Šport
Súdny dvor Európskej únie zohral v priebehu rokov kľúčovú úlohu pri formovaní právneho prostredia v oblasti športu. Rozhodoval o takých otázkach, akými sú voľný pohyb športovcov, právo hospodárskej súťaže a vysielanie športových podujatí. Prostredníctvom prelomových vecí vrátane veci Bosman Súdny dvor ovplyvnil spôsob organizácie športu, zaobchádzania so športovcami a to, ako môžeme sledovať športové podujatia v celej Európe.
Úvod
Šport v Európe je často cezhraničnou činnosťou, pričom na prestupe športovcov, organizovaní súťaží a vysielaní športových podujatí sa často podieľa viacero krajín. Súdny dvor pri viacerých príležitostiach objasnil, ako sa právo EÚ uplatňuje na rôzne aspekty športu. Kľúčovými otázkami sú okrem iného tieto otázky:
- Aké sú práva športovcov ako pracovníkov, pokiaľ ide o ich slobodu pohybu?
- Sú právomoci športových federácií – predovšetkým ich právomoc schvaľovať organizáciu všetkých medzinárodných súťaží – v rozpore s právom EÚ v oblasti hospodárskej súťaže?
- Môžu byť výhradné vysielacie práva obmedzené s cieľom zabezpečiť to, aby verejnosť mohla sledovať významné športové podujatia v bezplatnej televízii?
Voľný pohyb športovcov
Azda jednou z najznámejších súdnych vecí všetkých čias je vec Bosman. Názov „Bosman“ sa dostal do všeobecného športového slovníka a vytvoril tak celú novú kategóriu prestupov medzi futbalovými klubmi. Za touto vecou a zásadami, ktoré sa v nej stanovili, sa skrýva skutočný ľudský príbeh.
Jean‑Marc Bosman bol futbalistom belgického klubu RFC Liège. Keď mu v roku 1990 skončila zmluva, chcel zmeniť tím a prestúpiť do francúzskeho klubu Dunkerque. Prestup však bola zablokovaný, pretože Dunkerque nechcel zaplatiť poplatok, ktorý požadoval Liège. Pán Bosman bol klubom Liège suspendovaný a dostal sa aj na čiernu listinu všetkých európskych klubov, ktoré by ho mohli zamestnať, čím sa stal nielen nezamestnaným, ale aj nezamestnateľným.
Belgický súd predložil túto vec Súdnemu dvoru, ktorý rozhodol, že pravidlá týkajúce sa prestupových poplatkov obmedzujú voľný pohyb hráčov, ktorí chcú hrať v inom členskom štáte, a to tým, že im bránia v odchode z ich bývalých klubov alebo ich od tohto odchodu odrádzajú, a to aj po skončení platnosti ich zmlúv. Súdny dvor tiež uviedol, že futbalové ligy nemôžu stanoviť limity na počet zahraničných hráčov z EÚ, ktorých kluby nasadzujú do zápasov. Rozsudok vo veci Bosman zaviedol éru voľných prestupov, čím sa umožnil väčší pohyb hráčov po EÚ (C‑415/93 Bosman).
Dopad veci Bosman presiahol rámec futbalu a mal vplyv aj na ďalšie športy, ako napríklad na basketbal, hádzanú a kriket. V neskorších veciach Súdny dvor túto zásadu ďalej rozvinul, keď rozhodol, že sa uplatňuje aj na niektorých športovcov nepochádzajúcich z EÚ. Ak športovec pochádza z krajiny, ktorá má dohodu s EÚ obsahujúcu okrem iného pravidlá o voľnom pohybe osôb, vzťahujú sa na neho rovnaké zásady. Medzi tieto veci patrila vec Kolpak (C‑438/00 Deutscher Handballbund), ktorá sa týkala slovenského hádzanára pred tým, ako sa Slovensko stalo členským štátom, a vec Simutenkov, ktorá sa týkala ruského futbalistu hrajúceho v Španielsku (C‑265/03 Simutenkov).
