ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
zo 17. decembra 2020 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb osôb – Článok 45 ZFEÚ – Občianstvo Únie – Smernica 2004/38/ES – Právo pobytu na viac ako tri mesiace – Článok 14 ods. 4 písm. b) – Uchádzači o zamestnanie – Primeraná lehota na účely oboznámenia sa s ponukami zamestnania, ktoré by uchádzačovi o zamestnanie mohli vyhovovať, a na účely uskutočnenia krokov, ktoré mu umožnia, aby bol prijatý do zamestnania – Požiadavky stanovené hostiteľským členským štátom pre uchádzača o zamestnanie počas tejto lehoty – Podmienky práva na pobyt – Povinnosť sústavne hľadať zamestnanie a mať skutočnú šancu zamestnať sa“
Vo veci C‑710/19,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) z 12. septembra 2019 a doručený Súdnemu dvoru 25. septembra 2019, ktorý súvisí s konaním:
G. M. A.
proti
État belge,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory J.‑C. Bonichot, podpredsedníčka Súdneho dvora R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), sudcovia L. Bay Larsen, M. Safjan a N. Jääskinen
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– G. M. A., v zastúpení: A. Valcke, avocat,
– belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck, C. Pochet a M. Jacobs, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci F. Motulsky, avocat,
– dánska vláda, v zastúpení: M. Wolff a J. Nymann‑Lindegren, splnomocnení zástupcovia,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Z. Lavery a S. Brandon, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci K. Apps, barrister,
– Európska komisia, v zastúpení: D. Martin, B.‑R. Killmann a E. Montaguti, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 17. septembra 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ, článkov 15 a 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), ako aj článkov 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi G. M. A. a État belge (Belgické kráľovstvo), ktorého predmetom je odmietnutie Belgického kráľovstva priznať G. M. A. ako uchádzačovi o zamestnanie právo pobytu na viac ako tri mesiace na belgickom území.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenie 9 smernice 2004/38 znie takto:
„občania Únie by mali mať právo pobytu v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia nepresahujúceho tri mesiace bez toho, aby podliehali akýmkoľvek podmienkam alebo formalitám iným, ako požiadavka vlastnenia platného identifikačného preukazu alebo pasu, bez toho, aby bol dotknutý priaznivejší prístup uplatniteľný na uchádzačov o zamestnanie, ako sú uznaní podľa precedenčného práva Súdneho dvora[.]“
4 Podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice:
„Občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas.“
5 Článok 7 ods. 1 a 3 uvedenej smernice stanovuje:
„1. Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:
a) sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo
b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte; alebo
c) – sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej inštitúcii, akreditovanej alebo financovanej hostiteľským členským štátom na základe jeho legislatívy alebo administratívneho postupu, s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania; a
– majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte a predložili príslušnému vnútroštátnemu úradu dôkaz prostredníctvom vyhlásenia alebo iným rovnocenným prostriedkom, podľa ich rozhodnutia, že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu; alebo
d) sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).
…
3. Na účely odseku 1a) občan Únie, ktorý už nie je pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobou, si zachová štatút pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby za nasledujúcich okolností:
a) daná osoba je dočasne práce neschopná v dôsledku choroby alebo úrazu;
b) je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo bola zamestnaná viac ako jeden rok, a zaevidovala sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce;
c) je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo sa jej ukončila pracovná zmluva na dobu určitú kratšiu ako jeden rok, alebo po tom, čo sa stala nedobrovoľne nezamestnaná počas prvých dvanástich mesiacov a zaevidovala sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce. V takomto prípade sa štatút pracovníka zachová aspoň šesť mesiacov;
d) daná osoba nastúpila na odborné vzdelávanie. Pokiaľ nie je nedobrovoľne nezamestnaná, zachovanie štatútu pracovníka je podmienené vzdelávaním, ktoré súvisí s predchádzajúcim zamestnaním.“
6 Článok 8 tej istej smernice ukladá kategóriám osôb uvedeným v jej článku 7 rad administratívnych formalít.
7 Článok 14 ods. 1, 2 a 4 smernice 2004/38 stanovuje:
„1. Občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článku 6, pokiaľ sa nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.
2. Občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článkoch 7, 12 a 13, pokiaľ spĺňajú podmienky v nich stanovené.
…
4. Ako výnimka z odsekov 1 a 2 a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia kapitoly VI, sa opatrenie vyhostenia nesmie v žiadnom prípade prijať proti občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom, ak:
…
b) občania Únie vstúpili na územie hostiteľského členského štátu, aby hľadali zamestnanie. V tomto prípade občania Únie a ich rodinní príslušníci nesmú byť vyhostení, pokiaľ občania Únie sú schopní predložiť dôkaz, že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa.“
Belgické právo
8 Článok 39/2 ods. 2 loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení cudzincov a vyhostení cudzincov) (Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584), v znení účinnom v čase rozhodnom vo veci samej (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“), stanovuje:
„Rada [pre cudzinecké spory (Belgicko)] rozsudkom rozhoduje o ostatných návrhoch na zrušenie pre porušenie podstatných náležitostí alebo náležitostí ustanovených pod hrozbou neplatnosti, pre prekročenie alebo zneužitie právomoci.“
9 V súlade s článkom 40 ods. 4 zákona z 15. decembra 1980:
„Každý občan Únie má právo na pobyt v Belgickom kráľovstve počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak spĺňa podmienku stanovenú v článku 41 ods. 1 a:
1° ak je v Belgickom kráľovstve zamestnancom alebo samostatne zárobkovo činnou osobou alebo ak do Belgického kráľovstva prichádza, aby si hľadal zamestnanie, pokiaľ je schopný preukázať, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa;
…“
10 Podľa článku 50 arrêté royal sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (kráľovské nariadenie o vstupe na územie, pobyte, usadení cudzincov a vyhostení cudzincov) z 8. októbra 1981 (Moniteur belge z 27. októbra 1981, s. 13740):
„§ 1. Občan Únie, ktorý má v úmysle zdržiavať sa na území Belgického kráľovstva viac ako tri mesiace a preukáže, že je občanom Únie v súlade s článkom 41 ods. 1 zákona [z 15. decembra 1980], podá žiadosť o potvrdenie o registrácii na obecnú správu miesta svojho bydliska, a to prostredníctvom dokumentu, ktorý zodpovedá vzoru uvedenému v prílohe 19.
…
§ 2. Občan Únie musí pri podaní žiadosti alebo najneskôr do troch mesiacov od podania žiadosti predložiť tieto doklady:
…
(3) uchádzač o zamestnanie:
a) doklad o registrácii na príslušnom úrade práce alebo kópiu žiadostí o prijatie do zamestnania a
b) dôkaz o tom, že má skutočnú šancu zamestnať sa vzhľadom na jeho osobnú situáciu, najmä vzhľadom na doklady o vzdelaní, ktoré dotknutá osoba získala, prípadné odborné vzdelávanie, ktoré absolvovala alebo plánovala, a dĺžku obdobia nezamestnanosti;
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11 Dňa 27. októbra 2015 G. M. A., grécky štátny príslušník, podal ako uchádzač o zamestnanie žiadosť o registračné potvrdenie v Belgicku s cieľom získať právo na pobyt v tomto členskom štáte na viac ako tri mesiace v súlade s článkom 50 ods. 1 kráľovského nariadenia o vstupe na územie, pobyte, usadení cudzincov a vyhostení cudzincov. Dátum, kedy G. M. A. vstúpil na územie uvedeného členského štátu, nevyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
12 Dňa 18. marca 2016 bola táto žiadosť zamietnutá rozhodnutím Office des étrangers (Cudzinecký úrad, Belgicko; ďalej len „Úrad“) z dôvodu, že G. M. A. nespĺňal podmienky vyžadované belgickými právnymi predpismi na priznanie práva na pobyt dlhší ako tri mesiace (ďalej len „rozhodnutie Úradu“). Podľa Úradu totiž z dokumentácie, ktorú predložil G. M. A., nebolo možné predpokladať, že mal skutočnú šancu zamestnať sa na belgickom území. V dôsledku toho bolo G. M. A. nariadené, aby do 30 dní po doručení uvedeného rozhodnutia opustil toto územie.
