Kľúčové veci rozhodované Súdnym dvorom

Základy práva EÚ

Van Gend en Loos

Súdny dvor vydal svoj snáď najznámejší rozsudok vo veci nazvanej Van Gend en Loos (1963).

Holandský súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či samotné vnútroštátne súdy môžu uplatňovať právny predpis EÚ, ktorý zakazuje krajinám zvyšovať colné sadzby na obchod v rámci EÚ. Holandské orgány zvýšili clá na určité chemikálie. Dopravná spoločnosť Van Gend en Loos bola pri dovoze chemikálií z Nemecka do Holandska vyzvaná na zaplatenie týchto vyšších sadzieb, a preto sa obrátila so žalobou na vnútroštátny súd. Súdny dvor súhlasil s tým, že vnútroštátny súd musí uplatňovať právo EÚ. Takto bola vytvorená doktrína „priameho účinku“. Znamená to, že jednotlivci sa môžu v sporoch pred vnútroštátnymi súdmi priamo odvolávať na určité predpisy práva EÚ.

Costa/ENEL

O rok neskôr, vo veci Costa/ENEL (1964), Súdny dvor stanovil ďalšiu dôležitú zásadu.

Taliansky súd požiadal Súdny dvor o usmernenie vo veci rozporu medzi právom EÚ a následne vydaným talianskym zákonom o znárodnení energetickej spoločnosti. Súdny dvor rozhodol, že v prípade rozporu je právo EÚ „nadradené“ a že vnútroštátne právo musí byť zrušené. Toto sa nazýva doktrína „nadradenosti“ alebo „prednosti“ práva EÚ.

Doktríny priameho účinku a nadradenosti sú spoločnými základnými stavebnými prvkami práva EÚ.

Francovich

V nasledujúcich rokoch Súdny dvor naďalej formoval dôležité zásady práva EÚ. Vo veci Andrea Francovich a i./Talianska republika (1991) zaviedol Súdny dvor zásadu „zodpovednosti štátu“.

Skupina talianskych zamestnancov prišla o svoju mzdu, keď ich zamestnávateľ skrachoval. Bola prijatá smernica EÚ, ktorej cieľom bolo chrániť zamestnancov v takejto situácii. Taliansko však túto smernicu neprebralo do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Zamestnanci sa sťažovali, že boli poškodení z dôvodu toho, že si Taliansko nesplnilo svoje povinnosti. Súdny dvor uviedol, že jednotlivci môžu žalovať krajinu EÚ za škodu spôsobenú nedodržaním práva EÚ.

Voľný pohyb tovaru

Dassonville

Súdny dvor zohral kľúčovú úlohu aj pri formovaní voľného pohybu tovaru v rámci EÚ. Vo veci Procureur du Roi/Benoît a Gustave Dassonville (1974) zakotvil Súdny dvor to, čo sa stalo známym ako „formulácia vo veci Dassonville“.

Pravidlá EÚ zakazujú členským štátom stanovovať obmedzenia na dovoz do svojej krajiny z iných krajín EÚ. Dané pravidlá tiež zakazujú akékoľvek vnútroštátne predpisy s „rovnocenným účinkom“ ako takéto obmedzenie. V tejto veci Belgicko požadovalo osvedčenia o pôvode škótskej whisky. Gustave Dassonville, veľkoobchodník vo Francúzsku, a jeho syn Benoît, ktorý riadil pobočku podniku v Belgicku, nakupovali fľaše whisky „Johnnie Walker“ a „Vat 69“ vo Francúzsku na účely ich predaja v Belgicku. Keďže vo Francúzsku sa takéto osvedčenie nevyžadovalo, nevedeli ho poskytnúť. V Belgicku sa proti nim následne viedlo trestné stíhanie.

Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne predpisy, ktoré priamo alebo nepriamo obmedzujú obchod v EÚ, majú rovnocenný účinok ako obmedzenia dovozu.

Cassis de Dijon

Argumentácia uplatnená vo veci Dassonville bola ďalej rozvinutá vo veci Rewe‑Zentral AG/Bundesmonopolverwaltung für Branntwein (1979), známej aj ako Cassis de Dijon.

