Vec C‑437/22
Trestné konanie
proti
R. M.,
a
E. M.
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Riigikohus)
Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 29. februára 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Poľnohospodárstvo – Spoločná poľnohospodárska politika – Podpora rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka – Ochrana finančných záujmov Európskej únie – Nariadenie (ES, Euratom) č. 2988/95 – Článok 7 – Správne opatrenia a sankcie – Nariadenie č. 1306/2013 – Články 54 a 56 – Delegované nariadenie (EÚ) č. 640/2014 – Článok 35 – Vymáhanie neoprávnene vyplatených súm voči osobám, ktoré spáchali nezrovnalosť – Pojem ‚príjemca‘“
1. Poľnohospodárstvo – Financovanie z EPFRV – Zúčtovanie výdavkov – Vymáhanie neoprávnene vyplatených súm – Dlžníci povinní vrátiť plnenie – Osoby, ktoré nie sú príjemcami pomoci a ktoré úmyselne poskytli nepravdivé informácie s cieľom získať túto pomoc – Zahrnutie
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1306/2013, odôvodnenie 39, článok 54 ods. 1 a článok 56 prvý odsek; nariadenie Rady č. 2988/95, článok 7; nariadenie Komisie č. 640/2014, článok 35 ods. 6)
(pozri body 49 – 54, 60 – 63, bod 1 výroku)
2. Poľnohospodárstvo – Spoločná poľnohospodárska politika – Financovanie z EPFRV – Podpora rozvoja vidieka – Odmietnutie alebo odňatie pomoci – Príjemca, ktorý poskytol nepravdivé dôkazy s cieľom získať túto pomoc – Pojem „príjemca“ – Zástupca právnickej osoby, ktorý sa dopustil podvodu s cieľom získať pomoc pre túto právnickú osobu – Vylúčenie – Zástupca, ktorému plynú výhody vytvorené právnickou osobou – Neexistencia vplyvu
(Nariadenie Komisie č. 640/2014, článok 35 ods. 6)
(pozri body 67, 68, bod 2 výroku)
Zhrnutie
Súdny dvor, na ktorý podal Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko) návrh na začatie prejudiciálneho konania, potvrdzuje oprávnenie členského štátu požadovať vrátenie pomoci financovanej z Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) a neoprávnene vyplatenej spoločnosti, ktorá je jej príjemcom, priamo od fyzických osôb, ktoré sú jej právnymi zástupcami, ak sa dopustili podvodu s cieľom získať túto pomoc, aj keď ich samotných nemožno považovať za príjemcov pomoci.
Spoločnosť X OÜ, ktorá sa zlúčila so spoločnosťou Y OÜ, získala pomoc v rámci programov na rozvoj vidieka v Estónsku na roky 2007 až 2013 a na roky 2014 až 2020.
R. M. a E. M., jeho manželka, boli v rôznych obdobiach striedavo zástupcami tejto spoločnosti.
V rámci trestného konania vedeného proti R. M. a E. M. Viru Maakohus (Prvostupňový súd Viru, Estónsko), neskôr Tartu Ringkonnakohus (Odvolací súd Tartu, Estónsko) uznali R. M. za vinného z troch subvenčných podvodov vykonaných v prospech spoločnosti X a E. M. bola uznaná za vinnú ako spolupáchateľka dvoch z týchto podvodov, pretože úmyselne poskytli príslušnému estónskemu orgánu nepravdivé informácie s cieľom získať predmetnú pomoc.
Okrem toho uvedené súdy uložili R. M. a E. M. povinnosť vrátiť Estónskej republike sumu tejto pomoci, ktorú spoločnosť X neoprávnene získala.
R. M. a E. M. podali kasačné sťažnosti na Najvyšší súd, ktorý ako vnútroštátny súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom sa domnievali, že vrátenie neoprávnene prijatej pomoci možno účinne vymáhať len voči príjemcovi tejto pomoci, a teda spoločnosti Y, ktorá sa v dôsledku zlúčenia týchto dvoch spoločností stala právnym nástupcom spoločnosti X.
