajú.

120    Čo sa týka ukončenia zosúladeného konania týkajúceho sa cien, Komisia nesprávne uviedla ako dátum apríl 1991, pričom k oznámeniu posledného zosúladeného zvýšenia cien došlo v septembri a októbri 1990.

121    Komisia pripomína, že žalobca sa zúčastňoval zasadnutí PWG a JMC od okamihu ich založenia a ešte roku 1991 bol ich členom. Zdôrazňuje, že hoci dokumenty nájdené v priestoroch jedného z dotknutých podnikov svedčia o tom, že na konci roku 1987 bola uzavretá dohoda o otázkach súvisiacich s reguláciou objemov a cenovou disciplínou (odôvodnenie č. 53 rozhodnutia), nevyvracia to skutočnosť, že zainteresovaní výrobcovia mali do toho času celý rad tajných zasadnutí, na ktorých prejednávali plán vylúčenia hospodárskej súťaže (pozri najmä odôvodnenie č. 161 rozhodnutia). Prílohy 35 a 43 k oznámeniu o výhradách potvrdzujú toto tvrdenie. Komisia ďalej uvádza, že presnosť jej dedukcií v súvislosti s trvaním porušovania je takisto potvrdená zvýšeniami cien, ktoré výrobcovia uskutočňovali od roku 1987.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

122    Podľa článku 1 rozhodnutia porušil žalobca článok 85 ods. 1 Zmluvy tým, že sa od polovice roku 1986 najmenej do apríla 1991 podieľal na dohode a na zosúladenom postupe, na základe ktorých dodávatelia kartónu Spoločenstva rozhodli najmä o zvýšeniach cien kartónu a plánovali a uskutočnili simultánne a jednotné zvýšenia cien v celom Spoločenstve. V odôvodnení č. 74 sa upresňuje, že prvá zosúladená iniciatíva v oblasti cien, na ktorej sa žalobca podieľal (príloha A k rozhodnutiu), sa uskutočnila v Spojenom kráľovstve v roku 1986 „keď sa nový mechanizmus GEP Carton práve utváral“.

123    V odôvodnení č. 161 ods. 2 sa však uvádza, že väčšina podnikov, ktoré boli adresátmi rozhodnutia, sa zúčastňovala na porušovaní od júna 1986, keď „bol vytvorený PWG a keď sa tajná dohoda medzi výrobcami zintenzívnila a stala sa účinnejšou“.

124    Na podporu svojej kritiky v súvislosti so začiatkom zosúladeného konania týkajúceho sa cien spochybňuje žalobca dôkaznú hodnotu príloh 61 a 44 k oznámeniu o výhradách, ako aj dokumentu A-17-2.

125    Prílohu 61 k oznámeniu o výhradách tvorí správa objavená u obchodného zástupcu Mayr-Melnhof v Spojenom kráľovstve. Komisia usudzuje, že ide o „interný záznam vypracovaný počas ‚Konferencie predsedov‘, ktorý [podporuje] tvrdenie Stora, že na ‚Konferencii predsedov‘ sa prerokovala de facto politika určenia cien na základe tajnej dohody“ (odôvodnenia č. 41 ods. 3 a č. 75 ods. 2 rozhodnutia).

126    Tento dokument, ktorý sa týka zasadnutia vo Viedni 12. a 13. decembra 1986, obsahuje nasledujúcu informáciu:

„Cenová politika v Spojenom kráľovstve

Zástupca Weig sa zúčastnil nedávneho zasadnutia Fides, počas ktorého vyhlásil, že 9 % považujú pre Spojené kráľovstvo za príliš vysoké percento a že percentuálnu sadzbu upravujú na 7 %!! Sklamanie bolo veľké, pretože to určuje „negociačnú úroveň“ pre všetkých. Cenová politika v Spojenom kráľovstve bude zverená RHU za podpory [Mayr-Melnhof], aj keď to spôsobí dočasné zníženie prevádzkovej kapacity, hoci sa usilujeme o zachovanie cieľa 9 % (čo sa ešte uvidí). [Mayr-Melnhof/FS] uplatňujú v Spojenom kráľovstve politiku rastu, ale pokles ziskov je výrazný, a my musíme bojovať za získanie kontroly nad cenami. [Mayr-Melnhof] nepopiera, že skutočnosť, že sa vie, že došlo k zvýšeniu výrobnej kapacity v Nemecku o 6 000, nič nerieši!“

127    Zasadnutie Fides, o ktorom je zmienka na začiatku citovanej časti, je podľa Mayr‑Melnhof (odpoveď na žiadosť o informácie, príloha 62 k oznámeniu o výhradách) pravdepodobne zasadnutie KP z 10. novembra 1986.

128    Treba uviesť, že analyzovaný dokument potvrdzuje, že Weig reagoval poskytnutím údajov o svojej budúcej cenovej politike v Spojenom kráľovstve vo vzťahu k počiatočnej úrovni zvýšenia cien.

129    Dokument však nepreukazuje, že Weig reagoval na určenú úroveň zvýšenia cien dohodnutú medzi podnikmi združenými v GEP Carton pred 10. novembrom 1986.

130    V tejto súvislosti sa totiž Komisia neodvoláva na žiadny iný dôkaz. Zmienku Weig o cenovom zvýšení o „9 %“ možno navyše vysvetliť oznámením zvýšenia cien v Spojenom kráľovstve spoločnosťou Thames Board Ltd 5. novembra 1986 (príloha A-12-1). Ako vyplýva z výstrižku z tlače, oznámenie bolo zverejnené v krátkom čase (príloha A-12-3). Komisia nakoniec nepredložila žiadny ďalší dokument, ktorý by bol priamym dôkazom, že zvýšenia cien boli dohodnuté na zasadnutiach KP. Za daných okolností nemožno vylúčiť, že pripomienky Weig v podobe uvedenej v prílohe 61 k oznámeniu o výhradách boli prerokované mimo zasadnutia KP 10. novembra 1986, ako Weig opätovne tvrdil na pojednávaní.

131    Okrem toho správa zo zasadnutia správnej rady spoločnosti Feldmühle (UK) Ltd, ktoré sa uskutočnilo 7. novembra 1986 (príloha A-17-2), o ktorej sa zmieňuje Komisia v rozhodnutí (odôvodnenie č. 74 ods. 3 rozhodnutia), je iba potvrdením toho, že oznámenie zvýšenia cien približne o 9 % spoločnosťou Thames Board Ltd bolo tejto britskej dcérskej spoločnosti Feldmühle známe pred 10. novembrom 1986: „The TBM and the Fins have announced price increases of approximately 9 % to be effective from February 1987 and it would appear that most other mills will be looking for the same sort of increase“ („TBM a Fíni oznámili zvýšenie cien asi o 9 % s účinnosťou od februára 1987 a zdá sa, že väčšina výrobcov je pripravená pristúpiť k rovnakému zvýšeniu“) (príloha A-17-2 citovaná Komisiou v odôvodnení č. 74 rozhodnutia).

132    Čo sa týka prílohy 44 k oznámeniu o výhradách, teda rukou písaného záznamu v zápisníku jedného zamestnanca Feldmühle na stranách označených dátumom 15. a 17. január 1987, Komisia sa nazdáva, že je „doplňujúcim dôkazom o zosúladenom konaní“ (odôvodnenie č. 75 ods. 3 rozhodnutia).

133    Tento záznam nemá takú dôkaznú hodnotu, akú mu pripisuje žalovaná. Zasadnutie, ktorého sa záznam týka, nie je identifikované, takže nemožno vylúčiť, že išlo o vnútropodnikové zasadnutie Feldmühle. Okrem toho, keďže záznam, pravdepodobne pochádza z polovice januára 1987, nedokazuje, že by sa zvýšenie cien uskutočnilo okrem iného aj „zo strany TMB“ na základe zosúladeného postupu, pričom uvedený údaj môže byť prostým konštatovaním.

134    Niektoré zmienky uvedené v zázname dokonca odporujú tvrdeniu Komisie, že záznam potvrdzuje existenciu tajnej dohody v súvislosti s rozhodnutím zvýšiť v Spojenom kráľovstve ceny. Predovšetkým poznámky riaditeľa Feldmühle, že je „skeptický“ voči Kopparfors a že považuje Mayr-Melnhof za „nezodpovedný“ („ohne Verantwortung“) nemožno považovať za tvrdenia podporujúce názor Komisie. Rovnako je tomu aj v prípade poznámky: „Finnboard: Preisautonomie auch f. Tako“ („Finnboard: cenová autonómia aj pre Tako“).

135    Z uvedeného vyplýva, že Komisia nedokázala, že podniky sa dohodli zvýšiť v Spojenom kráľovstve ceny v januári 1987 a a fortiori ani to, že žalobca sa zúčastňoval rokovaní na túto tému.

136    Keďže sa však žalobca ako podnik zúčastňoval, ako to sám uznal, zasadnutí PWG od založenia tohto orgánu GEP Carton v polovici roku 1986, musí byť považovaný za zodpovedného za tajnú dohodu o cenách od uvedeného dátumu.

137    PWG bol totiž zriadený istými podnikmi, ku ktorým patrí aj žalobca, s najmä protisúťažným úmyslom. Ako uviedol Stora (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, bod 8), „stretával sa od roku 1986 so zámerom prispieť k regulácii trhu“ a jeho cieľom bolo najmä „rokovanie a zosúladené konanie o trhoch, trhových podieloch, cenách, ako aj o zvýšení cien a kapacitách“ [príloha 35 k oznámeniu o výhradách, bod 5 písm. iii)].

138    Úloha, ktorú zohrávali podniky združené v tomto orgáne v súvislosti s tajnou dohodou o trhových podieloch a tajnou dohodou o dobe odstávky strojov, bola popísaná v predchádzajúcom žalobnom dôvode (pozri bod 78 až 106). Podniky združené v tomto orgáne zároveň diskutovali o iniciatívach v oblasti cien. Podľa Stora (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, bod 10) „od roku 1987 dospel PWG k dohode a prijal všeobecné rozhodnutia týkajúce sa harmonogramu... a úrovne zvýšenia cien, ktoré majú realizovať výrobcovia kartónu“.

139    Skutočnosť, že žalobca súhlasil s vytvorením orgánu s protisúťažným zameraním a s účasťou na jeho zasadnutiach, na ktorých sa hlavne prerokúvali budúce zvýšenia cien, berúc do úvahy, že uvedené zameranie bolo zakladajúcim podnikom známe a akceptovali ho, je dostatočným dôvodom na to, aby bol žalobca považovaný za zodpovedného za tajnú dohodu o cenách od polovice roku 1986, teda od okamihu, od kedy žalobca priznal svoju účasť v PWG.

140    Čo sa týka dátumu skončenia zosúladeného konania týkajúceho sa cien, Komisia správne označila apríl 1991, keď zamestnanci Komisie vykonali kontroly v priestoroch niekoľkých podnikov podľa článku 14 nariadenia č. 17. Posledné zvýšenie cien, ktoré bolo predmetom zosúladeného konania, oznámené v októbri 1990 žalobcom sa uskutočnilo od januára 1991 a úroveň katalógových cien dohodnutá medzi podnikmi bola v platnosti ešte v apríli 1991.

141    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na omyle Komisie v súvislosti s trvaním kartelu týkajúceho sa zmrazenia trhových podielov a o kontroly ponuky

 Tvrdenia účastníkov konania

142    Žalobca tvrdí, že aj keby bola dokázaná existencia kartelu o zmrazení trhových podielov a o kontrole ponuky, Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia jeho trvania, pretože dôkazy, na ktoré sa odvoláva, dokazujú, že do konca roku 1988 neexistoval žiaden kartel. Vo svojej replike ďalej tvrdí, že príloha 102 k oznámeniu o výhradách, teda záznam Rena zo zasadnutia NPI z 3. októbra 1988, potvrdzuje neexistenciu takéhoto kartelu v čase vypracovania záznamu, v ktorom autor iba uvádza možnosť preskúmať reguláciu ponuky, ak nastanú ťažkosti v oblasti cien.

143    Komisia sa odvoláva na tvrdenia, ktoré predniesla v rámci žalobného dôvodu týkajúceho sa omylu v súvislosti s odhadom trvania zosúladeného konania vo vzťahu k cenám (pozri bod 121 vyššie).

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

144    Súd prvého stupňa už konštatoval (pozri body 78 až 106 vyššie), že Komisia dokázala, že podniky združené v PWG sa zúčastnili jednak tajnej dohody o trhových podieloch a jednak tajnej dohody o odstávkach výroby.

145    Z rozhodnutia vyplýva, že „zmrazenie“ trhových podielov a preskúmanie odstávok začali byť osobitne prejednávané účastníkmi zasadnutí PWG od konca roku 1987 s cieľom zaistiť úspešný priebeh iniciatív v oblasti cien od roku 1988 (pozri hlavne odôvodnenia č. 51 až 60). V tejto súvislosti sa v rozhodnutí uvádza: „Všetci členovia PWG mali obavy z toho, aby „obnovené“ iniciatívy neboli podkopávané výrazným zvýšením predávaných objemov. Práve to Stora nazval politikou „prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou“ (odôvodnenie č. 51 ods. 1). Komisia však trvá na tom, že charakteristickou črtou „politiky prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou“, ktorá charakterizovala GEP Carton od konca roka 1987 do apríla 1991, bolo „zmrazenie trhových podielov hlavných výrobcov najprv na úrovni z roku 1987“ a „koordinovaná organizácia ‚dôb odstávok výroby‘ hlavnými výrobcami namiesto zníženia cien (hlavne od roku 1990)“ (odôvodnenie č. 130 ods. 2).

146    Tieto tvrdenia Komisie sa opierajú hlavne o prílohy 39 a 73 k oznámeniu o výhradách.

147    V dokumente tvoriacom prílohu 39 (bod 5) Stora upresňuje: „S iniciatívou v oblasti cien z roku 1987 bola spojená potreba zachovania približnej rovnováhy medzi výrobou a spotrebou (politika prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou).“

148    Čo sa týka začiatku tajnej dohody o trhových podieloch, z prílohy 73 k oznámeniu o výhradách vyplýva (pozri bod 89 vyššie), že „kruh predsedov“ („Präsidentenkreis“) sa rozhodol užšie spolupracovať od októbra alebo novembra 1987. Výsledkom tejto spolupráce bola tajná dohoda o trhových podieloch od tohto dátumu.

149    Čo sa týka začiatku tajnej dohody o dobách odstávok výroby, Stora vyhlasuje: „Prijatím PWG politiky prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou a postupným zavádzaním rovnakých cenových systémov od roku 1988 uznali členovia PWG, že je nutné dodržiavať doby odstávok kvôli udržaniu cien pri slabom raste dopytu. Keby sa výrobcovia neuchýlili k uskutočňovaniu odstávok, nemohli by udržať cenové úrovne dohodnuté s ohľadom na rastúcu prebytkovú kapacitu“ (príloha 39 bod 24).

150    Ďalej uvádza: „V rokoch 1988 a 1989 mohol priemysel fungovať prakticky s využitím plnej kapacity. Odstávky strojov z iného dôvodu než obvyklé zastavenie prevádzky kvôli opravám a dovolenkám sa stali nutnými od roku 1990. ... Neskôr sa prejavila nutnosť zaviesť odstávky do praxe, pretože tok objednávok sa zastavil a bolo potrebné dodržovať politiku prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou.“ (Príloha 39, bod 25.)

151    Na základe týchto dôkazov Komisia preukázala, že podniky, ktoré sa zúčastňovali zasadnutí PWG, prijali na konci roku 1987 tzv. politiku „prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou“ a že jeden z aspektov tejto politiky, teda tajná dohoda o trhových podieloch, bol uplatnený s okamžitou platnosťou, kým aspekt odstávok výroby mohol byť efektívne uplatnený až od roku 1990.

152    Z uvedeného vyplýva, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

 O žalobnom dôvode týkajúcom sa nesprávneho posúdenia systému výmeny informácií Fides Komisiou

153    Žalobca vo svojej replike tvrdí, že systém výmeny informácií Fides nebol takej povahy, ktorá by viedla k podpore správania na základe tajnej dohody, a teda nebol nezlučiteľný s článkom 85 Zmluvy. Podľa neho existujú výrazné rozdiely medzi skutkovými okolnosťami tejto veci a okolnosťami, ktoré viedli k rozhodnutiu Komisie 87/1/EHS z 2. decembra 1986 o konaní podľa článku 85 Zmluvy EHS (IV/31.128 – Fatty Acids) (Ú. v. ES L 3, 1987, s. 17), na ktoré sa Komisia odvoláva v odôvodnení č. 134 rozhodnutia.

154    Komisia vo svojej duplike zdôrazňuje, prečo sa odvoláva sa na už citované rozhodnutie „Fatty Acids“. Tvrdí, že v prejednávanej veci bolo prinajmenšom účinkom systému výmeny informácií podpora kartelu.

155    Súd prvého stupňa pripomína, že v zmysle článku 48 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

156    Žalobný dôvod založený na nesprávnom posúdení systému výmeny informácií Fides Komisiou uviedol žalobca prvýkrát až v štádiu repliky a táto námietka sa nezakladá na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

157    Preto je tento žalobný dôvod neprípustný.

 O žalobnom dôvode založenom na omyle, ktorého sa Komisia dopustila úsudkom, že ide o jedno a celkové porušenie a že Sarrió je zaň zodpovedný v plnom rozsahu

 Tvrdenia účastníkov konania

158    Žalobca napáda stanovisko Komisie jednak v časti, kde uvádza existenciu jedného porušenia, a jednak v časti týkajúcej sa plnej zodpovednosti žalobcu.

159    Po prvé, Komisia sa predovšetkým opierala o „obviňujúcu teorému“, pretože nemala k dispozícii priame dôkazy o celkovom karteli. Komisii prislúcha povinnosť preukázať, či a v kladnom prípade do akej miery sa žalobca podieľal na každom z prvkov jedného porušenia. Pokiaľ ide o porušovanie práva hospodárskej súťaže Spoločenstva, treba uplatňovať zásadu prísnej individuálnej zodpovednosti, pretože idea kolektívnej zodpovednosti odporuje predovšetkým kvázi trestnému charakteru sankcií, ktoré môžu byť v prípade takých porušení uložené. Komisia teda nesprávne tvrdí, že nie je nutné dokázať aktívnu účasť žalobcu na každom prvku porušenia. Naopak, je nutné určiť jednak presnú povahu porušenia a jednak preveriť prípadnú individuálnu účasť každého podniku, aby sa dala správne určiť individuálna zodpovednosť a na základe toho primeraná individuálna sankcia.

160    Po druhé, žalobca tvrdí, že základným zásadám práva Spoločenstva a najmä zásade upravujúceho dôkazné bremeno odporuje zakladanie individuálnej zodpovednosti podniku za porušenie iba na jeho príslušnosti k združeniu, ktorého činnosti boli aspoň čiastočne legitímne.

161    Po tretie, žalobca tvrdí, že Komisia nevzala riadne do úvahy jeho osobitné postavenie na trhu, ani jeho postavenie v GEP Carton. Práve s cieľom lepšie čeliť konkurencii využil v roku 1986 právo zúčastňovať sa zasadnutí GEP Carton.

162    Komisia tvrdí, že dokázala existenciu kartelu a aktívnej účasti žalobcu na ňom vo vedúcom postavení. Uviedla, že svoju analýzu založila na presných a preukázaných skutkových okolnostiach a že tvrdenia žalobcu založené na akomsi druhu „kolektívnej zodpovednosti“ alebo „obviňujúcej teoréme“ nie sú dôvodné.

163    Ďalej tvrdí, že zodpovednosť žalobcu sa vôbec nezakladala iba na jeho členstve v GEP Carton. V skutočnosti jeho zodpovednosť spočíva jednak na aktívnej účasti na zasadnutiach rôznych výborov GEP Carton s protisúťažným zameraním a jednak na skutočnosti, že žalobca následne prijal postupy dohodnuté na uvedených zasadnutiach.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

164    Na úvod treba zdôrazniť, že Komisia konštatovala, že žalobca porušil článok 85 ods. 1 Zmluvy tým, že sa prinajmenšom od polovice roku 1989 do apríla 1991 podieľal na dohode a na zosúladenom postupe, ktorý sa začal uplatňovať v polovici roku 1986 a spočíval v niekoľkých rôznych prvkoch.