13 Rozsudkom z 28. júna 2018 Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko, ďalej len „CCE“), teda súdny orgán s právomocou rozhodovať v prvostupňovom konaní spory týkajúce sa zákonnosti rozhodnutí Úradu, zamietla žalobu podanú G. M. A. proti rozhodnutiu Úradu.
14 G. M. A. preto podal kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), pričom v prvom rade tvrdil, že z článku 45 ZFEÚ, vykladaného s prihliadnutím na rozsudok z 26. februára 1991, Antonissen (C‑292/89, EU:C:1991:80), vyplýva, že členské štáty sú povinné poskytnúť uchádzačom o zamestnanie z iného členského štátu „primeranú lehotu“ tak, aby sa tieto osoby mohli oboznámiť s pracovnými ponukami, ktoré by im mohli vyhovovať, a prijať opatrenie nevyhnutné na to, aby boli prijaté do zamestnania. Uvedená lehota nemôže byť v žiadnom prípade kratšia ako šesť mesiacov, ako to vyplýva z analogického výkladu článku 7 ods. 3 v spojení s článkami 11 a 16 smernice 2004/38.
15 Okrem toho počas celého trvania tejto lehoty nie je uchádzač o zamestnanie povinný preukázať, že má skutočnú šancu zamestnať sa.
16 V druhom rade G. M. A. tvrdil, že po prijatí rozhodnutia Úradu, teda 6. apríla 2016, bol prijatý do zamestnania Európskym parlamentom ako stážista. Táto okolnosť má preukazovať, že mal skutočnú šancu zamestnať sa, a teda že mal právo na pobyt dlhší ako tri mesiace.
17 CCE preto tým, že nevzala do úvahy prijatie G. M. A. do zamestnania, porušila články 15 a 31 smernice 2004/38, ako aj články 41 a 47 Charty. Z týchto ustanovení totiž vyplýva, že súdy s právomocou na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ktoré sa týka práva občana Únie na pobyt, musia vykonať vyčerpávajúce preskúmanie všetkých relevantných okolností a zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré im boli oznámené, aj keď tieto skutočnosti nastali až po prijatí predmetného rozhodnutia.
18 Vzhľadom na tieto úvahy G. M. A. tvrdil, že CCE mala vylúčiť uplatnenie vnútroštátneho procesného pravidla, ktoré nesprávne prebralo do belgického práva články 15 a 31 smernice 2004/38, konkrétne článku 39/2 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980, na základe ktorého tento súd nezohľadnil jeho prijatie do zamestnania ako stážistu, ktorý vznikol po rozhodnutí Úradu.
19 Vnútroštátny súd sa domnieva, že riešenie sporu vo veci samej závisí od spôsobu, akým Súdny dvor vyloží článok 45 ZFEÚ, články 15 a 31 smernice 2004/38, ako aj články 41 a 47 Charty. Ak by sa totiž tieto ustanovenia mali vykladať v zmysle, ktorý navrhuje G. M. A., malo by mu byť priznané právo na pobyt na viac ako tri mesiace na belgickom území.
20 Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 45 [ZFEÚ] vykladať a uplatňovať v tom zmysle, že hostiteľský členský štát má povinnosť po prvé poskytnúť primeranú lehotu uchádzačovi o zamestnanie s cieľom umožniť mu, aby sa oboznámil s ponukami zamestnania, ktoré mu môžu vyhovovať, a prijal opatrenia potrebné na to, aby bol prijatý do zamestnania, po druhé pripustiť, že lehota na hľadanie zamestnania nemôže byť v žiadnom prípade kratšia ako šesť mesiacov, a po tretie povoliť prítomnosť uchádzača o zamestnanie na svojom území počas celého obdobia trvania tejto lehoty bez toho, aby sa od neho požadovalo, aby predložil dôkaz o skutočnej šanci byť prijatý do zamestnania?
2. Majú sa články 15 a 31 smernice [2004/38] a články 41 a 47 [Charty], ako aj všeobecné zásady prednosti práva Únie a potrebného účinku smernice vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne súdne orgány hostiteľského členského štátu majú povinnosť v rámci preskúmania návrhu na zrušenie, podaného proti rozhodnutiu, ktoré odmieta uznať právo občana Únie na pobyt na viac ako tri mesiace, zohľadniť nové skutočnosti, ku ktorým došlo po vydaní rozhodnutia vnútroštátnymi orgánmi, keď môžu tieto skutočnosti spôsobiť takú zmenu situácie dotknutej osoby, ktorá by už neumožňovala obmedzenie práv na pobyt tejto osoby v hostiteľskom členskom štáte?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
21 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky výkladové pravidlá, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie [rozsudok z 23. apríla 2020, Land Niedersachsen (Predchádzajúce obdobia príslušnej praxe), C‑710/18, EU:C:2020:299, bod 18].
