Práva spotrebiteľa

Ochrana spotrebiteľa

Ochrana spotrebiteľa na základe práva EÚ zahŕňa širokú škálu oblastí, ktorých cieľom je zabezpečiť spravodlivé, transparentné a bezpečné transakcie medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi. Súdny dvor prostredníctvom svojej judikatúry objasnil, ako by sa malo spotrebiteľské právo EÚ chápať, vykonávať a jednotne uplatňovať vo všetkých členských štátoch. Kľúčovými otázkami sú okrem iného tieto otázky:

• Ako EÚ zabezpečuje, aby označovanie výrobkov poskytovalo spotrebiteľom presné a nezavádzajúce informácie?
• Aké druhy obchodných praktík sú zakázané podľa práva EÚ na ochranu spotrebiteľov pred zavádzajúcim alebo agresívnym správaním?
• Ako právo EÚ chráni spotrebiteľov, keď sú výrobky vadné alebo „v rozpore“ s kúpnou zmluvou?
• Akým spôsobom právo EÚ chráni spotrebiteľov pred nekalými zmluvnými podmienkami, osobitne v prípadoch týkajúcich sa úverov v cudzej mene a kurzových rizík?

Požiadavky na označovanie

Jasné a presné označovanie výrobkov je základom ochrany spotrebiteľa v EÚ. Spotrebitelia by mali byť primerane informovaní o zložkách potravín a nápojov, ktoré nakupujú, aby mohli prijímať informované rozhodnutia o tom, čo konzumujú.

V roku 2014 sa nemecký súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či označenie potravín môže byť zavádzajúce v prípade, že hoci je zoznam zložiek pravdivý, vyvoláva nepravdivý dojem. Spoločnosť Teekanne predávala ovocný čaj, na ktorého obale boli obrázky malín a vanilkových kvetov spolu s opismi ako „prírodné arómy“ a „malinovo‑vanilková chuť“. V skutočnosti tento čaj neobsahoval žiadne skutočné zložky malín či vanilky. Súdny dvor rozhodol, že označenie výrobku môže byť zavádzajúce vtedy, ak evokuje prítomnosť zložiek, ktoré výrobok v skutočnosti neobsahuje, a to aj v prípade, že je zoznam zložiek správny a úplný. Spotrebitelia majú právo na správne, neutrálne a objektívne informácie, ktoré nie sú zavádzajúce (C‑195/14 Teekanne).

V tom istom roku francúzsky súd požiadal Súdny dvor o usmernenie vo veci týkajúcej sa obsahu sodíka v balenej minerálnej vode. V roku 2009 francúzske orgány nariadili spoločnosti Neptune Distribution, ktorá je predajcom bublinkových minerálnych vôd Saint‑Yorre a Vichy Célestins, aby odstránila tvrdenia o nízkom obsahu soli alebo sodíka v týchto vodách, akými sú aj údaje o tom, že obsah soli je „nižší ako v litri mlieka“. Francúzsky súd sa Súdneho dvora pýtal, či sa má obsah sodíka počítať len na základe kuchynskej soli (chlorid sodný), alebo má zahŕňať všetky formy sodíka, akým je aj hydrogénuhličitan sodný. Súdny dvor rozhodol, že na obale balenej vody musia byť uvedené všetky formy sodíka – kuchynská soľ aj hydrogénuhličitan sodný. Spotrebiteľ by mohol byť uvedený do omylu, ak by minerálna voda bola označená ako voda s nízkym obsahom soli, ale v skutočnosti by obsahovala vysoké množstvo hydrogénuhličitanu sodného (C‑157/14 Neptune Distribution).

Agresívne a zavádzajúce obchodné praktiky

Právo EÚ zakazuje nekalé, zavádzajúce a agresívne obchodné praktiky, ktoré sú spôsobilé narušiť ekonomické správanie spotrebiteľov. Medzi tieto praktiky môže patriť falošná reklama, skryté poplatky a klamlivé predajné taktiky, ktoré môžu viesť spotrebiteľov k rozhodnutiam, ktoré by inak neurobili.

