NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 7. augusta 2018 (1)
Vec C‑327/18 PPU
Minister for Justice and Equality
proti
RO
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vyšší súd, Írsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 50 ZEÚ – Vystúpenie z Európskej únie – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač“
Úvod
1. Vieme len to, že o budúcom právnom vzťahu medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska nevieme nič (ďalej len „Spojené kráľovstvo“ alebo „UK“).
2. Ale aký to má vplyv na výkon európskeho zatykača (ďalej len „EZ“) zaslaného zo Spojeného kráľovstva do Írska, ktorý bol vydaný pred dátumom Brexitu? Na túto skutočnosť to nemá žiadny vplyv. EZ je potrebné vykonať. Tak, ako to bolo predtým.
3. To je v skratke moje riešenie predmetnej veci, ktorá bola predostretá v návrhu na začatie prejudiciálneho konania doručeného zo strany High Court (Vyšší súd, Írsko).
Právny rámec
Právo Únie
4. Ako sa uvádza v odôvodnení 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV(2), EZ zavedený týmto rámcovým rozhodnutím „je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou[(3)] ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva“.
5. Odôvodnenie 10 rámcového rozhodnutia potvrdzuje, že „mechanizmus [EZ] je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi; jeho vykonávanie sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 [ZEÚ] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 uvedenej zmluvy, s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 zmluvy.“
6. Článok 1 rámcového rozhodnutia s nadpisom „Definícia [EZ] a povinnosť vykonať ho“ znie:
„1. [EZ] je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.
2. Členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.
3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“
7. Kapitola 3 rámcového rozhodnutia obsahujúca články 26 až 30 rozoberá „Účinky odovzdania“.
8. Článok 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia s nadpisom „Započítanie doby zadržania vo vykonávajúcom členskom štáte“ znie:
„Vydávajúci členský štát započíta všetky obdobia zadržiavania vyplývajúce z výkonu [EZ] do celkovej doby zadržiavania na výkon vyneseného trestu alebo ochranného opatrenia vo vydávajúcom členskom štáte.“
9. Článok 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia pod názvom „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“ obsahuje to, čo je všeobecne známe ako „zásada špeciality“. Tento odsek je formulovaný takto:
„… odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.“
10. Článok 28 rámcového rozhodnutia má názov „Odovzdanie alebo následné vydanie“ (do tretieho štátu).
Írske právo
11. Zákon o európskom zatýkacom rozkaze z roku 2003 v znení zmien a doplnení prebral ustanovenia rámcového rozhodnutia do írskeho práva.
Právo Spojeného kráľovstva
12. Zákon o extradícii z roku 2003 prebral ustanovenia rámcového rozhodnutia do práva Spojeného kráľovstva.
Skutkový stav a konanie pred vnútroštátnym súdom
13. Súdne orgány UK požadovali vydanie RO na základe dvoch EZ vydaných 27. januára a 4. mája 2016, ktorých výkon bol schválený zo strany High Court (Vyšší súd, Írsko) 1. februára a 10. mája 2016 na účely trestného stíhania v súvislosti s trestnými činmi vraždy, podpaľačstva a znásilnenia, pričom vo všetkých prípadoch predstavuje hornú hranicu sadzby trestu odňatie slobody na doživotie.
14. RO bol zatknutý v Írsku na základe prvého EZ 3. februára 2016 a od tohto dňa je vo väzbe. Na základe druhého zatykača bol zatknutý 4. mája 2016 a nachádza sa vo väzbe.
15. RO vzniesol voči svojmu vydaniu do UK námietky súvisiace s vystúpením UK z EÚ a s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) v súvislosti s možným neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním, ktorému by bol údajne vystavený, ak by bol uväznený v Maghaberry Prison (ústav na výkon trestu odňatia slobody v Maghaberry) v Severnom Írsku. Tvrdí, že nie je jasné, ako budú zaručené jeho práva podľa rámcového rozhodnutia po vystúpení UK z EÚ.
16. Z dôvodu zlého zdravotného stavu RO sa pojednávanie v danej veci konalo až 27. júla 2017.
17. V rozsudku vydanom 2. novembra 2017 High Court (Vyšší súd, Írsko) posúdil tvrdenie RO, že by bol vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, ak by bol odovzdaný do Severného Írska, a výslovne určil, že otázka týkajúca sa Brexitu bude vyriešená neskorším rozsudkom. High Court (Vyšší súd) uviedol podobné testy, ktoré sa majú uplatniť podľa článku 3 EDĽP(4) a podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)(5). High Court (Vyšší súd) uviedol, že existujú presné a aktualizované informácie týkajúce sa podmienok väzby v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Maghaberry, ktoré vyvolávajú obavy, že existuje reálne riziko, že RO bude na základe jeho zraniteľnosti vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenia, ako boli vyložené zo strany Irish Supreme Court (Najvyšší súd Írska) a Súdneho dvora, a vzhľadom na analýzu dôkazov v tomto prípade High Court (Vyšší súd) požiadal UK o ďalšie informácie týkajúce sa podmienok, v ktorých by bol RO držaný, ak by bol odovzdaný do UK.