165    Podľa odôvodnenia č. 116 ods. 2 rozhodnutia „spočíva porušenie hlavne v spoločnom nezákonnom združení výrobcov v rámci podniku počas niekoľkých rokov, ktoré sledovalo spoločný cieľ“. Táto koncepcia porušenia je vyjadrená aj v odôvodnení č. 128: „Delenie toho, čo je zjavne spoločným nepretržitým konaním s jediným a jednotným globálnym cieľom, na niekoľko rôznych porušení by bolo umelé (pozri aj rozsudok Súdu prvého stupňa, Imperial Chemical Industries/ Komisia Európskych spoločenstiev, T‑13/89, bod 260).“

166    Hoci Komisia v rozhodnutí nepoužila formálne pojem „jedno porušenie“, implicitne sa na tento pojem odvolala, ako to potvrdzuje odkaz na bod 260 rozsudku Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, ICI/Komisia (T‑13/89, Zb. s. II‑1021).

167    Okrem toho opakované použitie slova „kartel“ zo strany Komisie na účel označenia rôznych zistených protisúťažných správaní vyjadruje globalizujúcu koncepciu porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia č. 117 rozhodnutia, Komisia usudzuje: „Správny prístup znamená v tomto prípade dokázať existenciu a fungovanie kartelu ako celku a určiť jeho hlavné charakteristické črty a potom dokázať: a) existenciu dôveryhodných a presvedčivých dôkazov o spojení jednotlivých výrobcov so spoločným systémom a b) obdobia, kedy sa na ňom každý výrobca podieľal“. Ďalej uvádza (to isté odôvodnenie): „Komisia... nie je povinná rozdeliť rôzne podstatné znaky porušenia tým, že izoluje jednotlivé momenty, pri ktorých sa počas trvania dohody uskutočnil konsenzus v tej či onej veci, alebo jednotlivé príklady správania s cieľom tajnej dohody, a tým, že zbaví viny za akúkoľvek účasť na tejto okolnosti alebo osobitnom aspekte kartelu výrobcov, ktorých angažovanie sa nedokázalo priamymi dôkazmi“. Okrem toho zdôrazňuje (odôvodnenie č. 118), že „existuje dosť priamych dôkazov o podiele každého predpokladaného účastníka na porušení“, pričom netreba rozlišovať jednotlivé aspekty tohto globálneho porušenia.

168    Jedno porušenie, ako ho poníma Komisia, sa zamieňa s „kartelom ako celkom“ alebo „celkovým kartelom“ a je charakterizované nepretržitým správaním niekoľkých podnikov sledujúcich spoločný nezákonný cieľ. Z tejto koncepcie jedného porušenia vyplýva dôkazový systém popísaný v odôvodnení č. 117 rozhodnutia, ako aj jednotná zodpovednosť v tom zmysle, že každý podnik „podieľajúci sa“ na celkovom karteli sa považuje za zodpovedný bez ohľadu na podstatné znaky, akými bola ich účasť na dohode dokázaná.

169    Aby Komisia mohla každý z uvedených podnikov považovať v rozhodnutí, akým je aj toto rozhodnutie, za zodpovedný počas určitého obdobia za celkový kartel, musí dokázať, že každý z nich buď súhlasil s prijatím celkového plánu zahrnujúceho podstatné znaky kartelu, alebo sa počas tohto obdobia priamo zúčastňoval na týchto podstatných znakoch. Podnik možno považovať za zodpovedný za celkový kartel aj vtedy, keď sa preukáže, že sa priamo zúčastnil iba na jednom alebo niekoľkých podstatných znakoch tohto kartelu, ak vedel alebo nevyhnutne musel vedieť jednak to, že tajná dohoda, na ktorej sa zúčastňuje, je súčasťou globálneho plánu, a jednak to, že tento globálny plán zahrnuje všetky podstatné znaky kartelu. Keď je tomu tak, skutočnosť, že zainteresovaný podnik sa priamo nezúčastnil všetkých podstatných znakov celkového kartelu, ho nemôže zbaviť zodpovednosti za porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy. Takúto okolnosť však možno vziať do úvahy pri posudzovaní závažnosti porušenia zisteného v súvislosti s ním.

170    V tomto prípade z rozhodnutia vyplýva, že porušenie konštatované v článku 1 rozhodnutia spočíva v tajných dohodách týkajúcich sa troch rôznych predmetov, ktoré však sledujú jeden spoločný cieľ, čo znamená, že tieto tajné dohody musia byť považované za podstatné znaky celkového kartelu. Z tohto článku totiž vyplýva, že každý podnik, ktorý je v ňom uvedený, porušil článok 85 ods. 1 Zmluvy tým, že sa zúčastnil na dohode a zosúladenom postupe, ktorými sa podniky a) rozhodli po spoločnej dohode pravidelne zvyšovať ceny pri každej kvalitatívnej kategórii výrobkov v každej národnej mene a zvýšenia cien naplánovali a uskutočnili, b) dohodli sa na zachovaní trhových podielov hlavných výrobcov na konštantných úrovniach s príležitostnými zmenami a c) od začiatku roka 1990 čoraz častejšie prijímali zosúladené opatrenia na kontrolu zásobovania trhu Spoločenstva, aby zabezpečili realizáciu vzájomne dohodnutých zvýšení cien.

171    Vo svojom rozhodnutí Komisia upresnila napriek svojej koncepcii jedného porušenia, že „v kľúčových dokumentoch, ktoré celkove potvrdzujú existenciu kartelu alebo jeho rôznych prejavov, sa často uvádzajú účastníci menovite a že existuje veľký počet písomných dôkazov poukazujúcich na úlohu každého výrobcu v karteli a na význam jeho účasti“ (odôvodnenie č. 118 ods. 1 rozhodnutia).

172    Súdu prvého stupňa teda prislúcha úloha preskúmať na základe vyššie uvedeného, či Komisia dokázala účasť žalobcu na karteli, tak ako sa to uvádza v článku 1 rozhodnutia.

173    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako už bolo povedané (pozri body 48 a nasl. a body 76 a nasl. vyššie), Komisia dokázala, že žalobca ako podnik, ktorý sa zúčastňoval zasadnutí PWG od jeho vzniku, participoval od polovice roka 1986 na tajnej dohode o cenách a od konca roka 1987 na tajnej dohode o trhových podieloch, ako aj na tajnej dohode o odstávkach výroby, teda na troch podstatných znakoch porušenia konštatovaného v článku 1 rozhodnutia. Správne sa teda rozhodla považovať žalobcu za zodpovedného za porušenie založené na troch tajných dohodách, ktorých cieľ bol rovnaký.

174    Komisia teda nepripisuje žalobcovi zodpovednosť za správanie ostatných výrobcov a nerozhodla o jeho zodpovednosti iba na základe jeho účasti na GEP Carton.

175    Uvedený žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť, pričom nie je potrebné preskúmať ďalšie tvrdenia žalobcu.

 O žalobnom dôvode založenom na nezohľadnení situácie na španielskom trhu Komisiou

176    Žalobca vo svojej replike tvrdí, že Komisia presne nedefinovala zemepisný trh, na ktorom došlo k údajnému porušeniu, a predovšetkým tvrdí, že nedostatočne preskúmala situáciu na španielskom trhu a správanie dotknutých podnikov na tomto trhu. V tejto súvislosti uvádza, že vo svojom návrhu upozornil na to, že v rozhodnutí sa španielsky trh spomína iba v dvoch poznámkach pod čiarou pri tabuľkách E a G, ktoré tvoria prílohu k rozhodnutiu.

177    Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod predložený po prvýkrát v replike musí byť zamietnutý.

178    Súd prvého stupňa pripomína, že podľa článku 48 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

179    Žalobný dôvod založený na nezohľadnení situácie na španielskom trhu Komisiou uviedol žalobca prvýkrát až v štádiu repliky. Jediné tvrdenie obsiahnuté v návrhu, ktorý sa týka španielskeho trhu, je uvedené na podporu žalobného dôvodu založeného na neúčasti Prat Carton na vytýkanom porušení. Odhliadnuc od formulácie tohto žalobného dôvodu, tvrdenie uvádzané na jeho podporu má za cieľ iba zdôrazniť, že tabuľka G v prílohe k rozhodnutiu, kde sa spomínajú oznámenia zvýšení cien uskutočnených na španielskom trhu v januári 1991 výrobcami pôsobiacimi na tomto trhu, neobsahuje nijaký odkaz na Prat Carton. Nemožno ho preto vykladať ako výhradu týkajúcu sa nezohľadnenia španielskeho trhu.

180    Za takýchto okolností musí byť žalobný dôvod, na ktorý sa žalobca prvýkrát odvolával vo svojej replike a ktorý nie je založený na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, vyhlásený za neprípustný.

 O žalobnom dôvode založenom na neúčasti Prat Carton na porušení

 Tvrdenia účastníkov konania

181    Žalobca tvrdí, že Komisia nedokázala účasť Prat Carton na akomkoľvek porušení. Osobitne v poznámke v tabuľke G rozhodnutia (o zvýšení cien v januári 1991 na španielskom trhu) sa nevyskytuje žiadna zmienka o Prat Carton.

182    Prat Carton sa iba sporadicky zúčastňoval zasadnutí niektorých výborov GEP Carton. Tento podnik sa zúčastňoval JMC iba v čase od júna 1990 do marca 1991. Samotný fakt, že Stora uviedol, že sa nazdáva, že španielski výrobcovia sú vo všeobecnosti informovaní o výsledkoch zasadnutí zo strany Saffa alebo Finnboard (príloha 38 k oznámeniu o výhradách), nie je dôkazom účasti Prat Carton na údajnom porušení.

183    Žalobca popiera, že by dokumenty F-15-9, G-15-7 a G-15-8 (v prílohe k oznámeniu o výhradách), na ktoré sa odvoláva Komisia, dokazovali účasť Prat Carton na zosúladených iniciatívach na účel zvýšenia cien v apríli 1990. Vo svojej odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa zdôrazňuje, že dokument F-15-9 je z februára 1991 a nie, ako tvrdí Komisia, z februára 1990. Čo sa týka dokumentu G-15-7, je iba dôkazom o praxi v danom odvetví, ktorá spočívala v uplatnení ročných zvýšení cien v mesiaci apríl, ako aj o neistote Prat Carton, pokiaľ ide o úroveň zvýšenia a deň jeho vstupu do platnosti.

184    Komisia tvrdí, že Prat Carton sa podieľal na karteli od začiatku, ako to dokazujú dokumenty predložené spolu s oznámením o výhradách („individuálne informácie“). V prvom rade pripomína, že Prat Carton sa zúčastnil mnohých zasadnutí KP v období od 29. marca 1986 do 28. novembra 1989, troch zasadnutí HV od októbra 1988 do októbra 1989, ako aj rôznych zasadnutí JMC od júna 1990 do 5. marca 1991 (pozri tabuľky 3 až 7 v prílohe k rozhodnutiu). Keďže sa Prat Carton priamo zúčastňoval zasadnutí, počas ktorých sa prijímali rozhodnutia súvisiace s kartelom, nesie za ne zodpovednosť (pozri rozsudok Rhône‑Poulenc/Komisia, už citovaný). Navyše neexistuje žiadny oficiálny dôkaz účasti podnikov na zasadnutiach JMC pred kontrolami vykonanými Komisiou alebo na zasadnutiach PWG pred februárom 1990. Samotná skutočnosť, že v dokumentácii predloženej podnikmi sa nenachádzajú žiadne presné údaje o účasti Prat Carton na zasadnutiach, teda nedokazuje, že sa týchto zasadnutí nezúčastnil.

185    Po druhé, Komisia tvrdí, že Prat Carton bol, ako vyhlásil Stora (príloha 38 k oznámeniu o výhradách), informovaný o výsledkoch zasadnutí PWG.

186    Po tretie, Prat Carton uplatňoval iniciatívy v oblasti cien dohodnuté na úrovni rôznych organizácií GEP Carton počas predmetného obdobia. Malé časové rozdiely alebo rozdiely medzi zvýšeniami zavedenými do praxe Prat Carton a inými výrobcami nie sú dôkazom neúčasti Prat Carton na karteli. Komisia však pripúšťa, že dokument F-15-9 je z februára 1991 a nie z februára 1990 a že teda nemá dôkazy, na základe ktorých by bolo možné preukázať, že Prat Carton sa skutočne podieľal na iniciatívach zameraných na zvýšenie cien ešte pred zvýšením v januári 1991. Čo sa týka iniciatívy zvýšenia cien v januári 1991, Komisia sa osobitne odvoláva na dokument G-15-8 z 26. septembra 1990, v ktorom Prat Carton výslovne vyhlasuje, že plánuje zvýšenie cien vo všetkých krajinách v januári 1991.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

187    Na úvod treba pripomenúť, že žalobca nadobudol Prat Carton v rozsahu 100 % vo februári 1991 a že nepopiera svoju zodpovednosť za prípadnú účasť Prat Carton na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy. V tejto súvislosti sa v odôvodnení č. 154 rozhodnutia uvádza, že žalobca sa z dôvodu akvizície Prat Carton „stal zodpovedným za účasť tohto španielskeho výrobcu na karteli po celý čas trvania jeho účasti“. Okrem toho treba konštatovať, že v článku 1 rozhodnutia sa iba žalobca považuje za zodpovedného za uvedené porušenie, a to aj z hľadiska porušenia zo strany Prat Carton, a že rozhodnutie je adresované žalobcovi bez zmienky o Prat Carton (článok 5 rozhodnutia).

188    Za takýchto okolností a v rozsahu, v akom už bolo konštatované, že Komisia dokázala účasť samotného žalobcu na porušení popísanom v článku 1 rozhodnutia, tento žalobný dôvod, ak by bol prijatý, nemôže odôvodniť celkové alebo čiastočné zrušenie tohto posledného ustanovenia. Keďže však žalobca nadobudol Prat Carton až vo februári 1991, teda dva mesiace pred skončením obdobia porušovania, ktorého sa rozhodnutie týkalo, zníženie pokuty by bolo oprávnené, ak by sa zistilo, že Komisia nedokázala individuálnu účasť Prat Carton na podstatných znakoch kartelu pred februárom 1991. Okrem toho pokuty uložené v zmysle článku 3 rozhodnutia boli vypočítané hlavne na základe obratu dosiahnutého každým podnikom v roku 1990, keď Prat Carton ešte nepatril do skupiny žalobcu. Na základe uvedeného treba preskúmať tvrdenia uvedené v rámci tohto žalobného dôvodu.

189    Súd prvého stupňa, po prvé, preskúma otázku, či Komisia dokázala účasť Prat Carton na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy v období od polovice roku 1986 do júna roku 1990, odkedy Prat Carton pripúšťa, že sa zúčastňoval zasadnutí JMC. Po druhé, Súd prvého stupňa preskúma otázku, či Komisia dokázala účasť Prat Carton na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy v súvislosti so zostávajúcim časovým úsekom, teda od júna 1990 do februára 1991, keď žalobca nadobudol Prat Carton.

1.     Obdobie od polovice roku 1986 do júna 1990

190    Pri dokazovaní účasti Prat Carton na porušení pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva počas predmetného časového úseku sa Komisia opiera o účasť tohto podniku na zasadnutiach KP 29. mája 1986, 25. mája 1988, 17. novembra 1988 a 28. novembra 1989 a takisto na zasadnutiach HV 20. septembra 1988, 8. mája 1989 a 3. októbra 1989. Okrem toho sa opiera o vyhlásenie Stora (príloha 38 k oznámeniu o výhradách). Nakoniec tvrdí, že samotný fakt, že v dokumentácii poskytnutej podnikmi nie sú uvedené presné údaje o účasti Prat Carton na zasadnutiach JMC, nedokazuje, že sa Prat Carton týchto zasadnutí nezúčastňoval.

191    Je potrebné preskúmať každý dôkaz v uvedenom poradí.

a)     Účasť Prat Carton na istých zasadnutia KP

192    Pokiaľ ide o účasť Prat Carton na štyroch špecifických zasadnutiach KP, Komisia v tejto súvislosti nepredkladá žiadny dôkaz. Keď sa však odvoláva na túto účasť ako na dôkaz účasti podniku na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy, opiera sa o všeobecný popis predmetu zasadnutí tohto orgánu uvedený v rozhodnutí, ako aj o dôkazy uvedené v rozhodnutí na podporu tohto popisu.

193    V tejto súvislosti sa v rozhodnutí uvádza: „Ako vysvetlil Stora, funkciou PWG bolo hlavne vysvetľovať na Konferencii predsedov opatrenia nutné na reguláciu trhu... Generálni riaditelia zúčastnení na „Konferenciách predsedov“ tak boli informovaní o rozhodnutiach prijatých PWG a o pokynoch, ktoré mali odovzdať ich odbytovým oddeleniam na účel realizácie iniciatív v oblasti cien“ (odôvodnenie č. 41 ods. 1). Komisia zároveň tvrdí: „PWG sa vždy pravidelne stretol pred každou plánovanou Konferenciou predsedov. Keďže obom zasadnutiam predsedala tá istá osoba, niet pochýb o tom, že práve ona oznamovala výsledky rokovaní PWG ostatným „predsedom“, ktorí neboli členmi užšieho kruhu“ (odôvodnenie č. 38 ods. 2).

194    Stora uvádza, že účastníci zasadnutí KP boli informovaní o rozhodnutiach prijatých PWG (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, bod 8). Presnosť tohto tvrdenia však popierajú viaceré podniky, ktoré sa zasadnutí KP zúčastnili, medzi nimi aj žalobca. Preto vyhlásenia Stora o úlohe KP nemožno považovať za postačujúci dôkaz o predmete zasadnutí uvedeného orgánu, pokiaľ nie sú podložené ďalšími dôkazmi.

195    Spis nepochybne obsahuje dokument, teda vyhlásenie bývalého člena predstavenstva Feldmühle (pána Roosa) z 22. marca 1993, ktoré na prvý pohľad potvrdzuje tvrdenia Stora. Pán Roos najmä tvrdí: „Obsah diskusií vedených v PWG bol sprostredkovaný podnikom, ktoré neboli v tejto skupine prítomné počas Konferencie predsedov, ktorá bezprostredne nasledovala, alebo, ak sa ihneď nekonala, počas JMC“. Aj keď sa tento dokument v rozhodnutí výslovne nespomína na podporu tvrdení Komisie týkajúcich sa predmetu zasadnutí KP, v žiadnom prípade nemôže byť považovaný za doplňujúci dôkaz pripájajúci sa k vyhláseniam Stora. Tieto vyhlásenia sú syntézou odpovedí všetkých troch podnikov vo vlastníctve Stora počas obdobia porušenia, pričom Feldmühle, bývalý člen predstavenstva Stora, je nevyhnutne jedným zo zdrojov vyhlásení Stora.

196    Čo sa týka ostatných dôkazov uvedených na účel preukázania predmetu zasadnutí KP, Komisia sa v rozhodnutí domnieva, že príloha 61 k oznámeniu o výhradách (uvedená v bodoch 125 a 126 vyššie) je vnútornou správou spísanou počas zasadnutia KP, čo potvrdzuje tvrdenie Stora, podľa ktorého KP skutočne prejednávala politiku určenia cien na základe tajnej dohody (odôvodnenie č. 41 ods. 3 rozhodnutia). Ako však už bolo konštatované (pozri body 125 až 135 vyššie), táto správa nie je dôkazom tajnej dohody o iniciatíve v oblasti cien v januári 1987 v Spojenom kráľovstve. Na rozdiel od tvrdenia Komisie Stora nikdy neuznal, že KP prejednávala politiku stanovenia cien na základe tajnej dohody. Podľa Stora boli zasadnutia KP iba príležitosťou pre podniky združené v PWG oznámiť prijaté rozhodnutia podnikom nezastúpeným v tomto orgáne.

197    Komisia nakoniec tvrdí, že „dokumenty, ktoré Komisia našla u FS-Karton (člen skupiny M-M), potvrdzujú, že na konci roka 1987 bola uzavretá dohoda v rámci ‚Konferencie predsedov‘ a PWG o otázkach súvisiacich s reguláciou objemov výroby a cenovou disciplínou“ (odôvodnenie č. 53 ods. 1 rozhodnutia). V tejto súvislosti sa odvoláva na prílohu 73 k oznámeniu o výhradách (pozri bod 88 vyššie). Ako už bolo uvedené (bod 91 vyššie), autor dokumentu v úvode spomína užšiu spoluprácu v celoeurópskom meradle v rámci „kruhu predsedov“ („Präsidentenkreis“), čo je výraz vykladaný Mayr-Melnhofom ako týkajúci sa súčasne PWG a KP v celkových súvislostiach, to znamená bez odkazu na osobitnú udalosť alebo na osobitné zasadnutie (príloha 75 k oznámeniu o výhradách, bod 2a).