Nemecko odmietlo povoliť dovoz likéru „Cassis de Dijon“ z Francúzska a jeho predaj v Nemecku, pretože nespĺňal nemecké normy pre obsah alkoholu. Na to, aby sa nápoj mohol predávať ako likér v Nemecku, musel mať obsah alkoholu viac ako 25 %. Cassis de Dijon obsahoval len 16 % alkoholu. Nemecký supermarket Rewe‑Zentral napadol toto pravidlo na vnútroštátnom súde, ktorý sa následne obrátil na Súdny dvor s otázkami. Súdny dvor uviedol, že každý výrobok, ktorý je legálne vyrobený a predávaný v jednej krajine EÚ, musí byť povolený na trhu ostatných krajín EÚ. Nazýva sa to zásada „vzájomného uznávania“.

Voľný pohyb osôb

Grzelczyk

Okrem uznania voľného pohybu tovaru Súdny dvor potvrdil aj voľný pohyb osôb v rámci EÚ, napríklad vo veci Rudy Grzelczyk/Centre Public d'Aide Sociale d’Ottignies‑Louvain‑la‑Neuve (2001).

Francúzsky študent žijúci v Belgicku sa prvé tri roky štúdia živil sám a vo štvrtom ročníku požiadal o príspevok na minimálny príjem. Príspevok mu však nebol priznaný z dôvodu, že je cudzím štátnym príslušníkom. Súdny dvor dospel k záveru, že to predstavovalo nespravodlivé zaobchádzanie, keďže občianstvo EÚ priznáva ľuďom právo na rovnaké zaobchádzanie pred zákonom bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť.

Ruiz Zambrano

O desať rokov neskôr, vo veci Ruiz Zambrano (2011), Súdny dvor rozšíril koncept občianstva EÚ.

Táto vec sa týkala dvoch detí narodených v Belgicku s belgickým občianstvom. Ich rodičia mali kolumbijskú štátnu príslušnosť. Rodičom hrozilo vyhostenie, čo by malo za následok aj to, že deti by museli opustiť územie EÚ. Súdny dvor rozhodol, že krajiny EÚ by mali udeliť povolenie na pobyt a pracovné povolenie rodičom z tretích krajín, ktorých maloleté a finančne závislé deti majú štátnu príslušnosť danej krajiny. Ak by sa im tieto práva odopreli, ich deti by nemohli v plnej miere využívať svoje práva ako občanov EÚ. Táto vec posilnila ideu, že na základe občianstva EÚ sa určité práva vzťahujú nielen na daného jednotlivca, ale aj na jeho rodinných príslušníkov.

Individuálne práva

Internationale Handelsgesellschaft

Súdny dvor sa zaoberal otázkou ochrany individuálnych práv v rozsudku Internationale Handelsgesellschaft (1970).

Nemecká spoločnosť Internationale Handelsgesellschaft napadla systém EÚ pre udeľovanie licencií na vývoz poľnohospodárskych výrobkov. Argumentovala tým, že systém licencií bráni jej právu slobodne podnikať, ktoré zaručuje nemecký základný zákon.

Nemecký súd, ktorý žalobu prejednával, položil Súdnemu dvoru otázku, či je EÚ povinná dodržiavať určité štandardy ľudských práv. Sudcovia dospeli k záveru, že dodržiavanie základných práv je podstatnou súčasťou všeobecných zásad práva EÚ, pričom úlohou Súdneho dvora je dbať na ich rešpektovanie.

Defrenne

Táto zásada bola ďalej rozvinutá vo veci Defrenne/SABENA (1976).

Letuška, pani Defrenne, sa súdila so svojím bývalým zamestnávateľom, belgickou leteckou spoločnosťou SABENA, pričom sa domáhala vzniknutej náhrady škody, pokiaľ ide o mzdu a ďalšie nároky, v dôsledku nerovnakého odmeňovania ženských a mužských členov posádky lietadla vykonávajúcich rovnaké úlohy. Súdny dvor rozhodol, že na zásadu rovnakého odmeňovania mužov a žien sa možno odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi vo veciach medzi jednotlivcami a ich zamestnávateľmi. Pani Defrenne mohla využiť právo EÚ vo svojej veci proti jej zamestnávateľovi, ktorý je leteckou spoločnosťou, pred vnútroštátnym súdom s cieľom zabezpečiť rodovú rovnosť na pracovisku.

Záver

Tieto dôležité rozhodnutia Súdneho dvora výrazne ovplyvnili vývoj práva EÚ a ochranu práv občanov. Sú prejavom záväzku EÚ v oblasti spravodlivosti, rovnosti a právneho štátu, pričom formujú právne prostredie pre všetky členské štáty a ich občanov.