Súdna činnosť

Operátorka stanice opakovane žiadala svojho zamestnávateľa o pridelenie na pracovné miesto s pevným pracovným časom. Svoju žiadosť odôvodnila potrebou starať sa o svojho syna, ktorý má ťažké zdravotné postihnutie a je úplne invalidný. Zamestnávateľ jej priznal určité dočasné úpravy. Odmietol však, že by sa tieto úpravy stali trvalými. Operátorka napadla toto odmietnutie na súde a vec bola predložená talianskemu Kasačnému súdu. Tento súd sa obrátil na Súdny dvor, pretože mal pochybnosti o výklade práva Únie v oblasti ochrany pred nepriamou diskrimináciou zamestnanca, ktorý sa stará o svoje maloleté dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím, a zdravotne postihnutou osobou nie je on sám. Súdny dvor vo svojej odpovedi uviedol, že zákaz nepriamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia v zmysle rámcovej smernice o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní a povolaní sa vzťahuje aj na zamestnanca, ktorý je obeťou tejto diskriminácie z dôvodu, že poskytuje pomoc svojmu dieťaťu so zdravotným postihnutím.

Rozsudok z 11. septembra 2025 vo veci Bervidi (C‑38/24)

Dánsky zákon o verejnom bývaní má za cieľ znížiť percentuálny podiel rodinných obytných jednotiek patriacich do systému verejného bývania v „transformačných oblastiach“. Tieto oblasti sa vyznačujú predovšetkým tým, že počas posledných piatich rokov v nich podiel „prisťahovalcov a ich potomkov z iných ako západných krajín“ presiahol 50 %. Na základe tohto zákona došlo k tomu, že časť nájomných zmlúv na obytné jednotky pre rodiny patriace do systému verejného bývania v dvoch obytných oblastiach v Slagelse a Kodani bola vypovedaná alebo mala byť vypovedaná v krátkom čase. Dánsky súd, ktorému boli predložené spory týkajúce sa týchto vypovedaní, sa zamýšľal nad otázkou, či predmetná právna úprava predstavuje priamu alebo nepriamu diskrimináciu na základe etnického pôvodu. Súdny dvor vo svojom rozsudku objasnil situácie, ktoré môžu predstavovať diskrimináciu na základe etnického pôvodu. Súdny dvor poukázal na to, že etnický pôvod vychádza z viacerých faktorov. Jedno kritérium, posudzované samostatne, ako napríklad štátna príslušnosť alebo krajina narodenia, nepostačuje na určenie príslušnosti k etnickej skupine. Na účely preskúmania prípadnej priamej diskriminácie je úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či kritérium týkajúce sa podielu prisťahovalcov a ich potomkov je skutočne založené na etnickom pôvode väčšiny obyvateľov „transformačných oblastí“ a či sa s uvedenými obyvateľmi z tohto dôvodu zaobchádza menej priaznivo, konkrétne napríklad či sú vystavení zvýšenému riziku predčasného ukončenia ich nájmu. Ak vnútroštátny súd konštatuje prípadnú nepriamu diskrimináciu, bude musieť overiť, či je táto diskriminácia napriek tomu odôvodnená. V tejto súvislosti mu prináleží sa najmä uistiť, že predmetný zákon primerane sleduje cieľ všeobecného záujmu a rešpektuje predovšetkým základné právo na rešpektovanie obydlia.

Rozsudok z 18. decembra 2025 vo veci SlagelseAlmennyttige Boligselskab, Afdeling Schackenborgvaenge (C‑417/23)

Poľský Ústavný súd v dvoch nálezoch rozhodol, že určité ustanovenia Zmlúv, ako ich vykladá Súdny dvor, sú v rozpore s vnútroštátnou Ústavou, a výslovne vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa práva na účinnú súdnu ochranu uviedol, že pri jej prijatí Súdny dvor prekročil právomoci, ktoré mu boli zverené (ultra vires). Komisia usudzovala, že tieto nálezy porušujú viaceré základné zásady práva Únie, vrátane jeho prednosti, a preto proti Poľsku podala na Súdny dvor žalobu o nesplnenie povinnosti. Súdny dvor tejto žalobe vyhovel a rozhodol, že Poľsko si nesplnilo svoje povinnosti z dôvodu, že jeho Ústavný súd porušil zásadu účinnej súdnej ochrany, a tiež nerešpektoval prednosť, autonómiu, účinnosť, jednotné uplatňovanie práva Únie a záväzný účinok rozhodnutí Súdneho dvora. Súdny dvor vyhovel žalobe Komisie aj v tom rozsahu, v akom sa týkala závažných nezrovnalostí pri vymenovaní troch sudcov poľského Ústavného súdu a jeho predsedníčky, čím došlo k spochybneniu toho, či má tento Ústavný súd postavenie nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom v zmysle práva Únie.

