Práva študentov

Práva študentov

Keďže sa čoraz viac študentov zúčastňuje na cezhraničných vzdelávacích programoch, ako je Erasmus+, Súdny dvor sa zaoberal mnohými spormi týkajúcimi sa práv študentov. Medzi kľúčové otázky patria okrem iného tieto otázky:

• Je obmedzovanie prístupu študentov na univerzity v iných členských štátoch diskriminačné?
• Môže jeden členský štát odmietnuť finančnú podporu študentom z iných členských štátov?
• Majú deti cezhraničných pracovníkov práva v členskom štáte, v ktorom pracujú ich rodičia?
• Môžu sa na zahraničných študentov vzťahovať dodatočné požiadavky, keď prichádzajú za štúdiom do členského štátu?

Prístup k vyššiemu vzdelávaniu

V prvých rokoch nového milénia Komisia podnikla kroky proti Belgicku a Rakúsku za to, že sťažovali prístup na svoje univerzity študentom z iných krajín EÚ. Tieto krajiny čelili nárastu počtu študentov z iných krajín EÚ, najmä z tých, v ktorých sa hovorí rovnakým jazykom. Od zahraničných študentov sa požadovalo, aby preukázali, že spĺňajú nielen kritériá na prijatie na univerzitu v Belgicku alebo Rakúsku, ale aj kritériá na prijatie na rovnaký študijný program v ich domovskej krajine. Súdny dvor v rozsudkoch z roku 2004 (C‑65/03 Komisia/Belgicko) a z roku 2005 (C‑147/03 Komisia/Rakúsko) rozhodol v neprospech oboch týchto krajín. Súdny dvor uviedol, že táto diskriminácia môže byť odôvodnená len vtedy, ak je primeraná a nezameriava sa na štátnych príslušníkov iných krajín EÚ.

Príklad, keď je takáto diskriminácia odôvodnená, sa objavil neskôr, keď belgický súd požiadal Súdny dvor o usmernenie, pokiaľ ide o predpis, ktorý prijalo Francúzske spoločenstvo v Belgicku. Tento predpis obmedzoval počet študentov z iných členských štátov, ktorí sa mohli zapísať na určité univerzitné lekárske odbory. Súdny dvor rozhodol, že tento druh obmedzenia síce nepriamo diskriminuje študentov na základe štátnej príslušnosti, no môže byť odôvodnený potrebou členských štátov chrániť verejné zdravie. Súdny dvor poskytol belgickému súdu usmernenie v tom zmysle, aby posúdil, či dané obmedzenie môže zvýšiť počet absolventov, ktorí sú k dispozícii na poskytovanie zdravotníckych služieb vo Francúzskom spoločenstve, alebo či by sa rovnaký cieľ dal dosiahnuť menej reštriktívnymi opatreniami (C‑73/08 Bressol a i.).

Financovanie štúdia a študentské štipendiá

Dany Bidar bol francúzsky študent, ktorý tri roky žil a chodil do školy v Spojenom kráľovstve. Potom išiel študovať na University College London. Jeho žiadosť o študentskú pôžičku bola zamietnutá, pretože nebol považovaný za osobu „usadenú“ v Spojenom kráľovstve. V roku 2005 Súdny dvor rozhodol, že členský štát nemôže odmietnuť pôžičky alebo štipendiá študentom, ktorí žijú v členskom štáte a spĺňajú podmienky na ďalší pobyt v ňom. S cieľom zabrániť tomu, aby sa zahraniční študenti stali pre krajinu neprimeranou záťažou, sa však môžu stanoviť podmienky. Takouto podmienkou by mohlo byť to, že študent žil v danej krajine určitý čas pred štúdiom. Tým by sa preukázala úroveň integrácie do spoločnosti členského štátu. Keďže však v tom čase nebolo možné, aby zahraničný študent získal štatút „usadenej“ osoby počas obdobia, v ktorom bol študentom, toto pravidlo bolo nezlučiteľné s právom EÚ (C‑209/03 Bidar).