V roku 2008 francúzsky súd požiadal Súdny dvor o usmernenie v súvislosti so zmluvou s tzv. „talentovaným hráčom so sľubnou budúcnosťou“. Olivier Bernard podpísal takúto zmluvu s futbalovým klubom Olympique Lyonnais. Zmluva ho zaväzovala trénovať s klubom a podpísať s ním svoju prvú profesionálnu zmluvu, ak mu ju klub ponúkne. Pán Bernard však namiesto toho po skončení jeho prípravného obdobia podpísal zmluvu s Newcastle United, pričom Olympique Lyonnais za to požadoval finančnú náhradu. Súdny dvor súhlasil s tým, že tieto zmluvy obmedzujú voľný pohyb hráčov. Futbalové kluby však oprávnene môžu požadovať finančnú náhradu za prípravu mladých hráčov, ktorí neskôr podpísali svoju prvú profesionálnu zmluvu s klubom v inom členskom štáte, a to spôsobom súvisiacim so skutočnými nákladmi na prípravu (C‑325/08 Olympique Lyonnais).
V roku 2022 predložil belgický súd Súdnemu dvoru vec týkajúcu sa bývalého profesionálneho futbalistu žijúceho vo Francúzsku, ktorý napadol určité pravidlá FIFA týkajúce sa prestupu hráčov. Tento futbalista tvrdil, že dané pravidlá mu bránili v tom, aby sa zamestnal v belgickom futbalovom klube. V pravidlách sa uvádzalo, že ak hráč predčasne a bez „oprávneného dôvodu“ ukončí zmluvu, hráč aj jeho nový klub musia bývalému klubu zaplatiť odškodnenie. Nový klub tiež mohol čeliť sankciám a ďalším nepriaznivým dôsledkom, akými sú napríklad dočasný zákaz prestupov a prieťahy pri vydávaní medzinárodných prestupových certifikátov. Súdny dvor rozhodol, že pravidlá FIFA sú v rozpore s právom EÚ, pretože bránia voľnému pohybu profesionálnych futbalistov, ktorí si chcú zdokonaľovať svoje schopnosti tým, že pôjdu pracovať do nového klubu (C‑650/22 FIFA).
Športové federácie a právo hospodárskej súťaže
V dvoch veciach, v ktorých Súdny dvor rozhodol koncom roka 2023, bol preskúmaný vzájomný vzťah medzi právom hospodárskej súťaže a reguláciou športu. Právo hospodárskej súťaže zakazuje zneužívanie dominantného postavenia na trhu. Šport je však často riadený jedinou organizáciou, ktorá stanovuje pravidlá a organizuje šport.
Prvá vec sa týkala Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU), ktorá schvaľuje všetky medzinárodné korčuliarske súťaže. ISU má právomoc zakázať športovcom účasť na všetkých súťažiach, ak sa zúčastňujú na neschválených podujatiach (C‑124/21 P International Skating Union/Komisia).
Druhá vec vyplynula z reakcie FIFA a UEFA na Európsku superligu, keď tieto federácie hrozili sankciami všetkým klubom alebo hráčom, ktorí sa tejto superligy zúčastnili (C‑333/21 European Superleague Company).
V obidvoch prípadoch Súdny dvor rozhodol, že tento druh pravidiel je protiprávny. Právomoci FIFA, UEFA a ISU neboli upravené žiadnym regulačným rámcom, ktorý by zabezpečil ich transparentnosť, objektivitu, neexistenciu diskriminácie a primeranosť. V dôsledku toho bránili voľnej hospodárskej súťaži na trhu EÚ. Súdny dvor tiež uviedol, že dané pravidlá poškodzovali hráčov a športovcov tým, že im bránili v účasti na nových a inovatívnych súťažiach. Poškodzovali aj médiá a divákov, keďže ich pripravili o možnosť sledovať tieto súťaže.
Aj v roku 2021 sa belgický súd obrátil na Súdny dvor so žiadosťou, aby sa vyjadril k veci týkajúcej sa futbalistu a belgického futbalového klubu, ktorí napadli pravidlá týkajúce sa „miestnych hráčov“. Cieľom tohto pravidla je podporovať rozvoj miestnych talentov. Súdny dvor rozhodol, že tieto pravidlá by mohli byť z hľadiska práva hospodárskej súťaže EÚ protiprávne, pretože obmedzujú možnosť klubov súťažiť medzi sebou prostredníctvom náboru talentovaných hráčov bez ohľadu na to, kde títo absolvovali „domovskú prípravu“. Súdny dvor tiež rozhodol, že dané pravidlá by mohli nepriamo diskriminovať hráčov pochádzajúcich z iných členských štátov. Súdny dvor však ponechal na belgickom súde rozhodnutie o tom, či sú tieto pravidlá odôvodnené cieľom podporovať na miestnej úrovni nábor a trénovanie mladých profesionálnych futbalistov (C‑680/21 Royal Antwerp Football Club).