V roku 2011 sa britský súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či právo EÚ umožňuje obchodníkom účtovať spotrebiteľom akýkoľvek, hoci aj malý poplatok za to, že sa prihlásia o výhru, o ktorej im bolo oznámené, že ju získali. Päť britských spoločností posielalo propagačné materiály informujúce príjemcov o tom, že získali výhru, no vyžadovali od nich, aby s cieľom prihlásiť sa o výhru zatelefonovali na čísla so zvýšenou sadzbou za hovor a poslali SMS správy. Spoločnosti vyžadovali aj to, aby príjemcovia zaplatili ďalšie poplatky na to, aby svoju výhru mohli využiť: napríklad sa v rámci niektorých propagačných akcií ponúkali plavby po Stredozemnom mori, ale výhercovia si museli zaplatiť aj poistenie, príplatok za kajutu vyššej triedy, jedlo, nápoje a prístavné poplatky. Súdny dvor uviedol, že agresívne praktiky obchodníkov, ktorí uvádzajú spotrebiteľov do omylu v tom, že získali výhru, pričom v skutočnosti od nich vyžadujú, aby s cieľom prihlásiť sa o ňu zaplatili určitý poplatok, sú zakázané. Platí to aj v prípade, že je poplatok v porovnaní s hodnotou výhry minimálny alebo že z neho obchodník nemá priamy prospech (C‑428/11 Purely Creative).

V roku 2015 nemecký súd predložil Súdnemu dvoru vec týkajúcu sa spoločnosti Comtech, ktorá používala špeciálne telefónne číslo s predvoľbou 0180 na popredajný servis. Hoci sa predvoľba 0180 zvyčajne používa pre podporné služby a uplatňuje sa na ňu vnútroštátna sadzba, volania na toto číslo boli drahšie ako na štandardné číslo pevnej linky alebo mobilného telefónu. Nemecká skupina na ochranu spotrebiteľov napadla tento postup ako nekalú obchodnú praktiku. Súdny dvor rozhodol, že cena volaní na číslo popredajného servisu nesmie prekročiť cenu za štandardný hovor. Účtovanie vyšších sadzieb by mohlo spotrebiteľov odrádzať od využívania telefónnych liniek na účely získania informácií alebo uplatnenia si spotrebiteľských práv, čo by predstavovalo nekalú obchodnú praktiku (C‑568/15 Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs Frankfurt am Main).

O dva roky neskôr predložil taliansky súd Súdnemu dvoru vec týkajúcu sa „zotrvačného predaja“, ktorý spočíva v tom, že sa vyžaduje platba za také výrobky alebo služby dodané spotrebiteľovi, o ktoré spotrebiteľ v skutočnosti nepožiadal. Daná vec sa týkala spoločností Wind Tre a Vodafone Italia, ktoré predávali SIM karty s predinštalovanými a vopred aktivovanými službami internetu a hlasovej pošty, pričom za ne používateľom účtovali poplatky, pokiaľ títo výslovne nepožiadali o deaktiváciu uvedených služieb. Spotrebitelia neboli o týchto poplatkoch dostatočne informovaní a služba internetu mohla dokonca viesť k pripojeniam bez vedomia používateľa v dôsledku „always‑on“ aplikácií. Súdny dvor uviedol, že tento postup predstavuje „zotrvačný predaj“ a nekalú a agresívnu obchodnú praktiku. Spotrebitelia nemôžu „slobodne akceptovať“ tieto služby, ak neboli informovaní o ich cene alebo o tom, že boli vopred aktivované a predinštalované na SIM karte (C‑54/17, C‑55/17 Wind Tre).

Vadné výrobky

Podľa práva EÚ musia všetky výrobky spĺňať špecifikácie uvedené v kúpnej zmluve. To znamená, že výrobky musia byť v súlade s požadovaným opisom, kvalitou, funkčnosťou a účelom. Okrem toho musia byť uspôsobené na ich bežné používanie, musia sa zhodovať so všetkými zobrazenými vzorkami alebo modelmi, obsahovať všetko potrebné príslušenstvo a spĺňať primerané očakávania spotrebiteľov.

