ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 19. februára 2013

Vec F‑17/11

BB

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Zmluvný zamestnanec – Neobnovenie zmluvy na dobu určitú – Žaloba o neplatnosť – Žaloba o náhradu škody“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou BB navrhuje, na jednej strane, zrušiť rozhodnutie orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy Európskej komisie (ďalej len „OOUPZ“) o neobnovení jeho zmluvy zmluvného zamestnanca, teda rozhodnutie implicitne vyplývajúce z oznámenia z 28. apríla 2010 a ústne oznámeného 7 mája 2010, ako aj rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti a, na druhej strane, náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vynaložil žalobca. BB znáša dve tretiny svojich vlastných trov konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Zmluvní zamestnanci – Prijímanie do zamestnania – Obnovenie zmluvy na dobu určitú – Voľná úvaha administratívy – Súdne preskúmanie – Hranice

(Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 85 ods. 1)

2.      Úradníci – Zmluvní zamestnanci – Povinnosť starostlivosti prislúchajúca administratíve – Zásada riadnej správy vecí verejných – Rozsah – Súdne preskúmanie – Hranice

3.      Súdne konanie – Trovy konania – Znášanie trov konania – Zohľadnenie požiadaviek spravodlivého zaobchádzania – Zaviazanie účastníka konania, ktorý mal vo veci úspech, na náhradu časti trov konania

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 87 ods. 1 a článok 88)

1.      Zmluvný zamestnanec, ktorý uzavrel zmluvu na dobu určitú, nemá v zásade žiadne právo na obnovenie svojej zmluvy, keďže ide iba o možnosť podmienenú tým, že obnovenie zmluvy je v súlade so záujmom služby.

Na rozdiel od úradníkov, ktorým stabilitu zamestnania zaručuje služobný poriadok, sa totiž na zmluvných zamestnancov vzťahuje iný režim, základom ktorého je pracovná zmluva uzatvorená s dotknutou inštitúciou. Z článku 85 ods. 1 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov vyplýva, že trvanie pracovného pomeru medzi inštitúciou a zmluvným zamestnancom uvedeným v článku 3a týchto podmienok zamestnaným na dobu určitú, sa riadi práve podmienkami stanovenými v zmluve uzavretej medzi zmluvnými stranami.

Hoci administratíva disponuje širokou mierou voľnej úvahy v oblasti obnovenia zmluvy, Súd pre verejnú službu, na ktorý je podaná žaloba o neplatnosť proti aktu prijatému pri výkone tejto úvahy, napriek tomu vykonáva preskúmanie zákonnosti, ktorá sa prejavuje vo viacerých smeroch. Pokiaľ ide o návrh na zrušenie rozhodnutia o neobnovení zmluvy zmluvného zamestnanca, ktoré predstavuje akt spôsobujúci ujmu, preskúmanie súdu Únie sa musí obmedziť na overenie neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia pri hodnotení záujmu služby, ktorý mohol odôvodniť toto rozhodnutie, a zneužitia právomoci, ako aj overenia neporušenia povinnosti starostlivosti, ktorá prislúcha administratíve, ak má rozhodnúť o predĺžení zmluvy, ktorú uzatvorila s jedným zo svojich zamestnancov.

Prináleží teda Súdu pre verejnú službu, aby v rámci žalobných dôvodov uvedených žalobcom overil, či sa administratíva nedopustila zjavného pochybenia pri posúdení skutočností, ktoré zohľadnila pri prijatí napadnutého rozhodnutia. Preukázať za situácie, keď je administratíve priznaná široká miera voľnej úvahy, že sa administratíva dopustila pri posúdení skutkového stavu zjavného pochybenia, ktoré by mohlo odôvodňovať zrušenie rozhodnutia prijatého na základe tohto posúdenia, však predpokladá, že dôkazné prostriedky, ktoré musí predložiť žalobca, sú dostatočné na to, aby sa posúdenie zohľadnené administratívou stalo neprijateľným.

(pozri body 57 – 60)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, bod 59; 17. októbra 2002, Cocchi a Hainz/Komisia, T‑330/00 a T‑114/01, bod 82; 6. februára 2003, Pyres/Komisia, T‑7/01, bod 64; 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, bod 221

Súd pre verejnú službu: 27. novembra 2008, Klug/EMEA, F‑35/07, bod 68; 23. novembra 2010, Gheysens/Rada, F‑8/10, bod 75; 15. apríla 2011, Daake/ÚHVT, F‑72/09 a F‑17/10, bod 41; 13. júna 2012, Davids/Komisia, F‑105/11, bod 36; 13. júna 2012, Macchia/Komisia, F‑63/11, body 47 a 49, ktorý je predmetom odvolania prebiehajúceho na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑368/12 P

2.      Povinnosť starostlivosti, ako aj zásada riadnej správy vecí verejných znamenajú najmä to, že pri rozhodovaní o situácii úradníka alebo zamestnanca, a to dokonca aj v rámci výkonu širokej miery voľnej úvahy, príslušný orgán zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie; pritom je povinný zohľadniť nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka alebo zamestnanca. Práve vzhľadom na rozsah voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie pri posudzovaní záujmu služby, sa preskúmanie súdom Únie však musí obmedzovať na otázku, či príslušný orgán nevybočil z primeraných medzí a nepoužil svoju voľnú úvahu nesprávne.

(pozri bod 61)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: Macchia/Komisia, už citovaný, bod 50 a tam citovaná judikatúra

3.      V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 88 tohto rokovacieho poriadku však účastníka konania, ktorý mal vo veci úspech, možno zaviazať na náhradu časti alebo celých trov konania, ak to odôvodňuje jeho správanie, vrátane správania pred podaním žaloby, a najmä ak druhému účastníkovi konania spôsobil úmyselným zavinením vznik trov konania.

Uplatnenie článku 88 tohto rokovacieho poriadku sa však neobmedzuje iba na prípady, kedy administratíva spôsobila žalobcovi úmyselným zavinením vznik trov konania. Inštitúcia, ktorá mala vo veci úspech, tak musí znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi, pokiaľ jej trvanie na vznesení námietky neprípustnosti žaloby na základe už niekoľko rokov prekonanej judikatúry, dokonca bez vysvetlenia dôvodov, ktoré ju viedli k nezohľadneniu novej judikatúry Súdneho dvora, viedlo Súd pre verejnú službu k rozhodnutiu, že jednak druhá výmena vyjadrení nebola potrebná, a jednak že bolo potrebné zvolať účastníkov konania na pojednávanie, aby sa vyjadrili k tejto judikatúre, čo nevyhnutne spôsobilo žalobcovi vznik dodatočných výdavkov na zastúpenie, ku ktorým nemuselo dôjsť.

(pozri body 85, 87 a 88)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: Daake/ÚHVT, už citovaný