18. Dňa 16. apríla 2018 vydávajúci súdny orgán, Laganside Court in Belfast (Laganside súd v Belfaste, Severné Írsko), uviedol informácie o tom, ako sa Väzenská služba Severného Írska postaví k rizikám hrozby neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s RO v Severnom Írsku.
19. High Court (Vyšší súd) rozhodol v neprospech RO vo všetkých vznesených námietkach, s výnimkou zostávajúcich otázok týkajúcich sa dôsledkov Brexitu a vznesenej otázky v súvislosti s článkom 3 EDĽP.
20. High Court (Vyšší súd) uviedol, že v súlade s ustanoveniami článku 50 ods. 2 ZEÚ Spojené kráľovstvo oznámilo 29. marca 2017 Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z EÚ. V súlade s inými dojednaniami má účinok tohto oznámenia spôsobiť, že UK vystúpi z EÚ v súlade s ustanoveniami článku 50 Zmluvy o EÚ k 29. marcu 2019.
21. High Court (Vyšší súd) zastáva názor, že ak dôjde k odovzdaniu RO, je veľmi pravdepodobné, že po 29. marci 2019, t. j. potom, ako UK vystúpi z EÚ, RO zostane v ústave na výkon trestu v UK. Pravdepodobne budú uzavreté prechodné dojednania upravujúce situáciu, ktorá nastane bezprostredne po vystúpení, a zároveň môžu byť medzi EÚ a UK uzavreté dojednania, ktorými sa budú riadiť budúce vzťahy medzi týmito stranami v oblastiach, ktoré upravuje rámcové rozhodnutie.
22. Do dnešného dňa však nie je jasné, či takéto dojednania budú vôbec uzavreté, a ak áno, nie je jasná povaha príslušných opatrení, ktoré budú prijaté. Predovšetkým nie je vôbec jasné, či bude nárok občana EÚ nachádzajúceho sa v jurisdikcii UK na rozhodnutie relevantných otázok práva Únie v prípade sporu s konečnou platnosťou zo strany Súdneho dvora trvať aj po vystúpení UK.
23. V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania High Court (Vyšší súd) tiež uvádza, že v kontexte tejto veci v podstate kladie rovnaké otázky, aké mu položil Irish Supreme Court (Najvyšší súd Írska) v marci 2018 vo veci KN proti Minister pre spravodlivosť a rovnosť(6),o ktorej sa aktuálne koná pred Súdnym dvorom(7), ale vznikla potreba dostať na ne rýchlejšiu odpoveď, keďže RO je vo väzbe.
Prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru
24. V tomto kontexte High Court (Vyšší súd) uznesením zo 17. mája 2018, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 18. mája 2018, položil Súdnemu dvoru tieto otázky:
„So zreteľom na
a) oznámenie, ktoré vykonalo Spojené kráľovstvo podľa článku 50 ZEÚ,
b) neistotu, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré budú prijaté medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom na úpravu vzťahov po vystúpení Spojeného kráľovstva, a
c) vyplývajúcu neistotu týkajúcu sa rozsahu, v akom by [R O] bol v praxi schopný vykonávať svoje práva podľa Zmlúv, Charty alebo príslušných právnych predpisov, ak by bol odovzdaný do Spojeného kráľovstva a zostal vo výkone trestu odňatia slobody po vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ,
1. vyžaduje právo Únie od dožiadaného členského štátu, aby odmietol odovzdanie osoby, ktorá je predmetom európskeho zatykača, do Spojeného kráľovstva, ak by sa jej odovzdanie inak podľa vnútroštátneho práva členského štátu vyžadovalo,
i) vo všetkých prípadoch?
ii) v niektorých prípadoch, s ohľadom na osobitné okolnosti prípadu?
iii) v žiadnom prípade?
2. Ak je odpoveďou na prvú otázku odpoveď uvedená v bode ii), aké sú kritériá alebo úvahy, ktoré musí súd v dožiadanom členskom štáte posúdiť na určenie, či je odovzdanie zakázané?