V roku 2013 holandský súd požiadal Súdny dvor o usmernenie vo veci, ktorú iniciovala pani Faberová. V septembri 2008 došlo k vzniku požiaru na aute pani Faberovej, kúpenom ako jazdené vozidlo, a k jeho úplnému zničeniu, a to štyri mesiace po jeho kúpe. Pani Faberová tvrdila, že zodpovednosť nesie autoservis, v ktorom auto kúpila. Autoservis sa však proti tomu, že by niesol zodpovednosť, ohradil a keďže vozidlo už bolo zošrotované, nebolo už možné vykonať znalecké preskúmanie. Súdny dvor rozhodol, že akákoľvek vada výrobku, ktorá sa prejaví do šiestich mesiacov od dodania, sa považuje za vadu, ktorá existovala v čase dodania výrobku. Spotrebiteľ síce musí preukázať, že vada existovala a že sa prejavila do šiestich mesiacov, nemusí však dokazovať príčinu vady ani jej pôvod (C‑497/13 Froukje Faber).

Niekoľko rokov predtým sa nemecký súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či právo EÚ umožňuje predajcom účtovať spotrebiteľom poplatok ako náhradu za používanie vadných výrobkov v období pred ich výmenou. V danom prípade nemecká spotrebiteľka vrátila vadný sporák spoločnosti Quelle, ktorá je obchodom predávajúcim tovar pre domácnosť, pričom táto jej pôvodný spotrebič vymenila za nový, no za používanie pôvodného spotrebiča jej vyúčtovala 69,97 eura. Súdny dvor uviedol, že od spotrebiteľov nemožno vyžadovať, aby predávajúcim zaplatili poplatok ako náhradu za používanie vadných výrobkov v období pred ich výmenou. Predávajúci sú zodpovední za vady výrobku, a preto musia znášať dôsledky (C‑404/06 Quelle).

O tri roky neskôr sa dva nemecké súdy obrátili na Súdny dvor s otázkou, či právo EÚ vyžaduje, aby predajcovia hradili náklady na odstránenie vadných výrobkov a na inštaláciu nových výrobkov v rámci ich výmeny. V prvom prípade si pán Wittmer kúpil leštené podlahové dlaždice, no po ich pokládke zistil vady, ktoré si vyžadovali úplnú výmenu týchto dlaždíc, čo stálo viac ako štvornásobok pôvodnej ceny. V druhom prípade si pani Putzová kúpila umývačku riadu, ktorá sa ukázala ako vadná. S predávajúcim sa dohodla, že túto umývačku riadu možno vymeniť, ale požadovala, aby predávajúci buď sám odstránil vadný spotrebič a v rámci výmeny nainštaloval nový, alebo aby znášal náklady na odstránenie a inštaláciu nového spotrebiča. Súdny dvor dal za pravdu pani Putzovej. Súdny dvor však poznamenal, že náhrada nákladov na odstránenie a inštaláciu nového spotrebiča môže byť obmedzená v závislosti od hodnoty výrobku, ktorý nemá vady, a od rozsahu existujúcich vád (C‑65/09 a C‑87/09 Gebr. Weber a Putz).

Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách

Právo EÚ stanovuje, že spotrebitelia nie sú viazaní nekalými podmienkami v zmluvách uzatvorených s predajcami alebo dodávateľmi. Cieľom tejto zásady stanovenej v smernici o nekalých zmluvných podmienkach je chrániť spotrebiteľov pred nerovnováhou v právach a povinnostiach, ktorá môže vzniknúť vo formulárových zmluvách, ktorých podmienky nie sú individuálne dohodnuté. Súdny dvor rozhodoval v mnohých veciach v tejto oblasti.

V celom rade vecí bol Súdny dvor požiadaný o to, aby vysvetlil, či vnútroštátne súdy musia z vlastnej iniciatívy skúmať, či zmluvná podmienka môže byť nekalá.

V jednej veci bola maďarská spotrebiteľka, pani Sustikné Győrfi, viazaná doložkou v zmluve o poskytovaní mobilných telefónnych služieb, ktorá ako súd príslušný na prejednanie akéhokoľvek sporu týkajúceho sa tejto zmluvy určovala jeden konkrétny maďarský súd. Tento súd sa nachádzal 275 km od jej bydliska, pričom možnosti dopraviť sa na dané miesto verejnou dopravou boli obmedzené. V spore, ktorý bol uvedenému súdu následne predložený, sa tento súd zamýšľal nad tým, či je táto podmienka nekalá. Súdny dvor vyhlásil, že vnútroštátne súdy musia z vlastnej iniciatívy skúmať, či sú zmluvné podmienky nekalé, a to aj v prípade, že spotrebiteľ túto otázku nevznesie (C‑243/08 Pannon GSM).

