ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 12. marca 2020 (*)

„Dumping – Dovoz plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Brazílii, Iráne, Rusku, Srbsku a na Ukrajine – Ukončenie konania týkajúceho sa dovozov zo Srbska – Určenie existencie ujmy – Súhrnné vyhodnotenie účinkov dovozov s pôvodom vo viac ako v jednej krajine – Článok 3 ods. 4 nariadenia (EÚ) 2016/1036 – Ukončenie konania bez uloženia opatrení – Článok 9 ods. 2 nariadenia 2016/1036 – Konečná informácia o hlavných skutočnostiach a úvahách, na základe ktorých sa má odporučiť uloženie konečných opatrení alebo ukončenie prešetrovania alebo konania bez uloženia opatrení – Článok 20 ods. 2 nariadenia 2016/1036“

Vo veci T‑835/17,

Eurofer, Association Européenne de l’Acier, AISBL, so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: J. Killick a G. Forwood, avocats,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: T. Maxian Rusche, N. Kuplewatzky a A. Demeneix, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

HBIS Group Serbia Iron & Steel LLC Belgrade, v zastúpení: R. Luff, advokát,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na čiastočné zrušenie vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2017/1795 z 5. októbra 2017, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Brazílii, Iráne, Rusku a na Ukrajine a ktorým sa ukončuje prešetrovanie dovozu určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Srbsku (Ú. v. EÚ L 258, 2017, s. 24),

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: sudcovia A. M. Collins, R. Barents a J. Passer (spravodajca),

tajomník: S. Bukšek Tomac, referentka,

vzhľadom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. novembra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        V nadväznosti na sťažnosť, ktorú podal 23. mája 2016 žalobca, Eurofer, Association européenne de l’acier (Európske združenie ocele), AISBL, začala Európska komisia antidumpingové prešetrovanie týkajúce sa dovozu určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Brazílii, Iráne, Rusku, Srbsku a na Ukrajine do Európskej únie.

2        Komisia 7. júla 2016 uverejnila v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 z 8. júna 2016 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 176, 2016, s. 21, ďalej len „základné nariadenie“) oznámenie o začatí antidumpingového konania týkajúceho sa dovozu uvedeného v bode 1 vyššie (Ú. v. EÚ C 246, 2016, s. 7).

3        Prešetrovanie týkajúce sa dumpingu a ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. júla 2015 do 30. júna 2016 (ďalej len „obdobie prešetrovania“). Preskúmanie trendov relevantných z hľadiska posúdenia ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. januára 2013 do konca obdobia prešetrovania.

4        V oznámení o začatí prešetrovania Komisia uviedla, že v súlade s článkom 17 základného nariadenia môže pristúpiť k výberu vzorky dotknutých strán. Pokiaľ ide o výrobcov Únie, konečná vzorka sa skladala zo šiestich z nich nachádzajúcich sa v piatich členských štátoch a predstavovala viac ako 45 % výroby v Únii, a to:

–        ThyssenKrupp Steel Europe AG, Duisburg, Nemecko,

–        Tata Steel IJmuiden BV, Velsen‑Noord, Holandsko,

–        Tata Steel UK Limited, Port Talbot, Južný Wales, Spojené kráľovstvo,

–        ArcelorMittal Mediterranée SAS, Fos‑sur‑Mer, Francúzsko,

–        ArcelorMittal Atlantique Et Lorraine, Dunkerque, Francúzsko,

–        ArcelorMittal España SA, Gozón, Španielsko.

5        Overovania na mieste podľa článku 16 základného nariadenia sa uskutočnili v priestoroch dotknutých výrobcov.

6        Komisia 4. apríla 2017 prostredníctvom informačného dokumentu (ďalej len „informačný dokument“) informovala všetky dotknuté strany, že bude pokračovať v prešetrovaní bez uloženia predbežných opatrení na dovozy predmetného výrobku z dotknutých krajín do Únie. Informačný dokument obsahoval základné skutočnosti a úvahy, na základe ktorých sa Komisia rozhodla pokračovať v prešetrovaní bez uloženia predbežných opatrení. Po poskytnutí tohto dokumentu dotknuté strany predložili svoje písomné pripomienky k informáciám a zisteniam, ktoré boli zverejnené. Zároveň boli vypočuté dotknuté strany, ktoré o to požiadali.

7        Dňa 4. mája 2017 bol žalobca vypočutý v obchodných konaniach za účasti úradníka povereného vypočutím. Žalobca bol druhýkrát vypočutý 8. júna 2017.

8        Od 29. mája do 9. júna 2017 sa uskutočnilo ďalších päť overovaní na mieste v priestoroch týchto dotknutých strán v Únii:

–        ThyssenKrupp Steel Europe AG, Duisburg (výrobca Únie),

–        Hus Ltd, Plovdiv, Bulharsko (užívateľ, člen konzorcia s názvom „Consortium for Imports of Hot‑Rolled Flats“, konzorcium na dovoz plochých výrobkov valcovaných za tepla),

–        Technotubi SpA, Alfianello, Taliansko (užívateľ, člen vyššie uvedeného konzorcia),

–        taliansky užívateľ, ktorý nie je členom konzorcia a požiadal o anonymitu,

–        žalobca.

9        Po konečnom poskytnutí informácií 17. júla 2017 (ďalej len „konečné poskytnutie informácií“) sa 27. júla 2017 konalo ďalšie vypočutie žalobcu v obchodných konaniach za účasti úradníka povereného vypočutím.

10      Po vypočutí iránskeho vyvážajúceho výrobcu 3. augusta 2017 Komisia prepočítala dumping a na ňom založené výpočty. Všetky dotknuté strany boli o tejto zmene informované 4. augusta 2017 v rámci dodatočného konečného poskytnutia informácií.

11      Dňa 5. októbra 2017 Komisia prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/1795, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Brazílii, Iráne, Rusku a na Ukrajine a ktorým sa ukončuje prešetrovanie dovozu určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Srbsku (Ú. v. EÚ L 319, 2017, s. 81, ďalej len „napadnuté nariadenie“).

12      Článok 2 napadnutého nariadenia stanovuje, že „antidumpingové konanie týkajúce sa dovozu dotknutého výrobku s pôvodom v Srbsku do Únie sa týmto ukončuje v súlade s článkom 9 ods. 2 základného nariadenia“.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

13      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. decembra 2017 podal žalobca túto žalobu.

14      Komisia 21. marca 2018 predložila vyjadrenie k žalobe.

15      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 17. a 18. apríla 2018 vedľajší účastník konania, spoločnosť HBIS Group Serbia Iron & Steel LLC Belgrade a Srbská republika podali návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Komisie.

16      Podaním doručeným 14. mája 2018 žalobca v súlade s článkom 144 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu požiadal, aby niektoré údaje uvedené v prílohách A.25, A.30 a A.31 žaloby, ktoré majú dôvernú povahu, neboli oznámené ani vedľajšiemu účastníkovi konania, ani Srbskej republike, pokiaľ sa pripustí ich vstup do tohto konania ako vedľajších účastníkov.

17      Dňa 3. júla 2018 podal žalobca repliku.

18      Uznesením zo 6. júla 2018 ôsma komora Všeobecného súdu zamietla návrh Srbskej republiky na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

19      Uznesením z 12. júla 2018 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu povolil vedľajšiemu účastníkovi konania vstup do konania a dočasne obmedzil oznámenie žaloby na nedôvernú verziu predloženú žalobcom, pokým vedľajší účastník konania nepodá prípadné pripomienky k žiadosti o dôverné zaobchádzanie.

20      Podaním doručeným 31. júla 2018 vedľajší účastník konania informoval Všeobecný súd, že nemá námietky proti dôvernému zaobchádzaniu s údajmi určenými žalobcom, avšak s výnimkou niektorých údajov uvedených na stranách 779 až 781 prílohy A.25 žaloby.

21      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 13. septembra 2018 podal vedľajší účastník konania vyjadrenie.

22      Dňa 14. septembra 2018 Komisia podala dupliku.

23      Uznesením z 5. októbra 2018 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu zamietol žiadosť o dôverné zaobchádzanie, pokiaľ ide o údaje uvedené v bode 20 vyššie, a nariadil, aby vedľajšiemu účastníkovi konania bola poskytnutá nová nedôverná verzia žaloby.

24      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. októbra 2018 žalobca predložil v súlade s uznesením z 5. októbra 2018 nedôvernú verziu žaloby.

25      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. novembra 2018 vedľajší účastník konania predložil doplňujúce vyjadrenie k nedôvernej verzii žaloby.

26      Dňa 20. decembra 2018 žalobca a Komisia predložili svoje pripomienky.

27      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. januára 2019 žalobca požiadal podľa článku 106 rokovacieho poriadku o vypočutie v rámci ústnej časti konania.

28      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil článok 2 napadnutého nariadenia,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

29      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

30      Vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 O prípustnosti žaloby

31      Komisia, ktorú v konaní podporuje vedľajší účastník konania, bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti samostatným podaním v zmysle článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, tvrdí, že žaloba nie je prípustná z dvoch dôvodov. Po prvé článok 2 napadnutého nariadenia nemožno oddeliť od zvyšku nariadenia. Po druhé žalobca nemá ani aktívnu legitimáciu, ani záujem na konaní.

32      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súd Únie je oprávnený podľa okolností každej veci posúdiť, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie žaloby vo veci samej bez predchádzajúceho rozhodnutia o jej prípustnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, body 51 a 52, a zo 14. septembra 2016, Trajektna luka Split/Komisia, T‑57/15, neuverejnený, EU:T:2016:470, bod 84).