198    Príloha 73 k oznámeniu o výhradách je nepochybne dôkazom potvrdzujúcim vyhlásenia Stora o existencii tajnej dohody o trhových podieloch medzi podnikmi prijatými do „kruhu predsedov“ a takisto tajnej dohody o odstávkach medzi tými istými podnikmi (pozri body 84 až 114 vyššie a hlavne bod 110). Žiadny ďalší dôkaz však nepotvrdzuje tvrdenie Komisie, že účelom KP je hlavne rokovať o tajnej dohode o trhových podieloch a o regulácii objemov výroby. Na základe uvedeného nemožno pojem „kruh predsedov“ („Präsidentenkreis“) použitý v prílohe 73 k oznámeniu o výhradách, napriek vysvetleniam Mayr-Melnhof, vykladať ako pojem obsahujúci odkaz na iné orgány než PWG.

199    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Komisia nedokázala, že zasadnutia KP plnili okrem dovolených aktivít aj protisúťažnú úlohu. Z toho vyplýva, že z uvedených dôkazov nemôže usudzovať, že sa podniky, ktoré boli prítomné na zasadnutí tohto orgánu, zúčastnili na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy.

200    Je preto potrebné dospieť k záveru, že účasť Prat Carton na porušení pravidiel hospodárskej súťaže v čase od polovice roku 1986 do júna 1990 nebolo možné dokázať opierajúc sa o účasť na štyroch zasadnutiach KP.

b)     Účasť Prat Carton na istých zasadnutiach HV

201    Je zrejmé, že Prat Carton sa zúčastnil troch zasadnutí HV v dňoch 20. septembra 1988, 8. mája 1989 a 3. októbra 1989. Okrem toho existuje dokument podávajúci správu o obsahu zasadnutia z 3. októbra 1989 (príloha 70 k oznámeniu o výhradách). Najprv treba preskúmať, či mali zasadnutia HV protisúťažné zameranie, a potom, či z prílohy 70 k oznámeniu o výhradách možno usudzovať, že Prat Carton sa zúčastnil na diskusiách s protisúťažným zameraním.

i) Predmet zasadnutí HV vo všeobecnosti

202    V rozhodnutí sa uvádza, že „ústrednou témou diskusií hospodárskeho výboru bola analýza a posúdenie situácie na trhu kartónu v rôznych krajinách“ (odôvodnenie č. 50 ods. 1). HV „prejednával (okrem iného) pohyb cien na vnútroštátnych trhoch a nevybavené objednávky a podával správy o svojich záveroch JMC (alebo ‚Marketing Committee‘, orgánu, ktorý bol jeho predchodcom do konca roka 1987)“ (odôvodnenie č. 49 ods. 1).

203    Podľa Komisie „neboli diskusie o trhových podmienkach vágne: rozhovory o podmienkach prevládajúcich na jednotlivých vnútroštátnych trhoch sa musia zaradiť do kontextu iniciatív plánovaných v oblasti cien a hlavne do kontextu potreby dočasne odstaviť strojné zariadenia spolu so zvýšením cien“ (odôvodnenie č. 50 ods. 1). Komisia okrem toho tvrdí: „Je možné, že hospodársky výbor nebol zaangažovaný na stanovení cien ako takom priamo, ale je nepravdepodobné, že tí, ktorí sa na ňom podieľali, by nevedeli o nezákonnom cieli, v ktorého záujme vedome poskytovali informácie JMC.“ (Odôvodnenie č. 119 ods. 2.)

204    Na podporu svojich tvrdení, že rokovania v rámci HV mali protisúťažné zameranie, sa Komisia odvoláva na jediný dokument, teda na dôvernú správu vypracovanú zástupcom FS-Karton o hlavných bodoch zasadnutia HS z 3. októbra 1989 (príloha 70 k oznámeniu o výhradách), ktorého sa Prat Carton zúčastnil.

205    Komisia zhrnuje v rozhodnutí obsah dokumentu takto:

„... okrem podrobného popisu dopytu, výroby a nevybavených objednávok na každom vnútroštátnom trhu boli preskúmané nasledujúce body:

–        výrazný odpor zákazníkov proti poslednému zvýšeniu cien GC, ktoré vstúpilo do platnosti 1. októbra,

–        nevybavené objednávky výrobcov GC a GD vrátane individuálnych položiek,

–        správy o vykonaných a plánovaných odstávkach výroby,

–        osobitné ťažkosti spojené s realizáciou zvýšenia cien v Spojenom kráľovstve a dosah zvýšenia na nutný cenový rozdiel medzi kvalitatívnymi kategóriami GC a GD

a

–        porovnanie došlých objednávok pre každé vnútroštátne zoskupenie vo vzťahu k rozpočtu“ (odôvodnenie č. 50 ods. 2).

206    Treba pripustiť, že tento popis obsahu dokumentu je v podstate správny. Komisia však neuvádza žiaden dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že príloha 70 k oznámeniu o výhradách môže byť považovaná za „ukazovateľa skutočnej povahy rokovaní tohto orgánu“ (odôvodnenie č. 113 posledný odsek rozhodnutia). Stora navyše vyhlasuje: „JMC bol zriadený na konci roku 1987 a svoje prvé zasadnutie mal na začiatku roku 1988, pričom k uvedenému dátumu prevzal časť funkcií hospodárskeho výboru. Ostatné funkcie hospodárskeho výboru prevzal štatistický výbor“ (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, bod 13). Aspoň čo sa týka obdobia od začiatku roku 1988, jediného obdobia, v ktorom sa Prat Carton zúčastňoval zasadnutí HV, vyhlásenia Stora neobsahujú žiadny dôkaz podporujúci tvrdenie Komisie týkajúce sa údajného protisúťažného zamerania rokovaní tohto orgánu. Komisia nakoniec ani neuvádza dôkazy, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že účastníci zasadnutí HV boli informovaní o presnej povahe zasadnutí JMC, orgánu, ktorému HV podával správu. Nie je teda vylúčené, že účastníci zasadnutí HV, ktorí sa zároveň nezúčastňovali zasadnutí JMC, nevedeli o presnom využití správ, ktoré pripravil HV, zo strany JMC.

207    Na základe uvedeného príloha 70 k oznámeniu o výhradách nedokazuje skutočnú povahu rokovaní uskutočnených na zasadnutiach HV.

ii) Zasadnutie HV z 3. októbra 1989

208    Obsah zasadnutia HV z 3. októbra 1989 je popísaný v prílohe 70 k oznámeniu o výhradách. Otázka znie, či je účasť Prat Carton na tomto zasadnutí dostatočným dôkazom jeho účasti na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy.

209    Po prvé, treba poukázať na to, že diskusie o cenách, ktoré sa viedli počas uvedeného zasadnutia, sa týkali reakcií zákazníkov na zvýšenie cien kartónu GC, zavedené väčšinou výrobcov kartónu od 1. októbra 1989, po tom, ako bolo zvýšenie oznámené na trhu niekoľko mesiacov vopred. Podľa Komisie sa toto zvýšenie týkalo aj kartónu SBS, ale nie kartónu GD. Pokiaľ ide o diskusie počas predmetného zasadnutia, Súd prvého stupňa sa domnieva, že presahovali rámec povolený pravidlami hospodárskej súťaže Spoločenstva, hlavne keď bolo konštatované, že bolo „chybou odmietnuť uplatniť vysokú určenú úroveň cien týkajúcu sa kvality GC...“. Tým, že vyjadrili spoločnú vôľu prísne uplatňovať novú úroveň cien kartónu GC, totiž výrobcovia nestanovili autonómne politiku, ktorú sa dohodli aplikovať na trhu, čím zasiahli do koncepcie vyplývajúcej z ustanovení Zmluvy o hospodárskej súťaži (pozri najmä rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný, bod 173).

210    Nič však nepoukazuje na to, že Prat Carton sa zúčastnil tajnej dohody o zvýšení cien v októbri 1989 pred jeho uskutočnením a že v tomto čase skutočne pristúpil k zvýšeniu svojich cien kartónu GP. V tejto súvislosti z odpovedí žalobcu na písomné otázky Súdu prvého stupňa vyplýva, že výrobu Prat Carton v roku 1989 tvoril viac ako z 80 % kartón GD, pričom tohto objemu sa dotknuté zvýšenie cien netýkalo. Zasadnutie HV v októbri 1989 sa navyše uskutočnilo asi osem mesiacov pred prvou dokázanou účasťou Prat Carton na zasadnutí JMC, ktorý bol, ako sa uvádza v rozhodnutí, jedným z orgánov zriadených spolu s PWG, v rámci ktorých prebiehali hlavné diskusie s protisúťažným zameraním.

211    Z hľadiska týchto skutočností nemožno vylúčiť, že zástupca alebo zástupcovia Prat Carton si nebol (neboli) vedomý (vedomí) na zasadnutí z 3. októbra 1989 súvislostí, v akých prebiehali diskusie o cenách. Okrem toho je vzhľadom na chýbajúce dôkazy o jeho správaní na trhu v prípade cien počas predmetného obdobia možné, že Prat Carton sa nazdával, že diskusie sa netýkajú jeho individuálnej situácie. Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom mohol mať obsah zasadnutia HV z 3. októbra 1989 pre Prat Carton výnimočný charakter, nemožno tomuto podniku vyčítať, že sa verejne nedištancoval od obsahu diskusií prebiehajúcich na tomto zasadnutí.

212    Po druhé, príloha 70 k oznámeniu o výhradách neobsahuje žiadnu časť dokazujúcu existenciu diskusií, ktoré by viedli k naplánovaniu budúcej odstávky strojov na základe tajnej dohody. Súhrn odkazov na presné doby odstávok, ktorých sa týka, sa fakticky vzťahuje na historické údaje. Dokument totiž obsahuje časť o budúcom využití strojných zariadení: „V prípade pretrvávajúcej zlej situácie so stavom došlých objednávok a vyťažením strojov sa bude uvažovať o odstávke výroby v závislosti od dopytu.“ („Bei anhaltend schlechtem Auftragseingang und schlechter Belegung ist es naheliegend, entsprechend dem Marktbedarf ein Abstellen zu überlegen“). Keďže však účasť Prat Carton na predmetnom zasadnutí HV nie je z vyššie uvedených dôvodov dôkazom jeho účasti na tajnej dohode o cenách, nie je ani dostatočným dôkazom jeho účasti na tajnej dohode o odstávke výroby. Jedinú zmienku o prípadnej potrebe pristúpiť v budúcnosti k odstávkam nemožno považovať za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva, pretože prinajmenšom pre podniky nezúčastňujúce sa na tajnej dohode o cenách môže byť len objektívnym konštatovaním existujúcich trhových podmienok.

213    Z hľadiska vyššie uvedeného nie je účasť Prat Carton na zasadnutí HV 3. októbra 1989 dostatočným dôkazom jeho účasti na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy.

c)     Vyhlásenie Stora týkajúce sa odovzdávania informácií podnikom, ktoré neboli prítomné na zasadnutiach

214    Vo vyhlásení, na ktoré sa Komisia odvoláva (príloha 38 k oznámeniu o výhradách, s. 2), Stora uvádza informácie o výrobcoch, ktorí boli informovaní o výsledkoch zasadnutí PWG: „Výrobcovia Stora sa nazdávajú, že španielski výrobcovia boli vo všeobecnosti informovaní zo strany Saffa alebo Finboard. Ostatní španielski výrobcovia, ktorí sú členmi GEP Carton, sú: Papelera del Centra SA, Prat Carton SA, Romani Esteve SA, Sarrió SA a Tampella Espanola SA.“

215    Ako z tohto vyhlásenia jasne vyplýva, Stora uvádza iba úvahu, že Prat Carton bol informovaný o výsledkoch zasadnutí PWG. Neuviedol však, na čom svoju úvahu zakladá. Za takýchto okolností nemôže byť toto vyhlásenie dôkazom účasti Prat Carton na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy. Tento záver platí o to viac, že vo vyhlásenia Stora sa spochybňuje niekoľko ďalších podnikov, ktoré sú členmi GEP Carton a ktoré neboli v rozhodnutí považované za účastníkov akéhokoľvek porušenia.

d)     K účasti Prat Carton na zasadnutiach JMC

216    Komisia tvrdí, že nie je preukázané, že Prat Carton sa zasadnutí JMC nezúčastňoval v období do júna 1989, pretože neexistuje žiadny oficiálny dôkaz účasti jednotlivých podnikov na týchto zasadnutiach v čase pred kontrolami vykonanými Komisiou.

217    Dôkazné bremeno o existencii porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy zo strany Prat Carton nesie Komisia. Tvrdenia Komisie o prípadnej účasti Prat Carton na zasadnutiach JMC počas predmetného časového úseku sú preto nedôvodné.

e)     Záver týkajúci sa predmetného obdobia

218    Berúc do úvahy predchádzajúce úvahy, dôkazy predložené Komisiou, a to ani vtedy, ak sa posudzujú celkovo, nedokazujú účasti Prat Carton na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy počas obdobia od polovice roku 1986 do júna 1990.

2.     Obdobie od júna 1990 do februára 1991

219    Je zrejmé, že Prat Carton sa zúčastnil troch zasadnutí JMC počas posudzovaného obdobia, teda na zasadnutiach z 27. – 28. júna 1990, 4. septembra 1990 a 8. – 9. októbra 1990. Čo sa týka skutočného správania Prat Carton na trhu, Komisia sa nazdáva, že má dôkazy o tom, že tento podnik sa zúčastnil na zosúladenom zvýšení cien v januári 1991, ktoré bolo jediným zosúladeným zvýšením uskutočneným v uvedenom období.

220    Z hľadiska týchto skutočností treba preskúmať otázku, či Komisia dostatočným spôsobom dokázala účasť Prat Carton na troch podstatných znakoch porušenia počas predmetného obdobia.

a)     O účasti Prat Carton na tajnej dohode o cenách

221    Podľa Komisie bol hlavný cieľ JMC hneď od začiatku takýto:

–        „určiť, či a v kladnom prípade ako sa zvýšenia cien mohli uskutočňovať, a oznámiť svoje závery PWG,

–        definovať spôsoby iniciatív v oblasti cien, o ktorých rozhodol PWG pre jednotlivé krajiny a pre hlavných zákazníkov s cieľom zaviesť rovnocenný (teda jednotný) systém cien v Európe...“ (odôvodnenie č. 44 posledný odsek rozhodnutia).

222    Konkrétnejšie, Komisia v odôvodnení č. 45 ods. 1 a 2 rozhodnutia tvrdí:

„Výbor preskúmal jednotlivo každý trh podľa toho, akým spôsobom musí každý výrobca realizovať zvýšenia cien, o ktorých rozhodol PWG. Praktické otázky uplatnenia plánovaných zvýšení sa riešili počas ‚okrúhlych stolov‘, keď mal každý účastník príležitosť komentovať navrhované zvýšenie.

Ťažkosti pri realizácii zvýšení cien, o ktorých rozhodol PWG, alebo prípadné odmietnutia spolupráce sa oznamovali PWG, ktorý sa usiloval (ako vyhlásil Stora) ‚dosiahnuť stupeň spolupráce, ktorý považoval za nutný‘. JMC podával samostatné správy pre kvalitatívne kategórie GC a GD. Keď PWG zmenil rozhodnutie týkajúce sa cien na základe správ odovzdaných zo strany JMC, opatrenia, ktoré bolo potrebné urobiť na uskutočnenie predmetného rozhodnutia, sa prejednávali na najbližšom zasadnutí JMC.“

223    Treba konštatovať, že Komisia sa na podporu svojich tvrdení o predmete zasadnutí JMC správne odvoláva na vyhlásenia Stora (prílohy 35 a 39 k oznámeniu o výhradách).

224    Hoci Komisia nedisponuje žiadnou oficiálnou zápisnicou zo zasadnutia JMC, od Mayr-Melnhof a Rena sa jej podarilo získať isté vnútorné záznamy zo zasadnutí zo 6. septembra 1989, 16. októbra 1989 a 6. septembra 1990 (prílohy 117, 109 a 118 k oznámeniu o výhradách). Tieto záznamy, ktorých obsah je popísaný v odôvodneniach č. 80, 82 a 87 rozhodnutia, obsahujú podrobné zmienky o diskusiách prebiehajúcich na zasadnutiach o zosúladených iniciatívach v oblasti cien. Sú teda dôkazmi jasne potvrdzujúcimi popis funkcií JMC zo strany Stora.

225    V tejto súvislosti stačí poukázať na záznam od Rena zo zasadnutia JMC zo 6. septembra 1990 (príloha 118 k oznámeniu o výhradách), v ktorom sa hlavne uvádza:

„Zvýšenie cien bude oznámené na budúci týždeň, teda v septembri.

Francúzsko 40 FF

Holandsko 14 NLG

Nemecko 12 DM

Taliansko 80 LIT

Belgicko 2,50 BFR

Švajčiarsko 9 FS

Spojené kráľovstvo 40 UKL

Írsko          45 IRL

K rovnakému zvýšeniu cien dôjde pri všetkých kategóriách kvality: GD, UD, GT, GC, atď.

Jediné zvýšenie cien ročne.

Pre dodávky od 7. januára.

Najneskôr do 31. januára.

List zo 14. septembra so zvýšením cien (Mayr-Melnhof).

Dňa 19. septembra odoslal Feldmühle svoj list.

Cascades pred koncom septembra.

Všetci museli poslať svoj list do 8. októbra.“

226    Ako Komisia vysvetľuje v odôvodneniach č. 88 až 90 rozhodnutia, podarilo sa jej okrem iného získať vnútorné dokumenty, z ktorých možno vyvodiť, že podniky a hlavne tie, ktoré sú menované v prílohe 118 k oznámeniu o výhradách, skutočne oznámili a zrealizovali dohodnuté zvýšenia cien.

227    Hoci sa dokumenty spomínané Komisiou týkajú iba malého počtu zasadnutí JMC konaných počas obdobia, na ktoré sa rozhodnutie vzťahuje, všetky dostupné písomné dôkazy potvrdzujú tvrdenie Stora, že hlavným predmetom činnosti JMC bolo stanoviť a uskutočniť zosúladené zvýšenia cien. Takmer úplnú neexistenciu zápisníc zo zasadnutí JMC, či už oficiálnych, alebo vnútorných, treba v tejto súvislosti považovať za dostatočný dôkaz tvrdenia Komisie, že podniky, ktoré sa zúčastnili zasadnutí, sa usilovali utajiť skutočnú povahu diskusií v rámci tohto orgánu (pozri najmä odôvodnenie č. 45 rozhodnutia). Za takýchto okolností sa dôkazné bremeno presunulo a podniky, ktoré boli adresátmi rozhodnutia a zúčastňovali sa na zasadnutí tohto orgánu, boli povinné dokázať, že predmet zasadnutia bol dovolený. Keďže takýto dôkaz podniky nepodali, Komisia sa oprávnene domnievala, že diskusie, ktorých sa podniky zúčastňovali počas zasadnutí orgánu, mali predovšetkým protisúťažné zameranie.

228    Čo sa týka individuálnej situácie Prat Carton, jeho účasť na troch zasadnutiach JMC počas obdobia približne ôsmich mesiacov musí byť z hľadiska vyššie uvedeného a napriek chýbajúcemu písomnému dôkazu o diskusiách vedených na týchto troch zasadnutiach považovaná za dostatočný dôkaz jeho účasti v tomto období na tajnej dohode o cenách.

229    Toto konštatovanie potvrdzuje dokumentácia, na ktorú sa Komisia odvoláva a ktorá sa týka skutočného správania Prat Carton v súvislosti s cenami. Treba pripomenúť, že o zvýšení cien pre všetky kategórie kvality kartónu sa rozhodlo začiatkom septembra 1990 a jednotlivé podniky ich oznamovali v mesiacoch september a október 1990, ako to vyplýva z už citovanej prílohy 118 k oznámeniu o výhradách. Zvýšenie malo vstúpiť do platnosti v januári 1991.

230    Vo faxe od Prat Carton s dátumom 26. septembra 1990 (dokument G-15-8) sa najmä uvádza:

„Naším zámerom je zvýšiť ceny vo všetkých krajinách od januára 1991.