Rozsudok z 18. decembra 2025 vo veci Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires — Prednosť práva Únie) (C‑448/23)

V dôsledku vojenskej agresie Ruska proti Ukrajine v roku 2022 prijala Európska únia celý rad reštriktívnych opatrení. V roku 2023 Rada Európskej únie rozšírila kritériá, na základe ktorých sa tieto opatrenia vzťahujú na určité osoby alebo subjekty. Jedno nové kritérium tak umožňuje zmraziť finančné prostriedky a hospodárske zdroje subjektov pôsobiacich v ruskom odvetví informačných technológií, ktoré sú držiteľmi licencie vydanej Centrom Federálnej bezpečnostnej služby Ruskej federácie (ďalej len „FSB“) pre udeľovanie licencií, osvedčovanie a ochranu štátneho tajomstva alebo licencie na „zbrane a vojenské vybavenie“ vydanej ruským ministerstvom priemyslu a obchodu. Positive Group PAO, ruská spoločnosť pôsobiaca v oblasti kybernetickej bezpečnosti, je prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti držiteľom takejto licencie a bola zaradená na zoznam sankcionovaných subjektov. Domáhala sa zrušenia tohto zápisu, ale Všeobecný súd jej žalobu zamietol. Tento súd dospel k záveru, že použité kritérium je jasné, právne predvídateľné a primerané sledovaným cieľom, ktoré spočívajú vo vyvíjaní tlaku na Moskvu a v obmedzení jej schopnosti vykonávať vojnové činnosti, a to aj v oblasti informácií. Rada sa nedopustila pochybenia, keď konštatovala, že spoločnosť sa má zaradiť na zoznam z dôvodu jej závislosti na licencii FSB, aj keď držiteľom tejto licencie je jej dcérska spoločnosť.

Rozsudok z 10. septembra 2025 vo veci Positive Group/Rada (T‑573/23)

Žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny o medzinárodnú ochranu môže byť zamietnutá v skrátenom konaní na hraniciach, pokiaľ je jeho krajina pôvodu členským štátom určená za „bezpečnú“. Súdny dvor objasnil, že toto určenie môže byť uskutočnené legislatívnym aktom, pod podmienkou, že tento akt môže byť predmetom účinného súdneho preskúmania. Zdroje informácií, na ktorých bolo toto určenie založené, musia byť žalobcovi a vnútroštátnemu súdu prístupné. Členský štát však krajinu nemôže zaradiť do zoznamu bezpečných krajín pôvodu, ak táto krajina neposkytuje dostatočnú ochranu všetkým svojim obyvateľom.

Rozsudok z 1. augusta 2025 v spojených veciach Alace a Canpelli (C‑758/24 a C‑759/24)

Dvaja žiadatelia o azyl v Írsku boli nútení žiť v nedôstojných podmienkach, keďže im štát odmietol poskytnúť ubytovanie s odôvodnením, že jeho centrá sú preplnené. Súdny dvor rozhodol, že tento druh odmietnutia, a to aj v kontexte hromadného a nepredvídateľného prílevu žiadateľov o medzinárodnú ochranu, predstavuje závažné porušenie práva Únie a môže viesť ku vzniku zodpovednosti štátu. Súdny dvor pripomenul, že členské štáty sú podľa smernice o prijímaní povinné zabezpečiť žiadateľom o medzinárodnú ochranu také podmienky prijatia, ktoré im zaručia primeranú životnú úroveň, či už prostredníctvom ubytovania, finančnej pomoci, poukážok alebo kombinácie týchto foriem podpory dôstojného života.