33      V prejednávanej veci je odôvodnené preskúmať žalobu z vecného hľadiska, a ak to bude potrebné, nerozhodnúť o jej prípustnosti.

 O veci samej

34      Žalobca na podporu svojej žaloby uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení, pretože Komisia rozhodla nekumulovať srbské dovozy v súlade s článkom 3 ods. 4 základného nariadenia. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení, pretože Komisia sa domnievala, že nebolo „potrebné“ prijať ochranné opatrenia proti Srbskej republike, a to ani na súhrnnom základe. Tretí žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 20 ods. 2 uvedeného nariadenia, porušení práva žalobcu na informácie a jeho práva na obranu, ako aj na porušení práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty základných práv Európskej únie, pretože Komisia odmietla oznámiť údaje o podhodnotení cien a orientačných cien týkajúce sa srbského vývozcu.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení z dôvodu, že Komisia rozhodla o nekumulovaní srbských dovozov v súlade s článkom 3 ods. 4 základného nariadenia

35      Žalobca tvrdí, že vzhľadom na to, že na jednej strane dumpingové rozpätia stanovené vo vzťahu k srbským dovozom vo výške 38,7 % boli vyššie ako prahová hodnota de minimis definovaná v článku 9 ods. 3 základného nariadenia a na druhej strane objemy dovozu zo Srbska predstavovali 1,04 % podiel na trhu, a teda boli vyššie ako prahová hodnota 1 % stanovená v článku 5 ods. 7 uvedeného nariadenia, Komisia v napadnutom nariadení nesprávne rozhodla o nekumulovaní dovozov zo Srbska.

36      Žalobca dodáva, že napadnuté nariadenie nedospelo k záveru o existencii odlišných podmienok hospodárskej súťaže medzi Srbskom a ostatnými štyrmi dotknutými krajinami na jednej strane, či odlišných podmienok hospodárskej súťaže medzi piatimi krajinami a Úniou na druhej strane. V každom prípade údajné postavenie srbského vyvážajúceho výrobcu ako osoby, ktorá sa „prispôsobila cenám“, nie je relevantné z hľadiska článku 3 ods. 4 písm. a) a b) základného nariadenia.

37      Pokiaľ ide o objemy dovozu, žalobca tvrdí, že prahová hodnota 1 % stanovená v článku 5 ods. 7 základného nariadenia sa uplatňuje v rámci článku 3 ods. 4 písm. a) uvedeného nariadenia, a to napriek tomu, že toto ustanovenie neobsahuje výslovný odkaz na článok 5 ods. 7 tohto nariadenia. Údajne to potvrdzuje aj vysvetlivka Komisie z 21. septembra 2000 adresovaná Antidumpingovému výboru (Ad hoc skupina pre vykonávanie) Svetovej obchodnej organizácie (WTO), systematické uplatňovanie uvedenej prahovej hodnoty Komisiou, ako aj judikatúra.

38      Prahová hodnota 1 % stanovená v článku 5 ods. 7 základného nariadenia predstavuje jasnú a presnú prahovú hodnotu, po ktorej prekročení už objemy nie sú „zanedbateľné“.

39      Podľa žalobcu vzhľadom na znenie článku 5 ods. 7 základného nariadenia je tvrdenie Komisie v napadnutom nariadení, podľa ktorého možno dovozy, ktoré sú len o niečo vyššie ako 1 %, považovať za zanedbateľné a nemôžu byť predmetom súhrnného vyhodnotenia, v rozpore s riadnym významom predmetných ustanovení, ako aj ich kontextom a cieľmi právnej úpravy, ktorej sú súčasťou, a navyše vytvára medzeru v právnej úprave.

40      Komisia v odôvodnení 234 napadnutého nariadenia nesprávne usúdila, že sa mohla odchýliť od jasne vymedzených prahových hodnôt článku 3 ods. 4 a článku 5 ods. 7 základného nariadenia na základe všeobecnejších kritérií posúdenia uvedených v článku 3 ods. 3 toho istého nariadenia. Článok 3 ods. 4 tohto nariadenia vôbec neodkazuje na odsek 3 uvedeného článku.

41      Rovnako sa Komisia nemôže odvolávať na svoju širokú mieru voľnej úvahy na posúdenie zložitých situácií z hospodárskeho, politického a právneho hľadiska. Otázka, či dovoz z určitej krajiny je vyšší ako 1 % podiel na trhu, je jednoduchá a binárna.

42      Komisia sa navyše mýlila, keď konštatovala, že „dodatočné“ objemy vo výške 0,04 % neboli „významné“. Právne kritérium totiž nespočíva v otázke, či objem presahujúci striktnú prahovú hodnotu 1 %, teda 0,04 %, je, alebo nie je významný, ale či dovozy predstavujúce 1,04 % podiel na trhu môžu byť ako celok považované za zanedbateľné. Ak sa objem dovozu, ktorý predstavuje 1,04 % podiel na trhu a rovná sa viac ako 350 000 tonám vývozu v hodnote vyššej ako 120 miliónov eur, predáva za dumpingové ceny a o 30 % nižšie, ako sú ceny výrobcov Únie, jeho vplyv by nemal byť zanedbateľný.

43      V každom prípade, aj keby Komisia disponovala voľnou úvahou na základe článku 3 ods. 4 základného nariadenia na účely odchýlenia sa od prahovej hodnoty 1 %, napadnuté nariadenie sa zakladalo na dvoch irelevantných skutočnostiach a utajovalo ďalšie skutočnosti, ako je dumping, podhodnotenie orientačných cien a podhodnotenie cien, ktoré sú naopak mimoriadne relevantné na určenie vplyvu srbských dovozov na výrobné odvetvie Únie.

44      Vyhlásenie, že srbský vyvážajúci výrobca sa „prispôsobil cenám“, je tiež nesprávne, keďže nespočíva na žiadnom skutkovom základe. Závery Komisie totiž spočívajú výlučne na priemernej cene dovozov širokej škály výrobkov a nie na cenách konkrétnych výrobkov. Na zistenie, či srbský vyvážajúci výrobca sa „prispôsobil“ cenám, alebo ich „určoval“, je potrebné určiť, kedy vývozca zvýšil a znížil svoje ceny v porovnaní s ostatnými vývozcami. Napadnuté nariadenie to neanalyzuje.

45      Komisia sa o to viac nesprávne opierala o priemernú cenu dovozov, keďže Srbsko malo len jedného vyvážajúceho výrobcu, hoci dve z ďalších štyroch krajín ich mali niekoľko. Komisia mala okrem samotných priemerných cien zohľadniť aj ceny jednotlivých vývozcov z iných krajín, na ktorých sú založené.

46      Navyše by bolo vhodnejšie vykonať analýzu porovnania cenového podhodnotenia jednotlivo podľa kontrolných čísel výrobku (PCN za PCN), ako to urobila Komisia v prípade dovozov pochádzajúcich z ostatných štyroch krajín, ktoré boli predmetom prešetrovania. Keďže Komisia v odôvodnení 238 napadnutého nariadenia uviedla, že takéto údaje nepoužila, „pretože výpočty podhodnotenia a predaja pod cenu by poskytli obraz iba počas prešetrovania, a preto by neumožnili cenové porovnanie trendu za niekoľko rokov“, žalobca zdôrazňuje, že článok 3 ods. 3 základného nariadenia výslovne stanovuje, že „pozornosť sa venuje tomu, či došlo prostredníctvom dumpingových dovozov k významnému zníženiu [podhodnoteniu – neoficiálny preklad] cien“. V tejto súvislosti posúdenie Komisie údajne nezohľadnilo vysoké dumpingové rozpätie srbských dovozov (38,7 %).

47      Dôvod uvedený Komisiou v odôvodnení 238 napadnutého nariadenia (pozri bod 46 vyššie) je navyše v rozpore s tvrdeniami uvedenými v odôvodneniach 235 a 236 uvedeného nariadenia, v ktorých sa Komisia konkrétne opierala o priemerné ceny počas obdobia prešetrovania.

48      Okrem toho napadnuté nariadenie nezohľadňuje všeobecné zvýšenie úrovne dovozov, ktorá sa zvýšila z 0,48 % v roku 2013 na 1,04 % počas obdobia prešetrovania.

49      Komisia a vedľajší účastník konania tieto tvrdenia spochybňujú.

50      Podľa článku 3 ods. 4 základného nariadenia v prípade, že dovoz výrobku z viac ako jednej krajiny je súčasne predmetom antidumpingových prešetrovaní, účinky takéhoto dovozu sa súhrnne vyhodnotia po prvé len vtedy, ak dumpingové rozpätie stanovené vo vzťahu k dovozu z každej krajiny je väčšie ako prahová hodnota de minimis v zmysle článku 9 ods. 3 a objem dovozu z každej krajiny nie je zanedbateľný, a po druhé, ak súhrnné vyhodnotenie účinkov dovozu je primerané jednak z hľadiska podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami a jednak z hľadiska podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami a podobným výrobkom Spoločenstva.