Čo sa týka Francúzska, plánujeme zvýšenie o 400 FF na tonu pre všetky kategórie kvality kartónu.“

231    Hoci sa vo faxe uvádza presná suma plánovaného zvýšenia ceny iba pre jednu krajinu, fax je dôkazom toho, že Prat Carton oznámil zvýšenie cien na základe prijatých rozhodnutí v rámci JMC podľa prílohy 118 k oznámeniu o výhradách. V tejto súvislosti sa zvýšenia cien spomínané v prílohe 118 k oznámeniu o výhradách nevzťahujú pri všetkých zainteresovaných krajinách, na rovnaké objemy predaja a zvýšenie uvedené pre Francúzsko o 40 FF zodpovedá zvýšeniu ceny na 100 kg. Hoci z dokumentov F-15-9 a G-15-7, teda faxov, ktoré si medzi sebou vymenili Prat Carton a jeden britský podnik na prelome februára a marca 1991, vyplýva, že Prat Carton nakoniec zvýšil svoje ceny v Spojenom kráľovstve až v apríli 1991, samotné posunutie termínu zvýšenia cien v jednej zo zúčastnených krajín sa nemôže dotknúť dôkaznej hodnoty citovaného dokumentu G-15-8, pokiaľ ide o účasť Prat Carton na zosúladenom zvýšení cien v januári 1991. Táto úvaha platí o to viac, že zvýšenie cien, ktoré Prat Carton zaviedol na britskom trhu, sa podľa dokumentu F-15-9 zvýšilo z 35 na 45 UKL za tonu, čím sa priblížilo k zvýšeniu 40 UKL uvedenom v prílohe 118 k oznámeniu o výhradách.

232    Na základe vyššie uvedeného sa Súd prvého stupňa domnieva, že Komisia dokázala, že sa Prat Carton zúčastňoval na tajnej dohode o cenách v období od júna 1990 do februára 1991.

b)     O účasti Prat Carton na tajnej dohode o odstávkach výroby

233    Pripustilo sa už, že Komisia dokázala, že podniky prítomné na zasadnutiach PWG sa zúčastňovali od konca roku 1987 na tajnej dohode o odstávke výroby a že odstávky sa skutočne uplatňovali od začiatku roku 1990.

234    Podľa rozhodnutia sa tie podniky, ktoré sa zúčastňovali zasadnutí JMC, podieľali aj na uvedenej tajnej dohode.

235    V tejto súvislosti Komisia najmä uvádza:

„Okrem systému riadeného Fides, ktorý poskytoval zosumarizované údaje, bývalo zvykom, že každý výrobca oznamuje svojim konkurentom stav nevybavených objednávok na zasadnutiach JMC.

Informácie o objednávkach premenených na jednotlivé pracovné dni pomáhali pri:

–        rozhodovaní, či sú podmienky vhodné na uskutočnenie zosúladeného zvýšenia cien, a tiež pri

–        určovaní, na aký dobu má byť výroba zastavená na zachovanie rovnováhy medzi ponukou a dopytom...“ (odôvodnenie č. 69 ods. 3 a 4 rozhodnutia).

236    Komisia rovnako tvrdí:

„PWG však formálne neuviedol dobu, na akú musia jednotliví výrobcovia odstaviť výrobu. Podľa Stora boli praktické problémy s vypracovaním koordinovaného plánu odstávky strojov, ktorý by sa týkal všetkých výrobcov. Stora uvádza, že to je dôvod, prečo existoval iba ‚voľný systém podpory‘ (druhé vyhlásenie Stora, s. 15).

Zdá sa, že to boli opäť hlavní výrobcovia, ktorí znášali ťarchu zníženia výroby v záujme udržania cenových hladín.

Neoficiálne zápisnice z dvoch zasadnutí JMC, ktoré sa konali v januári 1990 (odôvodnenie č. 84 rozhodnutia) a v septembri 1990 (odôvodnenie č. 87 rozhodnutia), ako aj iné písomnosti (odôvodnenia č. 94 a 95 rozhodnutia) však potvrdzujú, že v rámci GEP Carton informovali veľkí výrobcovia nepretržite svojich menších konkurentov o svojich návrhoch pristúpiť k dodatočným odstávkam výroby, aby nemuselo dôjsť k zníženiu cien“ (odôvodnenie č. 71 rozhodnutia).

237    Treba uviesť, že Komisia sa správne odvoláva na druhé vyhlásenie Stora (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, bod 25) na podporu svojho tvrdenia, že hoci PWG formálne neurčil doby odstávky výroby pre každého výrobcu, existoval na tento účel „voľný systém podpory“.

238    Pokiaľ ide o podniky, ktoré sa zúčastňovali zasadnutí JMC, listinné dôkazy vzťahujúce sa na tieto zasadnutia (už citované prílohy 109, 117 a 118 k oznámeniu o výhradách) potvrdzujú, že diskusie týkajúce sa odstávok výroby sa konali v súvislosti s prípravou zosúladeného zvýšenia cien. Ako už bolo povedané (pozri bod 104 vyššie), v prílohe 118 k oznámeniu o výhradách existuje zmienka o nevybavených objednávkach pre niektorých výrobcov a o tom, že niektorí výrobcovia plánovali odstávku výroby. Okrem toho, hoci prílohy 109 a 117 k oznámeniu o výhradách neobsahujú nijaké údaje, ktoré by sa priamo týkali plánovanej odstávky výroby, dokazujú, že stav nevybavených objednávok a stav došlých objednávok sa počas uvedených zasadnutí prejednávali.

239    Tieto dokumenty v spojení s vyhláseniami Stora, sú dostatočným dôkazom účasti na tajnej dohode o odstávke výroby výrobcami zastúpenými na zasadnutiach JMC. V rozsahu, v akom malo zosúladené konanie o oznamovaných cenách za cieľ zvýšenie transakčných cien (pozri body 48 až 61 vyššie), podniky, ktoré sa na tajnej dohode o cenách podieľali, si museli byť nutne vedomé toho, že skúmanie nevybavených objednávok a došlých objednávok, ako aj diskusie o prípadnej odstávke výroby nemajú za cieľ iba určiť, či sú trhové podmienky vhodné na zosúladené zvýšenie cien, ale aj určiť, či je potrebná odstávka strojov na zabránenie ohrozenia dohodnutej úrovne cien ponukovým nadbytkom. Z prílohy 118 k oznámeniu o výhradách vyplýva, že účastníci zasadnutia JMC zo 6. septembra 1990 sa dohodli na oznámení budúceho zvýšenia cien, hoci niektorí výrobcovia vyhlásili, že plánujú zastaviť výrobu. Podmienky na trhu teda boli také, že účinné uskutočnenie budúceho zvýšenia by si podľa všetkého vyžadovalo (dodatočné) odstávky, čo je teda dôsledok akceptovaný výrobcami prinajmenšom implicitne.

240    Na základe uvedeného a bez potreby preskúmať ostatné dôkazy predložené Komisiou v rozhodnutí (prílohy 102, 113, 130 a 131 k oznámeniu o výhradách) je potrebné sa domnievať, že Komisia dokázala, že podniky zúčastnené na zasadnutiach JMC a na tajnej dohode o cenách sa podieľali aj na tajnej dohode o odstávke výroby.

241    Prat Carton preto treba posudzovať tak, že sa v čase od júna 1990 do februára 1991 podieľal na tajnej dohode o odstávkach výroby.

c)     O účasti Prat Carton na tajnej dohode o trhových podieloch

242    Bolo už konštatované, že Komisia dokázala, že podniky prítomné na zasadnutiach PWG sa od konca roku 1987 podieľali na tajnej dohode o trhových podieloch (pozri body 84 až 114 vyššie).

243    Na podporu svojho tvrdenia, že podniky, ktoré sa nezúčastnili zasadnutí PWG, sa takisto podieľali na tajnej dohode, uvádza Komisia v rozhodnutí:

„Hoci ostatní výrobcovia kartónu, ktorí sa zúčastňovali zasadnutí JMC, neboli zainteresovaní na podrobnejších diskusiách o trhových podieloch, ktoré sa konali v PWG, aj tak boli výborne informovaní v rámci politiky ‚prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou‘, ktorú takisto podporovali, o všeobecnej dohode uzavretej medzi hlavnými výrobcami na účel zachovania ‚konštantných úrovní zásobovania‘ a bezpochyby aj o nutnosti prispôsobiť tomu svoje vlastné správanie.“ (Odôvodnenie č. 58 ods. 1 rozhodnutia.)

244    Hoci to z rozhodnutia výslovne nevyplýva, Komisia potvrdzuje vyhlásenia Stora v tejto súvislosti:

„Ostatní výrobcovia, ktorí sa nezúčastňovali na PWG, neboli vo všeobecnosti podrobne informovaní o diskusiách o trhových podieloch. V rámci politiky prednosti ceny pred prevádzkovou kapacitou, na ktorej sa zúčastňovali, však museli vedieť o karteli medzi hlavnými výrobcami, ktorého cieľom bolo zabrániť zníženiu cien udržiavaním konštantnej úrovne ponuky.

Čo sa týka ponuky (kartónu) GC, podiely výrobcov, ktorí sa nezúčastňovali PWG, mali bezpochyby tak malý význam, že ich účasť či neúčasť na karteloch o trhových podieloch nemala prakticky žiadny vplyv v jednom či druhom význame.“ (Príloha 43 k oznámeniu o výhradách, bod 1.2.)

245    Komisia sa teda rovnako ako Stora opiera hlavne o predpoklad, že aj pri neexistencii priamych dôkazov museli podniky, ktoré sa nezúčastňovali zasadnutí PWG, ale pri ktorých sa dokázalo, že sa podieľali na iných podstatných znakoch porušenia popísaného v článku 1 rozhodnutia, vedieť o existencie tajnej dohody o trhových podieloch.

246    S takou úvahou nemožno súhlasiť. Po prvé, Komisia neuvádza žiadny dôkaz, ktorý by preukázal, že podniky, ktoré sa nezúčastňovali zasadnutí PWG, sa podieľali na všeobecnej dohode zameranej hlavne na zmrazenie trhových podielov hlavných výrobcov.

247    Po druhé, skutočnosť, že sa uvedené podniky zúčastnili na tajnej dohode o cenách a o odstávkach výroby, neznamená, že sa zúčastnili aj na tajnej dohode o trhových podieloch. V tejto súvislosti nebola tajná dohoda o trhových podieloch na rozdiel do tvrdenia Komisie nevyhnutne spätá s tajnou dohodou o cenách a/alebo tajnou dohodou o odstávkach výroby. Stačí konštatovať, že tajná dohoda o trhových podieloch hlavných výrobcov zoskupených v PWG mala podľa rozhodnutia za cieľ (pozri body 78 až 80 vyššie) udržať trhové podiely na konštantných úrovniach s príležitostnými zmenami, a to aj v čase, keď trhové podmienky a hlavne rovnováha medzi ponukou a dopytom boli také, že na efektívne zavedenie dohodnutých zvýšení cien nebola nutná žiadna regulácia výroby. Z toho vyplýva, že prípadná účasť na tajnej dohode o cenách a/alebo o odstávkach výroby nie je dôkazom toho, že sa podniky, ktoré sa nezúčastňovali zasadnutí PWG, zúčastnili na tajnej dohode o trhových podieloch, a ani toho, že o nej vedeli alebo nutne o nej museli vedieť.

248    Po tretie treba konštatovať, že v odôvodnení č. 58 ods. 2 a 3 rozhodnutia Komisia uvádza ako dodatočný dôkaz predmetného tvrdenia prílohu 102 k oznámeniu o výhradách – záznam od Rena, ktorý sa týka, ako sa uvádza v rozhodnutí, osobitného zasadnutia NPI 3. októbra 1988. V tejto súvislosti stačí uviesť, že žalobca nebol členom NPI a že odkaz v tomto dokumente na prípadnú nutnosť uskutočniť odstávku výroby nie je z vyššie citovaných dôvodov dôkazom tajnej dohody o trhových podieloch.

249    Z uvedeného hľadiska sa Komisii nepodarilo dokázať, že Prat Carton mal účasť na tajnej dohode o trhových podieloch, pokiaľ ide o obdobie od júna 1990 do februára 1991.

3.     Závery týkajúce sa účasti Prat Carton na porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy pred jeho akvizíciou žalobcom vo februári 1991

250    Na základe všetkých vyššie uvedených úvah treba uviesť, že Komisia dokázala, že Prat Carton sa v období od júna 1990 do februára 1991 zúčastňoval na tajnej dohode o cenách, ako aj na tajnej dohode o odstávkach výroby. Účasť Prat Carton na tajnej dohode o trhových podieloch v tom istom období však nebola dostatočne preukázaná. Nakoniec ani pre skoršie obdobie od polovice roku 1986 do júna 1990 Komisia nepreukázala účasť Prat Carton na podstatných znakoch porušenia.

 O návrhu na zrušenie článku 2 rozhodnutia

 Tvrdenia účastníkov konania

251    Žalobca uvádza žalobný dôvod založený na nezákonnosti zákazu v súvislosti s budúcimi výmenami informácií. Upozorňuje, že ani článok 1 a ani článok 2 rozhodnutia sa netýkajú prvého systému výmeny informácií záujmového združenia CEPI‑Cartonboard (ďalej len „CEPI“) zmieňovaného v odôvodneniach č. 105, 106 a 166 rozhodnutia. Zákaz budúcich výmen informácií bráni tomu, aby združenie CEPI a jeho členovia, ku ktorým patrí aj žalobca, v budúcnosti vytvorili nové systémy výmeny informácií a bráni aj konkrétnemu systému, o ktorom CEPI upovedomil Komisiu na konci roka 1993 a ktorý sa v rozhodnutí nespomína.

252    Systémy výmeny informácií, ktoré sa nezameriavajú na dosahovanie zakázaných výsledkov ako určenie cien alebo zosúladené konanie týkajúce sa množstiev, sa navyše nikdy v predchádzajúcej praxi Komisie nepovažovali za nedovolené, ak neobsahovali výmenu osobných a dôverných údajov. Žalobca zdôrazňuje, že Komisia upresnila vo svojej Siedmej správe o politike hospodárskej súťaže, že nemá zásadné výhrady k výmene štatistických dát prostredníctvom komerčných združení alebo špecializovaných stredísk, dokonca aj v prípade, že tie hodnotia údaje, pokiaľ vymenené informácie neumožňujú identifikáciu osobných údajov.

253    Žalobný dôvod má dve časti. V prvej časti žalobca tvrdí, že zákaz z článku 2 rozhodnutia je v zásade formulovaný príliš vágnym a všeobecným spôsobom. Neupresňuje, za akých okolností sa bude systém výmeny informácií nezahrnujúcich osobné údaje považovať za systém schopný podporovať zosúladené konanie týkajúce sa cien alebo výroby alebo kontrolovať plnenia dohody o cenách alebo rozdelenie trhov.

254    Článok 2 rozhodnutia okrem toho presne neuvádza, aké vlastnosti bude musieť systém mať, aby spĺňal požiadavky na vylúčenie a) sumarizovaných dát umožňujúcich „identifikáciu správania určených výrobcov“ (ods. 2), b) štatistík predložených v zosumarizovanej podobe o výrobe a odbyte, ktoré by bolo možné využiť na „podporu alebo uľahčenie spoločného správania odvetvia“ (ods. 3), a c) akejkoľvek „výmeny informácií, ktoré sú zaujímavé pre konkurenciu“, ako aj „akéhokoľvek zasadnutia alebo kontaktu s cieľom preskúmať význam vymieňaných informácií alebo možnú alebo pravdepodobnú reakciu odvetvia alebo individuálnych výrobcov na tieto informácie“ (ods. 4).

255    Podľa žalobcu sú takéto vágne a všeobecné zákazy nerealizovateľné a v každom prípade odporujú zásade právnej istoty.

256    V druhej časti žalobného dôvodu žalobca popiera zákonnosť zákazu uvedeného v článku 2 ods. 2 rozhodnutia, týkajúceho sa výmeny údajov (aj zosumarizovaných) o stave nevybavených objednávok a stave došlých objednávok.

257    Po prvé, takéto údaje sú iba ukazovateľmi všeobecného trendu týkajúceho sa všeobecného dopytu a neumožňujú identifikovať ani výrobcu a ani žiadnu krajinu.

258    Po druhé, výmena dotknutých údajov je v odvetví kartónu mimoriadne plodná, ak nie nevyhnutná.

259    Po tretie, Komisia nikdy nezakázala výmenu takýchto údajov. Za neutrálne považovala z hľadiska hospodárskej súťaže výmeny údajov o skladových zásobách, aktuálnych a minulých trhových cenách, spotrebe, transformačnej kapacite a cenových trendoch (pozri najmä oznámenie Komisie 87/C 339/07 podľa článku 19 ods. 3 nariadenia č. 17 o žiadosti o negatívne potvrdenie v zmysle článku 85 ods. 3 Zmluvy EHS – vec č. IV/32.076 – European Wastepaper Information Service (Ú. v. ES C 339, 1987, s. 7, ďalej len „oznámenie EWIS“) a Siedmu správu o politike hospodárskej súťaže, body 5 až 8).

260    Komisia tvrdí, že článok 2 rozhodnutia sa netýka systému výmeny informácií oznámeného CEPI a podriadeného prešetreniu príslušnými službami Komisie v čase podania žaloby.

261    Ďalej tvrdí, že výslovné príkazy vymenované v článku 2 rozhodnutia sú normálne, keďže nedostala dôkaz o skončení porušenia a keďže rozsah takýchto príkazov závisí od správania podnikov. Keďže príkazy bránia účasti na systéme, ktorého cieľ alebo účinok je rovnaký alebo obdobný ako pri dotknutom systéme, obmedzujú sa na uplatnenie všeobecného zákazu v článku 85 Zmluvy (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. októbra 1994, Fiatagri a New Holland Ford/Komisia, T‑34/92, Zb. s. II‑905). Vychádzajú z článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 a sú v zhode s predchádzajúcimi rozhodnutiami schválenými Súdom prvého stupňa.

262    V prejednávanej veci bola výmena informácií považovaná účastníkmi kartelu za zásadnú a umožňovala kontrolu a realizáciu protisúťažných iniciatív (odôvodnenia č. 61 až 71 a 134 rozhodnutia). Okrem toho bolo vždy možné podporiť výrobcov pri prijímaní protisúťažného správania, a to aj po zmenách v systéme uskutočnených v roku 1991 (odôvodnenie č. 166 rozhodnutia). Na to, aby bolo možné posúdiť význam príkazov uvedených v článku 2 rozhodnutia, treba vziať do úvahy tieto skutočnosti, osobitosti trhu kartónu a situáciu charakterizovanú existenciou prakticky absolútneho kartelu na európskom trhu. Z hľadiska týchto úvah treba odmietnuť argumentáciu žalobcu, podľa ktorej sú informácie, ktorých výmena je zakázaná, všeobecné a článok 2 rozhodnutia porušuje zásadu právnej istoty. Zákaz výmeny informácií, hlavne pokiaľ ide o informácie vymenované v článku 2 ods. 1 písm. a), b) a c), nie je všeobecný, ale týka sa iba informácií určených na uľahčenie a podporu protisúťažného správania.

263    Oznámenie EWIS sa týkalo hospodárskeho kontextu, ktorý bol úplne iný ako kontext súvisiaci s kartónom (bod 3 oznámenia) hlavne preto, lebo EWIS mohol poskytnúť iba všeobecné informácie týkajúce sa dostatočného počtu členov, aby nebolo možné identifikovať správanie konkrétneho člena (bod 7 oznámenia).

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

264    Treba pripomenúť, že článok 2 rozhodnutia stanovuje:

„Podniky uvedené v článku 1 ihneď ukončia citované porušenia, ak tak doteraz neurobili. V budúcnosti sa zdržia v rámci svojich činností akejkoľvek dohody alebo zosúladeného postupu v odvetví kartónu, ktoré by mohli mať rovnaký alebo podobný cieľ alebo účinok, vrátane akejkoľvek výmeny obchodných informácií:

a)      ktorými by boli účastníci priamo alebo nepriamo informovaní o výrobe, odbyte, nevybavených objednávkach, miere využitia strojných zariadení, predajných cenách, nákladoch alebo marketingových plánoch iných výrobcov;

b)      ktorou by sa aj v prípade, že by nedošlo k sprostredkovaniu žiadnej individuálnej informácie, podporila, uľahčila alebo povzbudila spoločná reakcia odvetvia v oblasti cien alebo kontrola výroby

alebo

c)      ktorá by zúčastneným podnikom umožnila sledovať plnenie alebo dodržiavanie každej výslovnej alebo tichej dohody o cenách alebo rozdelení trhov Spoločenstva.