3. V kontexte druhej otázky je súd dožiadaného členského štátu povinný odložiť prijatie konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača, pokým nenadobudne väčšiu istotu vo vzťahu k príslušnému právnemu režimu, ktorý má byť prijatý po vystúpení príslušného žiadajúceho členského štátu z Únie
i) vo všetkých prípadoch?
ii) v niektorých prípadoch, s ohľadom na osobitné okolnosti prípadu?
iii) v žiadnom prípade?
4. Ak je odpoveďou na tretiu otázku odpoveď uvedená v bode ii), aké sú kritériá alebo úvahy, ktoré musí súd v dožiadanom členskom štáte posúdiť na určenie, či je povinný odložiť prijatie konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača?“
Naliehavé prejudiciálne konanie
25. Rovnakým uznesením zo 17. mája 2018 vnútroštátny súd požiadal, aby bolo o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodnuté v rámci naliehavého prejudiciálneho konania v zmysle článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
26. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že tento návrh vyvoláva otázky v oblasti, na ktorú sa vzťahuje tretia časť Hlava V Zmluvy o EÚ, t. j. justičná spolupráca v trestných veciach (Kapitola 4) týkajúce sa toho, že RO je v súčasnosti vo väzbe výlučne na základe EZ vydaných Spojeným kráľovstvom a toho, že rozhodnutie Súdneho dvora je potrebné na rozhodnutie tejto veci s konečnou platnosťou.
27. Dôvodom pre naliehavosť je skutočnosť, že prerokovanie v riadnom alebo aj v skrátenom konaní by značne predĺžilo dobu, ktorú RO – na ktorého sa vzťahuje prezumpcia neviny vo vzťahu k EZ vydaným na účely trestného stíhania – strávi vo väzbe.
28. Vnútroštátny súd tiež zdôrazňuje, že existuje ďalších osem prípadov, v ktorých osoby zostávajú vo väzbe v Írsku výlučne na základe EZ vydaných Spojeným kráľovstvom a v ktorých bol vznesený „argument vo veci Brexit“ na podporu toho, že Súdny dvor by nemal nariadiť odovzdanie. Vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že vo väzbe sú ďalšie osoby, ktorým boli uložené tresty na základe vnútroštátneho práva, ktoré uplynú v krátkom čase a ktoré môžu byť následne zadržané vo väzbe až do odovzdania do Spojeného kráľovstva, ale ktorých pojednávania musia byť odročené až do rozhodnutia o argumente vo veci Brexit. Existuje aj niekoľko ďalších osôb, ktoré boli zatknuté na základe EZ zo Spojeného kráľovstva, ktoré sú prepustené na kauciu až do rozhodnutia o odovzdaní a ktoré tiež vzniesli argumenty v súvislosti s Brexitom. Okrem toho bol zo strany Spojeného kráľovstva do Írska zaslaný „značný počet“ EZ, ktoré sa majú vykonať. Ďalšie zatýkanie „vyžiadaných osôb“ je preto veľmi pravdepodobné.
29. Prvá komora Súdneho dvora 11. júna 2018 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že návrh na začatie prejudiciálneho konania zaslaný vnútroštátnym súdom bude prerokovaný v naliehavom konaní. Písomné pripomienky v tomto konaní boli doručené zo strany účastníkov konania, Spojeného kráľovstva a Európskej komisie. Rovnakí účastníci konania, ako aj Rumunsko sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. júla 2018.
Posúdenie
30. Otázkou predloženou Súdnemu dvoru je v podstate to, či v situácii, v ktorej členský štát 1. podľa článku 50 ods. 2 ZEÚ oznámil Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z EÚ a 2. v súlade s príslušnými ustanoveniami rámcového rozhodnutia vydal EZ na účely odovzdania vyžiadanej osoby zo strany iného členského štátu, by malo byť právne posúdenie, ktoré sa má vykonať pri výkone EZ daným iným členským štátom zmenené na základe vyššie uvedeného oznámenia o vystúpení, a ak áno, do akej miery.
31. Preto bude úlohou Súdneho dvora, aby určil, či sa má systém EZ naďalej uplatňovať dovtedy, kým bude Spojené kráľovstvo vystupovať ako vydávajúci členský štát, hoci práva, ktoré dotknutá osoba odvodzuje z rámcového rozhodnutia, pravdepodobne už nebudú po 29. marci 2019 chránené rovnakým spôsobom, najmä ak mechanizmus prejudiciálneho konania nebude súdom daného štátu dostupný.
Prípustnosť
32. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že neexistuje žiadna otázka týkajúca sa prípustnosti tejto veci.
