História budov

Prvé roky pôsobenia Súdneho dvora v Luxemburgu

V roku 1952, keď sa uvažovalo o mestách Liége a Brusel ako o možných sídlach inštitúcií Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), bol za predbežné sídlo súdu vybraný Luxemburg. O umiestnení inštitúcií EÚ sa oficiálne rozhodlo na zasadnutí Rady v Edinburghu v roku 1992, keď sa trvalým sídlom Súdneho dvora stal Luxemburg.

V roku 1952 luxemburská vláda poskytla Súdnemu dvoru budovu vily Vauban uprostred mestského parku v Luxemburgu spolu s ďalšími dvoma budovami na umiestnenie jeho 57 zamestnancov.

V roku 1959 ponúkla luxemburská vláda Súdnemu dvoru väčšiu budovu na Côte d'Eich, ktorú vlastnilo luxemburské biskupstvo. Tieto nové priestory boli dostatočne veľké na to, aby sa v nich pod jednou strechou mohli nachádzať všetky služby Súdneho dvora.

Presťahovanie na návršie Kirchberg

S rozširovaním Európskych spoločenstiev – najmä vzhľadom na prvé rozšírenie plánované na rok 1973 – sa zvyšoval počet zamestnancov inštitúcií EÚ. To viedlo Luxembursko k rozvoju návršia Kirchberg s cieľom sústrediť všetky inštitúcie na jednom mieste. Boli tu postavené aj stále budovy Súdneho dvora.

V roku 1972 sa preto 223 zamestnancov Súdneho dvora presťahovalo do Paláca, ktorý preň špeciálne postavil luxemburský štát na návrší Kirchberg. Palác, navrhnutý belgickými architektmi Jamagneom a Vanderom Elstom spolu s luxemburským architektom Conzemiusom, bol slávnostne otvorený 9. januára 1973. Táto budova napokon poskytla účelné pracovisko pre členov a zamestnancov Súdneho dvora.

Nové prístavby k Palácu

Koncom 70. rokov 20. storočia viedol nárast počtu zamestnancov Súdneho dvora k preplneniu budov, čo ho prinútilo prenajímať si kancelárie v iných budovách inštitúcií Európskej únie. Potreby Súdneho dvora sa ďalej zvyšovali s pristúpením nových členských štátov – Grécka (1981), Španielska a Portugalska (1986), Rakúska, Fínska a Švédska (1995) – a so zriadením Súdu prvého stupňa (1989). Počet zamestnancov sa zvýšil zo 626 v roku 1988 na 837 v roku 1994.

Na riešenie tejto situácie boli v rokoch 1985 až 1994 postavené tri prístavby k Palácu. Navrhli ich luxemburskí architekti Fritsch, Herr a Huyberechts spolu s talianskym architektom Paczowskim, a konkrétne ide o:

• budovu Erasmus, ktorá bola slávnostne otvorená 5. októbra 1988
• budovu Thomas More, ktorá bola slávnostne otvorená 12. februára 1993
• budovu Themis, ktorá bola slávnostne otvorená 15. septembra 1994.

Prítomnosť azbestu v Paláci viedla v roku 1999 k jeho evakuácii, čo prinútilo Súdny dvor, aby opäť presťahoval svojich zamestnancov. Bola postavená dočasná montovaná stavba známa ako „budova T“, v ktorej sídlili jazykové služby v rokoch 1999 až 2019.

Veľké rozšírenie a rekonštrukcia

Súbežne s odstraňovaním azbestu z budovy Paláca a vzhľadom na potreby vyplývajúce z rozsiahleho rozšírenia plánovaného na rok 2004 sa Súdny dvor a luxemburské orgány pustili do ambiciózneho stavebného projektu.

Tento nový projekt sa časovo zhodoval so zmenou politiky EÚ v súvislosti s jej budovami: namiesto toho, aby sa inštitúcie EÚ spoliehali na to, že im hostiteľské krajiny poskytnú budovy, ako to robili inštitúcie EÚ dovtedy, sa teraz od nich očakávalo, že budú vlastniť svoje priestory. Súdny dvor preto prijal systém nájmu s prednostným právom odkúpenia, aby prevzal kontrolu nad svojimi budovami.

Na žiadosť luxemburských orgánov navrhol francúzsky architekt Dominique Perrault moderný komplex, ktorého centrom je zrekonštruovaný Palác a priestor prístupný verejnosti, v ktorom sa teraz nachádzajú pojednávacie miestnosti. Medzi ďalšie kľúčové prvky patria

• obdĺžnikový „Prstenec“ (Anneau) vyhradený pre kabinety členov Súdneho dvora
• dve nové veže, v ktorých sídlia rôzne služby Súdneho dvora
• a Galéria spájajúca všetky budovy komplexu

Stavebné práce sa začali koncom roka 2003. Dňa 1. mája 2004 vstúpilo do EÚ 10 nových členských štátov a s príchodom nových zamestnancov bola dočasne prenajatá ďalšia budova mimo komplexu. V prístavbe budovy T, známej ako „T2“, boli umiestnení právnici lingvisti a právničky lingvistky z nových členských štátov.

K 4. decembru 2008 boli dokončené a slávnostne otvorené zrekonštruovaný Palác, Prstenec, Galéria a dve veže – Comenius a Montesquieu. Plocha Súdneho dvora sa viac ako zdvojnásobila z 85 000 m² na 200 000 m². Počet pojednávacích miestností sa zvýšil z 5 na 11 a počet kancelárií sa rozšíril z 1 000 na 2 200.

Toto rozšírenie umožnilo rekonštrukciu budov Erasmus, Thomas More a Themis, ktoré boli v roku 2013 opäť odovzdané do užívania.

Veža Rocca: nová éra Súdneho dvora

Rozšírenie EÚ o Rumunsko a Bulharsko (2007) a Chorvátsko (2013) viedlo k zvýšeniu pracovného zaťaženia Súdneho dvora, ako aj k nárastu počtu jeho sudcov a zamestnancov. To zahŕňalo troch nových generálnych advokátov (2015) a postupné zdvojnásobovanie počtu členov Všeobecného súdu od roku 2016.

S cieľom prispôsobiť sa tomuto nárastu sa na jar 2016 začali stavebné práce na tretej veži.

Veža Rocca s 29 poschodiami a výškou 118 metrov je najvyššou budovou v Luxembursku.

Jej slávnostné otvorenie v septembri 2019 predstavovalo významný míľnik v histórii Súdneho dvora, keďže sa vďaka tomu všetky služby Súdneho dvora opäť sústredili pod jednou strechou.