Rozsudok z 1. augusta 2025 vo veci The Minister for Children, Equality, Disability, Integration and Youth a i. (C‑97/24)

Muž pôvodom z Iraku požiadal o azyl v Grécku, pričom uviedol, že existuje reálne ohrozenie jeho života. Jeho žiadosť bola zamietnutá a jeho opravný prostriedok bol následne vyhlásený za „zjavne nedôvodný“ len preto, že sa osobne nezúčastnil na konaní pred príslušnou komisiou. Grécka právna úprava totiž pre takýto prípad stanovovala automatickú domnienku, že podanie opravného prostriedku predstavuje zneužitie práva. Súdny dvor rozhodol, že toto pravidlo je v rozpore s právom Únie: požiadavka osobnej účasti na konaní o opravnom prostriedku je neprimeraná, keďže slúži len na overenie prítomnosti dotknutej osoby, a nie na jej skutočné vypočutie. Grécko malo na účely zabezpečenia skutočného prístupu k účinnému prostriedku nápravy poskytnúť iné, menej obmedzujúce riešenia, ako napríklad zastúpenie advokátom, dostavenie sa na určité miesto alebo len preukázanie prítomnosti.

Rozsudok z 3. júla 2025 vo veci Al Nasiria (C‑610/23)

Nemecká spoločnosť predávala potravinový doplnok na báze šafranu a melónovej šťavy, pričom tvrdila, že tento doplnok zlepšuje náladu a znižuje stres a únavu. Isté združenie napadlo túto reklamnú praktiku na súdoch, keďže sa domnievalo, že ide o zdravotné tvrdenia, ktoré sú v rozpore s právom Únie. Súdny dvor rozhodol, že kým Komisia neukončí vedecké posúdenie zdravotných tvrdení o rastlinných látkach a nezaradí ich na oficiálne zoznamy, tieto tvrdenia sa nesmú používať v reklame, ibaže sa na ne vzťahuje prechodný režim, čo tak v tomto prípade nie je.

Rozsudok z 30. apríla 2025 vo veci Novel Nutriology (C‑386/23)

V roku 2019 podala talianska spoločnosť Nero Lifestyle na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) prihlášku slovnej ochrannej známky NERO CHAMPAGNE. Comité interprofessionnel du vin de Champagne (Medziodborový výbor pre šampanské víno) a Institut national de l’origine et de la qualité (INAO, Národný inštitút pre pôvod a kvalitu) proti tejto prihláške podali námietku. Tvrdili, že ochranná známka môže zneužívajúcim spôsobom ťažiť z dobrej povesti výrobkov s chráneným označením pôvodu Champagne, ktorých ochrana poskytuje záruku kvality z dôvodu ich zemepisného pôvodu. EUIPO námietku čiastočne zamietol a dané profesijné organizácie sa obrátili na Všeobecný súd. Všeobecný súd vo svojom rozsudku zrušil rozhodnutie EUIPO a námietke vyhovel. Prihláška ochrannej známky NERO CHAMPAGNE teda bola zamietnutá.

Rozsudok z 25. júna 2025 vo veci Comité interprofessionnel du vin de Champagne a INAO/EUIPO — Nero Lifestyle (NERO CHAMPAGNE) (T‑239/23)

Rubikova kocka nemôže byť chránená ako ochranná známka Únie: Všeobecný súd potvrdil zrušenie ochranných známok zapísaných pre tento slávny trojrozmerný hlavolam. EUIPO konštatoval, že tvar kocky, jej mriežkovaná štruktúra a rozlíšenie strán zodpovedajú technickým prvkom nevyhnutným pre jej fungovanie, na základe čoho im nie je možné poskytnúť ochranu právom ochranných známok. SPIN Master, majiteľka predmetných ochranných známok, tvrdila, že určité prvky, predovšetkým farby, nie sú technické. Všeobecný súd tieto tvrdenia zamietol, pričom vysvetlil, že farby sú len vedľajším detailom slúžiacim na rozlíšenie strán a že podstatná časť tvaru — štvorce, mriežkovaná štruktúra a rozlíšenie strán — zodpovedá technickej potrebe: umožniť otáčanie a identifikáciu prvkov hlavolamu. Vzhľadom na to, že všetky podstatné vlastnosti kocky súvisia s jej funkciou, nemôžu byť chránené ako ochranná známka, a rozhodnutia EUIPO boli preto potvrdené.