33. Právomoc Súdneho dvora rozhodovať v prejudiciálnom konaní podľa článku 267 ZFEÚ sa týka výkladu Zmlúv a platnosti a výkladu aktov inštitúcií.
34. Samotné otázky sa týkajú článku 50 ZEÚ. Spolu s jasnými vysvetleniami a náčrtom právnych otázok, ktorým vnútroštátny súd čelí,(8) je to na prípustnosť veci postačujúce. Daná vec predovšetkým nie je hypotetická v zmysle relevantnej judikatúry Súdneho dvora,(9) keďže článok 50 ZEÚ už má právne účinky.
35. Okrem toho, ak by situácia zostala presne taká, ako je v súčasnosti, ako bude podrobnejšie uvedené nižšie, v dôsledku článku 50 ods. 3 sa právo Únie prestane uplatňovať na Spojené kráľovstvo od 29. marca 2019. Tento dátum nastane v blízkej budúcnosti a v každom prípade to bude v okamihu, keď budú mať ustanovenia rámcového rozhodnutia týkajúce sa postupu po odovzdaní stále účinky.
36. Preto zatiaľ čo návrh na začatie prejudiciálneho konania, akým je tento, nemá hypotetickú povahu, neznamená to, že nemožno pracovať s predpokladmi, aj keby tieto predpoklady spočívali v tom, že z právneho hľadiska zostane situácia taká, ako je v súčasnosti.
37. Vnútroštátny súd požaduje odpoveď od Súdneho dvora, ktorú považuje za nevyhnutnú(10) na to, aby určil, či má byť zatykač vykonaný. Danú odpoveď mu je potrebné poskytnúť.
Skutkový stav
38. Posúdenie skutkového stavu bude štruktúrované takto: v prvom kroku sa budem zaoberať štandardným postupom odovzdávania medzi dvoma členskými štátmi podľa rámcového rozhodnutia. Potom sa budem zaoberať možnými dôsledkami článku 50 ZEÚ na postup odovzdávania, keď sa vydávajúci orgán nachádza v UK. Následne sa budem zaoberať konkrétnymi otázkami, ktoré vzniesol RO v súvislosti s postupom odovzdávania, a nakoniec prejdem na otázku právomoci Súdneho dvora.
Štandardný postup odovzdávania medzi dvoma členskými štátmi
39. Ako Súdny dvor dôsledne zdôraznil, rámcové rozhodnutie má za cieľ nahradiť systém viacstranného vydávania osôb medzi členskými štátmi systémom spočívajúcim na tom, že súdne orgány si budú odovzdávať odsúdené alebo podozrivé osoby na účely výkonu súdnych rozhodnutí alebo vedenia trestných stíhaní, pričom tento systém vychádza zo zásady vzájomného uznávania.(11) Nedávno Súdny dvor spresnil, že tento viacstranný systém vydávania je „založený na Európskom dohovore o vydávaní[(12)] z 13. decembra 1957“(13).
40. Základné črty rámcového rozhodnutia, pokiaľ ide o dôvody nevykonania európskeho zatykača, sú už Súdnemu dvoru dobre známe:(14) článok 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia stanovuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať akýkoľvek európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať takýto príkaz len v taxatívne stanovených prípadoch nevykonania, ktoré sú uvedené v rámcovom rozhodnutí,(15) pričom výkon EZ možno podriadiť iba podmienkam, ktoré taxatívne stanovuje uvedené rámcové rozhodnutie.(16) V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie EZ predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne.(17)
41. Článok 3 rámcového rozhodnutia stanovuje dôvody na povinné nevykonanie európskeho zatykača, zatiaľ čo články 4 a 4a rámcového rozhodnutia uvádzajú dôvody pre nepovinné nevykonanie EZ.(18) Okrem toho môže vykonanie EZ podliehať iba(19) jednej podmienke uvedenej v článku 5 rámcového rozhodnutia.(20)
42. Rámcové rozhodnutie je založené na zásade vzájomného uznávania, koncepte pôvodne vyvinutom v kontexte slobôd vnútorného trhu,(21) ktorá je sama o sebe, ako „základný kameň“ spolupráce v oblasti súdnictva, založená na vzájomnej dôvere(22) medzi členskými štátmi s cieľom dosiahnuť cieľ stanovený Úniou, aby sa stala priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.(23) Táto zásada vo všeobecnosti vyžaduje, najmä pokiaľ ide o oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, aby členské štáty posúdili, či všetky ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie a najmä základné práva uznané právom Únie.(24) Je možné tvrdiť, že vzájomné uznávanie je pravdepodobne najvýraznejším príspevkom EÚ k spolupráci členských štátov EÚ v oblasti súdnictva a že hlavným nástrojom v tejto oblasti je rámcové rozhodnutie.(25) Keďže vzájomná dôvera neznamená slepú dôveru(26), Súdny dvor uznal, že za výnimočných okolností môžu byť uplatnené obmedzenia týkajúce sa zásady vzájomnej dôvery a v dôsledku toho vzájomného uznávania.(27)