Sledovanie športu
Držitelia práv na športové podujatia môžu v zásade slobodne predávať svoje vysielacie práva komukoľvek podľa vlastného uváženia. Podľa práva EÚ však členské štáty môžu nástojiť na tom, že určité podujatia, ktoré „majú veľký význam pre spoločnosť“, sa musia vysielať na voľne prístupných kanáloch. Toto limituje peňažnú sumu, ktorú môžu držitelia práv získať za vysielacie práva. Spojené kráľovstvo a Belgicko klasifikovali všetky zápasy majstrovstiev sveta vo futbale a Spojené kráľovstvo aj všetky zápasy EURO ako „veľmi významné“ udalosti. FIFA a UEFA tvrdili, že mnohé z týchto zápasov neboli pre tieto krajiny veľmi významné. Napríklad zápasy v skupinách, v ktorých nehrali tímy zo Spojeného kráľovstva alebo Belgicka, by sa podľa nich nemali považovať za významné. Všeobecný súd dal za pravdu Spojenému kráľovstvu a Belgicku. Uznal možnosť členských štátov klasifikovať všetky zápasy na týchto turnajoch ako významné spoločenské podujatia. Súdny dvor poznamenal, že aj „ostatné“ zápasy (tzv. „non‑prime“) môžu mať vplyv na postup národných tímov a celkovú súťaž. Vysielanie týchto zápasov vo voľne prístupnej televízii síce predstavuje obmedzenia výhradných vysielacích práv FIFA a UEFA, no Súdny dvor konštatoval, že tieto obmedzenia možno odôvodniť potrebou chrániť právo verejnosti na informácie a zabezpečiť otvorený prístup k udalostiam spoločenského významu (T‑385/07, T‑55/08, T‑68/08, FIFA a UEFA/Komisia).
V roku 2008 sa britský súd obrátil na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa spôsobu predaja vysielacích práv anglickej Premier League. Každý vysielateľ mal oprávnenie vysielať zápasy len v určitej oblasti. To znamenalo, že televízni diváci mohli sledovať len tie zápasy Premier League, ktoré boli vysielané vysielateľmi toho členského štátu, v ktorom žili. Krčmy v Spojenom kráľovstve si zakúpili dekódovacie karty z Grécka, ktoré im umožňovali prístup k zápasom Premier League a ich premietanie. Súdny dvor uviedol, že akékoľvek systémy udeľovania licencií, v rámci ktorých sa vysielateľom poskytujú výhradné práva v rámci členského štátu a divákom sa zakazuje sledovať vysielania s dekódovacou kartou v iných členských štátoch, sú v rozpore s právom EÚ. Rozhodol však, že premietanie zápasov na verejných miestach, ako sú napríklad krčmy, si vyžaduje povolenie, ak vysielanie obsahuje prvky chránené autorským právom, akými sú napríklad úvodná videosekvencia alebo hudba (C‑403/08 a C‑429/08 Football Association Premier League a i., Murphy).
V ďalšej veci Súdny dvor vydal rozhodnutie týkajúce sa používania krátkych klipov zo športových podujatí v spravodajských reláciách. Podľa predpisov EÚ musia mať vysielatelia možnosť používať klipy v krátkych správach o udalostiach verejného záujmu, a to aj vtedy, keď sa na tieto udalosti vzťahujú výhradné vysielacie práva. Hoci sa od spravodajskej organizácie môže požadovať platba, táto sa musí obmedzovať na technické náklady na prístup k signálu. Spoločnosť Sky Österreich, ktorá mala výhradné práva na určité športové podujatia, tvrdila, že sa tým nezohľadňujú širšie náklady spojené s licenciami a produkciou. Súdny dvor však potvrdil, že kompenzácia za poskytnutie prístupu k vysielaniu sa môže obmedziť na technické náklady priamo spojené so sprístupnením signálu. Týmto obmedzením sa chráni základné právo občanov na informácie a zabezpečuje sa prístup verejnosti ku kľúčovým informáciám o významných udalostiach, akými sú napríklad futbalové zápasy, napriek dohodám o výhradnosti (C‑283/11 Sky Österreich).
Záver
Prostredníctvom týchto rozsudkov Súdny dvor a Všeobecný súd zabezpečovali, aby každý mohol využívať svoje právo na voľný pohyb a ochranu, ktorú poskytujú pravidlá EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, pričom uznali osobitné postavenie športu v našej spoločnosti.