Každý systém výmeny všeobecných údajov, ktorý si za odplatu zabezpečili, akým je aj systém Fides alebo jeho nástupca, bude riadený tak, aby boli vylúčené nielen všetky údaje umožňujúce identifikovať správanie určených výrobcov, ale aj všetky údaje týkajúce sa stavu došlých objednávok a nevybavených objednávok, plánovanej miery využitia výrobných kapacít (v oboch prípadoch aj vtedy, keď sú súhrnné) alebo výrobnej kapacity každého strojného zariadenia.

Každý systém výmeny informácií tohto typu sa bude obmedzovať na zber a šírenie štatistických údajov o výrobe a odbyte v sumarizovanej podobe, ktoré nebude možné použiť na podporu alebo napomáhanie spoločného správania odvetvia.

Podniky sa zároveň zdržia akejkoľvek výmeny informácií o hospodárskej súťaži v inom než povolenom rozsahu, ako aj združovania sa alebo kontaktovania so zámerom preskúmať význam vymenených informácií alebo možnú alebo pravdepodobnú reakciu odvetvia alebo individuálnych výrobcov na tieto informácie.

Do troch mesiacov od dátumu oznámenia tohto rozhodnutia je možné vykonať nutné zmeny každého prípadného systému výmeny informácií.“

265    Z odôvodnenia č. 165 vyplýva, že článok 2 rozhodnutia bol prijatý na základe článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17. V zmysle tohto ustanovenia, keď Komisia zistí, že ide o porušenie najmä článku 85 Zmluvy, môže rozhodnutím požiadať príslušné podniky, aby takéto porušovanie ukončili.

266    Podľa ustálenej judikatúry môže uplatnenie článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 obsahovať zákaz pokračovať v istých praktických činnostiach alebo situáciách, ktorých nezákonnosť bola konštatovaná (rozsudky Súdneho dvora zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, 6/73 a 7/73, Zb. s. 223, bod 45, a zo 6. apríla 1995, RTE a ITP/Komisia, C‑241/91 P a C‑242/91 P, Zb. s. I‑743, bod 90), ale aj zákaz zopakovať v budúcnosti podobné správanie (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, T‑83/91, Zb. s. II‑755, bod 220).

267    Navyše, keďže sa článok 3 ods. 1 nariadenia č. 17 musí používať podľa zisteného porušenia, Komisia je oprávnená upresniť rozsah povinností stanovených dotknutým podnikom v záujme ukončenia porušenia. Takéto povinnosti uložené podnikom však nesmú prekračovať medze toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie požadovaného cieľa, teda obnovenia zákonnosti v súvislosti s pravidlami, ktoré boli porušené (rozsudok RTE a ITP/Komisia, už citovaný, bod 93; v tom istom zmysle pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júna 1995, Langnese-Iglo/Komisia, T‑7/93, Zb. s. II‑1533, bod 209, a Schöller/Komisia, T‑9/93, Zb. s. II‑1611, bod 163).

268    V prejednávanej veci je nutné v záujme kontroly, či má príkaz uvedený v článku 2 rozhodnutia príliš širokú pôsobnosť, tak ako to tvrdí žalobca, preskúmať rozsah jednotlivých zákazov, ktoré ukladá podnikom.

269    Pokiaľ ide o zákaz prijatý v článku 2 ods. 1 druhej vete, ktorý nariaďuje podnikom zdržiavať sa v budúcnosti akejkoľvek dohody alebo zosúladeného postupu, ktorý by mohol mať rovnaký alebo podobný cieľ alebo účinok ako porušenia konštatované v článku 1 rozhodnutia, jeho účelom je iba zabrániť podnikom v tom, aby zopakovali správanie, ktorého nezákonnosť bola zistená. Komisia preto prijatím uvedeného zákazu neprekročila právomoci, ktoré jej zveruje článok 3 nariadenia č. 17.

270    Čo sa týka článku 2 ods. 1 písm. a), b) a c), jeho ustanovenia sa osobitne týkajú zákazov budúcich výmen obchodných informácií.

271    Príkaz obsiahnutý v článku 2 ods. 1 písm. a), ktorý zakazuje do budúcnosti akúkoľvek výmenu obchodných informácií umožňujúcich účastníkom priamo alebo nepriamo získať individuálne informácie o konkurenčných podnikoch, predpokladá, že Komisia v rozhodnutí konštatovala nezákonnosť výmeny informácií takého druhu z hľadiska článku 85 ods. 1 Zmluvy.

272    V tejto súvislosti treba konštatovať, že v článku 1 rozhodnutia sa neuvádza, že výmena individuálnych obchodných informácií je sama osebe porušením článku 85 ods. 1 Zmluvy.

273    Tento článok všeobecnejším spôsobom stanovuje, že podniky porušili uvedený článok Zmluvy tým, že sa zúčastnili na tejto dohode a zosúladenom postupe, na základe ktorých si najmä „vymieňali obchodné informácie o dodávkach výroby, cenách, odstávkach výroby, nevybavených objednávkach a miere využitia strojných zariadení so zámerom podporiť opatrenia uvedené vyššie“.

274    Keďže výrok rozhodnutia musí byť vyložený z hľadiska jeho odôvodnenia (rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný, bod 122), treba uviesť, že v odôvodnení č. 134 ods. 2 sa uvádza:

„Výmena uskutočňovaná výrobcami na zasadnutiach GEP Carton (hlavne zasadnutiach JMC) individuálnych obchodných informácií obvykle dôverných a citlivých a týkajúcich sa nevybavených objednávok, odstávok strojov a tempa výroby bola zjavne v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, pretože jej cieľom bolo vytvoriť čo možno najvhodnejšie podmienky na zavedenie zvýšení cien...“

275    Keďže Komisia v rozhodnutí správne usúdila, že výmena individuálnych obchodných informácií je sama osebe porušením článku 85 ods. 1 Zmluvy, budúci zákaz takej výmeny informácií spĺňa podmienky požadované na uplatnenie článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17.

276    Čo sa týka zákazov výmen obchodných informácií zmienených v článku 2 ods. 1 písm. b) a c) rozhodnutia, treba ich preskúmať z hľadiska odsekov 2, 3 a 4 toho istého článku, ktoré podporujú jeho obsah. Práve v týchto súvislostiach treba určiť, či a v kladnom prípade do akej miery považovala Komisia zmienené výmeny za nezákonné, keďže rozsah povinností uložených podnikom musí byť obmedzený na to, čo je nevyhnutné na obnovu zákonnosti ich správania z pohľadu článku 85 ods. 1 Zmluvy.

277    Rozhodnutie treba vykladať v tom zmysle, že Komisia považovala systém Fides ako podporu zisteného kartelu za systém v rozpore s článkom 85 ods. 1 Zmluvy (odôvodnenie č. 134 ods. 3 rozhodnutia). Takýto výklad je potvrdený článkom 1 rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že medzi podnikmi došlo k výmene obchodných informácií s cieľom „podporiť opatrenia“ považované za odporujúce článku 85 ods. 1 Zmluvy.

278    Práve z hľadiska výkladu Komisie týkajúceho sa zlučiteľnosti systému Fides s článkom 85 ods. 1 Zmluvy v prejednávanej veci treba posudzovať rozsah budúcich zákazov obsiahnutých v článku 2 ods. 1 písm. b) a c) rozhodnutia.

279    V tejto súvislosti zmienené zákazy nie sú obmedzené na výmeny individuálnych obchodných informácií, ale týkajú sa aj výmeny niektorých sumarizovaných štatistických údajov (článok 2 ods. 1 písm. b) a článok 2 ods. 2 rozhodnutia). Okrem toho článok 2 ods. 1 písm. b) a c) rozhodnutia zakazuje výmenu niektorých štatistických informácií s cieľom zabrániť vzniku možnej podpory potenciálneho protisúťažného správania.

280    Taký zákaz, ktorého účelom je zabrániť výmene čisto štatistických údajov, ktoré nemajú charakter individuálnych alebo individualizovateľných informácií len z dôvodu, že vymieňané informácie by mohli byť použité na protisúťažné ciele, prekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na obnovu zákonnosti zisteného nezákonného správania. Z rozhodnutia Komisie nevyplýva, že by Komisia považovala výmenu štatistických údajov za porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy. Navyše jednoduchá skutočnosť, že systém výmeny štatistických údajov môže byť použitý na protisúťažné účely, nespôsobuje jeho rozpor s článkom 85 ods. 1 Zmluvy, pretože za takýchto okolností treba konštatovať jeho konkrétne protisúťažné účinky. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie Komisie, že článok 2 rozhodnutia má len deklaratórny charakter (bod 261 vyššie), nie je dôvodné.

281    Na základe toho musí byť článok 2 ods. 1 až 4 rozhodnutia zrušený, okrem týchto jeho nasledujúcich častí:

„Podniky uvedené v článku 1 ihneď ukončia citované porušenia, ak tak doteraz neurobili. V budúcnosti sa zdržia v rámci svojich činností akejkoľvek dohody alebo zosúladeného postupu v odvetví kartónu, ktoré by mohli mať rovnaký alebo podobný cieľ alebo účinok, vrátane akejkoľvek výmeny obchodných informácií:

a)      ktorými by boli účastníci priamo alebo nepriamo informovaní o výrobe, odbyte, nevybavených objednávkach, miere využitia strojných zariadení, predajných cenách, nákladoch alebo marketingových plánoch iných výrobcov.

Každý systém výmeny všeobecných údajov, ktorý si za odplatu zabezpečili, akým je aj systém Fides alebo jeho nástupca, bude riadený tak, aby boli vylúčené všetky údaje umožňujúce identifikovať správanie určených výrobcov.“

 O návrhu na zrušenie pokuty alebo na zníženie jej výšky

 A – O žalobnom dôvode týkajúcom sa nutnosti zníženia pokuty z dôvodu nesprávneho stanovenia predmetu a trvania porušovania

282    Žalobca tvrdí, odvolávajúc sa pritom na predchádzajúce žalobné dôvody a tvrdenia, že porušovanie malo veľmi odlišný vecný rozsah, trvalo oveľa kratšie a bolo oveľa menej závažné, ako tvrdí Komisia, a že je teda potrebné výrazne znížiť výšku pokuty.

283    Treba pripomenúť, že zo zistení v rámci predchádzajúcich žalobných dôvodov vyplýva, že Komisia správne preukázala existenciu a trvanie porušovania u žalobcu popísaného v článku 1 rozhodnutia.

284    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť.

 B – O žalobnom dôvode založenom jednak na nesprávnom posúdení, ktorého sa Komisia dopustila tým, že usúdila, že kartelu sa „do veľkej miery podarilo dosiahnuť svoje ciele“, a jednak na nesplnení povinnosti odôvodnenia v tejto súvislosti

 Tvrdenia účastníkov konania

285    Žalobca tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, že pri určovaní výšky pokuty vychádzala z toho, že kartelu sa „do veľkej miery podarilo dosiahnuť svoje ciele“ (odôvodnenie č. 168 rozhodnutia). V tomto smere Komisia nezohľadnila dôkazy predložené podnikmi a osobitne žalobcom.

286    Spôsoby oznamovania cien sú v odvetví normálne a práve kvôli trhovým podmienkam a hlavne transparentnosti trhu možno pozorovať istú uniformitu a simultánnosť oznámení o zvýšení cien rôznych výrobcov. Komisia nebrala do úvahy nasledujúce skutočnosti: a) transakčné ceny boli vždy nižšie než oznamované ceny; b) vždy existovali značné rozdiely medzi cenami uplatňovanými pri jednotlivých zákazníkoch, takže neexistovala jednotná cena; c) konjunkturálne cykly mali dosah na vývoj cien a d) rozdiel medzi cenami uplatňovanými pri jednotlivých zákazníkoch sa počas predmetného obdobia prehĺbil, čo predstavuje výraznejšiu individualizáciu cien.

287    Vývoj transakčných cien bol určený výlučne podmienkami prevládajúcimi na trhu počas predmetného obdobia a hlavne relatívne vysokým dopytom, uspokojivým a niekedy optimálnym využívaním kapacít (pozri odôvodnenia č. 13 až 15 rozhodnutia), výraznými zvýšeniami nákladov (pozri odôvodnenia č. 16 až 19 rozhodnutia) a nakoniec existenciou priemernej miery rentability, ktorá bola počas celého obdobia celkom normálna. Vzhľadom na dané okolnosti mala Komisia skonštatovať, že zvýšenia cien boli normálne (pozri odôvodnenie č. 135) a že zvýšenia transakčných cien, ktoré bolo možné konštatovať, boli v zhode so základnými ekonomickými premennými. Mala preto konštatovať aj to, že údajná vzájomná dohoda nemala nijaký účinok na skutočný vývoj transakčných cien.

288    Podľa žalobcu sa transakčné ceny vždy riadili vývojom nákladov. Pokles nákladov na suroviny konštatovaný v druhej polovici roku 1989 bol sprevádzaný značným nárastom nákladov na prácu a energiu, ktoré predstavovali približne 35 % všetkých nákladov výrobcov kartónu. Skutočnosť, že v roku 1991 došlo k poklesu dopytu, tiež neznamenala, že iné faktory ako trhové podmienky ovplyvnili vývoj cien, pretože jediné zvýšenie cien v roku 1991 (zvýšenie v januári) bolo oznámené už v priebehu jesene 1990 a plánované výrobcami bolo ešte skôr.

289    Tvrdenie Komisie o účinkoch kartelu navyše nie je presné, pokiaľ ide o údajné zosúladené konanie týkajúce sa trhových podielov, pretože v tomto smere nedošlo nikdy k zosúladenému konaniu a nebol ani zavedený systém kontroly vývoja trhových podielov rôznych výrobcov. Počas dotknutého obdobia navyše trhové podiely Sarrió výrazne kolísali.

290    Žalobca nakoniec uvádza vadu odôvodnenia súvisiacu s rozporom, ktorý existuje medzi závermi týkajúcimi sa účinkov kartelu na trhu a skutkovými zisteniami obsiahnutými v samotnom rozhodnutí.

291    Komisia poukazuje na to, že ceny boli počas uvedeného obdobia pravidelne zvyšované a uplatňované v zmysle zosúladeného konania výrobcov združených vo výboroch GEP Carton, že bol zriadený systém kontroly dodržiavania záväzných rozhodnutí prijatých v rámci kartelu pomocou podrobných navzájom vymieňaných informácií a že trhové podiely jednotlivých výrobcov sa viac alebo menej udržiavali na tej istej úrovni. Za týchto okolností a vzhľadom na početné listinné dôkazy o karteli je tvrdenie žalobcu, že kartel nezmenil podstatným spôsobom trhové tendencie, neobhájiteľné.

292    Pokiaľ ide o vývoj cien, Komisia pripomína, že treba posúdiť úspech kartelu ako celku. Dosiahnutému úspechu neodporuje skutočnosť, ktorá ani nebola dokázaná, že žalobca z nej vyťažil menej výhod než ostatní.

293    Čo sa týka trhových podielov, skromné výkyvy trhových podielov rôznych výrobcov potvrdzujú, že kartel priniesol aj v tomto ohľade veľký úspech.

294    Komisia popiera na základe predchádzajúcich tvrdení, že by rozhodnutie mohlo byť postihnuté nedostatočným odôvodnením, pokiaľ ide o účinky kartelu na trh. Odvoláva sa najmä na analýzy podmienok a vývoja trhu nachádzajúce sa v odôvodneniach č. 16, 21 a 137 rozhodnutia a tvrdí, že ak sa tvrdenie neodtrhne od jeho súvislostí, nie je možné konštatovať žiadny rozpor v odôvodnení rozhodnutia.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

295    Podľa odôvodnenia č. 168 siedmej zarážky rozhodnutia Komisia určila všeobecnú výšku pokút najmä zohľadnením skutočnosti, že kartelu sa „do veľkej miery podarilo dosiahnuť svoje ciele“. Je zjavné, že táto úvaha odkazuje na účinky porušenia konštatovaného v článku 1 rozhodnutia na trh.

296    Na účely posúdenia hodnotenia rozsahu porušenia predloženého Komisiou sa Súd prvého stupňa nazdáva, že stačí preskúmať rozsah tajnej dohody o cenách. Po prvé, z rozhodnutia vyplýva, že konštatovanie týkajúce úspešného dosiahnutia cieľov v širokom rozsahu sa opiera hlavne o účinky tajnej dohody o cenách. Hoci sú tieto účinky analyzované v odôvodneniach č. 100 až 102, 115, a 135 až 137 rozhodnutia, otázka, či tajné dohody o trhových podieloch a o odstávkach výroby mali účinky na trh, nie je naopak predmetom žiadneho špecifického skúmania.

297    Po druhé, skúmanie účinkov tajnej dohody o cenách umožňuje v každom prípade posúdiť aj to, či bol cieľ tajnej dohody o odstávkach výroby dosiahnutý, pretože táto dohoda sa zameriavala na zabránenie tomu, aby boli zosúladené iniciatívy v oblasti cien ohrozené nadmernou ponukou.

298    Po tretie, čo sa týka tajnej dohody o trhových podieloch, Komisia netvrdí, že podniky, ktoré sa zúčastnili PWG, mali za cieľ absolútne zmrazenie svojich trhových podielov. V odôvodnení č. 60 ods. 2 rozhodnutia sa uvádza, že dohoda o trhových podieloch nebola strnulá, „ale pravidelne prispôsobovaná a znovu prejednávaná“. Z pohľadu tohto upresnenia nemožno Komisii vytýkať, že usudzovala, že kartelu sa do veľkej miery podarilo dosiahnuť svoje ciele, pričom v rozhodnutí konkrétne neskúmala úspešnosť tejto tajnej dohody v prípade trhových podielov.

299    Pokiaľ ide o tajnú dohodu o cenách, Komisia posúdila jej všeobecné účinky. Preto aj za predpokladu, že individuálne údaje poskytnuté žalobcom dokazujú, že tak, ako tvrdí, tajná dohoda o cenách mala preňho len zanedbateľné účinky, v porovnaní s účinkami, ktoré boli konštatované na európskom trhu kartónu, vo všeobecnosti takéto individuálne údaje samy osebe nestačia na spochybnenie posúdenia Komisiou.

300    Z rozhodnutia vyplýva, ako to Komisia potvrdila na pojednávaní, že medzi tromi typmi účinkov bol dokázaný rozdiel. Okrem toho Komisia vychádzala zo skutočnosti, že iniciatívy v oblasti cien vo všeobecnosti považovali samotní výrobcovia za úspešné.

301    Prvý typ účinkov zohľadnený Komisiou, ktorý nebol žalobcom napadnutý, spočíva v skutočnosti, že dohodnuté zvýšenia cien boli skutočne zákazníkom oznámené. Nové ceny boli odporúčanými cenami pre prípad individuálnych rokovaní o transakčných cenách so zákazníkmi (pozri najmä odôvodnenie č.100 a odôvodnenie č. 101 ods. 5 a 6 rozhodnutia).

302    Druhý typ účinkov spočíva v skutočnosti, že vývoj transakčných cien sledoval vývoj oznamovaných cien. V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že „výrobcovia sa neuspokojili s oznámením dohodnutých zvýšení cien, ale, až na pár výnimiek, zároveň prijímali konkrétne opatrenia, aby boli u zákazníkov skutočne uplatnené“ (odôvodnenie č. 101 ods.  1 rozhodnutia). Pripúšťa, že zákazníci niekedy získali výhody v súvislosti s posunom dátumu nadobudnutia platnosti zvýšení alebo rabaty, či individuálne zľavy najmä pri veľkých objednávkach a že „čistá suma zvýšenia bola v priemere po odpočítaní zliav, rabatov a iných výhod stále nižšia než celková výška oznámeného zvýšenia“ (odôvodnenie č. 102, posledný odsek rozhodnutia). Odvolávajúc sa však na grafy nachádzajúce sa v ekonomickej štúdii vypracovanej na účely konania pred Komisiou pre niekoľko podnikov, ktorým je rozhodnutie adresované (ďalej len „správa LE“), Komisia tvrdí, že v čase, ktorého sa rozhodnutie týka, existoval „úzky lineárny vzťah“ medzi vývojom oznamovaných cien a vývojom transakčných cien vyjadrených v národných menách alebo premenených na ECU. Z toho usudzuje, že „získané čisté zvýšenia cien dosť verne kopírovali oznámené zvýšenia, hoci s istým oneskorením. Autor správy pri výsluchu sám uznal, že takto tomu bolo v roku 1988 a 1989“ (odôvodnenie č. 115 ods. 2).