V rozhodnutí z roku 2008, ktoré sa týkalo nemeckého študenta v Holandsku, ktorému bolo zrušené štipendium na výživu, Súdny dvor potvrdil, že požiadavka, aby študenti pred začatím štúdia žili v krajine päť rokov, je primeraná (C‑158/07 Förster).

O niekoľko rokov neskôr podala Komisia žalobu proti Rakúsku v súvislosti s pravidlami, na základe ktorých rakúski študenti platili menej za verejnú dopravu. Rakúsko poskytlo zľavu na cestovné deťom, ktorých rodičia dostávali v Rakúsku rodinné prídavky, čo je požiadavka, ktorú oveľa ľahšie spĺňali Rakúšania. Súdny dvor to považoval za diskriminačné (C‑75/11 Komisia/Rakúsko).

V roku 2011 sa dva nemecké súdy obrátili na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa dvoch nemeckých študentov, ktorým bolo odmietnuté financovanie celého štúdia v zahraničí, pretože nevedeli preukázať, že predtým tri roky žili v Nemecku. Obaja študenti sa narodili v Nemecku, dlhé roky žili s rodičmi v zahraničí a niekoľko rokov pred štúdiom sa vrátili do Nemecka. Jeden z nich sa však vrátil do Nemecka len 2 roky a 8 mesiacov pred štúdiom a druhý nevedel preukázať, že sa v Nemecku zdržiaval po dobu troch rokov. Súdny dvor rozhodol, že podmienenie financovania študentov splnením jedinej podmienky takýmto spôsobom je v rozpore s voľným pohybom občanov EÚ. Nespravodlivo tým boli vylúčení študenti, ktorí napriek tomu, že danú podmienku nespĺňali, mali stále silné sociálne a ekonomické väzby s nemeckou spoločnosťou (C‑523/11 Prinz).

Deti cezhraničných pracovníkov

Hoci sa požiadavky pobytu môžu používať na určenie oprávnenosti na financovanie študentov, môžu mať nepriaznivý dopad na deti cezhraničných pracovníkov. Tieto deti žijú v jednej krajine, ale ich rodičia prekračujú štátnu hranicu, keď dochádzajú za prácou, a príspevky na sociálne zabezpečenie platia v tejto druhej krajine.

V roku 2009 podala Komisia žalobu proti Holandsku v súvislosti s tým, že nárok na financovanie štúdia v zahraničí mali len tí študenti, ktorí žili v Holandsku minimálne tri roky v rámci šiestich predchádzajúcich rokov. Podľa Súdneho dvora bola táto požiadavka pobytu príliš vylučujúca a predstavovala nepriamu diskrimináciu (C‑542/09 Komisia/Holandsko).

O niekoľko rokov neskôr sa luxemburský súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či členský štát môže odoprieť študijné štipendiá deťom cezhraničných pracovníkov. Súdny dvor potvrdil, že takáto podmienka je nepriamou diskrimináciou. Aby sa však zabránilo „kalkulovaniu pri výbere krajiny s najvýhodnejšími študijnými štipendiami“, Súdny dvor uviedol, že štipendiá možno podmieniť tým, že rodič pracoval v členskom štáte počas určitého minimálneho obdobia (C‑20/12 Giersch a i.).

Zahraniční študenti

V roku 2013 požiadal nemecký súd o usmernenie vo veci tuniského štátneho príslušníka, ktorého žiadosť o nemecké študentské vízum bola opakovane zamietnutá napriek tomu, že spĺňal všetky podmienky na prijatie a nepredstavoval hrozbu pre verejný poriadok, bezpečnosť alebo zdravie. Súdny dvor uviedol, že členské štáty musia prijať štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú v úmysle sa zdržiavať na území EÚ dlhšie ako tri mesiace na študijné účely, pokiaľ títo spĺňajú podmienky EÚ pre prijatie. Uloženie dodatočných požiadaviek by podkopávalo úsilie EÚ o zabezpečenie mobility zahraničných študentov a o to, aby sa z EÚ stalo svetové centrum vzdelávania (C‑491/13 Mohamed Ali Ben Alaya/Nemecko).

Záver

Tieto rozsudky spoločne preukazujú odhodlanie Súdneho dvora chrániť práva mladých ľudí a podporovať mobilitu študentov v rámci EÚ.