Vnútroštátny súd potvrdil odsudzujúce rozsudky R. M. a E. M., ktorými boli uznaní za vinných zo subvenčných podvodov, avšak vyjadril svoje pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť požadovať od týchto osôb vrátenie predmetnej pomoci.
Vnútroštátny súd sa konkrétne po prvé pýta, či relevantné ustanovenia práva Únie(1) umožňujú vymáhať pomoc financovanú z EPFRV, ktorá bola neoprávnene získaná v dôsledku podvodu, nielen od príjemcu tejto pomoci, ale aj od osôb, ktoré bez toho, aby ich bolo možné považovať za príjemcov uvedenej pomoci, spáchali nezrovnalosť, ktorá viedla k jej neoprávnenej platbe.
Po druhé sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, že právnická osoba získala poľnohospodársku pomoc v dôsledku, za ktorí sú zodpovední jej zástupcovia, môžu byť títo zástupcovia v skutočnosti považovaní za „príjemcov“ tejto pomoci v zmysle práva Únie(2), ak v skutočnosti práve pre týchto zástupcov plynú výhody, ktoré táto právnická osoba vytvorila.
Posúdenie Súdnym dvorom
Na účely odpovede na tieto otázky Súdny dvor skúma najmä kontext a ciele relevantných ustanovení práva Únie.
Na jednej strane odôvodnenie 39 nariadenia č. 1306/2013 zdôrazňuje nevyhnutnosť, aby členské štáty predchádzali, zisťovali a účinne riešili všetky nezrovnalosti a že a na tento účel by členské štáty mali uplatňovať nariadenie č. 2988/95. Okrem toho článok 54 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia, ktorý umožňuje členským štátom nevymáhať pomoc neoprávnene získanú, ak sa ukáže ako nemožné z dôvodu platobnej neschopnosti najmä „osôb právne zodpovedných za nezrovnalosť“, by bol zbavený potrebného účinku, ak by nebolo možné vymáhať dotknutú pomoc aj od týchto osôb.
Na druhej strane možnosť vymáhať neoprávnene získanú pomoc nielen od jej príjemcu, ale aj od osôb, ktoré úmyselne poskytli nepravdivé informácie s cieľom získať túto pomoc, prispieva k cieľu ochrany finančných záujmov Únie(3), najmä ak je príjemcom právnická osoba, ktorá už neexistuje alebo nemá dostatočné zdroje na vrátenie tejto pomoci.
Okrem toho požadovanie vrátenia takejto neoprávnene získanej pomoci od týchto osôb neporušuje zásadu právnej istoty, keďže relevantná právna úprava je v tejto súvislosti dostatočne jasná.
Hoci totiž článok 56 nariadenia č. 1306/2013 výslovne nestanovuje pre tieto osoby povinnosť vrátiť pomoc, tento článok treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 39 tohto nariadenia. Navyše článok 2 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia výslovne odkazuje na nariadenie č. 2988/95, pokiaľ ide o definíciu pojmu „nezrovnalosť“. Podľa článku 7 nariadenia č. 2988/95 vrátenie pomoci môže byť požadované aj od osôb, ktoré spáchali predmetnú nezrovnalosť.
Súdny dvor napokon dodáva, že z takejto analýzy nemožno vyvodiť, že zástupcovia právnickej osoby, ktorí sa dopustili podvodu s cieľom umožniť tejto právnickej osobe získať poľnohospodársku pomoc, by mohli byť považovaní za samotných „príjemcov“ tejto pomoci. Nemožno ich totiž považovať za „príjemcov“ pomoci v zmysle delegovaného nariadenia č. 640/2014, ak nepatria do žiadnej z troch kategórií osôb uvedených v jeho článku 2 ods. 1 druhom pododseku bode 1(4), a to ani vtedy, ak v skutočnosti práve pre týchto zástupcov plynú výhody, ktoré táto právnická osoba vytvorila.