303    Treba pripustiť, že v hodnotení tohto druhého typu účinkov sa Komisia mohla plným právom nazdávať, že existencia lineárneho vzťahu medzi vývojom oznamovaných cien a vývojom transakčných cien bola dôkazom účinku iniciatív v oblasti cien na transakčné ceny v súlade s cieľom sledovaným výrobcami. Na dotknutom trhu prax individuálnych rokovaní so zákazníkmi spôsobuje, že transakčné ceny nie sú vo všeobecnosti totožné s oznamovanými cenami. Nemožno teda očakávať, že zvýšenia transakčných cien sú totožné s oznamovanými zvýšeniami cien.

304    Pokiaľ ide o samotnú existenciu súvislosti medzi oznamovanými zvýšeniami cien a zvýšeniami transakčných cien, Komisia sa správne odvolávala na správu LE, ktorá bola analýzou vývoja cien kartónu za obdobie, ktorého sa rozhodnutie týka, založenou na údajoch poskytnutých niekoľkými výrobcami, medzi nimi aj žalobcom.

305    Táto správa však iba čiastočne potvrdzuje existenciu v čase „úzkeho lineárneho vzťahu“. Skúmaním obdobia od roku 1987 do roku 1991 sa zistili tri rôzne vedľajšie obdobia. Autor správy LE zhrnul počas výsluchu pred Komisiou svoje závery takto: „Neexistuje úzka súvislosť, a to ani s odstupom času, medzi oznamovaným zvýšením cien a trhovými cenami na začiatku posudzovaného obdobia, teda od roku 1987 do roku 1988. Naopak, takáto súvislosť existuje v rokoch 1988/1989, neskôr sa oslabuje a v období 1990/1991 sa prejavuje neobvykle [oddly].“ (Zápisnica z výsluchu, s. 28.) Okrem iného uviedol, že výkyvy pozorované v čase boli úzko späté s výkyvmi dopytu (pozri hlavne zápisnicu z výsluchu, s. 20).

306    Tieto ústne prednesené závery autora sú zhodné s analýzou obsiahnutou v jeho správe a hlavne s grafmi porovnávajúcimi vývoj oznamovaných cien s vývojom transakčných cien (správa LE, grafy 10 a 11, s. 29). Treba preto konštatovať, že Komisia iba čiastočne dokázala existenciu „úzkeho lineárneho vzťahu“, na ktorý sa odvoláva.

307    Na pojednávaní Komisia uviedla, že vzala do úvahy aj tretí typ účinkov tajnej dohody o cenách spočívajúcich v skutočnosti, že úroveň transakčných cien bola vyššia než úroveň, ktorá by bola dosiahnutá pri neexistencii akejkoľvek tajnej dohody. V tejto súvislosti Komisia pri zdôraznení, že dátumy a poradie oznámení zvýšení cien boli naplánované PWG, usudzuje vo svojom rozhodnutí, že „je nepredstaviteľné, aby za daných okolností nemali tieto zosúladené oznámenia žiadny účinok na reálnu úroveň cien“ (odôvodnenie č. 136, ods. 3 rozhodnutia). Správa LE (časť 3) však vytvorila model umožňujúci predpokladať úroveň cien vyplývajúcu z objektívnych podmienok na trhu. Podľa správy sa úroveň cien, v období od roku 1975 do roku 1991 určovaná objektívnymi hospodárskymi faktormi, vyvíjala so zanedbateľnými výkyvmi rovnakým spôsobom ako uplatňované transakčné ceny, a to aj v období, ktorého sa rozhodnutie týka.

308    Napriek týmto záverom analýza obsiahnutá v správe neumožňuje konštatovať, že zosúladené iniciatívy v oblasti cien neumožnili výrobcom dosiahnuť vyššiu úroveň transakčných cien, než aká by vyplynula z voľnej hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní, je možné, že faktory zohľadnené v uvedenej analýze boli ovplyvnené existenciou tajnej dohody. Komisia teda správne tvrdila, že správanie na základe tajnej dohody mohlo napríklad spôsobiť obmedzenie snahy podnikov znižovať svoje náklady. Nezmienila sa však o existencii priamej chyby v analýze uvedenej v správe LE a okrem toho neprezentovala svoje vlastné ekonomické analýzy hypotetického vývoja transakčných cien za predpokladu neexistencie akéhokoľvek zosúladeného konania. Za týchto okolností jej tvrdenie, že úroveň transakčných cien by bola nižšia, keby nedošlo k tajnej dohode medzi výrobcami, nemôže byť prijaté.

309    Z toho vyplýva, že existencia tohto tretieho typu účinkov tajnej dohody na ceny nebola preukázaná.

310    Na predchádzajúcich zisteniach nič nemení ani subjektívne hodnotenie výrobcov, na ktorom Komisia založila svoj názor, že kartelu sa do veľkej miery podarilo dosiahnuť svoje ciele. V tejto súvislosti sa Komisia odvoláva na zoznam dokumentov, ktorý predložila na pojednávaní. Aj za predpokladu, že by mohla svoje hodnotenia prípadnej úspešnosti iniciatív v oblasti cien založiť na dokumentoch, ktoré obsahujú subjektívne pocity niektorých výrobcov, treba konštatovať, že niektoré podniky a medzi nimi aj žalobca sa oprávnene odvolávali na pojednávaní na mnohé ďalšie spisové dokumenty, ktoré uvádzajú problémy, s ktorými sa výrobcovia stretávajú pri zavádzaní dohodnutých zvýšení cien. Za daných podmienok nie je poukázanie Komisie na vyhlásenia samotných výrobcov dostatočným dôvodom na to, aby mohla tvrdiť, že kartelu sa vo veľkej miere podarilo dosiahnuť svoje ciele.

311    S ohľadom na predchádzajúce úvahy boli účinky porušenia uvádzané Komisiou dokázané iba čiastočne. Súd prvého stupňa bude analyzovať význam tohto záveru v rámci svojej plnej rozhodovacej právomoci vo veci pokút pri posudzovaní závažnosti porušenia konštatovaného v prejednávanej veci (pozri bod 334 nižšie).

312    Nakoniec treba uviesť, že vyjadrenie žalobcu o údajnom nedostatku odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s účinkami porušenia je nedôvodné. Ako vyplýva z predchádzajúceho skúmania, rozhodnutie obsahuje podrobné odôvodnenie neobsahujúce rozpory týkajúce sa účinkov zisteného porušenia.

C –  O žalobnom dôvode založenom jednak na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia považovala zatajenie kartelu za priťažujúcu okolnosť, a jednak na nedostatku odôvodnenia v tejto súvislosti

 Tvrdenia účastníkov konania

313    Žalobca tvrdí, že ak sa aj pripustí quod non, že isté rozloženie oznámení o zvýšení cien bolo výsledkom zosúladeného konania, Komisia aj tak nemohla považovať túto okolnosť za špecifickú priťažujúcu okolnosť, pretože „utajenie“ vzájomnej dohody je skutočnosť logicky vyplývajúca zo samotného porušenia.

314    Žalobca dodáva, že skutočnosť, že Komisia nemohla nájsť listinné dôkazy na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa existencie porušenia, neznamená, že boli prijaté opatrenia na utajenie.

315    Nakoniec uvádza nedostatok odôvodnenia spočívajúci v tom, že neobsahuje dôvody, prečo má byť utajenie vzájomnej dohody považované za priťažujúcu okolnosť.

316    Komisia tvrdí, že utajenie existencie kartelu je skutočnosťou, ktorú treba vziať do úvahy pri posudzovaní závažnosti porušenia (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný, bod 273).

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

317    V zmysle odôvodnenia č. 167 ods. 3 rozhodnutia „je jedným z najzávažnejších aspektov [porušenia] to, že v úsilí utajiť existenciu kartelu podniky zašli tak ďaleko, že vopred naplánovali dátum a poradie rôznych oznámení nových zvýšení cien pre každého hlavného výrobcu“. V rozhodnutí sa navyše uvádza, že „výrobcovia mohli vďaka tomuto vypracovanému podvodu pripísať celý rad jednotných a pravidelných zvyšovaní cien postihujúcich celé odvetvie fenoménu ‚konania v oligopolistických situáciách‘“ (odôvodnenie č. 73 ods. 3). Nakoniec podľa odôvodnenia č. 168 tretej zarážky Komisia určila všeobecnú výšku pokút pri zohľadnení skutočnosti, „že boli prijaté komplexné opatrenia na zakrytie skutočnej povahy a rozsahu tajnej dohody (chýbajúca oficiálna zápisnica alebo dokumentácia zo zasadnutí PWG a JMC; účastníci boli odrádzaní od toho, aby si robili záznamy; dátum a poradie listov oznamujúcich zvýšenia cien bolo naplánované tak, aby bolo možné vyhlásiť, že tieto zvýšenia boli následkom iných zvýšení, atď.)“.

318    Treba konštatovať, že Komisia správne vyvodila z nazhromaždených dôkazov, že podniky naplánovali dátumy a poradie listov oznamujúcich zvýšenie cien so zámerom utajiť existenciu vzájomnej dohody o cenách. O tomto naplánovaní svedčia hlavne vyhlásenia Stora (príloha 39 k oznámeniu o výhradách, bod 30): „Neexistoval štandardný postup v súvislosti s tým, kto oznámi ako prvý zvýšenie cien a kto bude nasledovať. PWG prediskutovalo a odsúhlasilo výrobcu, ktorý oznámi každé zvýšenie cien ako prvý, a takisto dátumy, kedy hlavní výrobcovia oznámia svoje zvýšenia. Schéma nebola vždy rovnaká.“ Existenciu plánovania potvrdzuje aj záznam od Rena o zasadnutí JMC zo 6. septembra 1990 (príloha 118 k oznámeniu o výhradách). Dokument obsahuje presné údaje o dátumoch oznámenia zvýšení cien v januári 1991 pre niektoré podniky, ktoré sú členmi PWG (Mayr-Melnhof, Feldmühle a Cascades), teda údaje, ktoré presne zodpovedajú dátumom, kedy podniky skutočne odoslali svoje listy s oznámením (pozri odôvodnenia č. 87 a 88 rozhodnutia).

319    Čo sa týka neexistencie oficiálnych zápisníc a takmer absolútnej neexistencie vnútorných záznamov v súvislosti so zasadnutiami PWG a JMC, tieto predstavujú vzhľadom na počet zasadnutí, ich trvanie a na povahu diskusií dostatočný dôkaz na podporu tvrdenia Komisie, že účastníci boli odrádzaní od toho, aby si robili záznamy.

320    Z uvedeného vyplýva, že podniky, ktoré sa zúčastnili zasadnutí týchto orgánov, si jednak boli vedomí nezákonnosti svojho správania a jednak prijali opatrenia na utajenie tajnej dohody. Vychádzajúc z toho Komisia správne považovala tieto opatrenia za priťažujúce okolnosti pri posudzovaní závažnosti porušenia.

321    Napokon tým, že v rozhodnutí vysvetlila, ktoré konkrétne správanie podnikov je považované za priťažujúcu okolnosť, dostatočne zdôvodnila svoje hodnotenie v tejto súvislosti.

322    Tento žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

D –  O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania tým, že Komisia bez objektívneho odôvodnenia uložila vyššie pokuty než vo svojej predošlej praxi

 Tvrdenia účastníkov konania

323    Žalobca tvrdí, že zvýšenie výšky uloženej pokuty vo vzťahu k výškam pokút vyplývajúcim z obvyklej rozhodovacej praxe Komisie znamená neodôvodnený rozdiel v zaobchádzaní.

324    Niektoré vzájomné kartely boli totiž sankcionované oveľa menej prísne (pozri napríklad rozhodnutie Komisie 86/398/EHS z 23. apríla 1986 o konaní podľa článku 85 Zmluvy EHS (IV/31.149 – Polypropylén) (Ú. v. ES L 230, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Polypropylén“).

325    Rovnako všeobecná výška pokút sa javí ako neodôvodnená vo vzťahu k rozhodnutiu Komisie 92/163/EHS z 24. júla 1991 o konaní podľa článku 86 Zmluvy EHS (IV/31.043 – Tetra Pak II) (Ú. v. ES L 72, 1992, s. 1).

326    Nesprávne posúdenie závažnosti porušenia je ďalej potvrdené porovnaním s výškou pokút prijatou rozhodnutím Komisie 94/815/ES z 30. novembra 1994 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o ES (vec IV/33.126 a 33.322 – Cement) (Ú. v. ES L 343, s. 1).

327    Podľa Komisie má každé porušenie svoje vlastné charakteristické črty. Keďže zásada rovnosti zaobchádzania predpokladá, že podobné situácie sa budú riešiť rovnakým spôsobom, nie je možné porovnávať výšku uložených pokút v prejednávanej veci s výškou pokút uložených za spáchané porušenia za odlišných podmienok a v rozdielnych obdobiach. Komisia ďalej tvrdí, že je v každom prípade oprávnená zvýšiť výšku pokút, ak je to potrebné na zabezpečenie uplatnenia politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907).

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

328    Podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 môže Komisia na základe rozhodnutia uložiť podnikom, ak buď úmyselne, alebo z nedbanlivosti porušili článok 85 ods.1 Zmluvy, pokuty vo výške od 1 000 ECU do 1 000 000 ECU alebo viac, pričom táto posledná suma nemôže presiahnuť 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia. Výška pokuty sa určuje podľa závažnosti porušenia a jeho trvania. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, závažnosť porušení treba posudzovať podľa veľkého množstva skutočností, ako najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odradzujúci význam pokút, pričom nebol vypracovaný žiadny záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa musia povinne zohľadňovať (uznesenie Súdneho dvora z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, C‑137/95 P, Zb. s. I‑1611, bod 54).

329    V prejednávanej veci Komisia určila všeobecnú úroveň pokút podľa trvania porušenia (odôvodnenie č. 167 rozhodnutia), ako aj podľa nasledujúcich skutočností (odôvodnenie č. 168 rozhodnutia):

„–     tajná dohoda vo veci určenia cien a tajná dohoda o rozdelení trhov sú samy osebe závažnými obmedzeniami hospodárskej súťaže,

–        kartel sa vzťahoval takmer na celé Spoločenstvo,

–        trh kartónu Spoločenstva je významným hospodárskym odvetvím, ktoré každoročne prináša takmer 2,5 miliárd ECU,

–        podniky zúčastnené na porušení pokrývajú takmer celý trh,

–        kartel fungoval vo forme systému periodických inštitucionalizovaných zasadnutí, ktorých cieľom bolo dôsledne regulovať trh kartónu v Spoločenstve,

–        boli prijaté komplexné opatrenia na utajenie skutočnej povahy a významu tajnej dohody (chýbajúca oficiálna zápisnica a dokumentácia týkajúca sa zasadnutí PWG a JMC; účastníci boli odrádzaní od toho, aby si robili záznamy; dátum a poradie listov oznamujúcich zvýšenie cien boli naplánované spôsobom, aby bolo možné vyhlásiť, že tieto zvýšenia boli následkom iných zvýšení, atď.),

–        kartelu sa do veľkej miery podarilo splniť svoje ciele“.

330    Súd prvého stupňa navyše pripomína, že z odpovede Komisie na jeho písomnú otázku vyplýva, že pokuty základnej úrovne 9 % alebo 7,5 % obratu dosiahnutého každým podnikom, ktorý bol adresátom rozhodnutia, na trhu kartónu Spoločenstva v roku 1990 boli uložené v tomto poradí jednotlivým podnikom považovaným za „vedúcich“ kartelu a ostatným podnikom.

331    Po prvé je potrebné zdôrazniť, že Komisia je vo svojom posudzovaní všeobecnej úrovne pokút oprávnená zohľadniť skutočnosť, že porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva sú stále relatívne časté a že je teda žiaduce zvyšovať úroveň pokút na účel posilnenia ich odradzujúceho účinku. Preto skutočnosť, že Komisia používala v minulosti pokuty istej výšky na určité typy porušení, ju nezbavuje možnosti zvýšiť úroveň pokút v rozsahu uvedenom v nariadení č. 17, ak je to nutné na zabezpečenie uplatnenia politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80, 101/80, 102/80 a 103/80, Zb. s. 1825, body 105 až 108, a rozsudok ICI/Komisia, už citovaný bod 385).

332    Po druhé, Komisia správne tvrdila, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nie je možné urobiť priame porovnanie medzi všeobecnou úrovňou pokút stanovenou týmto rozhodnutím a úrovňami schválenými v predchádzajúcej rozhodovacej praxi Komisie osobitne v prípade rozhodnutia Polypropylén, považovaného samotnou Komisiou za najpodobnejšie tomuto prípadu. Na rozdiel od veci, v ktorej bolo rozhodnutie Polypropylén prijaté, nebola v prejednávanej veci zohľadnená pri určovaní všeobecnej úrovne pokút žiadna všeobecná poľahčujúca okolnosť. Ako už konštatoval Súd prvého stupňa, komplexné opatrenia prijaté podnikmi na utajenie existencie porušenia sú osobitne závažným aspektom porušenia, ktorý ho odlišuje od porušení zistených Komisiou v predchádzajúcej praxi.

333    Po tretie, treba zdôrazniť dĺžku trvania a zjavný charakter porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy, ktoré bolo spáchané napriek varovaniu spočívajúcemu v predchádzajúcej rozhodovacej praxi Komisie a najmä v rozhodnutí Polypropylén.

334    Na základe uvedených skutočností je potrebné sa domnievať, že kritériá uvedené v odôvodnení č. 168 rozhodnutia opodstatňujú všeobecnú úroveň pokút určenú Komisiou. Súd prvého stupňa už konštatoval, že účinky tajnej dohody o cenách, z ktorých vychádzala Komisia pri určovaní všeobecnej úrovne pokút, sú dokázané iba čiastočne. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy však tento záver nemôže mať výrazný vplyv na posúdenie závažnosti porušenia. V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že podniky skutočne oznamovali dohodnuté zvýšenia cien a že oznamované ceny boli základom pre určenie individuálnych transakčných cien, stačí na konštatovanie, že tajná dohoda o cenách mala za cieľ i za následok závažné obmedzenie hospodárskej súťaže. Preto Súd prvého stupňa v rámci svojej plnej rozhodovacej právomoci usudzuje, že zistenia vo veci účinkov porušenia neodôvodňujú nijaké zníženie všeobecnej úrovne pokút stanovenej Komisiou.

335    Stanovením všeobecnej úrovne pokút sa v prejednávanej veci Komisia neodchýlila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe v takej miere, aby musela podrobnejšie vysvetliť svoje posúdenie závažnosti porušenia (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia, 73/74, Zb. s. 1491, bod 31).

336    Tento žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

E –  O žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia a porušení práv na obranu v súvislosti s výpočtom pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

337    Žalobca tvrdí, že pri posudzovaní, či Komisia dodržala medze stanovené článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a či svoju diskrečnú právomoc vo veci pokút vykonávala správne a nie svojvoľne, treba preveriť, či rozhodnutie obsahuje popis kritérií, ktoré Komisia uplatnila. Podľa žalobcu rozhodnutie nezodpovedá týmto požiadavkám, pretože sa v ňom neuvádza ani obchodný rok zohľadňovaný pri určovaní pokút a ani sadzba (percento) použitá pri výpočte jednotlivých pokút. Žalobca nemôže následne účinným spôsobom overiť zákonnosť rozhodnutia, čo znamená zjavné porušenie jeho práv na obranu.

338    Komisia uvádza, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nestanovuje ani explicitne a ani implicitne povinnosť Komisie uviesť spôsob výpočtu. Navyše odôvodnenie rozhodnutia o skutočnostiach, ktoré určili všeobecnú úroveň pokút, ako aj úroveň pokuty uloženej každému podniku je porovnateľné s odôvodneniami poskytnutými v podobných rozhodnutiach. Okrem toho žiadny precedens nikdy neuložil povinnosť uviesť podrobnejšie kritériá použité pri výpočte pokút.

