ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 12. februára 2014

Vec F‑83/12

Jean‑Pierre Bodson a i.

proti

Európskej investičnej banke (EIB)

„Verejná služba – Zamestnanci EIB – Zmluvná povaha pracovnoprávneho vzťahu – Odmena – Reforma systému prémií EIB“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou žalobcovia navrhujú na jednej strane zrušiť rozhodnutie obsiahnuté v ich výplatných listinách z apríla 2012 týkajúcich sa odmien v rozsahu, v akom uplatňuje rozhodnutie rady riaditeľov Európskej investičnej banky (EIB alebo ďalej len „banka“) zo 14. decembra 2010 a rozhodnutia riadiaceho výboru tejto banky z 9. novembra 2010 a 16. novembra 2011 o zmene systému prémií, a na druhej strane zaviazať EIB, aby im uhradila rozdiel medzi sumami, ktoré sa majú zaplatiť podľa vyššie uvedených rozhodnutí a prechádzajúcim systémom, ako aj náhradu škody

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. J.‑P. Bodson a sedem ďalších žalobcov znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej investičnej banke.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Opatrenia na zabezpečenie priebehu konania – Žiadosť o vyradenie dokumentov zostavených advokátom účastníka konania zo spisu – Dokumenty vypracované v rámci kolektívneho vyjednávania so žalovanou inštitúciou – Neexistencia dôverného charakteru – Zamietnutie

2.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Žaloba – Lehoty – Požiadavka primeranej lehoty – Uplatnenie článku 91 ods. 3 služobného poriadku na základe analógie – Neprípustnosť – Posúdenie v závislosti od okolností veci

(Článok 270 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 3)

3.      Žaloby úradníkov – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Ročná prémia udelená na základe voľnej úvahy v závislosti od výkonnosti príjemcu – Zahrnutie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2; poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, príloha II)

4.      Žaloby úradníkov – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Záujem na konaní – Žaloba podaná proti prvej výplatnej listine po reforme systému odmeňovania – Prípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 20)

5.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Normatívna povaha pracovnoprávneho vzťahu – Organizácia služieb a stanovenie odmeny zamestnancov – Voľná úvaha administratívy

(Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie, článok 21; poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, články 13 a 20; vnútorný poriadok Európskej investičnej banky, článok 31)

6.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Odmena – Reforma systému prémií – Voľná úvaha administratívy – Rozsah – Povinnosť zachovať starý systém, ktorý je priaznivejší – Neexistencia

7.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Organizácia služieb – Voľná úvaha administratívy – Súdne preskúmanie – Obmedzenia

1.      Korešpondencia medzi klientom a advokátom, ktorého s klientom nespája pracovnoprávny vzťah, je dôverná, ak ide o korešpondenciu vymenenú v rámci a na účely práva klienta na obhajobu.

Právna rada vypracovaná v kontexte kolektívneho vyjednávania medzi zástupcami zamestnancov a vedením inštitúcie, a nie na účely represie alebo sporu, nemôže predstavovať korešpondenciu vymenenú v rámci a na účely práva advokátovho klienta na obhajobu.

(pozri body 46 a 47)

Odkaz:

Súdny dvor: 18. mája 1982, AM & S/Komisia, 155/79, bod 21; 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, bod 41

Súd prvého stupňa: 4. apríla 1990, Hilti/Komisia, T‑30/89, bod 13

2.      Pokiaľ ide o lehotu, v ktorej treba podať žalobu platí, že keď žiadne ustanovenie práva Únie neupravilo túto lehotu, sú dotknutí zamestnanci oprávnení očakávať nie to, že voči nim bude uplatnená vopred určená prekluzívna doba, ale to, že sa uplatní primeraná lehota, ktorú treba posúdiť v závislosti od všetkých okolností každej veci, a najmä od významu sporu, zložitosti veci a správania účastníkov konania. Z toho vo všeobecnosti vyplýva, že pojem primeraná lehota nemožno chápať ako osobitnú prekluzívnu dobu a predovšetkým, že trojmesačnú lehotu uvedenú v článku 91 ods. 3 služobného poriadku nemožno analogicky uplatňovať ako prekluzívnu dobu na zamestnancov Európskej investičnej banky pri podávaní žalôb o neplatnosť proti jej aktu, ktorý im spôsobuje ujmu.

Pokiaľ teda ide o žaloby o neplatnosť rozhodnutí obsiahnutých vo výplatných listinách zamestnancov banky, keďže lehota na podanie žaloby proti rozhodnutiu vzťahujúcemu sa na finančné postavenie zamestnanca začína plynúť od oznámenia výplatnej listiny, z ktorej toho rozhodnutie vyplýva, a vzhľadom na neistotu týkajúcu sa v dôsledku toho zohľadnenia inej formy predchádzajúceho informovania a skutočnosť, že rozhodnutia, ktorými sa stanovuje výška výkonnostných odmien zamestnancov banky, sú prvými opatreniami uplatňujúcimi nový systém prémií zostavený na záver dlhých rokovaní so zástupcami zamestnancov, lehotu 4 mesiacov a 10 dní nemožno považovať za neprimeranú.

(pozri body 64 až 66)

Odkaz:

Súdny dvor: 28. februára 2013, Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, body 28 až 44

Všeobecný súd Európskej únie: 9. júla 2013, Arango Jaramillo a i./EIB, T‑234/11 P‑RENV‑RX, bod 31

3.      Pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť rozhodnutia obsiahnutého vo výplatnej listine, ktorá sa týka výkonnostnej odmeny, úspešnou nemôže byť argumentácia, podľa ktorej je systém výkonnostných odmien diskrečným a náhodným systémom, na základe ktorého zamestnanci nenadobúdajú žiadne právo, keďže diskrečná povaha právomoci v žiadnom prípade nemôže zbavovať úradníkov a zamestnancov tak základnej záruky akou je právo na účinnú súdnu ochranu, ale iba obmedzuje intenzitu súdneho preskúmania vykonávaného súdom, ktorý nemôže svojim vlastným posúdením nahrádzať posúdenie administratívy.