V neskoršej veci Súdny dvor spresnil, že táto povinnosť sa vzťahuje aj na konkurzné konanie. Táto vec mala pôvod v tom, že český manželský pár bol vyzvaný na splatenie spotrebiteľského úveru v plnej výške spolu s vysokými pokutami za neoznámenie toho, že došlo k zabaveniu ich majetku. Súdny dvor tiež uviedol, že vnútroštátne súdy musia zabezpečiť, aby informácie obsiahnuté v zmluvách o spotrebiteľskom úvere boli poskytnuté zrozumiteľne a stručne (C‑377/14 Radlinger a Radlingerová).

V tretej veci Súdny dvor túto povinnosť preskúmať všetky zmluvné podmienky, aj keď ich spotrebiteľ nenapadol, ďalej spresnil. Došlo k tomu v rámci maďarskej veci, v ktorej spotrebiteľka pani Lintnerová napadla ustanovenie v zmluve o úvere, ktoré umožňovalo banke jednostranne meniť zmluvu, no nenapadla ďalšie aspekty, ktoré by sa tiež mohli považovať za nekalé (C‑511/17 Lintner/UniCredit Bank Hungary).

Súdny dvor však objasnil aj hranice danej úlohy vnútroštátnych súdov. Španielsky súd znížil výšku úrokov z omeškania pri úvere na kúpu auta, a to z 29 % na 19 %. V odpovedi na otázku súdu vyššieho stupňa, ktorý rozhodoval o odvolaní, Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne súdy nemôžu zmeniť obsah nekalej podmienky v zmluve – musia túto nekalú podmienku len zrušiť (C‑618/10 Banco Español de Crédito).

Príklady nekalých podmienok

V roku 2022 sa poľský súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či sú náklady na bezúročný úver nekalé, ak sú v porovnaní s poskytnutou službou neprimerane vysoké. Traja poľskí spotrebitelia uzavreli zmluvy o úvere, ktoré zahŕňali značné dodatočné náklady a poplatky, pričom niektoré z nich si vyžadovali platby v hotovosti, ktoré sa mali uskutočniť u spotrebiteľa doma. Súdny dvor rozhodol, že zmluvná podmienka je nekalá, ak vytvára výraznú nerovnováhu v právach strán v neprospech spotrebiteľa, napríklad ak sú náklady – iné než náklady spočívajúce v úrokoch – zjavne neprimerané výške pôžičky alebo poskytnutej služby (C‑321/22 Provident Polska).

O rok neskôr lotyšský súd požiadal o usmernenie vo veci týkajúcej sa zmluvy uzavretej na 15 rokov medzi mladým basketbalovým hráčom a spoločnosťou poskytujúcou služby kariérneho rozvoja. Zmluva sa týkala rôznych služieb vrátane tréningu, zdravotnej starostlivosti a marketingu za protihodnotu v podobe 10 % čistého príjmu hráča z profesionálnej športovej činnosti. Keďže sa hráč stal úspešným, jeho zárobok presiahol 16 miliónov eur, na základe čoho sa malo uvedenej spoločnosti vyplatiť viac než 1,6 milióna eur. Zákonnosť tohto dlhodobého a potenciálne zaťažujúceho záväzku bola napadnutá z hľadiska práva EÚ. Súdny dvor rozhodol, že takéto podmienky možno považovať za nekalé. Povinnosť posúdiť ich zákonnosť mal za úlohu vnútroštátny súd, pričom mal vziať do úvahy jasnosť a zrozumiteľnosť zmluvných podmienok. Zmluvné podmienky musia byť tiež transparentné: spotrebiteľovi sa musia poskytnúť informácie dostatočné na to, aby mohol posúdiť finančné dôsledky záväzku (C‑365/23 Arce).

Úvery v cudzích menách

Súdny dvor rozhodoval aj vo viacerých veciach týkajúcich sa úverov poskytnutých v cudzích menách, pričom skúmal, či sú podmienky týchto úverov – predovšetkým pokiaľ ide o kurzové riziká – pre spotrebiteľov spravodlivé a zrozumiteľné. Súdny dvor sa zaoberal mnohými vecami, v ktorých si spotrebitelia vzali úver v cudzej mene a po zmene výmenného kurzu museli platiť oveľa vyššie splátky.