43. Najmä pokiaľ ide o rámcové rozhodnutie, ako to vyplýva z už citovaného rozsudku vo veci Aranyosi a Căldăraru(28), takéto obmedzenia môžu byť uplatnené tam, kde existuje skutočné riziko neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty(29) z dôvodu podmienok zadržania vo vydávajúcom členskom štáte. Vykonávajúci súdny orgán musí na tento účel predovšetkým v prvom rade vychádzať z objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií o podmienkach výkonu pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ktoré preukazujú existenciu buď systematických či všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov týkajúcich sa niektorých skupín osôb, alebo niektorých väzenských zariadení.(30) V druhom rade, Ak totiž dôjde ku konštatovaniu existencie takéhoto rizika, je ešte potrebné, aby vykonávajúci súdny orgán konkrétnym a presným spôsobom posúdil, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba bude vystavená tomuto riziku v dôsledku podmienok, v akých má byť pozbavená osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač.(31)
44. Pokiaľ ide o tento prípad, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že neexistuje žiadny z povinných ani dobrovoľných dôvodov na nevykonanie EZ. Okrem toho, pokiaľ ide o podmienky zadržania, zdá sa, že vnútroštátny súd starostlivo vykonal dvojstupňovú analýzu, ktorá je uvedená v predchádzajúcom bode týchto návrhov a dospel k záveru, že – s výnimkou následkov Brexitu – v súvislosti s článkom 4 Charty neexistoval samostatný problematický bod.(32)
45. Okrem toho sa to priamo odráža v spôsobe, akým vnútroštátny súd formuloval svoju prvú otázku, keď uviedol, že odovzdanie vyžiadanej osoby by sa inak vyžadovalo. Ak by teda neexistovalo oznámenie o vystúpení, vnútroštátny súd by rozhodol, že Írsko musí pristúpiť k vykonaniu EZ vo vzťahu k RO.
Dôsledky článku 50 ZEÚ
46. Ďalej je potrebné posúdiť, či oznámenie UK v súlade s článkom 50 ZEÚ Európskej Rade o úmysle vystúpiť z EÚ má vplyv na vyššie uvedené skutočnosti v tom zmysle, že právne posúdenie, ktoré sa má vykonať vykonávacím súdnym orgánom, by sa malo akýmkoľvek spôsobom zmeniť na základe tohto oznámenia.
– Článok 50 ZEÚ
47. Článok 50 ZEÚ, ktorý je dôsledkom článku 53 ZEÚ, podľa ktorého je táto Zmluva uzatvorená na neobmedzený čas, objasňuje, že každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie(33), a pripomína, že EÚ je založená na dobrovoľnom členstve.(34) Článok 50 ods. 2 ZEÚ na to stanovuje postup: v prvom rade členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. Následne v zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu, ktorá ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou.(35) Túto dohodu uzatvára v mene Únie Rada Európskej únie, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.
48. Článok 50 ods. 3 ZEÚ špecifikuje, že Zmluvy (to znamená právo Únie ako také) sa prestanú vzťahovať na dotknutý členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení uvedenom v článku 50 ods. 2 ZEÚ, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.
49. Vzhľadom na to, že dohoda o vystúpení ešte v podstate neexistuje(36) a najmä nie podrobné pravidlá o postupe odovzdávania alebo vydávania medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom, táto skutočnosť indikuje uplatnenie dvojročného obdobia po oznámení, čo znamená, že ak sa situácia nezmení, Spojené kráľovstvo vystúpi z EÚ 29. marca 2019. Toto je predpoklad, s ktorým je možné rátať, pretože ide o predvolený režim. Všetko ostatné je vo hviezdach. A nevyzerá to, že v tých, ktoré sú na európskej vlajke.
– Absencia abstraktného testu
50. RO tvrdí, že oznámenie o vystúpení zo strany Spojeného kráľovstva z 29. marca 2017 predstavuje samo osebe výnimočnú okolnosť, ktorá má viesť k nevykonaniu príslušných EZ.(37) Podľa jeho názoru sa zásada vzájomnej dôvery zaslaním oznámenia o vystúpení „fatálne narušila“(38). RO tvrdí, že to vedie k tomu, že EZ vydané v Spojenom kráľovstve už nie sú vykonateľné.