339    Komisia tvrdí, že nie je povinná stanoviť výšku pokút na základe presného matematického vzorca, pretože to by podniky mohlo viesť k predbežnému prepočítaniu výhody, ktorá by im vyplynula z účasti na nezákonnom karteli. Tvrdí, že disponuje mierou voľného uváženia pre stanovenie výšky pokút, ktoré sú nástrojom jej politiky hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T‑150/89, Zb. s. II‑1165, bod 59).

340    Nakoniec uvádza, že skutočnosť, že člen Komisie poskytol z čisto informačných dôvodov niektoré dodatočné podrobnosti o pokutách na tlačovej konferencii, nemôže mať dosah na rozhodnutie a že také údaje tiež neznamenajú, že odôvodnenie rozhodnutia nebolo dostatočné.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

341    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že účelom povinnosti odôvodniť individuálne rozhodnutie je umožniť súdu Spoločenstva overiť zákonnosť rozhodnutia a poskytnúť dotknutej osobe dostatočnú informáciu, aby vedela, či je rozhodnutie dôvodné a či prípadne neobsahuje vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť, pričom význam tejto povinnosti závisí od povahy predmetného aktu a súvislostí, za akých bol prijatý (pozri hlavne rozsudok Súdu prvého stupňa z 11.decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, T‑49/95, Zb. s. II‑1799, bod 51).

342    Čo sa týka rozhodnutia, ktoré, ako je tomu v prejednávanej veci, ukladá pokuty niekoľkým podnikom za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva, rozsah povinnosti odôvodnenia musí byť určený najmä z hľadiska skutočnosti, že závažnosť porušení musí byť posúdená na základe veľkého množstva aspektov, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odradzujúci význam pokút, pričom nebol vypracovaný žiadny záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa musia povinne zohľadňovať (uznesenie SPO a i./Komisia, už citované, bod 54).

343    Komisia navyše pri určovaní výšky každej pokuty disponuje voľnou úvahou a nemožno ju považovať za povinnú použiť na tento účel presný matematický vzorec (pozri v tomto zmysle rozsudok Martinelli/Komisia, už citovaný, bod 59).

344    V rozhodnutí sú kritériá, ktoré sú zohľadnené pri určovaní všeobecnej úrovne pokút i výšky individuálnych pokút, uvedené v tomto poradí v odôvodneniach č. 168 a 169. Čo sa týka individuálnych pokút, Komisia v odôvodnení č. 170 vysvetľuje, že podniky, ktoré sa zúčastňovali zasadnutí PWG, boli v zásade považované za „vedúcich“ kartelu, kým ostatné podniky boli považované za „bežných členov“ kartelu. V odôvodneniach č. 171 a 172 napokon uvádza, že sumy pokút uložené Rena a Stora musia byť výrazne znížené vzhľadom na ich aktívnu spoluprácu s Komisiou a že ôsmim ďalším podnikom, medzi nimi aj žalobcovi, je možné takisto mierne znížiť výšku pokuty vzhľadom na to, že vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách nepopierali hlavné skutkové tvrdenia, na ktorých Komisia založila svoje výhrady.

345    V písomnostiach predložených Súdu prvého stupňa a takisto vo svoje odpovedi na jeho písomnú otázku Komisia vysvetlila, že pokuty boli vypočítané na základe obratu dosiahnutého každým podnikom, ktorý bol adresátom rozhodnutia, na trhu kartónu Spoločenstva v roku 1990. Pokuta základnej úrovne 9 % z tohto individuálneho obratu bola uložená podnikom považovaným za „vedúcich“ kartelu a ostatným podnikom bola uložená pokuta vo výške 7,5 % z uvedeného obratu. Komisia nakoniec zohľadnila prípadnú spoluprácu niektorých podnikov počas konania pred ňou. Dvom podnikom bolo z dôvodu spolupráce poskytnuté zníženie pokuty o dve tretiny a ostatným podnikom bola pokuta znížená o jednu tretinu.

346    Z tabuľky predloženej Komisiou, ktorá obsahuje údaje týkajúce sa určovania výšky každej individuálnej pokuty, vyplýva, že hoci pokuty neboli určené uplatnením uvedených číselných údajov striktne matematickým spôsobom, tieto údaje sa pri výpočte pokút systematicky zohľadňovali.

347    V rozhodnutí sa však neupresňuje, že pokuty boli vypočítané na základe obratu dosiahnutého každým podnikom na trhu kartónu Spoločenstva v roku 1990. V rozhodnutí sa neuvádzajú základné sadzby 9 a 7,5 % použité pri výpočte pokút, pričom prvá sadzba bola použitá v prípade „vedúcich“ podnikov a druhá sadzba v prípade podnikov považovaných za „bežných členov“. Nie sú tam uvedené ani sadzby zníženia pokút uplatnené v prípade Rena a Stora a ďalších ôsmich podnikov.

348    V prejednávanej veci treba, po prvé, uviesť, že odôvodnenia č. 169 až 172 rozhodnutia vykladané vo svetle podrobného vysvetlenia skutkových tvrdení týkajúceho sa jednotlivých podnikov, ktoré sú adresátmi rozhodnutia, obsahujú dostatočnú a relevantnú informáciu o aspektoch posúdenia zohľadnených pri určovaní závažnosti a trvania porušovania, ktorého sa dopustil každý dotknutý podnik (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Petrofina/Komisia, T‑2/89, Zb. s. II‑1087, bod 264).

349    Po druhé, keď je výška každej pokuty, ako je tomu aj v prejednávanej veci, určená na základe systematického zohľadňovania istých presných údajov, informácia v rozhodnutí o každom z faktorov by podnikom umožnila lepšie posúdiť jednak to, či sa Komisia dopustila pri určovaní výšky individuálnej pokuty omylu, a jednak to, či je výška každej individuálnej pokuty odôvodnená vzhľadom na použité všeobecné kritériá. V prejednávanej veci by uvedenie dotknutých faktorov v rozhodnutí, teda referenčného obratu, referenčného roka, základných použitých sadzieb a sadzieb zníženia výšky pokút nebolo implicitným zverejnením presného obratu podnikov, ktoré sú adresátmi rozhodnutia, teda zverejnením, ktoré by mohol znamenať porušenie článku 214 Zmluvy. Konečná výška každej individuálnej pokuty totiž nevyplýva, ako už Komisia zdôraznila, z prísne matematického uplatnenia uvedených faktorov.

350    Komisia na pojednávaní uznala, že jej nič nebránilo uviesť v rozhodnutí faktory, ktoré systematicky zohľadňovala a ktoré boli zverejnené počas tlačovej konferencie konanej v deň prijatia rozhodnutia. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie rozhodnutia uvedené v samotnom rozhodnutí a že neskoršie vysvetlenia Komisie nemôžu byť, až na osobitné výnimky, zohľadnené (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 2. júla 1992, Dansk Pelsdyravlerforening/Komisia, T‑61/89, Zb. s. II‑1931, bod 131, a v tom istom zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1991, Hilti/Komisia, T‑30/89, Zb. s. II‑1439, bod 136).

351    Napriek týmto konštatovaniam treba uviesť, že odôvodnenie týkajúce sa určenia výšky pokút uvedené v odôvodneniach č. 167 až 172 rozhodnutia je prinajmenšom rovnako podrobné ako odôvodnenia v predchádzajúcich rozhodnutiach Komisie vo veci podobných porušení. Hoci žalobný dôvod týkajúci sa nedostatku odôvodnenia je verejnej povahy, v okamihu prijímania rozhodnutia nevzniesol súd Spoločenstva žiadnu kritiku postupu Komisie uplatneného pri odôvodňovaní uložených pokút. Iba v rozsudku zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia (T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 142), a v ďalších dvoch rozsudkoch vyhlásených v ten istý deň, Société métallurgique de Normandie/Komisia (T‑147/89, Zb. s. II‑1057, uverejnenie abstraktu), a Société des treillis et panneaux soudés/Komisia (T‑151/89, Zb. s. II‑1191, uverejnenie abstraktu), Súd prvého stupňa prvýkrát zdôraznil, že je žiaduce, aby podniky mali možnosť podrobne sa oboznámiť s výpočtom pokuty, ktorá im bola uložená bez toho, aby preto museli podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu Komisie.

352    Z toho vyplýva, že keď Komisia konštatuje vo svojom rozhodnutí porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a ukladá podnikom zúčastneným na tomto porušení pokuty, je povinná v prípade, že systematicky zohľadňovala pri výpočte pokút isté základné skutočnosti, tieto skutočnosti uviesť v samotnom rozhodnutí, aby jeho adresátom umožnila overiť si dôvodnosť výšky pokuty a posúdiť existenciu prípadnej diskriminácie.

353    Za takýchto osobitných okolností uvedených v bode 351 vyššie a vzhľadom na skutočnosť, že Komisia zjavne mohla poskytnúť počas súdneho konania všetky relevantné informácie o spôsobe výpočtu pokút, chýbajúce špecifické odôvodnenie v rozhodnutí o spôsobe výpočtu pokút nemožno v prejednávanej veci považovať za porušenie povinnosti odôvodnenia, ktoré by opodstatňovalo úplné alebo čiastočné zrušenie uložených pokút. Nakoniec žalobca nedokázal, že by mu skutočne bolo upierané právo na obranu.

354    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod nemožno prijať.

F –  O žalobnom dôvode založenom jednak na nesprávnom posúdení, ktorého sa Komisia dopustila tým, že riadne nezohľadnila úlohu, ktorú Sarrió zohral v rámci kartelu, ako aj jeho skutočné správanie na trhu, a jednak na nedostatku odôvodnenia v tejto súvislosti

 Tvrdenia účastníkov konania

355    Žalobca tvrdí, že Komisia riadne nezohľadnila jeho osobitné postavenie na trhu a v GEP Carton. Detailne popisujúc svoje postavenie na trhu vysvetľuje, že z hľadiska výrobnej kapacity bol v roku 1990 až na piatom mieste a v roku 1991 na štvrtom mieste medzi západoeurópskymi výrobcami (pozri štúdie citované v bode 9 rozhodnutia) a že jeho trhový podiel bol o polovicu menší než podiel vedúceho podniku na trhu. Navyše z dôvodu svojej špecializácie na kategóriu kvality GD, nemal pružnosť výrobcov, ktorých výroba bola rozsiahla tak v odvetví kategórie kvality GD, ako aj odvetví kategórie kvality GC. Vždy bol a stále je vystavovaný silnému tlaku tak zo strany škandinávskych výrobcov, ktorí majú výhodu vďaka priamym a integrovaným prístupom k „panenským“ vláknam, ako aj zo strany nemeckých a rakúskych výrobcov, ktorí sú zvýhodňovaní vnútroštátnymi právnymi predpismi v oblasti recyklovania. Práve preto, aby mohol čeliť dynamike týchto konkurentov, požiadal v roku 1986 o právo zúčastňovať sa na zasadnutiach GEP Carton, čo mu malo umožniť kontrolovať správanie svojich hlavných konkurentov.

356    Komisia neposkytla žiadny dôkaz skutočného správania žalobcu a žiadne tvrdenie, ktorým by vyvracala jeho tvrdenia o tom, že: a) jeho transakčné ceny boli určované samostatne a v súlade s trhovými podmienkami; b) existovali veľké rozdiely medzi oznamovanými cenami a transakčnými cenami; c) jeho trhové podiely zaznamenávali výrazné výkyvy počas celého predmetného obdobia a d) v súlade s trhovými podmienkami nikdy nepristúpil k odstávke výroby. Žalobca tvrdí, že nikdy neprijal opatrenia na obmedzenie slobody konania svojich konkurentov. Jediný dôkaz takého správania je obsiahnutý v súkromnom zázname, ktorý si medzi sebou vymenili zástupcovia konkurenčných podnikov. Tento záznam má všeobecný význam a týka sa správania jednoducho prisúdeného žalobcovi (príloha 109 oznámenia o výhradách).

357    Podľa žalobcu sa preskúmaním jeho skutočného správania preukázalo, že nijako nekorešpondovalo s údajným kartelom, čo malo Komisiu viesť k tomu, aby situáciu žalobcu posudzovala pri určovaní výšky pokuty oveľa priaznivejšie. Záznam nájdený u FS-Karton, na ktorý sa Komisia odvoláva ako na dôkaz skutočnej realizácie kartelu žalobcom, sa nijako netýka jeho skutočného správania na trhu a je iba dôkazom jeho účasti na zosúladenom konaní týkajúcom sa oznamovaných cien.

358    Rozhodnutie je nakoniec postihnuté nedostatkom odôvodnenia vzhľadom na to, že Komisia opomenula bez uvedenia dôvodov posúdiť zásadné skutočnosti uvedené žalobcom v súvislosti s jeho úlohou v GEP Carton a jeho správaním na trhu.

359    Komisia tvrdí, že v odôvodnení č. 169 rozhodnutia zohľadnila tak úlohu každého podniku v tajných dohodách, ako aj skutočné správanie žalobcu. V tomto ohľade bolo rozhodnutie správne odôvodnené.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

360    Z konštatovaní týkajúcich sa žalobných dôvodov žalobcu na podporu jeho návrhu o úplné alebo čiastočné zrušenie článku 1 rozhodnutia vyplýva, že povaha funkcií PWG tak, ako sú popísané v rozhodnutí, bola Komisiou dokázaná.

361    Za takýchto okolností Komisia mohla právom dospieť k záveru, že podniky, medzi nimi aj žalobca, ktoré sa zúčastňovali zasadnutí tohto orgánu, treba považovať za „vedúce“ v zistenom porušení a že z tohto dôvodu ich treba považovať za osobitne zodpovedné (pozri odôvodnenie č. 170 ods. 1 rozhodnutia). Vysvetlenia žalobcu, že sa zúčastňoval zasadnutí PWG iba kvôli tomu, aby získal informácie, ktoré by mu umožnili kontrolovať správanie svojich hlavných konkurentov, môžu len potvrdiť hlavne protisúťažný cieľ jeho účasti.

362    Žalobca navyše nijako nepreukázal, že v orgánoch GEP Carton zohrával hlavne pasívnu úlohu a že jeho skutočné správanie na trhu bolo vždy nezávislé.

363    V tejto súvislosti je zrejmé, že sa skutočne podieľal na zosúladených iniciatívach v oblasti cien tým, že na trhu oznamoval dohodnuté zvýšenia cien. Navyše, ako oprávnene zdôraznila Komisia, z prílohy č. 109 k oznámeniu o výhradách (pozri bod 55 vyššie) okrem toho vyplýva, že požiadal ostatných výrobcov, aby sa držali dohodnutých zvýšení cien. Čo sa nakoniec týka skutočného správania žalobcu v oblasti cien, nič nenasvedčuje tomu, že jeho transakčné ceny boli oveľa nižšie než ceny ostatných výrobcov zúčastnených na tajnej dohode o cenách.

364    Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu týkajúce sa výkyvov jeho trhových podielov počas existencie porušovania, stačí konštatovať, že žalobca uviedol, že tieto výkyvy sa dajú vysvetliť tým, že niekoľkí výrobcovia zvýšili svoje výrobné kapacity, aby uspokojili výrazný rast dopytu až do roku 1990. Ak je aj za daných okolností pravda, že žalobca nepristúpil k zvýšeniu svojich výrobných kapacít pred akvizíciou Prat Carton vo februári 1991, výkyvy jeho trhových podielov nemôžu byť faktorom zmierňujúcim jeho zodpovednosť za porušenie.

365    Navyše až v priebehu roka 1990 boli trhové podmienky také, že podniky boli nútené pristúpiť k skutočným odstávkam výroby a až vtedy podľa samotného rozhodnutia existoval v tejto súvislosti len „voľný systém podpory“ (pozri body 96 a 151 vyššie). Keďže žalobca sa zúčastňoval zasadnutí, na ktorých sa rozoberala otázka odstávok výroby, a verejne sa od diskusií nedištancoval, Súd prvého stupňa sa domnieva, že aj za predpokladu, že žalobca nepristúpil počas obdobia, na ktoré sa rozhodnutie vzťahuje, k odstávkam výroby, nemožno to považovať za dôkaz toho, že jeho individuálne správanie mohlo zmariť protisúťažné účinky zisteného porušenia.

366    Vo svetle uvedených skutočnosti rozhodnutie obsahuje v konečnom dôsledku dostatočné odôvodnenie posúdenia úlohy žalobcu v zistenom porušení, ako aj jeho správania na trhu zo strany Komisie.

367    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod musí byť tiež zamietnutý.

G –  O žalobnom dôvode založenom na skutočnosti, že Komisia mala zohľadniť niektoré poľahčujúce okolnosti

 Tvrdenia účastníkov konania

368    Žalobca tvrdí, že aj za predpokladu, že by kartel mal vo všeobecnosti účinky na trhové podmienky, Komisia mala zohľadniť ako poľahčujúce okolnosti aspoň celý rad okolností, ktoré dokazujú, že kartel nemal nijaké účinky alebo iba zanedbateľné účinky na segment trhu, ktorý je relevantný pri posudzovaní situácie žalobcu.

369    Podľa žalobcu mala Komisia v prvom rade zohľadniť, že v rokoch 1986 až 1992 sledovali transakčné ceny žalobcu dosiahnuté na talianskom trhu, ktorý je hlavným odbytiskom jeho výrobkov, vždy vývoj indexu priemyselných cien. V druhom rade mala zohľadniť ľahkosť, s akou môžu iné typy výrobkov, ako napríklad všetky deriváty plastu, nahradiť kartón, čo podľa žalobcu znamená prekážku alebo výrazne obmedzenie akejkoľvek formy „vykorisťovania“ trhu. Napokon v treťom rade mala Komisia zohľadniť to, že trhový podiel kategórie kvality GD zaznamenal v predmetnom období výrazný pokles v prospech kategórie kvality GC. Aj z hľadiska poklesu trhových podielov žalobcu a zvýšenia talianskych cien, ktoré bolo na nižšej úrovni ako úroveň zvýšenia cien na ostatných európskych trhoch, treba konštatovať, že kartel nebol pre žalobcu úspešný.

370    Komisia pripomína, že dosah kartelu na trh treba posudzovať v jeho celistvosti a že z tohto pohľadu bol kartel skutočne veľmi úspešný. V každom prípade nemožno žiadnu zo skutočností uvedených žalobcom považovať za poľahčujúcu okolnosť odôvodňujúcu zníženie pokuty.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

371    Súd prvého stupňa už preskúmal otázku, či Komisia správne posúdila účinky porušenia na trh (pozri body 295 a nasl. vyššie) a či správanie žalobcu na trhu malo byť zohľadnené ako poľahčujúca okolnosť pri určovaní výšky pokuty (pozri body 360 a nasl. vyššie).

372    Z hľadiska uvedených konštatovaní nemožno s tvrdeniami žalobcu prednesenými v rámci tohto žalobného dôvodu súhlasiť.

373    Vzhľadom na to, že tajná dohoda o cenách sa týkala tak kartónu v kategórii kvality GC, ako aj kartónu GD a že nič nenasvedčuje tomu, že žalobca svojím individuálnym správaním prispel k zmareniu protisúťažných účinkom porušenia, Komisia správne nezohľadnila pri určovaní výšky pokuty uloženej žalobcovi pokles na trhu kartónu GD v prospech kartónu GC. Žalobca navyše nedokázal existenciu spojenia medzi porušením a vývojom trhových podielov rôznych kategórií kvality kartónu.

374    Aj za predpokladu, že by zvýšenia transakčných cien konštatované na talianskom trhu ako hlavnom odbytisku žalobcu boli nižšie než zvýšenia konštatované na ostatných trhoch Spoločenstva, postačí uviesť, že tajná dohoda o cenách, na ktorej sa žalobca podieľal, zahrnovala takmer celé územie Spoločenstva a že tento podnik oznámil dohodnuté zvýšenia cien na všetkých hlavných európskych trhoch (pozri tabuľky B až G v prílohe k rozhodnutiu).

375    Nakoniec prípadná ľahká zameniteľnosť iných výrobkov za kartón nie je skutočnosťou, ktorá by mohla ovplyvniť konštatovania Súdu prvého stupňa v súvislosti s účinkami tajnej dohody o cenách (pozri body 295 a nasl. vyššie).

376    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť.

H –  O žalobnom dôvode založenom na vecnej chybe vo výpočte pokuty uloženej Sarrió

 Tvrdenia účastníkov konania

377    Žalobca tvrdí, že Komisia sa dopustila vecnej chyby pri výpočte pokuty. Žalovaná použila výšku obratu z roku 1990 oznámenú v auguste 1991 v odpovedi na žiadosť o informácie v zmysle článku 11 nariadenia č. 17, hoci pokutu mala vypočítať na základe opraveného a osvedčeného obratu oznámeného v roku 1993 ako prílohu k odpovedi na oznámenie o výhradách.