(pozri body 71 a 72)

4.      Pokiaľ ide o záujem úradníka alebo zamestnanca na konaní, výplatná listina, ktorá po prvýkrát vykonáva nové všeobecne záväzné akty, ktoré stanovujú peňažné nároky úradníka alebo zamestnanca, nevyhnutne predstavuje vo vzťahu k jej adresátovi prijatie individuálneho administratívneho rozhodnutia, ktoré vyvoláva záväzné právne účinky spôsobilé priamo a bezprostredne ovplyvniť jeho záujmy.

(pozri body 77 – 79)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, body 34 až 36 a tam citovaná judikatúra

5.      Keď sú pracovné zmluvy uzavreté s orgánom Únie, ktorý plní úlohy vo všeobecnom záujme a ktorý je oprávnený upraviť prostredníctvom nariadenia ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na jeho zamestnancov, vôľa zmluvných strán takejto zmluvy je nutne limitovaná povinnosťami akejkoľvek povahy, ktoré vyplývajú z tohto osobitného poslania a ktoré sú uložené tak riadiacim orgánom tohto orgánu, ako aj jej zamestnancom. Na základe článku 31 svojho vnútorného poriadku je Európska investičná banka oprávnená upraviť prostredníctvom nariadenia ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na jej zamestnancov. Z tohto dôvodu sú vzťahy medzi bankou a jej zmluvnými zamestnancami v podstate vzťahmi normatívnej povahy.

V tomto zmysle má banka pri plnení úlohy vo všeobecnom záujme, ktorá jej prináleží, voľnú úvahu pri organizácii svojich služieb a jednostrannom stanovení odmeny svojich zamestnancov, a to bez ohľadu na právne úkony zmluvnej povahy, ktoré sú základom uvedených pracovnoprávnych vzťahov.

(pozri body 104, 105 a 107)

Odkaz:

Súdny dvor: 14. októbra 2004, Pflugradt/ECB, C‑409/02 P, body 34 až 36

6.      Pokiaľ ide o reformu systému prémií Európskej investičnej banky, skutočnosť, že starý systém prémií bol navrhnutý ako diskrečný a flexibilný, ale dodržiavaná prax mu fakticky priznala značnú stabilitu neznamená, že by dotknuté osoby získali právo namietať proti reforme.

Skutočnosť, že orgán Únie počas dlhého obdobia realizoval určitú politiku, totiž dotknutým osobám nezakladá právo na zachovanie výhod, ktoré im táto politika mohla prinášať. V dôsledku toho je orgán oprávnený kedykoľvek vykonať v pracovnej úprave zamestnancov také zmeny pre budúcnosť, o ktorých sa domnieva, že sú v súlade so záujmami služby, a to dokonca aj keď sú nepriaznivé pre zamestnancov. Platí to tým skôr v prípade, keď ide o obyčajnú prax.

Treba navyše pripomenúť, že rozpočtové možnosti sú jedným z faktorov, ktoré administratíva zohľadňuje v personálnej politike. V dôsledku toho úmysel realizovať úspory na ťarchu zamestnancov nie je sám osebe nezákonným dôvodom a samotný ani neporušuje povinnosť starostlivosti. Podmienkou pre zmenu pracovnej úpravy zamestnancov je okrem toho iba to, aby bola táto zmena odôvodnená v záujme služby.

Navyše, aj keby sa zamestnanci mohli dovolávať legitímneho očakávania v zachovanie alebo stabilitu predchádzajúceho systému prémií, reforma tohto systému bola sprevádzaná prechodným obdobím v trvaní piatich rokov, pričom táto doba sa javí ako dostatočná.

(pozri body 118 – 120, 134 a 139)

Odkaz:

Súdny dvor: 17. decembra 1981, Bellardi‑Ricci a i./Komisia, 178/80, bod 19; 17. decembra 1981, Ludwigshafener Walzmühle Erling a i./Rada a Komisia, 197/80 až 200/80, 243/80, 245/80 a 247/80, bod 40; 11. marca 1982, Grogan/Komisia, 127/80, bod 34

Súd prvého stupňa: 29. novembra 2006, Campoli/Komisia, T‑135/05, body 10, 86 a 87

Súd pre verejnú službu: 9. októbra 2007, Bellantone/Dvor audítorov, F‑85/06, bod 64; 25. novembra 2008, Bosman/Rada, F‑145/07, bod 41

7.      Európska investičná banka má širokú mieru voľnej úvahy pri definovaní svojej politiky riadenia zamestnancov a pri určení možných spôsobov uskutočňovania tejto politiky. Navyše reakcia na rozpočtové obavy so sebou prináša zohľadnenie ekonomického vývoja a finančných premenných, v rámci ktorého má banka tiež širokú mieru voľnej úvahy. V dôsledku toho môže byť súdne preskúmanie, ktoré súd Únie vykonáva v tejto oblasti, iba obmedzené. Musí sa obmedziť na preskúmanie, či sú posúdenia banky postihnuté zjavným pochybením alebo či banka neprekročila hranice svojej voľnej úvahy.

(pozri body 161 a 162)

Odkaz:

Súdny dvor: 9. júna 2005, HLH Warenvertrieb a Orthica, C‑318/03, bod 75

Všeobecný súd Európskej únie: 16. mája 2013, Canga Fano/Rada, T‑281/11 P, bod 127

Súd pre verejnú službu: 29. septembra 2011, AJ/Komisia, F‑80/10, bod 35