51      Článok 3 ods. 4 základného nariadenia teda stanovuje tri podmienky, a to dumpingové rozpätie vyššie ako prahová hodnota de minimis, objem nezanedbateľného dovozu a primerané podmienky hospodárskej súťaže, ktoré musia byť splnené, aby sa povolilo súhrnné vyhodnotenie dovozov z viac ako jednej krajiny, ktoré sú súčasne predmetom antidumpingových prešetrovaní. Na vylúčenie súhrnného vyhodnotenia však postačuje, ak jedna z týchto troch podmienok nie je splnená.

52      V prejednávanej veci z odôvodnení 228 až 240 napadnutého nariadenia vyplýva, že záver Komisie, podľa ktorého dovozy zo Srbska nemali byť predmetom súhrnného vyhodnotenia s dovozmi z ostatných štyroch krajín, sa zakladá na týchto úvahách:

–        dumpingové rozpätia stanovené v súvislosti s dovozmi z dotknutých krajín vrátane Srbska boli vyššie ako  prahová hodnota de minimis definovaná v článku 9 ods. 3 základného nariadenia,

–        objemy dovozu zo Srbska boli považované za zanedbateľné,

–        srbské vývozné ceny sa líšili od cien ostatných štyroch dotknutých krajín.

53      Pokiaľ ide na jednej strane o objemy dovozu zo Srbska, z odôvodnenia 232 napadnutého nariadenia vyplýva, že boli považované za zanedbateľné v zmysle článku 3 ods. 4 základného nariadenia, keďže objem dovozov zo Srbska sa znížil zo 427 558 ton v roku 2015 na približne 354 000 ton počas obdobia prešetrovania, teda iba na úroveň 1,04 % podiel na trhu.

54      V odôvodnení 232 napadnutého nariadenia je uvedené:

„V praxi Komisia považuje trhový podiel pod prahovou hodnotou 1 % stanovenou v základnom nariadení vo fáze začatia konania za ‚zanedbateľný‘. Komisia však v tomto prípade zistila, že podiel 1,04 % je stále zanedbateľný, pretože podiel 0,04 % by sa mal považovať za nevýznamný, najmä ak je relatívne malý objem dovozu zo Srbska podstatne nižší ako objem dovozu z každej zo štyroch ďalších krajín. Objem dovozu zo Srbska predstavoval takmer polovicu objemu dovozu z Brazílie, čo je krajina s druhým najnižším objemom dovozu.“

55      V odôvodnení 234 napadnutého nariadenia Komisia v odpovedi na tvrdenie žalobcu, podľa ktorého „srbský vývoz by sa [mal] hodnotiť súhrnne s dovozom z ostatných štyroch krajín, pretože srbský vývoz prekročil prahovú hodnotu de minimis na úrovni 1 % [a že] prahová hodnota 1 % neumožňuje žiadnu výnimku bez ohľadu na to, aký nízky je tento dodatočný percentuálny podiel“ (odôvodnenie 233 napadnutého nariadenia), dodala:

„Rozhodnutie, či sa má dovoz hodnotiť súhrnne, musí byť založené na všetkých kritériách stanovených v článku3 ods. 3 základného nariadenia. Článok 3 ods. 4 základného nariadenia nepripisuje osobitný význam žiadnemu z týchto individuálnych kritérií. Hoci je pravda, že dovoz z krajiny nemožno kumulovať, ak je jeho objem zanedbateľný, opak neznamená, že sa ipso facto kumulovať musí. Okrem toho v základnom nariadení sa výslovne nestanovujú prahové hodnoty zanedbateľnosti. Zatiaľ čo článok 5 ods. 7 základného nariadenia môže slúžiť ako usmernenie týkajúce sa zanedbateľného objemu dovozu, v článku 3 ods. 4 sa na tieto prahové hodnoty neodkazuje. Toto znenie naopak poskytuje Komisii dostatočnú flexibilitu, aby prípady analyzovala jednotlivo a zohľadnila, že dodatočný objem na úrovni 0,04 % bol nevýznamný.“

56      Objemy dovozu (v tonách) a podiely na trhu (určené na základe porovnania objemov dovozu a spotreby Únie na voľnom trhu) týkajúce sa Srbska, ako aj ostatných štyroch krajín sú uvedené v tabuľke 3 napadnutého nariadenia (pozri odôvodnenie 232 toho istého nariadenia).

57      Pokiaľ ide na druhej strane o dovozné ceny uvedené v tabuľke 4 napadnutého nariadenia, Komisia v odôvodnení 235 tohto nariadenia jednak uviedla, že „aj keď priemerné predajné ceny Srbska počas posudzovaného obdobia takisto klesli, jeho priemerná predajná cena počas obdobia prešetrovania (365 eur/t) bola najvyššia a výrazne vyššia ako priemerné predajné ceny Brazílie, Iránu, Ruska a Ukrajiny, ktoré sa pohybovali v rozpätí od 319 eur/t do 346 eur/t“, a jednak, že „priemerné predajné ceny Srbska boli výrazne vyššie ako priemerné predajné ceny ostatných štyroch dotknutých krajín“.

58      Komisia v odôvodnení 236 napadnutého nariadenia dodala, že „stanovenie cien v kombinácii so zanedbateľným objemom naznačuje, že srbský vyvážajúci výrobca sa skôr prispôsobuje cene dotknutého výrobku, než by ju určoval“. Svedčí o tom aj skutočnosť, že pokles jeho cien medzi rokom 2015 a obdobím prešetrovania je aj v relatívnom vyjadrení nižší ako pokles cien ostatných štyroch dotknutých krajín.

59      V tejto súvislosti Komisia v rámci písomnej časti konania tvrdila, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť ako neúčinný, pretože žalobca nespochybnil záver, ku ktorému dospela na základe posúdenia uvedeného v odôvodneniach 235 a 236 napadnutého nariadenia podľa článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia a ktorý postačuje na odôvodnenie napadnutého nariadenia, keďže tri podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 základného nariadenia sú kumulatívne.

60      Treba však po prvé konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tiež tvrdila Komisia v rámci písomnej časti konania, názov prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedol žalobca v prejednávanej veci, sa neobmedzoval len na článok 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia, ale odkazoval iba na článok 3 ods. 4 uvedeného nariadenia. Po druhé, ak žalobca tvrdí, že napadnuté nariadenie nedospelo k záveru o existencii odlišných podmienok hospodárskej súťaže medzi Srbskom a ostatnými dotknutými štyrmi krajinami na jednej strane, či odlišných podmienok hospodárskej súťaže medzi piatimi krajinami a Úniou na druhej strane, je to práve preto, lebo jednak spochybňuje posúdenie uvedené v odôvodneniach 235 a 236 tohto posledného uvedeného nariadenia a jednak považuje toto posúdenie za irelevantné z hľadiska článku 3 ods. 4 písm. a) a b) základného nariadenia. Napokon po tretie treba poznamenať, že Komisia jasne a jednoznačne nekonštatovala, že pokiaľ ide o dovozy zo Srbska, súhrnné vyhodnotenie nebolo vhodné vzhľadom na podmienky hospodárskej súťaže, hoci to urobila veľmi presne v prípade ostatných štyroch krajín (pozri článok 241 napadnutého nariadenia).

61      Komisia vo svojej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní navyše pripustila, že ceny uplatňované vývozcami by mohli zohrávať úlohu aj v rámci preskúmania druhej podmienky stanovenej v článku 3 ods. 4 základného nariadenia (nezanedbateľný objem dovozu), pričom spresnila, že odôvodnenia 235 a 236 napadnutého nariadenia by sa teda mohli tiež chápať ako „kvalitatívne vyhodnotenie“, ktoré posilňuje „kvantitatívne vyhodnotenie“ zanedbateľného objemu dovozu zo Srbska, uvedené v odôvodneniach 232 až 234 tohto posledného uvedeného nariadenia, a z tohto hľadiska dospela k záveru, že výhrada týkajúca sa zamietnutia tohto žalobného dôvodu ako neúčinného, sa „[stala] bezpredmetnou“.

62      Z tohto dôvodu nie je opodstatnené zamietnuť tento žalobný dôvod ako neúčinný, ale naopak, je potrebné preskúmať jeho dôvodnosť, a to v prvom rade z hľadiska druhej podmienky stanovenej v článku 3 ods. 4 základného nariadenia (nezanedbateľný objem dovozu).

63      V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že na rozdiel od prvej časti článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia, ktorý presne definuje prvú podmienku (dumpingové rozpätie) odkazom na prahovú hodnotu de minimis v zmysle článku 9 ods. 3 uvedeného nariadenia, teda na 2 %, druhá časť článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia týkajúca sa druhej podmienky neobsahuje nijaký odkaz a vyžaduje len, aby objem dovozu z každej krajiny nebol „zanedbateľný“, pričom tento posledný uvedený výraz presnejšie nedefinuje.

64      Je pravda, že článok 5 ods. 7 základného nariadenia stanovuje, že konanie sa nezačne proti krajinám, ktorých dovozy predstavujú podiel na trhu menší ako 1 %, okrem prípadu, že by tieto krajiny súhrnne predstavovali 3 % spotreby Únie alebo viac. Všeobecný súd okrem toho v rozsudku z 25. januára 2017, Rusal Armenal/Rada (T‑512/09 RENV, EU:T:2017:26, body 104 a 105), v rámci dovozov predstavujúcich 5,26 % podiel na trhu rozhodol, že cieľom tohto ustanovenia bolo práve vysvetliť okolnosti, za ktorých bol podiel dovozov na spotrebe Únie príliš nízky na to, aby sa tieto dovozy mohli považovať za dovozy, ktoré viedli k vytvoreniu dumpingu, a že medzi uvedeným ustanovením a článkom 3 ods. 4 písm. a) teda existuje vzájomná súvislosť.