378    Za takýchto okolností sa Komisia nielenže dopustila vecnej chyby pri výpočte pokuty uloženej Sarrió, ale zároveň porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože pokuty uložené ostatným adresátom rozhodnutia boli vypočítané na správnom základe. Tým, že Komisia použila pri výpočte pokuty obrat oznámený predtým, než Sarrió mohol predpokladať možnosť uloženia pokuty, a nezohľadnila následne oznámený osvedčený obrat, dopustila sa porušenia práv Sarrió na obranu.

379    Komisia zasa tvrdí, že práve preto, aby sa vyhla akémukoľvek sporu, použila obrat oznámený v odpovedi na žiadosť o informácie v zmysle článku 11 nariadenia č. 17 a že nechápe, prečo je obrat odovzdaný pred oznámením o výhradách chybný a obrat oznámený po tomto oznámenia je správny.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

380    So zreteľom na spisovú dokumentáciu sa Komisia, ktorá pri výpočte pokuty vychádzala z obratu z roku 1990 oznámeného žalobcom v auguste 1991 a nie z opraveného obratu oznámeného v máji 1993, nedopustila žiadnej chyby. Podnik, ktorý totiž počas správneho konania pred Komisiou opraví číselný údaj, akým je aj obrat, ktorý bol predtým oznámený Komisii v odpovedi na jednu z jej žiadostí o informácie, musí podrobne vysvetliť dôvody, prečo nemožno pôvodne oznámený údaj použiť v ďalšom konaní.

381    V prejednávanej veci to tak však nebolo. V odpovedi na oznámenie o výhradách žalobca iba uviedol, že obrat z roku 1990 bol opravený odpočítaním súm vzťahujúcich sa na interné operácie skupiny, odbyt výrobkov, ktorých sa vyšetrovanie Komisie netýkalo (krabice a hrubý kartón), reklamácie, množstevné odmeny, nepredané tovary a storná po dohode so zákazníkmi, pričom opravy nedoložil žiadnym podrobným číselným popisom. Navyše opravený obrat neosvedčil žiadny účtovný expert, pričom žalobca na pojednávaní potvrdil, že jeho tvrdenie nie je v tejto súvislosti presné. Komisia mohla na základe toho oprávnene nezohľadniť opravený obrat a pokutu vypočítať na základe pôvodne oznámeného obratu.

382     Tento žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

I –  O žalobnom dôvode založenom na chybnej metóde výpočtu pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

383    Žalobca vysvetľuje, že pri výpočte uloženej pokuty Komisia najprv premenila obrat dosiahnutý v danom obchodnom roku, teda v roku 1990, na ECU, pričom použila priemerný kurz platný v danom roku, a následne určila výšku pokuty použitím predtým zvolenej percentuálnej sadzby, čo bolo v prípade žalobcu 6 %. Pri tom však nezohľadnila účinky pohybu meny, keďže španielska peseta a takisto talianska líra zaznamenali od roku 1990 voči ECU a iným európskym menám výraznú devalváciu. Žalobca tvrdí, že v národnej mene má k dnešnému dňu zaplatiť pokutu vo výške asi 2 452 miliónov PTA. Na základe osvedčeného obratu (27 256 miliónov PTA) týkajúceho sa odbytu kartónu v rámci Spoločenstva v roku 1990 by mala pokuta 6 % z tejto sumy dosahovať výšku približne 1 635 miliónov PTA. Pokuta, ktorá bola žalobcovi skutočne uložená, je teda vyššia o 817 miliónov PTA. Žalobca sa domnieva, že keď sa použije kurz  platný v čase zverejnenia rozhodnutia, suma pokuty zodpovedá v skutočnosti asi 9 % obratu z roku 1990. Z toho treba vyvodiť, že Komisia buď nezohľadnila zníženie o jednu tretinu, ktoré mu priznala, alebo že pokuta zodpovedá pred týmto znížením 13,4 % z referenčného obratu, čím presahuje zákonom stanovenú hranicu 10 % z obratu ustanovenú v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

384    Žalobca ďalej tvrdí, že sadzba (percento) pokuty má za cieľ vyjadriť záver Komisie týkajúci sa sumy, a teda účinku, ktorý musí mať pokuta vo vzťahu k obratu zúčastneného podniku. Z toho vyplýva, že výška pokuty musí byť určená na základe posúdenia závažnosti porušenia a že naopak, faktory ako menové výkyvy, ktoré sa netýkajú sankcionovaného porušenia a ktoré nemožno pričítať pôvodcovi porušenia, nemôžu ovplyvniť výšku pokuty. Žalobca sa odvoláva na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Sir Gordon Slynn vo veci Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovanej, Zb. s. 1914, v zmysle ktorých pri určovaní pokút treba vychádzať z naposledy dosiahnutého obratu, ktorý najlepšie odráža realitu podniku.

385    Domnieva sa, že téza, podľa ktorej výška pokuty nemôže byť ovplyvnená kurzovými výkyvmi, je potvrdená rozsudkom Súdneho dvora z 9. marca 1997, Société anonyme générale sucrière a i./Komisia (41/73, 43/73 a 44/73 – Výklad, Zb. s. 445, body 12 až 17). V súvislosti s týmto rozsudkom napáda vo svojej replike tézu Komisie, podľa ktorej rozsudok potvrdzuje, že ak bola v danom čase relevantná účtovná jednotka (ďalej len „ÚJ“) platobnou menou, jej premena na národnú menu nebola nutná.

386    Žalobca tvrdí, že rozhodnutie obsahuje aj neodôvodnené rozdiely v zaobchádzaní, pretože menové výkyvy úplne menia vzťah medzi rôznymi uloženými pokutami. Zdôrazňuje, že v rokoch 1990 a 1994 devalvovala peseta o 22 % vo vzťahu k ECU, kým v rovnakom období revalvovala rakúska, nemecká a holandská mena vo vzťahu k ECU približne o 7,5 %. Z toho vyplýva, že žalobcovi bola bez akéhokoľvek objektívneho opodstatnenia uložená približne o 30 % vyššia pokuta než ostatným podnikom, hlavne nemeckým.

387    Žalobca sa domnieva, že nikde nie je stanovené, že Komisia musí vyjadriť výšku pokuty v ECU, a že mala sumu pokuty vyjadriť v národnej mene, aby sa vyhla neopodstatneným rozdielom v zaobchádzaní. Aj za predpokladu, že Komisia mohla vyjadriť výšku pokuty v ECU, mala aspoň použiť kurz, ktorý zabezpečuje rovnosť v zaobchádzaní, teda výmenný kurz platný v deň uloženia pokuty (deň zverejnenia alebo oznámenia rozhodnutia).

388    Komisia pripomína, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 jej umožňuje ukladať pokuty, ktorých výška „nepresahuje 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku“ u každého účastníka porušenia. Sadzba 10 % použitá na celkový obrat je stropom pokuty (rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 1990, Tipp-Ex/Komisia, C‑279/87, Zb. s. I‑261, uverejnenie abstraktu, body 38 a nasl.). Preto tým, že Komisia určila pokutu podľa roku 1990, teda posledného ukončeného obchodného roka, počas ktorého fungoval kartel, a tým, že všetky obraty premenila na ECU na základe priemerného výmenného kurzu platného v tom roku, dodržala hranice stanovené nariadením č. 17.

389    Prevod na ECU na základe výmenného kurzu platného v referenčnom roku poskytol sumu reálneho obratu vyjadrenú v ECU, a to práve s cieľom zabrániť akejkoľvek diskriminácii medzi adresátmi rozhodnutia kvôli výkyvom národných mien jednotlivých členských štátov. Už citovaný rozsudok Société anonyme générale sucrière a i./Komisia nepotvrdzuje tézu žalobcu. Z uvedeného rozsudku jasne vyplýva, že ide iba o to, či je, alebo nie je nutné vyjadriť pokutu v národnej mene, keď ÚJ nebola platobnou jednotkou.

390    Pokiaľ ide o údajne diskriminačné účinky použitej metódy, Komisia zdôrazňuje, že riziko menových výkyvov je nevyhnutne spojené s podnikaním a medzinárodným obchodom. Ide o faktor, ktorý nie je možné odstrániť a ktorý ovplyvňuje pokutu v okamihu platby. Premenou čísel vyjadrujúcich objem obchodu na ECU sa najlepšie zabránilo akejkoľvek diskriminácii. Takto sa pokuta vypočítala „reálne“. Uložením pokuty v národnej mene by bola pokuta výlučne nominálna a boli by zvýhodnené podniky, ktorých obraty sú vyjadrené v slabých menách, ako to dokazujú prepočty žalobcu. Treba upozorniť na to, že hodnota ECU sa určuje podľa hodnoty každej národnej meny a že vzhľadom na to, že adresáti rozhodnutia fungujú v rôznych členských štátoch a v rôznych národných menách, premena na ECU je skutočným uplatňovaním zásady rovnosti zaobchádzania.

391    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že sa mal použiť aspoň výmenný kurz platný v čase uloženia pokuty, Komisia namieta, že obrat v referenčnom roku mal reálnu hodnotu v kurze platnom v tom čase a nie v kurze, ktorý platil neskôr v čase prijatia rozhodnutia.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

392    Článok 4 rozhodnutia stanovuje, že uložené pokuty sú splatné v ECU.

393    Treba povedať, že Komisii nič nebráni, aby výšku pokuty vyjadrila v ECU, čo je menová jednotka konvertibilná na národnú menu. Podnikom to umožňuje ľahšie porovnávať sumy uložených pokút. Možnosť premeny ECU na národnú menu navyše odlišuje túto menu od „účtovnej jednotky“ zmienenej v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, v súvislosti s ktorou Súdny dvor výslovne uznal, že vzhľadom na to, že nie je platobnou jednotkou, vyvoláva nutnosť určenia výšky pokuty v národnej mene (rozsudok Société anonyme générale sucrière a i./Komisia, už citovaný, bod 15).

394    Čo sa týka zákonnosti metódy Komisie spočívajúcej v premene referenčného obratu podnikov na ECU použitím priemerného kurzu platného v tom istom roku (1990), kritiku žalobcu nemožno prijať.

395    Komisia musí predovšetkým za normálnych okolností použiť jednu a tú istú metódu výpočtu pokút uložených podnikom pri ich sankcionovaní za účasť na tom istom porušení (pozri rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 122).

396    Ďalej musí Komisia premeniť tieto obraty na jednu a tú istú menovú jednotku, aby mohla porovnať rôzne oznámené obraty vyjadrené v národných menách jednotlivých zúčastnených podnikov. Keďže hodnota ECU sa určuje podľa hodnoty každej národnej meny členských štátov, Komisia správne premenila obrat každého podniku na ECU.

397    Okrem toho správne vychádzala z obratu referenčného roka (1990) a tento obrat premenila na ECU s použitím priemerných kurzov platných v tom istom roku. Zohľadnenie obratu dosiahnutého každým podnikom v referenčnom roku, teda v poslednom ukončenom roku obdobia porušenia, umožnilo Komisii oceniť veľkosť a ekonomickú silu každého podniku, ako aj rozsah porušenia, ktorého sa dopustili jednotlivé podniky, pričom tieto skutočnosti sú relevantné pre posúdenie závažnosti porušenia, ktorého sa jednotlivé podniky dopustili (pozri rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, body 120 a 121). Okrem toho zohľadnenie priemerných výmenných kurzov platných v posudzovanom referenčnom roku na účely premeny dotknutých obratov na ECU umožnilo Komisii zabrániť tomu, aby prípadné menové výkyvy, ku ktorým došlo od okamihu skončenia porušovania, ovplyvnili posúdenie veľkosti a ekonomickej sily podnikov, ako aj rozsahu porušenia zo strany každého z podnikov, a teda posúdenie závažnosti tohto porušenia. Posúdenie závažnosti porušenia sa musí zakladať na ekonomickej realite aktuálnej v čase porušenia.

398    Tvrdenie, že obrat dosiahnutý v referenčnom roku mal byť premenený na ECU na základe výmenného kurzu platného ku dňu prijatia rozhodnutia, nemožno prijať. Metóda výpočtu pokuty spočívajúca v uplatnení priemerného výmenného kurzu platného v referenčnom roku umožňuje vyhnúť sa neistým účinkom zmien reálnych hodnôt národných mien, ku ktorým môže dôjsť a ktoré v tomto prípade naozaj nastali medzi referenčným rokom a rokom prijatia rozhodnutia. Ak táto metóda môže znamenať, že určený podnik musí zaplatiť sumu vyjadrenú v národnej mene nominálne vyššiu alebo nižšiu ako suma, ktorú by musel zaplatiť v prípade použitia výmenného kurzu zo dňa prijatia rozhodnutia, je to iba logický dôsledok zmien reálnych hodnôt rôznych národných mien.

399    Je potrebné dodať, že niektoré podniky, ktoré sú adresátmi rozhodnutia, majú továrne na výrobu kartónu vo viac ako jednej krajine (pozri odôvodnenia č. 7, 8 a 11 rozhodnutia). Okrem toho adresáti rozhodnutia vo všeobecnosti vykonávajú svoje činnosti vo viac ako jednom členskom štáte prostredníctvom miestnych pobočiek. Ich operácie preto prebiehajú v niekoľkých národných menách. Aj žalobca realizuje značnú časť svojho obratu na exportných trhoch. Keď rozhodnutie, ako je to, ktorého sa týka prejednávaná vec, sankcionuje porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy a keď podniky, ktoré sú adresátmi rozhodnutia, vykonávajú vo všeobecnosti svoje činnosti v niekoľkých členských štátoch, obrat dosiahnutý v referenčnom roku premenený na ECU použitím priemerného kurzu platného v tom istom roku je tvorený sumou obratov realizovaných v každej krajine, kde je podnik činný. Dokonale teda zohľadňuje realitu ekonomickej situácie zúčastnených podnikov počas celého referenčného roka.

400    Nakoniec treba overiť, ako sa nazdáva žalobca, či strop stanovený článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17, zodpovedajúci „10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku“, bol prekročený následkom menových výkyvov, ku ktorým došlo neskôr po uplynutí referenčného roku.

401    Podľa judikatúry Súdneho dvora sa percentuálna sadzba vyjadrená v ustanovení vzťahuje na celkový obrat dotknutého podniku (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 119).

402    V zmysle článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je „predchádzajúcim obchodným rokom“ rok, ktorý predchádza dátumu rozhodnutia, teda v prejednávanej veci posledný ukončený obchodný rok každého z dotknutých podnikov k 31. júlu 1994.

403    Na základe týchto skutočností a informácií poskytnutých žalobcom v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdom prvého stupňa treba konštatovať, že suma pokuty premenená na národnú menu pri výmennom kurze uplatňovanom v deň zverejnenia rozhodnutia nepresahuje 10 % celkového obratu realizovaného žalobcom v roku 1993.

404    Vzhľadom na uvedené musí byť tento žalobný dôvod zamietnutý.

J –  O žalobnom dôvode založenom jednak na chybnom výpočte časti pokuty zodpovedajúcej porušeniu, ktorého sa údajne dopustil Prat Carton, a jednak na nesplnení povinnosti odôvodnenia v tejto súvislosti

 Tvrdenia účastníkov konania

405    Žalobca tvrdí, že Komisia chybne vypočítala časť pokuty zodpovedajúcej porušeniu, ktorého sa údajne dopustil Prat Carton, tým, že použila rovnaké percento z obratu ako v prípade žalobcu, teda 9 % znížených o jednu tretinu vzhľadom na spoluprácu podniku počas prešetrovania prípadu. Obmedzená účasť Prat Carton na zasadnutiach JMC od júna 1990 do marca 1991 a takisto skutočnosť, že nebol „vedúcim“, boli dôvodom na zníženie výšky pokuty.

406    Nakoniec žalobca vyhlasuje, že výpočet časti pokuty zodpovedajúcej porušeniu, ktorého sa údajne dopustil Prat Carton, je absolútne netransparentný a že mu chýba odôvodnenie.

407    Komisia pripomína, že tak, ako upresnila v odôvodnení č. 154 rozhodnutia, žalobca, ktorý nadobudol Prat Carton vo februári 1991, je zodpovedný za protisúťažné správanie tohto podniku za celé obdobie jeho účasti na karteli. Keďže rozhodnutím bola žalobcovi uložená jediná pokuta vypočítaná na základe celkového obratu dosiahnutého v súvislosti s kartónom a zahrnujúceho obrat Prat Carton, správanie tohto podniku nebolo podnetom k uloženiu samostatnej pokuty. Podľa Komisie naráža argumentácia žalobcu na skutočnosť, že pokuta bola výlučne uložená žalobcovi.

408    Za takýchto podmienok treba odmietnuť každé obvinenie týkajúce sa chýbajúcej transparentnosti alebo nejasnosti v odôvodnení rozhodnutia.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

409    Podľa vysvetlení poskytnutých Komisiou zodpovedá pokuta uložená žalobcovi 6 % sumy obratov dosiahnutých v roku 1990 žalobcom a Prat Carton (sadzba 9 % prijatá pre „vedúce“ podniky znížená o jednu tretinu za ochotu žalobcu spolupracovať). Hoci je v takom prípade žiaduce, aby rozhodnutie obsahovalo širšie odôvodnenie uplatnenej metódy výpočtu, z dôvodov, o ktorých už bola zmienka (pozri body 351 až 353 vyššie), treba tvrdenie žalobcu týkajúce sa porušenia článku 190 Zmluvy zamietnuť.

410    Ďalej treba pripomenúť (pozri bod 250 vyššie), že Komisia dokázala účasť Prat Carton na tajnej dohode o cenách a na tajnej dohode o odstávkach výroby počas obdobia od júna 1990 do februára 1991. Na druhej strane sa potvrdilo, že Komisia nepreukázala dostatočným spôsobom účasť Prat Carton na tajnej dohode o trhových podieloch počas rovnakého časového obdobia a ani jeho účasť od polovice roku 1986 do júna 1990 na podstatných znakoch porušenia popísaných v článku 1 rozhodnutia.

411    Vzhľadom na to, že Prat Carton sa zúčastnil iba na niektorých podstatných znakoch porušenia a v kratšom čase, než uvádza Komisia, je potrebné znížiť výšku pokuty uloženej žalobcovi.

412    Keďže v prejednávanej veci žiadne iné žalobné dôvody uvádzané žalobcom neodôvodňujú zníženiu pokuty, Súd prvého stupňa pri výkone plnej rozhodovacej právomoci určí sumu pokuty vo výške 14 000 000 ECU.

 O trovách

413    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Keďže žalobe sa vyhovelo len čiastočne, Súd prvého stupňa vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci považuje za spravodlivé rozhodnúť tak, že žalobca znáša svoje vlastné trovy konania, ako aj polovicu trov konania Komisie a Komisia znáša druhú polovicu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 2 ods. 1 až 4 rozhodnutia Komisie 94/601/ES z 13. júla 1994 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o ES (IV/C/33.833 – Carton) sa ruší vo vzťahu k žalobcovi, okrem nasledujúcich častí:

„Podniky uvedené v článku 1 ihneď ukončia citované porušenia, ak tak doteraz neurobili. V budúcnosti sa zdržia v rámci svojich činností akejkoľvek dohody alebo zosúladeného postupu v odvetví kartónu, ktoré by mohli mať rovnaký alebo podobný cieľ alebo účinok, vrátane akejkoľvek výmeny obchodných informácií:

a)     ktorými by boli účastníci priamo alebo nepriamo informovaní o výrobe, odbyte, nevybavených objednávkach, miere využitia strojných zariadení, predajných cenách, nákladoch alebo marketingových plánoch iných výrobcov.

Každý systém výmeny všeobecných údajov, ktorý si za odplatu zabezpečili, akým je aj systém Fides alebo jeho nástupca, bude riadený tak, aby boli vylúčené všetky údaje umožňujúce identifikovať správanie určených výrobcov.“

2.      Výška pokuty uložená žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 94/601 je stanovená na 14 000 000 ECU.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Žalobca znáša svoje vlastné trovy konania a polovicu trov konania Komisie.

5.      Komisia znáša polovicu svojich vlastných trov konania.

Vesterdorf Briët Lindh

Potocki       Cooke

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. mája 1998.

Tajomník       Predseda

H. Jung       B. Vesterdorf

* Jazyk konania: taliančina.