Úradné jazyky Európskej únie a úradné jazyky členských štátov

24 úradných jazykov Únie uvedených v nariadení č. 1/58 sa úplne nezhoduje s úradnými jazykmi členských štátov. Niektoré tieto jazyky, ako napríklad luxemburčina (spolu s nemčinou a francúzštinou úradný jazyk v Luxembursku), totiž nie sú úradnými jazykmi Únie.

Pred vstupom do Únie každý budúci členský štát určí jazyk, ktorý chce používať ako úradný jazyk v rámci Únie. Zoznam úradných jazykov sa teda vyvíja. Jazyky pribúdajú pri príležitosti nových pristúpení a môžu zaniknúť v prípade vystúpenia z Európskej únie. Doložku o vystúpení doteraz využilo len raz Spojené kráľovstvo, ktorého úradným jazykom v rámci Únie bola angličtina. Spomedzi úradných jazykov Únie sa však nevytratila, pretože je úradným jazykom na vnútroštátnej úrovni v dvoch členských štátoch (Írsko a Malta) a často sa používa aj ako lingua franca v európskych inštitúciách alebo pri medzinárodnej komunikácii: jednomyseľné hlasovanie členských štátov v Rade Európskej únie, ktoré je potrebné na odstránenie tohto jazyka, sa nepredpokladá.

Každý z úradných jazykov Únie má pridelený kód ISO (International Organization for Standardization –Medzinárodná organizácia pre normalizáciu), ktorý sa používa najmä na identifikáciu rôznych jazykových verzií toho istého dokumentu:

Pozri tiež

> Mnohojazyčnosť – Dielo 1. zväzok