65      Na jednej strane, a ako to navyše pripúšťa aj žalobca, pokiaľ ide o druhú podmienku (nezanedbateľný objem dovozu), článok 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia nijakým spôsobom neodkazuje na článok 5 ods. 7 tohto nariadenia ani na iné ustanovenie toho istého nariadenia.

66      Na druhej strane Komisia správne tvrdí, že článok 5 ods. 7 základného nariadenia sa týka iného štádia prešetrovania než článok 3 ods. 4 tohto nariadenia. Článok 5 ods. 7 posledná veta uvedeného nariadenia totiž stanovuje, že v prípade uvedenom v tomto ustanovení sa konanie ani nezačne. Naproti tomu sa článok 3 ods. 4 toho istého nariadenia týka dovozov, ktoré sú predmetom prešetrovania začatého Komisiou v nadväznosti na začatie konania (pozri článok 6 ods. 1 predmetného nariadenia).

67      Preto, ako správne uviedla Komisia v odôvodnení 234 napadnutého nariadenia, hoci článok 5 ods. 7 základného nariadenia môže poskytnúť usmernenia, pokiaľ ide o zanedbateľné objemy dovozu, neznamená to, že v rámci článku 3 ods. 4 tohto posledného uvedeného nariadenia by dovozy z dotknutej krajiny, ktoré predstavujú podiel na trhu vyšší ako 1 %, nemohli byť považované za zanedbateľné.

68      Za týchto okolností treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v oblasti spoločnej obchodnej politiky, osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení, a to najmä pri určovaní ujmy, inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať. Súd Únie musí teda obmedziť svoje preskúmanie na overenie toho, či boli dodržané príslušné procesné pravidlá, či skutočnosti, na ktorých je založená voľba, boli správne zistené a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu týchto skutkových skutočností a k zneužitiu právomoci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2012, Since Hardware (Guangzhou)/Rada, T‑156/11, EU:T:2012:431, body 134 a 136 a citovanú judikatúru].

69      V prejednávanej veci objem dovozu zo Srbska predstavoval počas obdobia prešetrovania 1,04 % podiel na trhu a približoval sa teda dosť k situácii, v ktorej článok 5 ods. 7 základného nariadenia Komisii v zásade zakazuje začať prešetrovanie (a to „podiel na trhu menší než 1 %“). Okrem toho z odôvodnenia 232 napadnutého nariadenia vyplýva, že objemy dovozu zo Srbska boli podstatne nižšie než objemy dovozov z každej z ostatných štyroch krajín. Konkrétne, ako vyplýva z toho istého odôvodnenia, predstavovali takmer polovicu objemu dovozu z Brazílie, čo je krajina s druhým najnižším objemom dovozu.

70      Za týchto okolností, ktorých vecnú správnosť žalobca navyše nespochybňuje, sa nezdá, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, či dokonca zneužitia právomoci v zmysle judikatúry citovanej v bode 68 vyššie.

71      Je nesporné, že Komisia vo vysvetlivke uvedenej v bode 37 vyššie orgánom WTO vysvetlila, že pokiaľ ide o podmienky súhrnného vyhodnotenia účinkov dovozov, „[Únia] preukázala zanedbateľné úrovne dovozu v porovnaní s článkom 5 ods. 7 [základného nariadenia]“ a že, „inými slovami, dovozy [sa] považujú za zanedbateľné, ak [bol] ich podiel na trhu menší ako 1 %, okrem prípadu, že ak ide o prešetrovanie týkajúce sa viacerých krajín, podiel na trhu týchto krajín spoločne predstavuje 3 % alebo viac“.

72      Navyše Komisia vo svojej praxi pravidelne odkazuje na článok 5 ods. 7 základného nariadenia v kontexte článku 3 ods. 4 uvedeného nariadenia.

73      Okrem prípadov uvedených žalobcom, v ktorých Komisia odkázala buď priamo na článok 5 ods. 7 základného nariadenia tým, že uviedla, že „objem dovozov každej krajiny nie je zanedbateľný v zmysle [tohto ustanovenia]“, alebo na úroveň 1 % spotreby Únie tým, že uviedla, že „objem dovozov dvoch uvedených výrobcov bol počas prešetrovacieho obdobia nízky: zjavne menej ako 1 % spotreby Únie“, Komisia totiž odkázala na uvedené ustanovenie rovnakým spôsobom aj v niektorých iných veciach [pozri napríklad, pokiaľ ide o prvý názorný prípad, odôvodnenie 127 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/763 z 12. mája 2015 o zavedení dočasného antidumpingového cla na dovoz určitých plochých valcovaných výrobkov s orientovanou štruktúrou z kremíkovej elektroocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, Japonsku, Kórejskej republike, Ruskej federácii a Spojených štátoch amerických (Ú. v. EÚ L 120, 2015, s. 10), a odôvodnenie 217 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1294/2009 z 22. decembra 2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitej obuvi so zvrškom z usne s pôvodom vo Vietname a v Čínskej ľudovej republike, rozšírené na dovoz určitej obuvi so zvrškom z usne zasielanej z OAO Macao, ktorá má, alebo nemá deklarovaný pôvod v OAO Macao, na základe preskúmania pred uplynutím platnosti v súlade s článkom 11 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 384/96 (Ú. v. EÚ L 352, 2009, s. 1); pokiaľ ide o druhý názorný prípad, odôvodnenie 76 rozhodnutia Komisie 2006/781/ES z 15. novembra 2006, ktorým sa ukončuje antidumpingové konanie týkajúce sa dovozu farebných televíznych obrazoviek CRT s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, Kórejskej republike, Malajzii a Thajsku (Ú. v. EÚ L 316, 2006, s. 18), a pokiaľ ide o tretí názorný prípad, odôvodnenie 115 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2019/576 z 10. apríla 2019, ktorým sa ukladá predbežné antidumpingové clo na dovoz zmesí močoviny a dusičnanu amónneho s pôvodom v Rusku, na Trinidade a Tobagu a v Spojených štátoch amerických (Ú. v. EÚ L 100, 2019, s. 7), odôvodnenie 168 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2017/141 z 26. januára 2017, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitého príslušenstva na rúry a rúrky z nehrdzavejúcej ocele používaného na zváranie na tupo, tiež dokončeného, s pôvodom v Čínskej ľudovej republike a na Taiwane (Ú. v. EÚ L 22, 2017, s. 14), a odôvodnenie 109 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2016/181 z 10. februára 2016, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz určitých plochých výrobkov z ocele valcovaných za studena s pôvodom v Čínskej ľudovej republike a Ruskej federácii (Ú. v. EÚ L 37, 2016, s. 1)]

74      Okrem toho aj v iných veciach, hoci Komisia výslovne neodkázala na článok 5 ods. 7 základného nariadenia, odkázala na úroveň alebo prahovú hodnotu de minimis, teda pravdepodobne na prahovú hodnotu stanovenú v uvedenom ustanovení [pozri napríklad odôvodnenie 89 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 585/2012 z 26. júna 2012, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých bezšvových rúr a rúrok zo železa alebo z ocele s pôvodom v Rusku a na Ukrajine na základe preskúmania pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1225/2009 a ktorým sa ukončuje konanie o preskúmaní pred uplynutím platnosti týkajúce sa dovozu určitých bezšvových rúr a rúrok zo železa alebo z ocele s pôvodom v Chorvátsku (Ú. v. EÚ L 174, 2012, s. 5), a odôvodnenie 236 nariadenia Rady (ES) č. 1256/2008 zo 16. decembra 2008, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých zváraných rúr a rúrok zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom v Bielorusku, Čínskej ľudovej republike a Rusku na základe konania podľa článku 5 nariadenia (ES) č. 384/96, s pôvodom v Thajsku na základe preskúmania pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, s pôvodom na Ukrajine na základe preskúmania pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 a predbežného preskúmania podľa článku 11 ods. 3 uvedeného nariadenia a ktorým sa ukončujú konania týkajúce sa dovozu uvedeného výrobku s pôvodom v Bosne a Hercegovine a v Turecku (Ú. v. EÚ L 343, 2008, s. 1)].

75      Prípady, v ktorých Komisia len konštatovala, že objem predmetných dovozov nebol zanedbateľný v zmysle článku 3 ods. 4 základného nariadenia, bez toho, aby odkázala na článok 5 ods. 7 tohto nariadenia alebo na úroveň alebo prahovú hodnotu de minimis, sú však skôr zriedkavé, najmä v jej nedávnej praxi [pozri napríklad odôvodnenie 105 nariadenia Komisie (ES) č. 1742/2000 zo 4. augusta 2000, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz určitých polyetyléntereftalátov (PET) s pôvodom v Indii, Indonézii, Malajzii, Kórejskej republike, na Taiwane a v Thajsku [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 199, 2000, s. 48), odôvodnenie 65 nariadenia Komisie (ES) č. 1472/2000 zo 6. júla 2000, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz polyesterových vlákien s pôvodom v Indii a Kórejskej republike [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 166, 2000, s. 1), a odôvodnenie 32 nariadenia Komisie (ES) č. 178/98 z 23. januára 1998, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz manganistanu draselného s pôvodom v Indii a na Ukrajine [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 19, 1998, s. 23)].