Rozsudok z 9. júla 2025 vo veciach Spin Master Toys UK/EUIPO — Verdes Innovations (Tvar kocky so stranami s mriežkovanou štruktúrou) (T‑1170/23 až T‑1173/23)

Všeobecný súd zrušil rozhodnutia EUIPO, ktorými boli spoločnosti Ferrari zrušené jej práva k slovnej ochrannej známke TESTAROSSA pre motorové vozidlá, náhradné diely, príslušenstvo a zmenšené modely, na základe toho, že EUIPO dospel k záveru, že ochranná známka sa v rokoch 2010 až 2015 riadne nepoužívala. Všeobecný súd konštatoval, že aj keď sa už model Testarossa od roku 1996 nevyrábal, ojazdené vozidlá boli počas dotknutého obdobia predávané autorizovanými koncesionármi a distribútormi a že toto používanie spolu s certifikačnou službou poskytovanou zo strany spoločnosti Ferrari predstavovalo riadne používanie ochrannej známky s implicitným súhlasom výrobcu. Rovnako rozhodol aj vo vzťahu k náhradným dielom a príslušenstvu, ktorých pôvod bol overený v rámci certifikačnej služby. Pokiaľ ide o zmenšené modely, uviedol, že ochrannú známku používali tretie osoby s označením „oficiálny výrobok s licenciou Ferrari“, čo zaručovalo obchodný pôvod hračiek a preukazovalo riadne používanie, uskutočňované s implicitným súhlasom spoločnosti Ferrari. Všeobecný súd tak dospel k záveru, že Ferrari skutočne zachovala používanie ochrannej známky TESTAROSSA vo vzťahu ku všetkým dotknutým výrobkom.

Rozsudok z 2. júla 2025 vo veciach Ferrari/EUIPO — Hesse (TESTAROSSA) (T‑1103/23 a T‑1104/23)

Spoločnosť Apple si ponecháva províziu z predajnej ceny aplikácií tretích strán predávaných v jej App Store. Podľa dvoch holandských nadácií, ktoré ochraňujú kolektívne záujmy viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov zariadení Apple, sú tieto provízie nadmerné a týmto používateľom vzniká škoda. Tieto nadácie ohlásili protisúťažné správanie spoločnosti Apple a obrátili sa na holandské súdy. Apple však spochybňuje právomoc holandského súdu, pretože údajná skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, sa nestala v Holandsku, a konkrétne v Amsterdame. Súdny dvor, ktorému bola v tejto súvislosti položená otázka, uviedol, že predmetný App Store je osobitne navrhnutý pre holandský trh. Škoda, ktorá bola údajne spôsobená pri nákupoch vykonaných v tomto virtuálnom priestore, sa teda môže prejaviť na tomto území, a to nezávisle od miesta, kde sa dotknutí používatelia nachádzali v čase nákupu. Holandský súd má teda medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť.

Rozsudok z 2. decembra 2025 vo veci Stichting Right to Consumer Justice a Stichting App Stores Claims (C‑34/24)

Bývalá vodkyňa ETA, ktorá už vo Francúzsku bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov za skutky súvisiace s terorizmom, je v Španielsku trestne stíhaná za ten istý atentát spáchaný v roku 1997, čo by mohlo viesť k tomu, že celkový trest, ktorý by jej bol uložený, by dosiahol najmenej 50 rokov, bez zákonného obmedzenia. Súdny dvor, na ktorý sa obrátil španielsky súd s otázkou uplatňovania zásady ne bis in idem, pripomenul, že osobu nemožno v Únii stíhať dvakrát za ten istý skutok, hoci sa aj právna kvalifikácia v jednotlivých štátoch líši. Je úlohou španielskeho súdu overiť, či skutky, o ktorých sa rozhodlo vo Francúzsku, sú z hmotnoprávneho hľadiska totožné so skutkami, pre ktoré je osoba stíhaná v Španielsku.

