ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)

z 13. septembra 2011

Vec F‑100/09

Christos Michail

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradník – Právna sila rozhodnutej veci – Povinnosť poskytnúť pomoc – Článok 24 služobného poriadku – Psychické obťažovanie“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou C. Michail navrhuje najmä jednak zrušenie rozhodnutia Komisie z 9. marca 2009, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o pomoc z dôvodu psychického obťažovania a jednak zaviazanie Komisie zaplatiť mu sumu vo výške 30 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. Žalobca znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Komisia.

Abstrakt

1.      Konanie – Právna sila rozhodnutej veci – Rozsah

2.      Úradníci – Psychické obťažovanie – Pojem – Konanie, ktoré smeruje k diskreditácii osoby alebo k zhoršeniu jej pracovných podmienok – Požiadavka opakujúceho sa charakteru správania – Požiadavka úmyselnej povahy správania – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 12a ods. 3)

3.      Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov – Voľná úvaha administratívy – Rozsah – Súdne preskúmanie – Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, článok 7)

4.      Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov – Preradenie – Dodržanie pravidla zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, články 5 a 7)

1.      Žaloba sa považuje za neprípustnú z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci vzťahujúcej sa na skorší rozsudok, ktorým sa rozhodlo o žalobe s rovnakými účastníkmi konania, ktorá mala rovnaký predmet a zakladala sa na rovnakých žalobných dôvodoch. Akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, predstavuje podstatný prvok umožňujúci určiť predmet žaloby.

Okolnosť, že žaloby smerovali proti odlišným rozhodnutiam, ktoré administratíva formálne prijala, však nestačí na vyvodenie záveru o neexistencii zhody predmetu, ak tieto rozhodnutia majú v podstate rovnaký obsah a sú založené na rovnakých dôvodoch. Okrem toho, hoci sa námietky vznesené na podporu žaloby čiastočne zhodujú s námietkami uvedenými v rámci predchádzajúceho konania, druhá žaloba sa nezdá zopakovaním prvej žaloby, ale novým sporom v rozsahu, v akom je založená aj na iných skutkových a právnych dôvodoch.

(pozri body 29 – 31)

Odkaz:

Súdny dvor: 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, 172/83 a 226/83, bod 9; 27. októbra 1987, Diezler a i./HSV, 146/85 a 431/85, body 14 až 16

Súd prvého stupňa: 5. júna 1996, NMB a i./Komisia, T‑162/94, body 37 a 38; 12. decembra 1996, Altmann a i./Komisia, T‑177/94 a T‑377/94, bod 52

Všeobecný súd Európskej únie: 25. júna 2010, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑66/01, bod 197

2.      Článok 12a ods. 3 služobného poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2004, definuje psychické obťažovanie ako „nevhodné správanie“, ktoré si na jeho preukázanie vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok. Prvá podmienka sa týka existencie správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova, ktoré sa prejavuje „počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické“, čo znamená, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovanej alebo pokračujúcej a „úmyselnej“ činnosti. Druhá podmienka oddelená od prvej spojkou „a“ vyžaduje, aby bolo účinkom tohto správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity osoby. Zo skutočnosti, že prídavné meno „úmyselný“ sa týka prvej podmienky, a nie druhej, je možné vyvodiť dva závery. Na jednej strane správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo uvedené v článku 12a ods. 3 poriadku musia vykazovať úmyselnú povahu, čo vylučuje z rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia konania, ku ktorým by došlo náhodne. Na druhej strane sa však nevyžaduje, aby toto správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo boli podniknuté s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Inými slovami, psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku môže existovať bez toho, aby sa preukázalo, že škodca mal v úmysle svojím konaním poškodiť obeť alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje, aby tieto konania, ak boli spáchané úmyselne, objektívne také následky vyvolali.

Okrem toho Súd pre verejnú službu vo svojom rozsudku z 9. decembra 2009, Q/Komisia, F‑52/05, uviedol, že predchádzajúce riešenie bolo stanovené v tom zmysle, že na to, aby mohlo byť správanie kvalifikované ako psychické obťažovanie, by malo objektívne vykazovať úmyselnú povahu a že žalobca by mal nezávisle od subjektívneho vnímania, ktoré môže mať o udávaných skutkových okolnostiach, predložiť súbor dôkazov umožňujúci preukázať existenciu správania, ktoré objektívne smerovalo k jeho diskreditácii alebo úmyselnému zhoršeniu jeho pracovných podmienok. Súd pre verejnú službu však tiež uviedol, že toto riešenie bolo vyvodené vo veciach, ktoré spochybňovali konania vyskytujúce sa pred nadobudnutím účinnosti článku 12a ods. 3 služobného poriadku, ktorého analýza ho však viedla k zmene tohto riešenia.

(pozri body 55 a 56)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 9. decembra 2009, Q/Komisia, F‑52/05, body 135 a 140; 9. marca 2010, N/Parlament, F‑26/09, bod 72

3.      Inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb podľa úloh, ktoré sú im zverené a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sú im k dispozícii s prihliadnutím na tieto úlohy, avšak pod podmienkou, že toto prideľovanie sa uskutočňuje v záujme služby a rešpektuje pravidlo zhody medzi pracovným miestom a platovou triedou. S prihliadnutím na túto širokú mieru voľnej úvahy sa preskúmanie súdom Únie, týkajúce sa rešpektovania podmienky vzťahujúcej sa na záujem služby, musí obmedziť na otázku, či menovací orgán postupoval v primeraných prijateľných medziach a svoju voľnú úvahu nepoužil zjavne nesprávne.

(pozri body 58 a 59)

Odkaz:

Súdny dvor: 23. júna 1984, Lux, 69/83, bod 17; 7. marca 1990, Hecq/Komisia, C‑116/88 a C‑149/88, bod 11

Súd prvého stupňa: 16. decembra 1993, Turner/Komisia, T‑80/92, bod 53; 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, bod 53; 21. septembra 2004, Soubies/Komisia, T‑325/02, bod 50

Súd pre verejnú službu: 4. júna 2009, Plasa/Komisia, F‑52/08, bod 77

4.      Skutočnosť, že úradník má vysokú kvalifikáciu, neznamená, že nemôže byť preradený, pretože hoci má administratíva nesporne záujem na tom, aby bol úradník pridelený na pracovné miesto zodpovedajúce jeho schopnostiam a jeho ambíciám, iné úvahy ju pri dodržaní pravidla zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom môžu viesť k prideleniu úradníka na iné pracovné miesto. Okrem toho, aj keď z článkov 5 a 7 služobného poriadku vyplýva, že úradník má právo, aby povinnosti, ktoré sú mu zadané, boli ako celok v súlade s pracovným miestom zodpovedajúcim platovej triede, do ktorej je v rámci hierarchie zaradený, tieto ustanovenia nie sú porušené akýmkoľvek zúžením právomocí dotknutej osoby; porušené sú iba v prípade, ak jej nové právomoci ako celok zjavne zaostávajú za právomocami zodpovedajúcimi jej platovej triede a pracovnému miestu vzhľadom na ich povahu, dôležitosť a rozsah.

(pozri body 64 a 65)

Odkaz:

Súdny dvor: 23. marca 1988, Hecq/Komisia, 19/87, bod 8

Súd prvého stupňa: 7. februára 2007, Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, bod 99