76      Ako však správne uvádza Komisia, zákonnosť nariadenia, ktorým sa ukladá antidumpingové clo alebo, ako je to v prejednávanej veci, ukončuje konanie bez uloženia antidumpingového cla, sa musí posudzovať s prihliadnutím na právne pravidlá a najmä na ustanovenia základného nariadenia, a nie na základe údajnej skoršej rozhodovacej praxe Komisie a Rady [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2016, Crown Equipment (Suzhou) a Crown Gabelstapler/Rada, T‑351/13, neuverejnený, EU:T:2016:616, bod 107].

77      Pokiaľ ide o vysvetlivku uvedenú v bode 37 vyššie, Komisia tiež správne tvrdí, že uvedený dokument nemožno kvalifikovať ako usmernenia, z ktorých by vyplývalo dobrovoľné obmedzenie jej voľnej úvahy v zmysle judikatúry citovanej v bode 138 rozsudku z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02 (EU:T:2005:367). Z tohto dokumentu adresovaného výboru WTO totiž vyplýva, že cieľom Komisie nebolo obmedziť voľnú úvahu, ktorou disponuje v rámci základného nariadenia, ale jednoducho informovať orgány WTO o svojej bežnej praxi.

78      Okrem toho v rozsahu, v akom základné nariadenie stanovuje, že v prípade prešetrovania týkajúceho sa jednej krajiny sa konanie nezačne pod prahovou hodnotou 1 % stanovenou v článku 5 ods. 7 uvedeného nariadenia (článok 5 ods. 7 tohto nariadenia) a ujma sa spravidla považuje za zanedbateľnú (článok 9 ods. 3 toho istého nariadenia), je logické, že Komisia použije túto prahovú hodnotu ako referenčný bod na účely posúdenia zanedbateľného objemu dovozu v zmysle článku 3 ods. 4 predmetného nariadenia bez toho, aby sa táto prahová hodnota uplatňovala v rámci tohto ustanovenia.

79      Okrem toho dva z troch aktov uvedených vedľajším účastníkom konania v bode 28 vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania, hoci spadajú do odlišného kontextu (konanie o preskúmaní a preskúmanie príčinnej súvislosti), jasne preukazujú, že Komisia už preukázala, že je pripravená považovať za malý, až zanedbateľný dovoz s podielom na trhu vyšším ako 1 % [pozri najmä odôvodnenia 51, 52 a 79 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1342/2013 z 12. decembra 2013, ktorým sa na základe preskúmania pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1225/2009 zrušujú antidumpingové opatrenia na dovoz určitých železných alebo oceľových lán a káblov s pôvodom v Ruskej federácii (Ú. v. EÚ L 338, 2013, s. 1), a odôvodnenia 162 až 166 nariadenia Komisie (ES) č. 540/2002 z 26. marca 2002, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz určitých zváraných rúr a rúrok zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom v Českej republike, Poľsku, na Taiwanie, v Turecku a na Ukrajine [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 83, 2002, s. 3)].

80      Komisia preto mohla v prejednávanej veci bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, konštatovať, že objem dovozu zo Srbska zostal zanedbateľný v zmysle článku 3 ods. 4 základného nariadenia, a to napriek zvýšeniu úrovne dovozov z 0,48 % v roku 2013 na 1,04 % počas obdobia prešetrovania. Hoci z článku 3 ods. 3 uvedeného nariadenia vyplýva, že pokiaľ ide o objem dumpingových dovozov, treba preskúmať, či došlo k významnému nárastu uvedených dovozov buď v absolútnom vyjadrení, alebo relatívnom vyjadrení vo vzťahu k výrobe alebo spotrebe v Únii, ak ako v prejednávanej veci takéto zvýšenie (hoci aj relatívne významné) vyplýva z objemu, ktorý zostáva zanedbateľný, toto zvýšenie nemôže ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia, ktoré Komisia prijala podľa článku 3 ods. 4 písm. a) tohto nariadenia.

81      Komisia navyše mohla v odôvodnení 248 napadnutého nariadenia oprávnene konštatovať, že skutočnosť, že priemerné srbské predajné ceny počas obdobia prešetrovania boli podstatne vyššie ako ceny ostatných štyroch dotknutých krajín, potvrdzuje názor, že taký malý objem dovozu nemôže spôsobiť ujmu výrobnému odvetviu Únie.

82      V tejto súvislosti treba poznamenať, že otázka zanedbateľnej povahy objemu dovozu v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia (ktorý stanovuje podmienky na to, aby účinky dovozu určitého výrobku z viac ako jednej krajiny, ktoré sú súčasne predmetom antidumpingových prešetrovaní, mohli byť predmetom súhrnného vyhodnotenia), sa neobmedzuje na otázku jednoduchého množstva tohto objemu (hoci aj relatívne vo vzťahu k trhu Únie alebo vo vzťahu k objemom dovozu z ďalších tretích krajín), ale na otázku jeho kvality, to znamená, na iné ukazovatele účinkov, ktoré tento objem môže vyvolať.

83      Treba pritom konštatovať, že Komisia vo svojej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní správne uviedla, že v prípade, keď sú ceny súvisiace s dovozmi z krajiny, ktorých objem zodpovedá malému podielu na trhu, vysoké, táto samotná skutočnosť a bez toho, aby bolo potrebné podrobnejšie analyzovať uvedené ceny, ako to požaduje žalobca v prejednávanej veci (pozri body 42 až 44 vyššie), môže potvrdzovať zanedbateľnú povahu tohto objemu.

84      Je potrebné dodať, že v prejednávanej veci boli ceny súvisiace s dovozmi zo Srbska vyššie ako ceny v ostatných štyroch krajinách počas celého posudzovaného obdobia (pozri tabuľku 4 napadnutého nariadenia).

85      Za týchto okolností treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne týkajúce sa druhej podmienky (nezanedbateľný objem dovozu), a keďže podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 základného nariadenia sú kumulatívne, prvý žalobný dôvod v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné v druhom rade preskúmať, či na základe skutočností uvedených v odôvodneniach 235 a 236 napadnutého nariadenia mohla Komisia tiež dospieť k záveru, že súhrnné vyhodnotenie účinkov dovozov nebolo primerané vzhľadom na podmienky hospodárskej súťaže v zmysle článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení z dôvodu, že Komisia konštatovala, že nebolo „potrebné“ prijať ochranné opatrenia proti Srbskej republike, a to ani na nekumulovanom základe

86      Žalobca tvrdí, že aj za predpokladu, že by Komisia bola oprávnená nekumulovať dovozy zo Srbska s dovozmi z ostatných štyroch krajín, mala preskúmať, či samotné dovozy zo Srbska, ktoré boli predmetom dumpingových praktík, prispeli k vzniku značnej ujmy výrobnému odvetviu Únie.

87      Podľa žalobcu treba najmä vzhľadom na odôvodnenie 16 základného nariadenia vykladať článok 9 ods. 2 tohto nariadenia s prihliadnutím na všeobecný cieľ antidumpingového režimu Únie, ktorým je zabrániť závažným ujmám spôsobeným výrobnému odvetviu Únie dumpingovými praktikami vyvážajúcich výrobcov z tretích krajín.

88      Keďže podľa článku 9 ods. 3 základného nariadenia „v prípade konania začatého podľa článku 5 ods. 9 [uvedeného nariadenia] sa ujma spravidla považuje za zanedbateľnú, ak príslušné dovozy predstavujú menšie objemy, než sú stanovené v článku 5 ods. 7 [tohto nariadenia]“, nemožno na základe článku 9 ods. 3 toho istého nariadenia dospieť k záveru, že dovozy mierne presahujúce prahovú hodnotu 1 % stanovenú v článku 5 ods. 7 predmetného nariadenia možno a priori považovať za dovozy, ktoré spôsobujú zanedbateľnú ujmu. Možno z toho len vyvodiť, že zanedbateľné dovozy, keď sú nižšie ako uvedená prahová hodnota, sa môžu alebo nemusia považovať za dovozy, ktoré spôsobujú zanedbateľnú ujmu.

89      V tejto súvislosti článok 3 základného nariadenia poskytuje dôležité informácie o určení existencie ujmy. Žalobca tvrdí, že vo svojich pripomienkach k dodatočnému dokumentu o konečných informáciách zo 4. augusta 2017 požadovala nezávislé posúdenie ujmy týkajúcej sa dovozov zo Srbska.

90      Napriek tomu sa Komisia unáhlene vyjadrila k otázke nevyhnutnosti opatrení proti Srbskej republike. Nepreskúmala tak, ako mala, či samotné dovozy zo Srbska mohli prispieť k vzniku značnej ujmy, pričom zohľadnila rôzne kritériá posúdenia uvedené v článku 3 základného nariadenia, a to vysoké dumpingové rozpätie (38,7 %), údaje o podhodnotení cien a orientačných cien a celkové zvýšenie úrovne dovozov (z 0,48 % v roku 2013 na 1,04 % počas obdobia prešetrovania). Z odôvodnení 240 a 248 napadnutého nariadenia jasne vyplýva, že jediným dôvodom, ktorý Komisia uviedla na to, aby dospela k záveru, že žiadne opatrenie nebolo potrebné proti dovozom zo Srbska, bolo, že tieto dovozy boli de minimis. Ide o nesprávne posúdenie, keďže tieto dovozy predstavovali podiel na trhu 1,04 %, ktorý bol vyšší ako jasne definovaná prahová hodnota 1 %.