Súdny dvor konštatoval, že pri poskytnutí úveru v cudzej mene musia banky poskytnúť dostatočné informácie na to, aby spotrebitelia mohli prijať obozretné a informované rozhodnutia. Spotrebitelia musia byť schopní plne pochopiť a posúdiť finančné dôsledky takýchto zmluvných podmienok (C‑186/16 Andriciuc a i.). Súdny dvor sa k uvedenému vyjadril obšírnejšie v ďalšej veci, v ktorej uviedol, že zmluvná podmienka týkajúca sa kurzového rizika musí byť pre spotrebiteľa zrozumiteľná, a to tak pokiaľ ide o jej znenie, ako aj skutočný dopad (C‑51/17 OTP Bank a OTP Faktoring).

Súdny dvor tiež objasnil, že ak si spotrebiteľ vezme úver v cudzej mene a nevie, že podmienka v zmluve je nekalá, nemôže sa na neho vzťahovať žiadna premlčacia lehota, pokiaľ ide o vrátenie súm zaplatených na základe tejto zmluvnej podmienky. Súdny dvor tiež uviedol, že informácie poskytnuté zo strany veriteľa, týkajúce sa kurzového rizika, nie sú transparentné, ak sa v nich predpokladá, že výmenný kurz zostane stabilný počas celej doby trvania úveru (C‑609/19, C‑776/19, C‑782/19 BNP Paribas Personal Finance).

Ochrana spotrebiteľa pri nakupovaní cez internet

V digitálnom veku sa nakupovanie cez internet stalo neoddeliteľnou súčasťou každodenného života, čím došlo k zmene spôsobu, akým spotrebitelia nakupujú tovar a služby. Rozmach nakupovania cez internet v digitálnom veku pritom spôsobil revolúciu v maloobchode, zároveň však so sebou priniesol aj unikátne výzvy a riziká pre spotrebiteľov. Súdny dvor sa zaoberal mnohými spormi týkajúcimi sa práv spotrebiteľa pri nakupovaní cez internet. Kľúčovými otázkami sú okrem iného tieto otázky:

• Aké sú výnimky zo spotrebiteľovho „práva na odstúpenie od zmluvy“ pri nakupovaní cez internet?
• Ako by mali byť označené tlačidlá na zadanie objednávky, tak aby spotrebitelia boli informovaní o tom, že majú „povinnosť uhradiť platbu“?

Právo na odstúpenie od zmluvy

„Právo na odstúpenie od zmluvy“ je vaše právo ako spotrebiteľa zmeniť názor na niečo, čo ste si zakúpili „na diaľku“. Toto právo, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať na nákupy prostredníctvom katalógov a zásielkový predaj, sa v súčasnosti rovnako vzťahuje aj na nákupy cez internet a je základným aspektom nakupovania cez internet. Podľa práva EÚ majú spotrebitelia na uplatnenie svojho práva na odstúpenie od zmluvy najmenej 14 dní odo dňa doručenia nákupu. Bez toho, aby ste museli uviesť akýkoľvek dôvod, môžete svoj nákup vrátiť a bude vám vrátená plná kúpna cena.

Vrátenie nákladov na doručenie

V roku 2008 sa objavila otázka, či má zákazník nárok na vrátenie nielen ceny výrobku, ale aj nákladov na doručenie. Vec bola iniciovaná nemeckým združením spotrebiteľov proti zásielkovej spoločnosti Heinrich Heine. Spoločnosť Heine si účtovala štandardnú sadzbu 4,95 eura za doručenie. V prípade vrátenia výrobkov táto suma nebola vrátená. Súdny dvor uviedol, že uvedené by spotrebiteľov odrádzalo od využívania práva na odstúpenie od zmluvy. Náklady na doručenie bolo preto potrebné vrátiť. Súdny dvor však uviedol, že od spotrebiteľa možno požadovať, aby zaplatil náklady na vrátenie výrobku. Umožní sa tým vyvážené rozdelenie nákladov medzi spotrebiteľa a predajcu (C‑511/08 Heinrich Heine).