22 Hoci v tomto prípade vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke požaduje iba výklad článku 45 ZFEÚ, treba uviesť, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 sa konkrétne týka uchádzačov o zamestnanie. V súlade s týmto ustanovením totiž občania Únie nesmú byť vyhostení, pokiaľ na jednej strane vstúpili na územie hostiteľského členského štátu, aby tam hľadali zamestnanie, a na druhej strane, pokiaľ sú schopní predložiť dôkaz, že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa.
23 Treba sa teda domnievať, že vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa článok 45 ZFEÚ a článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 majú vykladať v tom zmysle, že hostiteľský členský štát má povinnosť poskytnúť uchádzačovi o zamestnanie primeranú lehotu s cieľom umožniť mu, aby sa oboznámil s ponukami zamestnania, ktoré mu môžu vyhovovať, a prijal opatrenia potrebné na to, aby bol prijatý do zamestnania, že táto lehota nemôže byť v žiadnom prípade kratšia ako šesť mesiacov, a že počas tohto obdobia môže hostiteľský členský štát požadovať od uchádzača o zamestnanie, aby predložil dôkaz o tom, že si hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa.
24 Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, či má hostiteľský členský štát povinnosť poskytnúť uchádzačom o zamestnanie „primeranú lehotu“ s cieľom umožniť im, aby sa oboznámili s ponukami zamestnania, ktoré im môžu vyhovovať, a prijali opatrenia potrebné na to, aby boli prijatí do zamestnania, treba zdôrazniť, že pojem „pracovník“ v zmysle článku 45 ZFEÚ má autonómny význam vlastný právu Únie a nesmie sa vykladať reštriktívne (rozsudok z 21. februára 2013, N., C‑46/12, EU:C:2013:97, bod 39). Predovšetkým osoba, ktorá si skutočne hľadá zamestnanie, musí byť kvalifikovaná ako „pracovník“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2014, Saint Prix, C‑507/12, EU:C:2014:2007, bod 35).
25 Treba tiež zdôrazniť, že voľný pohyb pracovníkov tvorí súčasť základov Únie, a teda ustanovenia zakotvujúce túto slobodu treba vykladať extenzívne. Reštriktívny výklad článku 45 ods. 3 ZFEÚ by predovšetkým ohrozoval skutočné šance štátneho príslušníka členského štátu hľadajúceho si zamestnanie nájsť si ho v iných členských štátoch, a teda by zbavoval toto ustanovenie jeho potrebného účinku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 1991, Antonissen, C‑292/89, EU:C:1991:80, body 11 a 12).
26 Z toho vyplýva, že voľný pohyb pracovníkov zahŕňa právo štátnych príslušníkov členských štátov voľne sa pohybovať na území iných členských štátov a zdržiavať sa tam s cieľom hľadať si tam zamestnanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 1991, Antonissen, C‑292/89, EU:C:1991:80, bod 13), pričom existenciu tohto práva kodifikoval normotvorca Únie v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. V tejto súvislosti treba uviesť, že potrebný účinok článku 45 ZFEÚ je zaručený, pokiaľ právna úprava Únie, alebo ak takáto úprava neexistuje, právna úprava členského štátu, poskytuje dotknutým osobám primeranú lehotu, ktorá im umožní oboznámiť sa na území hostiteľského členského štátu s ponukami zamestnania, ktoré zodpovedajú ich odbornej kvalifikácii, a prípadne prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby boli prijaté do zamestnania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 1991, Antonissen, C‑292/89, EU:C:1991:80, bod 16).
27 V dôsledku toho sa treba domnievať, že hostiteľský členský štát má povinnosť poskytnúť uchádzačom o zamestnanie primeranú lehotu, ktorá im umožní oboznámiť sa na území uvedeného členského štátu s ponukami zamestnania, ktoré zodpovedajú ich odbornej kvalifikácii, a prípadne prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby boli prijaté do zamestnania.