91      Podľa žalobcu priemerné ceny, ktoré sú v tomto kontexte uvedené v odôvodnení 248 napadnutého nariadenia, poskytujú len čiastočný obraz o situácii, keďže jediný výrobca v Srbsku predával v skutočnosti za ceny porovnateľné s cenami niektorých ďalších výrobcov považovaných za výrobcov, ktorí spôsobili ujmu výrobcom Únie a ktorým Komisia uložila antidumpingové clo.

92      Skutočnosť, že srbský vyvážajúci výrobca sa prípadne „prispôsobil cenám“, nie je relevantná. Ujma bola spôsobená určením cien, ktoré tvoria základ cien výrobného odvetvia Únie pre konkurenčné výrobky. Ak srbské ceny skutočne podhodnocovali ceny v Únii, nie je dôležité, či sa srbský výrobca prispôsobil cenám iných vývozcov (uplatňujúcich dumpingové ceny) alebo či vyvolal zníženie cien. V oboch prípadoch bola výrobnému odvetviu Únie spôsobená ujma. V prípade existencie dumpingu, ujmy a príčinnej súvislosti je však Komisia povinná uložiť clo nediskriminačným spôsobom na všetky dovozy bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Osobitne od okamihu, keď srbský výrobca prešiel pod kontrolu spoločnosti patriacej Čínskej ľudovej republike, nemôže Komisia tvrdiť, že problém srbských cien sa automaticky vyrieši zavedením opatrení proti štyrom ďalším dotknutým štátom, pretože srbský vyvážajúci výrobca „sa prispôsobil cenám“.

93      Povrchná a čiastočná povaha preskúmania srbských dovozov potvrdzuje všeobecný dojem, že rozhodnutie Komisie o ukončení konania, pokiaľ ide o Srbsko, sa nezakladalo na uplatniteľných právnych predpisoch, ale vychádzalo z iných úvah (politickej povahy), ktoré sú však v rámci analýzy, ktorú treba vykonať podľa základného nariadenia, úplne irelevantné. Okrem toho nedostatok iných dôvodov v napadnutom nariadení predstavuje porušenie článku 296 ZFEÚ.

94      Komisia, ktorú podporuje vedľajší účastník konania, proti týmto tvrdeniam namieta.

95      Podľa článku 9 ods. 2 prvej vety základného nariadenia, ak nie je potrebné nijaké ochranné opatrenie, prešetrovanie alebo konanie sa ukončí.

96      Podľa článku 9 ods. 3 základného nariadenia v znení účinnom ku dňu prijatia napadnutého nariadenia sa ujma, pokiaľ ide o konania začaté v súlade s článkom 5 ods. 9 uvedeného nariadenia, spravidla považuje za zanedbateľnú tam, kde dotknuté dovozy predstavujú menšie objemy, než sú stanovené v článku 5 ods. 7 tohto nariadenia. V prípade týchto istých konaní dôjde k okamžitému ukončeniu tam, kde sa stanoví, že dumpingové rozpätie, vyjadrené ako percento dovoznej ceny, je menšie než 2 %, za predpokladu, že sa ukončí len prešetrovanie, ak je rozpätie menšie ako 2 % pre individuálnych dovozcov a na tých sa naďalej vzťahuje konanie a možno ich nanovo prešetriť v rámci akéhokoľvek následného preskúmania uskutočneného pre dotknutú krajinu podľa článku 11 základného nariadenia.

97      V prejednávanej veci žalobca v podstate na jednej strane tvrdí, že rozhodnutie o ukončení konania, pokiaľ ide o dovozy zo Srbska, sa zakladá na povrchnom a čiastočnom preskúmaní týchto dovozov, a na druhej strane, že neuvedenie iných dôvodov než tých, ktoré sú uvedené v odôvodneniach napadnutého nariadenia, predstavuje porušenie článku 296 ZFEÚ.

98      Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 296 ZFEÚ, z ustálenej judikatúry vyplýva, že z odôvodnenia vyžadovaného uvedeným ustanovením musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie Únie, ktorá prijala predmetný akt, aby mali dotknuté osoby možnosť oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby sa im umožnilo obhajovať svoje práva a aby mal súd Únie možnosť vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 25. januára 2017, Rusal Armenal/Rada, T‑512/09 RENV, EU:T:2017:26, bod 139 a citovanú judikatúru).

99      Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže požiadavky odôvodnenia sa majú posudzovať nielen s ohľadom na znenie aktu, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť. Stačí, ak inštitúcia, ktorá tento akt prijala, uvedie skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú rozhodujúci význam v rámci nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2017, Rusal Armenal/Rada, T‑512/09 RENV, EU:T:2017:26, bod 140 a citovanú judikatúru).

100    Konkrétnejšie, inštitúcie nie sú povinné zaujať stanovisko k všetkým tvrdeniam, ktoré pred nimi uvádzajú dotknuté osoby, stačí uviesť skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (pozri rozsudok z 25. januára 2017, Rusal Armenal/Rada, T‑512/09 RENV, EU:T:2017:26, bod 141 a citovanú judikatúru).

101    V prejednávanej veci sa v odôvodnení 240 napadnutého nariadenia, ktoré nasleduje po analýze dumpingových rozpätí, objemov dovozu zo Srbska a srbských vývozných cien, uvádza, že „Komisia preto dospela k záveru, že dovoz zo Srbska by sa nemal vyhodnocovať súhrnne s dovozom z ostatných štyroch krajín“, že „vzhľadom na záver, že dovoz zo Srbska bol de minimis, ochranné opatrenia v súvislosti s dovozom plochých výrobkov z ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Srbsku [neboli] potrebné“ a že „v súlade s článkom 9 ods. 2 základného nariadenia by sa preto konanie týkajúce sa dovozu zo Srbska malo ukončiť“.

102    Okrem toho sa v odôvodnení 248 prvej zarážke napadnutého nariadenia uvádza, že „zistilo sa, že objem dovozu zo Srbska bol de minimis. Je teda zanedbateľný a nemožno o ňom vyvodiť záver, že výrobnému odvetviu [Únie] spôsobil ujmu“, a že „skutočnosť, že priemerné predajné ceny v Srbsku počas obdobia prešetrovania boli výrazne vyššie ako priemerné predajné ceny ostatných štyroch dotknutých krajín, je ďalším znakom toho, že tento nízky objem dovozu nemôže spôsobiť výrobnému odvetviu [Únie] ujmu“.

103    Treba však konštatovať, že z odôvodnení 240 a 248 napadnutého nariadenia jasne a jednoznačne vyplývajú úvahy Komisie týkajúce sa potreby prijať ochranné opatrenia vo vzťahu k dovozom zo Srbska v zmysle článku 9 ods. 2 základného nariadenia.

104    Otázka, či Komisia mohla rozhodnúť o ukončení konania, pokiaľ ide o dovozy zo Srbska, len na základe skutočností uvedených najmä v odôvodneniach 240 a 248 napadnutého nariadenia alebo či v tomto rámci mala preskúmať iné skutočnosti, ako je (vysoké) dumpingové rozpätie, údaje o podhodnotení cien a orientačné ceny a celkové zvýšenie úrovne uvedených dovozov, a v dôsledku toho odôvodniť uvedené nariadenie s prihliadnutím na tieto ďalšie skutočnosti, sa týka vecnej stránky, a teda preskúmania výhrady založenej na povrchnom a čiastočnom preskúmaní týchto dovozov, ako je uvedené v bode 97 vyššie.

105    Okrem toho treba uviesť, že Komisia v odôvodneniach 237 až 239 napadnutého nariadenia výslovne odôvodnila, prečo nezohľadnila údaje o podhodnotení cien a orientačných cien, pokiaľ ide o srbského vyvážajúceho výrobcu. Pokiaľ ide o dumpingové rozpätia tohto posledného uvedeného výrobcu a celkové zvýšenie úrovne dovozov, z odôvodnenia 230 a tabuľky 3 uvedeného nariadenia na jednej strane vyplýva, že Komisia si bola vedomá skutočnosti, že uvedené rozpätia boli vyššie ako prahová hodnota de minimis definovaná v článku 9 ods. 3 základného nariadenia, a na druhej strane, že o uvedenom zvýšení vedela.

106    Výhradu založenú na porušení článku 296 ZFEÚ treba teda zamietnuť.

107    Pokiaľ ide o výhradu založenú na povrchnom a čiastočnom preskúmaní dovozov zo Srbska, z odôvodnenia 240 a článku 2 napadnutého nariadenia vyplýva, že rozhodnutie Komisie ukončiť antidumpingové konanie týkajúce sa dovozov zo Srbska sa zakladá na článku 9 ods. 2 základného nariadenia a na závere, podľa ktorého „dovoz zo Srbska bol de minimis“.

108    V odôvodnení 248 napadnutého nariadenia Komisia dodala, že „skutočnosť, že priemerné predajné ceny v Srbsku počas obdobia prešetrovania boli výrazne vyššie ako priemerné predajné ceny ostatných štyroch dotknutých krajín, je ďalším znakom toho, že tento nízky objem dovozu nemôže spôsobiť výrobnému odvetviu [Únie] ujmu“.

109    Hoci sa to môže javiť ako „povrchné a čiastočné“, najmä z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré Komisia prijala na základe článku 9 ods. 2 základného nariadenia, sa zakladalo na rovnakých skutočnostiach, ako sú tie, na ktorých sa zakladalo rozhodnutie prijaté Komisiou podľa článku 3 ods. 4 tohto posledného uvedeného nariadenia, neznamená to, že článok 2 napadnutého nariadenia je nezákonný, a to z týchto dôvodov.