Rozsudok z 11. septembra 2025 vo veci MSIG (C‑802/23)

Istá žena zistila, že na rumunskom webovom sídle www.publi24.ro bol uverejnený falošný inzerát, v ktorom sa uvádzalo, že ponúka sexuálne služby, a ktorý obsahoval bez jej súhlasu použité jej fotografie a telefónne číslo. Russmedia Digital, prevádzkovateľ stránky, inzerát do hodiny stiahol, no tento už bol skopírovaný na iných webových sídlach. Tejto žene bola v prvostupňovom konaní priznaná náhrada škody, no následne bola povinnosť tejto spoločnosti poskytnúť je náhradu škody zrušená v konaní o opravnom prostriedku z dôvodu, že táto spoločnosť je len poskytovateľom hostingu, a preto táto žena podala vec na Odvolací súd Kluž, ktorý sa obrátil na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa povinností online trhoviska podľa všeobecného nariadenia o ochrane údajov (GDPR). Súdny dvor konštatoval, že prevádzkovateľ online trhoviska je subjektom zodpovedným za spracúvanie osobných údajov obsiahnutých v inzerátoch, ktoré sú uverejnené na jeho platforme, a pred každým uverejnením musí identifikovať inzeráty obsahujúce citlivé údaje, overiť totožnosť alebo výslovný súhlas dotknutej osoby a v prípade, že tento súhlas nebol daný, musí uverejnenie odmietnuť. Ďalej objasnil, že prevádzkovateľ musí zaviesť technické opatrenia s cieľom zabrániť nezákonnému skopírovaniu citlivých inzerátov na iných webových sídlach, a že sa nemôže odvolávať na výnimku zo zodpovednosti stanovenú v smernici o elektronickom obchode, aby sa vyhol povinnostiam, ktoré ukladá GDPR.

Rozsudok z 2. decembra 2025 vo veci Russmedia Digital a Inform Media Press (C‑492/23)

Isté združenie napadlo pred francúzskym orgánom na ochranu osobných údajov povinnosť zákazníkov spoločnosti SNCF Connect uviesť pri nákupe online „pán“ alebo „pani“, pričom usudzovalo, že tento zber informácií o rodovej identite nie je podľa všeobecného nariadenia o ochrane údajov (GDPR) potrebný. Súdny dvor pripomenul, že zhromažďovať možno iba tie údaje, ktoré sú striktne potrebné, a že spracúvanie je zákonné len vtedy, ak je nevyhnutné na plnenie zmluvy alebo odôvodnené oprávneným záujmom, ktorý je jasne vysvetlený. Súdny dvor napokon uviedol, že nemôže platiť, že je toto spracúvanie odôvodnené oprávneným záujmom, vtedy, ak tento záujem nie je oznámený, ak prekračuje rámec toho, čo je striktne nevyhnutné, alebo ak predstavuje riziko porušovania základných práv, predovšetkým v oblasti diskriminácie na základe pohlavia. Zhromažďovanie údajov o oslovení zákazníkov nie je objektívne nevyhnutné, osobitne ak je jeho účelom personalizácia obchodnej komunikácie.

Rozsudok z 9. januára 2025 vo veci Mousse (C‑394/23)

Súkromná spoločnosť odmietla s rakúskou klientkou uzavrieť zmluvu o poskytovaní telefónnych služieb za odplatu vo výške 10 eur mesačne po tom, ako plne automatizovaným spôsobom rozhodla, že táto klientka nie je bonitná. Rakúsky súd konštatoval, že táto spoločnosť nedodržala všeobecné nariadenie o ochrane údajov (GDPR), pretože nevysvetlila, ako bolo jej rozhodnutie prijaté. Súdny dvor uviedol, že dotknutá osoba má právo na zrozumiteľné vysvetlenie, keď dochádza k spracúvaniu jej osobných údajov: treba uviesť, ktoré údaje boli použité a ako ovplyvnili výsledok, prípadne ukázať, čo by sa zmenilo, keby boli niektoré údaje iné. Na účely odmietnutia poskytnúť tieto informácie sa spoločnosť nemôže odvolávať na obchodné tajomstvo: ak poukazuje na obchodné tajomstvo, je na sudcovi alebo dozornom orgáne, aby rozhodol, do akej miery môže byť prístup poskytnutý.

Rozsudok z 27. februára 2025 vo veci Dun & Bradstreet Austria (C‑203/22)