28 Pokiaľ ide v druhom rade o trvanie tejto lehoty, treba po prvé pripomenúť, že z článku 6 smernice 2004/38 vyplýva, že všetci občania Únie majú právo na pobyt na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas.
29 Článok 7 tejto smernice zase upravuje situácie, v ktorých občan Únie môže mať právo na pobyt na viac ako tri mesiace.
30 Treba tiež pripomenúť, že článok 14 ods. 1 a 2 uvedenej smernice upravuje podmienky, za ktorých si občania Únie môžu zachovať právo pobytu upravené v jej článku 6, prípadne článku 7.
31 Konkrétne podľa článku 14 ods. 1 smernice 2004/38 je právo na pobyt upravené v jej článku 6 zachované, pokiaľ sa dotknuté osoby nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu. Článok 14 ods. 2 tejto smernice okrem iného stanovuje, že občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo na pobyt na viac ako tri mesiace, pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené v článku 7 uvedenej smernice.
32 Ako však vyplýva z bodu 22 tohto rozsudku, uchádzačov o zamestnanie sa konkrétne týka článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, ktorý upravuje výnimku z odsekov 1 a 2 uvedeného článku 14.
33 Z toho vyplýva, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 osobitným spôsobom určuje podmienky, od ktorých závisí zachovanie práva na pobyt tých občanov Únie, ktorí opúšťajú svoj členský štát pôvodu s úmyslom hľadať si zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte. Toto ustanovenie, ktoré normotvorca Únie prijal s cieľom kodifikovať závery vyplývajúce z rozsudku z 26. februára 1991, Antonissen (C‑292/89, EU:C:1991:80), týkajúceho sa práva na pobyt uchádzačov o zamestnanie založeného na článku 45 ZFEÚ, však priamo upravuje aj právo na pobyt občanov Únie, ktorí majú postavenie uchádzača o zamestnanie, ako vyplýva najmä z bodu 52 rozsudku z 15. septembra 2015, Alimanovic (C‑67/14, EU:C:2015:597).
34 Keď teda občan Únie vstúpi na územie hostiteľského členského štátu s cieľom hľadať si tam zamestnanie, na jeho právo na pobyt sa odo dňa jeho registrácie ako uchádzača o zamestnanie vzťahuje článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38.
35 Treba však zdôrazniť, že zo znenia článku 6 smernice 2004/38 vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje bez rozdielu na všetkých občanov Únie, akýkoľvek je úmysel, s ktorým títo občania vstupujú na územie hostiteľského členského štátu. Z toho vyplýva, že aj keď občan Únie vstúpi na územie hostiteľského členského štátu s úmyslom hľadať si tam zamestnanie, na jeho právo na pobyt sa počas prvých troch mesiacov vzťahuje aj článok 6 smernice 2004/38.
36 Za týchto okolností počas uvedeného trojmesačného obdobia upraveného v tomto ustanovení nemožno na jednej strane stanoviť pre tohto občana žiadnu inú podmienku než požiadavku, aby mal platný doklad totožnosti.
37 Na druhej strane sa treba domnievať, že primeraná lehota uvedená v bode 27 tohto rozsudku začína plynúť od okamihu, keď sa dotknutý občan Únie rozhodol zaregistrovať sa ako uchádzač o zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte.
38 Pokiaľ ide po druhé o možnosť určiť minimálnu dobu, ktorej musí zodpovedať táto primeraná lehota, treba uviesť, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 neobsahuje v tejto súvislosti žiaden údaj.
39 Za týchto okolností treba najprv pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 26 tohto rozsudku, táto lehota musí umožňovať, aby bol zaručený potrebný účinok článku 45 ZFEÚ.
40 Ďalej treba uviesť, že hoci v bode 21 rozsudku z 26. februára 1991, Antonissen (C‑292/89, EU:C:1991:80), Súdny dvor neurčil minimálnu dobu, ktorej musí zodpovedať uvedená primeraná lehota, rozhodol, že šesťmesačná lehota počítaná od vstupu na územie hostiteľského členského štátu, ako bola lehota, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, sa nejavila spôsobilá ohroziť uvedený potrebný účinok.