Vrátenie výrobku po dlhšom čase

V roku 2007 sa nemecký súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či musí spotrebiteľ zaplatiť predávajúcemu náhradu za používanie výrobkov v období pred jeho vrátením. Pani Messnerová si kúpila použitý notebook cez internet, no po ôsmich mesiacoch sa rozhodla ho vrátiť. Bolo to síce po uplynutí bežnej lehoty na odstúpenie od zmluvy, no pani Messnerovej nebolo poskytnuté účinné oznámenie o začiatku plynutia tejto lehoty, tak ako to vyžaduje nemecké právo. Predajca tvrdil, že pani Messnerová im v každom prípade musí zaplatiť náhradu za osemmesačné obdobie, počas ktorého notebook používala, a poukázal na to, že prenájom podobného počítača na obdobie ôsmich mesiacov by stál určitú sumu peňazí. Súdny dvor rozhodol, že spotrebitelia, ktorí využijú svoje právo na odstúpenie od zmluvy, nemajú povinnosť zaplatiť za používanie tovaru, okrem prípadu, že ho použili neprimeraným spôsobom, napríklad v rozpore so zásadou dobrej viery. Toto právo umožňuje spotrebiteľom prehliadnuť si a vyskúšať výrobky bez obáv z finančnej sankcie (C‑489/07 Pia Messner).

Stav vrátených výrobkov

Objavili sa aj otázky týkajúce sa toho, v akom stave musia byť výrobky pri ich vrátení, najmä pokiaľ ide o hygienu.

V roku 2017 požiadal nemecký súd Súdny dvor o usmernenie vo veci týkajúcej sa vrátenia matraca, z ktorého zákazník pred vrátením odstránil ochrannú fóliu pokrývajúcu tento matrac. Súdny dvor rozhodol, že odstránenie ochrannej fólie nemôže brániť spotrebiteľovi v uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy pri nákupe cez internet. Poznamenal, že matrac bolo možné vyčistiť alebo vydezinfikovať, podobne ako to robia maloobchodní predajcovia oblečenia s vrátenými výrobkami, aby sa tovar mohol následne znova predať (C‑681/17 slewo).

Vstupenky na podujatia

Právo na odstúpenie od zmluvy však má svoje obmedzenia. Právo EÚ výslovne stanovuje, že zákazníci nemôžu odstúpiť od nákupu vstupeniek na voľnočasové aktivity viazané na konkrétne dátumy. Cieľom je chrániť organizátorov podujatí pred prípadmi zrušenia účasti na podujatí na poslednú chvíľu, v dôsledku čoho by mohlo byť ťažké vstupenky znova predať. V rozhodnutí z roku 2022 Súdny dvor potvrdil, že toto obmedzenie sa vzťahuje aj na vstupenky predávané sprostredkovateľmi, akými sú napríklad agentúry zabezpečujúce predaj vstupeniek (C‑96/21 CTS Eventim).

Tlačidlá na zadanie objednávky cez internet

Podľa práva EÚ musíte pri nákupe cez internet výslovne potvrdiť, že ste si vedomí toho, že zadanie objednávky znamená „povinnosť uhradiť platbu“. Týmto potvrdením môže byť napríklad stlačenie „tlačidla na zadanie objednávky“ na webovej stránke.

V roku 2021 nemecký súd požiadal Súdny dvor o usmernenie v spore týkajúcom sa spotrebiteľa, ktorý klikol na tlačidlo označené ako „dokončiť rezerváciu“ na webovej stránke hotelovej rezervácie. Súdny dvor uviedol, že predtým, ako spotrebiteľ zadá objednávku cez internet, musí ho obchodník informovať o akejkoľvek povinnosti uhradiť platbu. Hoci nemusia byť použité presne tieto isté slová, tlačidlo na zadanie objednávky musí byť jasne označené a musí byť pri ňom uvedené, že spotrebiteľovi po kliknutí naň vznikne povinnosť uhradiť platbu (C‑249/21 Fuhrmann‑2).

Záver

Tieto rozsudky spoločne svedčia o odhodlaní Súdneho dvora chrániť práva spotrebiteľa tak na tradičných trhoch, ako aj v rýchlo sa rozvíjajúcom svete elektronického obchodu. Od označovania výrobkov, cez nekalé zmluvné podmienky, až po právo na odstúpenie od zmluvy a reguláciu tlačidiel na zadanie objednávky, Súdny dvor neprestajne prispôsobuje svoje rozhodnutia s cieľom zabezpečiť, aby ochrana spotrebiteľa bola nepretržite silná a náležitá.