110    Článok 9 ods. 2 základného nariadenia stanovuje, že prešetrovanie alebo konanie je ukončené, „ak nie sú ochranné opatrenia potrebné“, pričom nespresňuje okolnosti, za ktorých sa má tento prípad považovať za prijatý.

111    Z tohto dôvodu článok 9 ods. 2 základného nariadenia ponecháva Komisii určitú mieru voľnej úvahy.

112    Okrem toho, ako už bolo uvedené v bode 68 vyššie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že v oblasti spoločnej obchodnej politiky, osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení a najmä pri určovaní ujmy (ktorá v súlade s článkom 3 ods. 1 základného nariadenia musí byť značná), inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať. Súd Únie teda musí obmedziť svoje preskúmanie na overenie dodržania príslušných procesných pravidiel, vecnej správnosti skutkových zistení uvedených na vykonanie napádaného výberu, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia tohto skutkového stavu alebo neexistencie zneužitia právomoci.

113    Je pravda, že rozhodnutie o otázke, či v konkrétnom prípade treba, alebo netreba zaviesť antidumpingové clo, sa musí v zásade zakladať na podrobnej analýze najmä existencie dumpingu (článok 2 základného nariadenia) a existencie ujmy (článok 3 uvedeného nariadenia).

114    Zo znenia základného nariadenia však vyplýva, že takáto podrobná analýza sa nevyžaduje vždy a že ukončenie prešetrovania alebo konania možno vykonať najmä na jedinom základe dumpingového rozpätia alebo objemov dovozu. Podľa článku 9 ods. 3 základného nariadenia sa totiž tieto konania okamžite ukončia, ak sa zistí, že dumpingové rozpätie, vyjadrené v percentách vývozných cien, je nižšie ako 2 %. Podľa tohto istého ustanovenia sa ujma spravidla považuje za zanedbateľnú, ak dotknuté dovozy predstavujú menšie objemy, než sú stanovené v článku 5 ods. 7 tohto nariadenia.

115    V prejednávanej veci na jednej strane z odôvodnení 240 a 248 napadnutého nariadenia vyplýva, že ústrednú úlohu v odôvodnení Komisie zohrávala práve jedna z týchto skutočností, a to objem dovozov zo Srbska.

116    Na druhej strane z odôvodnenia 232 napadnutého nariadenia vyplýva, že objem dovozu zo Srbska predstavoval počas obdobia prešetrovania 1,04 % podiel na trhu.

117    Podiel na trhu vo výške 1,04 % počas obdobia prešetrovania, ktorého vecnú správnosť žalobca nespochybňuje, sa však veľmi približuje prahovej hodnote (1 %), pod ktorou sa ujma spôsobená dovozmi z tretej krajiny podľa článku 9 ods. 3 základného nariadenia v spojení s článkom 5 ods. 7 uvedeného nariadenia spravidla považuje za zanedbateľnú.

118    Navyše, ako už bolo uvedené v bode 108 vyššie (pozri body 57, 58 a 81 vyššie), z napadnutého nariadenia vyplýva (pozri odôvodnenia 235, 236 a 248), že priemerné srbské ceny boli vyššie ako ceny ostatných štyroch dotknutých krajín a že v tejto súvislosti Komisia usúdila, že táto skutočnosť potvrdzuje názor, že taký malý objem dovozu nemôže spôsobiť ujmu výrobnému odvetviu Únie.

119    Z toho vyplýva na rozdiel od toho, čo by mohlo samotné znenie odôvodnenia 240 napadnutého nariadenia naznačovať, že záver, podľa ktorého nebolo potrebné prijať ochranné opatrenia vo vzťahu k dovozom zo Srbska, sa nezakladal len na prahovej hodnote „de minimis“ objemov týchto dovozov, ale na vzájomnom pôsobení medzi touto skutočnosťou a skutočnosťou uvedenou v bode 118 vyššie.

120    Treba pritom konštatovať, že z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bodoch 83 a 84 vyššie toto vzájomné pôsobenie mohlo platne viesť Komisiu k záveru, že nebolo potrebné prijať ochranné opatrenia vo vzťahu k dovozom, ktorých objem bol síce vyšší ako prahová hodnota stanovená v článku 9 ods. 3 základného nariadenia, ale ako v prejednávanej veci sa stále dosť približoval k tejto prahovej hodnote.

121    Za týchto okolností nie je preukázané, že Komisia prekročila mieru voľnej úvahy, ktorou disponovala v rámci uplatnenia článku 9 ods. 2 základného nariadenia.

122    Preto je potrebné zamietnuť výhradu založenú na povrchnom a čiastočnom preskúmaní dovozov zo Srbska, a teda druhý žalobný dôvod v celom rozsahu ako nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 20 ods. 2 základného nariadenia, porušení práva žalobcu na informácie a jeho práva na obranu, ako aj na porušení práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty základných práv z dôvodu, že Komisia odmietla oznámiť údaje o podhodnotení cien a orientačných cien pre srbského vývozcu

123    Na úvod žalobca zdôrazňuje, že článok 3 ods. 3 základného nariadenia uvádza, že podhodnotenie cien je skutočnosťou, ktorú treba zohľadniť pri posúdení účinku dumpingových dovozov na ceny, čo sa týka určenia ujmy. Podhodnotenie cien a podhodnotenie orientačných cien sú teda relevantnými skutočnosťami pre odpoveď na otázku, či opatrenia voči Srbskej republike neboli „potrebné“ v zmysle článku 9 ods. 2 uvedeného nariadenia.

124    Žalobca uvádza, že viackrát požiadal o poskytnutie predmetných skutočností, a to 10. apríla 2017 v nadväznosti na informačný dokument, v ktorom sa uvádzalo, že konanie proti Srbskej republike by mohlo byť ukončené z dôvodu, že srbský vyvážajúci výrobca sa „prispôsobil cenám“, 2. mája 2017 v rámci svojich pripomienok k uvedenému informačnému dokumentu a 30. mája 2017 v e‑maile zaslanom pracovnej skupine Komisie poverenej spisom. Zdôrazňuje, že 7. augusta 2017 vo svojich pripomienkach ku konečnej informácii zopakoval svoje tvrdenie, podľa ktorého vylúčenie Srbskej republiky nebolo z právneho hľadiska odôvodnené, pretože dovozy zo Srbska neboli de minimis, pretože presahovali prahovú hodnotu 1 % stanovenú zákonom, a že Komisia nepredložila dôkazy, ktoré by mohli podložiť jej konštatovanie, že vyvážajúci srbský výrobca sa „prispôsobil cenám“, o ktorý sa opierala s cieľom ukončiť konanie so Srbskou republikou.

125    Okrem toho žalobca tvrdí, že na vypočutí 4. mája 2017 úradník poverený vypočutím údajne súhlasil s ním, pokiaľ ide o jeho žiadosť o poskytnutie výpočtov rozpätia ujmy a „srbského podhodnotenia“. V správe týkajúcej sa vypočutia z 27. júla 2017 sa okrem toho uvádza, že „pokiaľ ide o vylúčenie [Srbskej republiky], úradník poverený vypočutím nepochopil dôvody, pre ktoré neboli oznámené údaje o podhodnotení pre Srbsko, hoci by výrobnému odvetviu pomohli pochopiť dôvody, na ktorých sa rozhodnutie zakladá“.

126    Napriek tomu Komisia systematicky odmietala oznámiť predmetné skutočnosti počas celého konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého nariadenia.

127    Dôvody odôvodňujúce odmietnutie oznámiť výpočet „srbského podhodnotenia“ uvedené v odôvodnení 238 napadnutého nariadenia obsahujú nesprávne posúdenie z dvoch dôvodov.

128    Po prvé sprístupnenie priemerných cien nemôže nahradiť údaje o podhodnotení. Podhodnotenie sa uskutočňuje na základe jednotlivého posúdenia výrobkov (PCN za PCN) umožňujúceho presné porovnanie cien. Vyššie priemerné ceny uvedené v odôvodnení 235 napadnutého nariadenia by pritom mohli buď preukázať, že srbské dovozy viedli k podhodnoteniu cien a orientačných cien menej ako dovozy ostatných štyroch krajín, alebo že rozsah hodnoty bol väčší v prípade srbských vývozov, čo by sa nepreukázalo, pretože nebola poskytnutá požadovaná analýza podhodnotenia cien a orientačných cien. Nie je možné zistiť, či Komisia porovnala podobné výrobky bez toho, aby disponovala presnejším rozčlenením jednotlivého porovnania výrobku.

129    Po druhé dôvod, pre ktorý sa Komisia neskúmala podhodnotenie cien počas prešetrovania, nie je v súlade s úvahami uvedenými v odôvodneniach 235 a 236 napadnutého nariadenia, v ktorých uvedená inštitúcia vychádzala práve z priemerných cien počas obdobia prešetrovania, pričom dospela k nesprávnemu záveru, že objemy srbského dovozu boli zanedbateľné a že srbský vyvážajúci výrobca sa „prispôsobil cenám“.