41 Napokon v tomto kontexte treba zohľadniť účel smernice 2004/38, ktorá má zjednodušiť výkon základného a individuálneho práva na pohyb a pobyt priznaného občanom Únie priamo článkom 21 ods. 1 ZFEÚ a posilniť toto právo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2019, Tarola, C‑483/17, EU:C:2019:309, bod 23).
42 Vzhľadom na tieto úvahy sa treba domnievať, že lehota šiestich mesiacov počítaná odo dňa registrácie sa v zásade nejaví ako nedostatočná a nespochybňuje potrebný účinok článku 45 ZFEÚ.
43 V treťom rade, pokiaľ ide o povinnosti, ktoré hostiteľský členský štát môže uložiť uchádzačovi o zamestnanie počas tejto istej primeranej lehoty, ako vyplýva z bodu 22 tohto rozsudku, zo znenia článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 je zrejmé, že uchádzač o zamestnanie nesmie byť vyhostený, ak predloží dôkaz, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa. Toto ustanovenie v podstate preberá zásadu vyplývajúcu z bodu 21 rozsudku z 26. februára 1991, Antonissen (C‑292/89, EU:C:1991:80), podľa ktorej dotknutá osoba nemôže byť nútená opustiť územie hostiteľského členského štátu, ak po uplynutí primeranej lehoty predloží dôkaz, že „si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa“.
44 Z toho, že uchádzač o zamestnanie si musí na to, aby sa vyhol povinnosti opustiť územie hostiteľského členského štátu po uplynutí tejto primeranej lehoty, „sústavne“ hľadať zamestnanie, treba vyvodiť, že už počas uvedenej lehoty môže hostiteľský členský štát požadovať, aby si uchádzač o zamestnanie hľadal zamestnanie. Počas uvedenej lehoty však tento členský štát nemôže od dotknutej osoby vyžadovať, aby preukázala, že má skutočnú šancu zamestnať sa.
45 Tento výklad potvrdzuje to, že keďže cieľom tejto primeranej lehoty je, ako vyplýva z bodu 27 tohto rozsudku, umožniť uchádzačovi o zamestnanie oboznámiť sa s ponukami zamestnania, ktoré zodpovedajú jeho odbornej kvalifikácii, a prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby bol prijatý do zamestnania, môžu byť až na konci tejto lehoty príslušné vnútroštátne orgány schopné posúdiť, či si dotknutá osoba sústavne hľadá zamestnanie a má skutočnú šancu zamestnať sa.
46 Až po uplynutí tejto primeranej lehoty je teda uchádzač o zamestnanie povinný predložiť dôkaz nielen o tom, že si sústavne hľadá zamestnanie, ale aj o tom, že má skutočnú šancu zamestnať sa.
47 Prináleží orgánom a súdom hostiteľského členského štátu, aby posúdili dôkazné prostriedky, ktoré v tomto zmysle predloží dotknutý uchádzač o zamestnanie. V tejto súvislosti budú musieť uvedené orgány a súdy vykonať celkovú analýzu každej relevantnej skutočnosti, ako je napríklad, ako to zdôraznil generálny advokát v bodoch 75 a 76 svojich návrhov, okolnosť, že tento uchádzač sa zaevidoval na vnútroštátnom orgáne zodpovednom za uchádzačov o zamestnanie, že pravidelne zasiela potenciálnym zamestnávateľom žiadosti o zamestnanie alebo že sa zúčastňuje prijímacích pohovorov. V rámci tohto posúdenia musia uvedené orgány a súdy zohľadniť situáciu na vnútroštátnom trhu práce v odvetví zodpovedajúcom osobnej kvalifikácii dotknutého uchádzača o zamestnanie. Naopak skutočnosť, že tento uchádzač odmietol ponuky zamestnania, ktoré nezodpovedajú jeho odbornej kvalifikácii, nemožno zohľadniť na účely záveru, že nespĺňa podmienky upravené v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38.
48 V tomto prípade vyplýva z úvah vysvetlených vyššie, že v čase, keď G. M. A. podal ako uchádzač o zamestnanie svoju žiadosť o registráciu, teda 27. októbra 2015, mal mať k dispozícii prinajmenšom primeranú lehotu, počas ktorej mu mohli belgické orgány uložiť iba povinnosť preukázať, že si hľadá zamestnanie.