51. Nesúhlasím s takýmto odôvodnením, ktoré posúva výklad právnych účinkov oznámenia o vystúpení nad rámec akéhokoľvek možného právneho výkladu.
52. Vystúpenie z EÚ, hoci to zrejme nie je najpríjemnejšia možnosť pre každého, kto je zainteresovaný(39), je možnosť výslovne stanovená v článku 50 ZEÚ. Aj keď v kontexte histórie a cieľov Zmlúv(40), ktoré sú založené na spoločných hodnotách(41), článok 50 Zmluvy o EÚ určite predstavuje výnimku, nič to nemení na skutočnosti, že tento článok existuje a členský štát ho môže využiť.
53. Ak by samotné oznámenie o vystúpení bolo kvalifikované ako mimoriadna okolnosť, ktorá by fatálne narušila akúkoľvek vzájomnú dôveru, bolo by to v rozpore s motívmi členského štátu na vystúpenie a zbavilo by to dané ustanovenie akejkoľvek užitočnosti.
54. Okrem toho sa javí ako svojvoľné, aby sa kategoricky rozhodlo, že situácia v prejednávanej veci by sa mala posudzovať odlišne od situácie EZ vydaného tesne pred dňom oznámenia o vystúpení.(42)
55. Prístup navrhnutý RO by v podstate viedol ku všeobecnému jednostrannému(43) pozastaveniu uplatňovania ustanovení rámcového rozhodnutia k dátumu oznámenia o vystúpení. To by bolo v rozpore so zásadou rámcového rozhodnutia, ako sa uvádza v jeho odôvodnení 10, že vykonávanie mechanizmu EZ sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 ZEÚ, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 ZEÚ, s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 uvedenej zmluvy.(44) Rovnako by nebolo zlučiteľné so všeobecnou zásadou práva Únie, že členské štáty nemôžu pozastaviť uplatňovanie ustanovení práva Únie.
56. Samotné oznámenie o vystúpení teda nepredstavuje mimoriadnu okolnosť, ktorá vedie k nevykonaniu EZ.
Konkrétne otázky po odovzdaní
57. High Court (Vyšší súd) odkazuje na štyri aspekty práva Únie, ktoré uviedol RO a ktoré teoreticky(45) vzniknú po odovzdaní a rozhodne po 29. marci 2019. Sú nimi: po prvé, či môže mať nárok na započítanie doby zadržania v súlade s článkom 26 rámcového rozhodnutia; po druhé, či môže mať nárok na osobitné konanie zakotvené v článku 27 rámcového rozhodnutia; po tretie, či platí zákaz jeho ďalšieho odovzdania tretiemu štátu(46) zo strany UK a po štvrté, či budú dodržané jeho základných práv, ktoré sú zakotvené v Charte. Vo všeobecnosti RO dodáva, že aj keby mal nepochybne prístup k súdom Spojeného kráľovstva, ktoré by vydali rozhodnutie o týchto štyroch aspektoch, ak by nastali, bol by zbavený možnosti, aby tieto záležitosti práva Únie boli s konečnou platnosťou rozhodnuté Súdnym dvorom.
58. Naopak, írsky minister, vláda UK a Komisia nevidia žiadnu prekážku výkonu EZ. Rovnako ani rumunská vláda.
– Brexit znamená Brexit(47)
59. Keď členský štát vystúpi z EÚ a ak nebudú existovať žiadne pravidlá v tejto oblasti, rámcové rozhodnutie pre tento členský štát prestane platiť.(48) Prirodzený dôsledok spočíva v tom, že štát nie je viazaný povinnosťami, ktoré z neho vyplývajú, ale ani nemôže vykonávať práva, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Ďalším prirodzeným dôsledkom je, že jednotlivci sa už nemôžu odvolávať na práva, ktoré im boli priznané v rámcovom rozhodnutí vo vzťahu k členskému štátu, na ktorý sa už rámcové rozhodnutie nevzťahuje.(49)
60. Ide o všeobecný jav, ktorý je vlastný tomu, že členský štát opúšťa organizáciu, dohovor alebo akúkoľvek inú formu spolupráce. Spoločne s členstvom v organizácii vznikajú a zanikajú práva a povinnosti spojené s týmto členstvom. Keďže členstvo v Únii je v zásade na neobmedzený čas,(50) trvanie práv (a povinností) vyplývajúcich z práva Únie je v zásade rovnaké ako trvanie členstva v Únii. Napríklad fyzické a právnické osoby sa teda už nemôžu dovolávať základných slobôd vnútorného trhu voči bývalým dotknutým členským štátom. Už nemôžu obchodovať, pracovať a ani cestovať ako predtým. Je pravda, že to je pravdepodobne dôvod, prečo členský štát opustí organizáciu, ako je EÚ: nebyť viac viazaný povinnosťami. Druhou stranou mince je, že aj práva sú nevyhnutne a potenciálne nenahraditeľne stratené.