Pán Philippe Latombe, francúzsky občan, sa domáhal zrušenia rozhodnutia Európskej komisie, ktorým sa povoľuje prenos osobných údajov z Európskej únie do Spojených štátov. Podľa jeho názoru systém USA neposkytuje dostatočnú ochranu, a to predovšetkým z dôvodu, že „Data Protection Review Court“ (Súd pre dohľad nad ochranou údajov, ďalej len „DPRC“) nie je nezávislým orgánom, a z dôvodu hromadného získavania údajov zo strany spravodajských služieb USA. Všeobecný súd žalobu zamietol. Konštatoval, že USA od prijatia nového prezidentského dekrétu z roku 2022 posilnili svoj právny rámec ochrany údajov a že DPRC má dostatočné záruky nezávislosti. Sudcovia totiž môžu byť odvolaní len z oprávnených dôvodov a spravodajské služby nemôžu mať na ich prácu žiadny vplyv. Všeobecný súd tiež konštatoval, že hromadné získavanie údajov nie je v rozpore s právom Únie, keďže DPRC zabezpečuje následné súdne preskúmanie. Európska komisia je napokon naďalej povinná neustále monitorovať dodržiavanie tohto rámca a môže pozastaviť platnosť rozhodnutia, ak dôjde k zníženiu úrovne ochrany, ktorú poskytuje systém USA.

Rozsudok z 3. septembra 2025 vo veci Latombe/Komisia (T‑553/23)

Všeobecný súd uložil Európskej komisii povinnosť zaplatiť sumu 400 eur ako náhradu škody nemeckému občanovi, ktorého osobné údaje boli prenesené do Spojených štátov, keď sa zapísal na podujatie na webovom sídle Konferencie o budúcnosti Európy. Pri použití možnosti „prihlásiť sa cez Facebook“ na stránke EU Login bola IP adresa dotknutej osoby zaslaná spoločnosti Meta Platforms bez primeranej záruky, pričom v danom čase neexistovalo žiadne rozhodnutie o primeranosti. Všeobecný súd konštatoval, že tento prenos treba pripísať Komisii, ktorá nedodržala žiadnu z podmienok stanovených právom Únie na zasielanie údajov do tretej krajiny. Všeobecný súd uznal existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom, a nemajetkovej ujmy spojenej s neistotou, pokiaľ ide o spracovanie údajov, čo zakladá mimozmluvnú zodpovednosť Únie.

Rozsudok z 8. januára 2025 vo veci Bindl/Komisia (T‑354/22)

Voči Grécku bolo konštatované porušenie povinnosti vykonať rozsudok z roku 2014, ktorým mu bolo nariadené ukončiť využívanie skládky nachádzajúcej sa v národnom morskom parku na Zakynthose, ktorý je chráneným biotopom korytnačky „Caretta‑Caretta“. Napriek rokovaniam s Komisiou v rokoch 2014 až 2023 nebola skládka zatvorená ani upravená v súlade so smernicami Únie týkajúcimi sa odpadu a do konca roka 2017 sa na ňu naďalej vyvážal odpad. Vzhľadom na toto pretrvávajúce porušovanie uložil Súdny dvor Grécku pokutu vo výške 12 500 eur za každý deň omeškania až do úplného vykonania rozsudku, ako aj paušálnu sumu vo výške 5,5 milióna eur, a to vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušovania, jeho riziká pre zdravie a životné prostredie a opakované porušenia zo strany Grécka v oblasti nakladania s odpadom.

Rozsudok z 9. októbra 2025 vo veci Komisia/Grécko (Výkon rozsudku vo veci skládky na Zakynthose) (C‑368/24)

Novinárka z New York Times požiadala Európsku komisiu o prístup k správam medzi predsedníčkou Ursulou von der Leyenovou a generálnym riaditeľom spoločnosti Pfizer, keďže sa domnievala, že tieto správy patrili do rámca rokovaní o nákupe vakcín proti ochoreniu Covid‑19. Komisia žiadosť zamietla s tvrdením, že tieto správy nemá k dispozícii. Všeobecný súd však konštatoval, že poskytnuté vysvetlenia boli vágne a nekonzistentné a že Komisia jasne neuviedla, kde a ako tieto dokumenty hľadala, ani či boli správy odstránené alebo stratené. Okrem toho novinárka poskytla dôveryhodné dôkazy o tom, že k zasielaniu takýchto správ veľmi pravdepodobne došlo. Všeobecný súd konštatoval, že európska inštitúcia nemôže jednoducho len poprieť, že by disponovala dokumentmi, a neuviesť pre to žiadne vážne dôkazy, čo platí predovšetkým v prípade tak významných verejných rozhodnutí. Rozhodnutie Komisie o zamietnutí prístupu k dokumentom preto zrušil.

Rozsudok zo 14. mája 2025 vo veci Stevi a The New York Times/Komisia (T‑36/23)