130    Okrem toho Komisia nemôže oprávnene tvrdiť, že nebolo potrebné sprístupniť údaje týkajúce sa podhodnotenia cien a orientačných cien, pretože ich nezohľadnila. Toto stanovisko robí právo na obranu iluzórnym, zatiaľ čo jeho dodržiavanie má zásadný význam v rámci antidumpingového prešetrovania. Podľa žalobcu je možná analógia s vyšetrovaniami v oblasti hospodárskej súťaže, v ktorých súd Únie konštatoval, že Komisii neprináleží, aby sama rozhodla, či dokumenty boli takej povahy, že by zbavili dotknutý podnik viny. Zásada rovnosti zbraní a jej vyjadrenie vo veciach hospodárskej súťaže, rovnosť úrovne informácií, ktorou by mali disponovať Komisia a obrana, vyžadujú, aby prešetrovaný podnik mohol posúdiť dôkaznú hodnotu dokumentov.

131    Podľa žalobcu by poskytnutie predmetných informácií a nestranné preskúmanie týchto informácií viedlo k inému výsledku. Domnieva sa, že ak by mal možnosť dozvedieť sa o výpočtoch „srbského podhodnotenia“, mohol vyvrátiť tvrdenie, podľa ktorého sa vyvážajúci výrobca „prispôsobil cenám“, tým, že by preukázal, že ujma spôsobená týmto výrobcom výrobnému odvetviu Únie nebola zanedbateľná v zmysle článku 9 ods. 3 základného nariadenia. Tvrdí, že tieto informácie mohol použiť na to, aby Komisii predložil rozhodujúce tvrdenia, pričom uvádza, že zamýšľaný prístup bol nesprávny a nebol odôvodnený dôkazmi uvedenými v sprístupnenom spise.

132    Žalobca dodáva, že mohol tiež informovať členské štáty o svojich obavách. Navyše treba uviesť, že uvedené členské štáty vyjadrili bezprecedentný stupeň výhrad voči návrhu Komisie v prejednávanej veci, ktorý výbor zriadený podľa článku 15 ods. 1 základného nariadenia pôvodne zamietol kvalifikovanou väčšinou.

133    Komisia a vedľajší účastník konania tieto tvrdenia spochybňujú.

134    Podľa článku 20 ods. 2 základného nariadenia strany uvedené v odseku 1 uvedeného článku vrátane sťažovateľov môžu požiadať o konečné poskytnutie informácií o hlavných skutočnostiach a úvahách, na základe ktorých sa má odporučiť uloženie konečných opatrení alebo ukončenie prešetrovania alebo konania bez uloženia opatrení, pričom osobitná pozornosť sa má venovať poskytovaniu iných informácií, než sú tie, z ktorých sa vychádzalo pri dočasných opatreniach.

135    V prejednávanej veci z odôvodnení 228 až 240 (a 248) napadnutého nariadenia vyplýva, že záver Komisie, podľa ktorého na jednej strane dovozy zo Srbska nemuseli byť predmetom súhrnného vyhodnotenia s dovozmi ostatných štyroch krajín a na druhej strane bolo potrebné ukončiť konanie, pokiaľ ide o dovozy zo Srbska, sa zakladá na troch úvahách uvedených v bode 52 vyššie.

136    Zo spisu predloženého Všeobecnému súdu pritom vyplýva, že žalobca bol o týchto úvahách informovaný jednak 4. apríla 2017 prostredníctvom informačného dokumentu (pozri odseky 129 až 137 tohto dokumentu priloženého k spisu ako príloha A.30 žaloby) a jednak 17. júla 2017 v rámci konečných informácií (pozri body 188 až 195 konečných informácií priložených k spisu ako príloha A.31 žaloby) a že mu bolo v priebehu správneho konania umožnené účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti týchto úvah (pozri najmä odôvodnenia 23, 24 a 32 napadnutého nariadenia).

137    Z toho vyplýva, že v súlade s článkom 20 ods. 2 základného nariadenia bol žalobca informovaný o hlavných skutočnostiach a úvahách, na základe ktorých sa zamýšľalo odporučiť ukončenie konania, pokiaľ ide o dovozy zo Srbska, bez uloženia opatrení, že mal možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko a že jeho právo na obhajobu bolo v prejednávanej veci dodržané.

138    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dodržiavanie práva na obranu nemôže ukladať inštitúciám Únie povinnosť stotožniť sa so stanoviskom dotknutej osoby. Účinnosť vyjadrenia stanoviska dotknutých osôb totiž vyžaduje iba to, aby mohlo byť toto stanovisko predložené v primeranom čase, aby sa inštitúcie Únie s nimi mohli oboznámiť a s náležitou starostlivosťou posúdiť ich relevantnosť pre obsah prijímaného aktu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2014, Crown Equipment (Suzhou) a Crown Gabelstapler/Rada, T‑643/11, EU:T:2014:1076, bod 43 a citovanú judikatúru].

139    Okrem toho z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, mohla ukončiť konanie, pokiaľ ide o dovozy zo Srbska, už len na základe úvah uvedených v bode 52 vyššie.

140    Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu založenú na analógii s judikatúrou v oblasti hospodárskej súťaže, presnejšie s rozsudkom z 29. júna 1995, ICI/Komisia (T‑36/91, EU:T:1995:118), v ktorom Súd prvého stupňa v bode 111 rozhodol, že „Komisii neprináleží, aby sama rozhodla o tom, či dokumenty získané v rámci prešetrovania v prejednávaných veciach mohli svojou povahou zbaviť dotknuté podniky viny“ a že „zásada rovností zbraní a jej vyjadrenie vo veciach z oblasti hospodárskej súťaže, rovnosť úrovne informácií, ktorými [má] disponovať Komisia a obrana, vyžadujú, aby žalobca mohol posúdiť dôkaznú hodnotu dokumentov pochádzajúcich od [dotknutého podniku], ktoré Komisia nepriložila k oznámeniam o výhradách“, a že nemožno pripustiť, aby „len Komisia pri rozhodovaní o porušení disponovala [dotknutými] dokumentmi a sama teda mohla rozhodnúť o ich použití alebo nepoužití na účely preukázania porušenia, zatiaľ čo žalobca k ním nemal prístup a nemohol teda prijať zodpovedajúce rozhodnutie o ich použití alebo nepoužití na účely svojej obrany“, treba ju zamietnuť.

141    Je nesporné, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že požiadavky vyplývajúce z rešpektovania práva na obhajobu treba spĺňať nielen v rámci konaní, ktoré môžu viesť k uloženiu sankcií, ale aj v prešetrovaniach, ktoré predchádzajú prijatiu antidumpingových nariadení, ktoré sa môžu dotknutých podnikov priamo a osobne dotýkať a mať pre ne nepriaznivé dôsledky. Konkrétne v rámci poskytovania informácií dotknutým podnikom počas prešetrovania rešpektovanie ich práva na obranu predpokladá, že dotknutým podnikom musí byť v priebehu tohto konania umožnené účinne vyjadriť ich stanovisko k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností a k dôkazom uvádzaným Komisiou na podporu jej tvrdenia o existencii dumpingových praktík a ujmy, ktorá z nich vyplýva (pozri rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑301/16, EU:T:2019:234, bod 65 a citovanú judikatúru).

142    V prejednávanej veci sa však ani žalobca a ani jeho členovia nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou podniku, ktorému hrozí uloženie sankcie alebo antidumpingového cla. Z toho vyplýva, že žalobca nemôže svoje tvrdenia účinne zakladať na judikatúre, na ktorú sa odvoláva.

143    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia je povinná dodržiavať základné práva Únie v priebehu správneho konania v oblasti ochrany pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Únie, medzi ktoré patrí právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty základných práv. Podľa judikatúry týkajúcej sa dodržiavania zásady riadnej správy vecí verejných v prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú voľnou úvahou, má dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach o to väčší význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné prvky daného prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2017, Rusal Armenal/Rada, T‑512/09 RENV, EU:T:2017:26, bod 189 a citovanú judikatúru).

144    V bodoch 113 a 114 vyššie pritom už bolo uvedené, že hoci by sa rozhodnutie o otázke, či v konkrétnom prípade treba, alebo netreba uložiť antidumpingové clo, v zásade malo zakladať najmä na podrobnej analýze existencie dumpingu (článok 2 základného nariadenia) a existencie ujmy (článok 3 uvedeného nariadenia), takáto podrobná analýza sa vždy nevyžaduje, pričom k ukončeniu prešetrovania alebo konania môže dôjsť predovšetkým len na základe dumpingového rozpätia alebo objemov dovozu.

145    V prejednávanej veci z preskúmania druhého žalobného dôvodu vyplýva, že Komisia správne rozhodla o ukončení konania týkajúceho sa dovozov zo Srbska len na základe objemov dovozu a údajov týkajúcich sa priemerných predajných cien a bez toho, aby analyzovala údaje o podhodnotení cien a orientačných cien.

146    Treba teda konštatovať, že Komisia preskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci, a teda neporušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

147    Je preto potrebné zamietnuť aj tretí žalobný dôvod.

148    Tento záver nemožno spochybniť rozsahom podhodnotenia cien a orientačných cien Srbskej republiky, ktorý žalobca navrhuje predložiť. Takýto návrh je nutné teda tiež zamietnuť.

149    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť žalobu v celom jej rozsahu, pričom nie je potrebné rozhodnúť o jej prípustnosti.

 O trovách

150    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

151    Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Komisie a vedľajšieho účastníka konania v súlade s ich návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Eurofer, Association Européenne de l’Acier, AISBL, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii a HBIS Group Serbia Iron & Steel LLC Belgrade.

Collins

Barents

Passer

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. marca 2020.

Podpisy


* Jazyk konania: angličtina.