61. Rámcové rozhodnutie nepredstavuje žiadnu výnimku z tohto všeobecného javu.(51)
– Nenarušenie vzájomnej dôvery
62. Naopak, pokiaľ je štát stále členom Európskej únie, uplatňuje sa právo Únie. Pokiaľ ide o tento prípad, nevidím žiadny dôvod, prečo by sa ustanovenia rámcového rozhodnutia, a najmä povinnosť odovzdania, naň nemali vzťahovať.
63. Na úvod by som rád zdôraznil, že tvrdenia RO nie sú podložené konkrétnymi dôkazmi. Nie je možné určiť, či sú obavy reálne alebo hypotetické. To uznáva samotný vnútroštátny súd.
64. Právna situácia medzi UK a Írskom, pokiaľ ide o odovzdanie, sa naďalej riadi rámcovým rozhodnutím, ktoré, ako bolo dostatočne jasne uvedené a opakovane potvrdené Súdnym dvorom, je založené na vzájomnej dôvere.(52) Situácia by sa zmenila iba vtedy, ak by bola vzájomná dôvera narušená.
65. Neexistujú žiadne konkrétne náznaky, že politické okolnosti, ktoré predchádzali, viedli alebo nasledovali po oznámení o vystúpení, sú také, že by nerešpektovali vecný obsah rámcového rozhodnutia a základné práva zakotvené v Charte.(53) Ako správne tvrdí írsky minister, UK sa rozhodlo vystúpiť z EÚ, nie opustiť ideu právneho štátu alebo ochrany základných práv. Preto neexistuje dôvod na spochybnenie nepretržitého záväzku UK dodržiavať základné práva.(54)
66. Okrem toho, ak štát vystúpi z EÚ a už nebude viazaný podmienkami rámcového rozhodnutia, neznamená to, že sa nebudú uplatňovať iné pravidlá. Ustanovenia zákona o extradícii z roku 2003(55) sa budú naďalej uplatňovať v (čisto) vnútroštátnom práve.(56) Okrem toho je UK napríklad zmluvnou stranou Dohovoru Rady Európy o vydávaní z roku 1957(57) a navyše je viazané EDĽP. Dohovor o vydávaní obsahuje zásadu špeciality(58), ako aj ustanovenie v princípe zakazujúce ďalšie vydanie do tretieho štátu.(59)
67. V tomto kontexte nemožno zabúdať na to, že z empirického hľadiska ustanovenia rámcového rozhodnutia, ktoré sa týkajú situácie po odovzdaní, boli len zriedka predmetom návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania.(60)
68. Treba okrem toho zdôrazniť, že aj v prípade vydania do štátu mimo Únie(61) Súdny dvor uplatňuje rovnaké zásady ako vo veci Aranyosi a Căldăraru(62) pri interpretácii ustanovení Zmluvy o občianstve a nediskriminácii a ustanovení Charty.(63)
69. Použitie prísnejšieho testu na predmetný prípad by nevyhnutne znamenalo, že RO má silnejšiu ochranu, než ak by bol vydaný do štátu mimo Únie. Toto by nebolo koherentné.
70. Test, ktorý navrhujem použiť, je preto takýto: súdne orgány vykonávajúceho členského štátu môžu v čase výkonu EZ očakávať, že vydávajúci členský štát, pokiaľ ide o osobu, ktorá je odovzdávaná, bude dodržiavať hmotnoprávny obsah rámcového rozhodnutia, vrátane situácií po odovzdaní potom, ako vydávajúci členský štát opustí EÚ. Takúto domnienku možno urobiť, ak sa na členský štát, ktorý opustil EÚ, budú naďalej uplatňovať iné medzinárodné nástroje. Iba vtedy, ak existuje konkrétny dôkaz o opaku, súdne orgány členského štátu sa môžu rozhodnúť nevykonať zatykač.
71. Súdne orgány vykonávajúceho členského štátu musia vykonať vyššie uvedené posúdenie. Z jasných informácií predložených vnútroštátnym súdom v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o predmetný prípad, sa javí, že neexistuje žiaden dôvod na nevykonanie daného EZ.