49 Z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, však vyplýva, že rozhodnutie Úradu, ktorým bolo G. M. A. zamietnuté právo na pobyt na viac ako tri mesiace na belgickom území, bolo prijaté z dôvodu, že dôkazné prostriedky, ktoré predložil na podloženie svojej žiadosti, nemohli preukázať, že mal skutočnú šancu zamestnať sa.
50 Za týchto okolností treba uviesť, že článok 45 ZFEÚ a článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje takúto podmienku pre uchádzača o zamestnanie, ktorý sa nachádza v takej situácii ako G. M. A.
51 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba odpovedať na prvú otázku takto:
– Článok 45 ZFEÚ a článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 sa majú vykladať v tom zmysle, že hostiteľský členský štát je povinný poskytnúť občanovi Únie primeranú lehotu, ktorá začína plynúť od okamihu, keď sa tento občan Únie zaregistroval ako uchádzač o zamestnanie, s cieľom umožniť mu, aby sa oboznámil s ponukami zamestnania, ktoré mu môžu vyhovovať, a prijal opatrenia potrebné na to, aby bol prijatý do zamestnania.
– Počas tejto lehoty môže hostiteľský členský štát vyžadovať, aby uchádzač o zamestnanie predložil dôkaz, že si hľadá zamestnanie. Až po uplynutí tejto lehoty môže tento členský štát vyžadovať, aby uchádzač o zamestnanie preukázal nielen to, že si sústavne hľadá zamestnanie, ale aj to, že má skutočnú šancu zamestnať sa.
O druhej otázke
52 Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či sa články 15 a 31 smernice 2004/38, články 41 a 47 Charty, ako aj zásady prednosti a potrebného účinku majú vykladať v tom zmysle, že súdy hostiteľského členského štátu majú povinnosť v rámci preskúmania návrhu na zrušenie, podaného proti rozhodnutiu, ktoré odmieta uznať právo na pobyt na viac ako tri mesiace uchádzačovi o zamestnanie, vykonať neobmedzené súdne preskúmanie a zohľadniť skutočnosti, ku ktorým došlo po vydaní uvedeného rozhodnutia, keď môžu tieto skutočnosti spôsobiť zmenu situácie tohto uchádzača o zamestnanie a odôvodniť uznanie uvedeného práva na pobyt.
53 Z odpovede na prvú otázku vyplýva, že orgány hostiteľského členského štátu nemôžu počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje primeraná lehota uvedená v bode 51 tohto rozsudku, uložiť dotknutému uchádzačovi o zamestnanie povinnosť preukázať, že má skutočnú šancu zamestnať sa. Keďže v tomto prípade rozhodnutie Úradu uložilo G. M. A. povinnosti, ktoré sú v rozpore s článkom 45 ZFEÚ a článkom 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, nejaví sa nevyhnutné preskúmať, či skutočnosti, ku ktorým došlo po vydaní tohto rozhodnutia, musia súdy hostiteľského členského štátu zohľadniť na účely toho, aby žalobcovi vo veci samej uznali právo na pobyt ako uchádzačovi o zamestnanie.
54 Za týchto okolností netreba odpovedať na druhú otázku.
O trovách
55 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 45 ZFEÚ a článok 14 ods. 4 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, že hostiteľský členský štát je povinný poskytnúť občanovi Únie primeranú lehotu, ktorá začína plynúť od okamihu, keď sa tento občan Únie zaregistroval ako uchádzač o zamestnanie, s cieľom umožniť mu, aby sa oboznámil s ponukami zamestnania, ktoré mu môžu vyhovovať, a prijal opatrenia potrebné na to, aby bol prijatý do zamestnania.
Počas tejto lehoty môže hostiteľský členský štát vyžadovať, aby uchádzač o zamestnanie predložil dôkaz, že si hľadá zamestnanie. Až po uplynutí tejto lehoty môže tento členský štát vyžadovať, aby uchádzač o zamestnanie preukázal nielen to, že si sústavne hľadá zamestnanie, ale aj to, že má skutočnú šancu zamestnať sa.
Podpisy