O právomoci Súdneho dvora
72. Napokon je potrebné posúdiť dôsledky neexistencie právomoci Súdneho dvora, pokiaľ ide o výklad ustanovení rámcového rozhodnutia.
73. Táto otázka je pomerne jednoduchá, pretože je najlepšie analyzovať ju, nehľadiac do budúcnosti,(64) ale do minulosti.
74. Rámcové rozhodnutie bolo prijaté 13. júna 2002 na základe príslušných právnych ustanovení Zmluvy o EÚ(65) naposledy zmenenej a doplnenej Amsterdamskou zmluvou(66), to znamená v tom, čo bolo známe ako „tretí pilier“. Postupy v rámci tohto piliera boli prevažne medzivládne. V porovnaní so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva bola úloha Komisie výrazne menšia, v Rade prevládalo jednomyseľné hlasovanie a právomoc Súdneho dvora bola obmedzená a navyše podľa článku 35 Zmluvy o EÚ platného v tom čase každý členský štát mal urobiť vyhlásenie, či ju prijíma.(67) Ani UK, ani Írsko neurobili takéto vyhlásenie.(68)
75. Pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy by teda táto vec nemohla byť predložená Súdnemu dvoru.(69) Ani by súd z UK nebol oprávnený podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. A predsa aj v tejto nie príliš vzdialenej minulosti bola EÚ pevne zakotvená v oblasti právneho štátu, vrátane prístupu k spravodlivosti.
76. Až po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy(70) alebo presnejšie, päť rokov po nadobudnutí jej platnosti(71), t. j. primárneho práva tak, ako platí v súčasnosti, získal Súdny dvor plnú právomoc v súvislosti s výkladom rámcového rozhodnutia. Ako je dobre známe, táto zmluva odstránila štruktúru troch pilierov a konštitucionalizovala(72) – v tom zmysle, že v tejto oblasti sa uplatňujú základné, nadnárodné zásady, ako napríklad riadny legislatívny postup(73) a plná právomoc Súdneho dvora(74) – oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.
77. Súhrnne je možné konštatovať, že otázka nedostatku právomoci Súdneho dvora po 29. marci 2019 nepredstavuje prekážku odovzdania RO do UK.
Záverečné poznámky
78. Z vyššie uvedeného posúdenia vyplýva, že výkon EZ z UK na základe rámcového rozhodnutia by mal pokračovať rovnako, ako keby UK, v súlade s článkom 50 Zmluvy o EÚ, neoznámilo Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z EÚ. Predmetný prípad teda nie je o možnej komplikovanosti prechodného alebo vykonávacieho obdobia jednoducho preto, lebo v súčasnom práve (ešte) neexistuje také obdobie. Bohaté skúsenosti EÚ v oblasti prechodných období, ktoré v mnohých formách(75) nie sú právu Únie neznáme(76), nemožno v tejto chvíli využiť.(77)
79. Z hľadiska práva Únie je Brexit terra incognita.(78) O opatreniach, ktoré sa majú zaviesť medzi EÚ a UK po 29. marci 2019, sa veľa nevie, ani všeobecne, ani pokiaľ ide o systém EZ.(79) Isté je, že po vystúpení z EÚ bude v určitom okamihu príliv ustupovať. Právo Únie bude plynúť po riekach a mimo ústia riek.(80)
80. Pokiaľ však ide o predmetný prípad, je potrebné postupovať ako obvykle.
81. Treba tiež dodať, že Cour de cassation (Francúzsko) v rozhodnutí z 2. mája 2018 nevidel dôvod na prerušenie konania až do odpovede Súdneho dvora na (ďalší) návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa dôsledkov Brexitu na rámcové rozhodnutie.(81)
82. Nevidím preto žiadny dôvod, pre ktorý by vnútroštátny súd mal akýmkoľvek spôsobom zmeniť svoje právne posúdenie z dôvodu oznámenia UK o vystúpení z 29. marca 2017.
Návrh
83. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené High Court (Vyšší súd, Írsko) takto:
V situácii, keď členský štát 1. v súlade s článkom 50 ods. 2 ZEÚ oznámil Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z Európskej únie a 2. v súlade s príslušnými ustanoveniami rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV), ktoré bolo zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, vydal európsky zatykač (EZ) s cieľom odovzdania vyžiadanej osoby zo strany iného členského štátu, právne posúdenie vykonané súdnymi orgánmi tohto iného členského štátu pri vykonávaní európskeho zatykača sa na základe vyššie uvedeného oznámenia o vystúpení nemení.