Súdna činnosť

Nemecký občan namietal na nemeckom súde to, že mesto Wiesbaden mu odmietlo vydať nový preukaz totožnosti bez jeho digitálnych odtlačkov prstov. Nemecký súd požiadal Súdny dvor, aby overil platnosť európskeho nariadenia, podľa ktorého sa do preukazov totožnosti musia vkladať dva digitálne odtlačky prstov. Súdny dvor rozhodol, že táto povinnosť, ktorá je odôvodnená potrebou boja proti výrobe falošných preukazov totožnosti a krádežiam totožnosti, je v súlade so základnými právami na rešpektovanie súkromného života a ochranu osobných údajov. Napriek tomu však predmetné nariadenie, prijaté na nesprávnom právnom základe, zrušil, pričom zachoval jeho účinky do 31. decembra 2026, aby sa umožnilo prijatie nového znenia. Nariadenie sa totiž nesprávne zakladalo na článku 21 ods. 2 ZFEÚ (voľný pohyb občanov) namiesto článku 77 ods. 3 ZFEÚ (priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti), ktorý si vyžaduje jednomyseľnosť v Rade.

Rozsudok Landeshauptstadt Wiesbaden z 21. marca 2024 (C‑61/22)

Osoba bola zapísaná do bulharského policajného registra v rámci vyšetrovania pre krivú svedeckú výpoveď. Po odsúdení na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a po uplynutí tohto trestu požiadala o výmaz z registra. Podľa bulharského práva sa údaje, ktoré sa jej týkajú, uchovávajú v tomto registri bez časového obmedzenia až do smrti osoby. Najvyšší správny súd Bulharska sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či je táto právna úprava v súlade s právom Únie. Súdny dvor odpovedal, že všeobecné a nediferencované uchovávanie biometrických a genetických údajov osôb odsúdených v trestnom konaní až do ich smrti je v rozpore s právom Únie. Vnútroštátna právna úprava musí stanovovať povinnosť prevádzkovateľa pravidelne kontrolovať, či je uchovávanie údajov stále potrebné, a umožniť dotknutým osobám požiadať o vymazanie svojich údajov, ak uchovávanie potrebné už nie je.

Rozsudok Direktor na Glavna direkcija „Nacionalna policia“ pri MVR – Sofija z 30. januára 2024 (C‑118/22)

V dvoch samostatných rozsudkoch Súdny dvor poskytol zásadné objasnenia týkajúce sa vyšetrovacích právomocí orgánov.

Vo veci týkajúcej sa francúzskeho dekrétu zameraného na ochranu diel chránených autorským právom alebo právom s ním súvisiacim pred porušeniami spáchanými na internete Súdny dvor spresnil, že členské štáty môžu poskytovateľom internetových služieb uložiť všeobecnú a nediferencovanú povinnosť uchovávať IP adresy s cieľom umožniť príslušnému orgánu verejnej moci identifikovať osobu podozrivú zo spáchania trestného činu. Toto uchovávanie však nesmie umožniť vyvodzovanie konkrétnych záverov o súkromnom živote dotknutej osoby. Na dosiahnutie takéhoto výsledku musia opatrenia na uchovávanie údajov zabezpečovať účinné oddelenie jednotlivých kategórií uchovávaných údajov. V atypických situáciách, keď osobitné črty vnútroštátneho konania môžu na základe prepojenia získaných údajov a informácií umožniť vyvodenie konkrétnych záverov o súkromnom živote dotknutej osoby, musí prístup podliehať predchádzajúcemu preskúmaniu súdom alebo nezávislým správnym orgánom.

Rozsudok La Quadrature du Net II z 30. apríla 2024 (C‑470/21)

V rakúskej veci sa polícia pokúsila odblokovať mobilný telefón príjemcu balíka obsahujúceho marihuanu. V súvislosti s otázkou o súlade tohto vyšetrovania so smernicou o ochrane osobných údajov používaných políciou a justičnými orgánmi Súdny dvor uviedol, že prístup k údajom v mobilnom telefóne nie je nevyhnutne obmedzený na boj proti závažnej trestnej činnosti. V opačnom prípade by totiž vznikalo riziko beztrestnosti v prípade trestných činov vo všeobecnosti, a teda hrozba pre budovanie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Únii. Takýto prístup, ktorý predstavuje závažný zásah do práv dotknutých osôb na ochranu osobných údajov, však predpokladá predchádzajúce povolenie súdu alebo nezávislého orgánu a musí byť primeraný. Vnútroštátny zákonodarca musí navyše vymedziť skutočnosti, ktoré sa majú zohľadniť na účely takéhoto prístupu, ako je povaha predmetných trestných činov, pričom majiteľ telefónu musí byť informovaný hneď vtedy, keď to už nebude môcť ohroziť vyšetrovanie.

Rozsudok Bezirkshauptmannschaft Landeck zo 4. októbra 2024 (C‑548/21)

Zamestnanec verejného sektora, konkrétne obce Copertino (Taliansko), ukončil svoj pracovný pomer z dôvodu odchodu do predčasného dôchodku a domáhal sa peňažnej náhrady za nevyčerpané dni dovolenky. Talianske právne predpisy však toto právo v prípade pracovníkov verejného sektora vylučujú. Súdny dvor v odpovedi na otázku týkajúcu sa výkladu smernice o pracovnom čase potvrdil, že pracovník má nárok na peňažnú náhradu, ak si nevyčerpal celú dovolenku pred skončením zmluvy, a to aj v prípade ukončenia pracovného pomeru z vlastnej vôle. Odopretie tohto práva nemožno odôvodniť hospodárskymi dôvodmi, ako je správa verejných výdavkov. Výnimku by však mohla predstavovať situácia, keď pracovník dovolenku úmyselne nečerpal a zamestnávateľ ho dostatočne informoval o riziku straty dovolenky, pričom ho nabádal, aby dovolenku čerpal.

Rozsudok Comune di Copertino z 18. januára 2024 (C‑218/22)

Európska komisia podala na Súdny dvor žaloby proti Českej republike a Poľsku z dôvodu, že tieto členské štáty obmedzujú právo vstúpiť do politickej strany len na svojich vlastných občanov. Podľa Komisie táto situácia stavia občanov Únie s bydliskom v týchto dvoch štátoch, ktorí však nie sú ich štátnymi príslušníkmi, do menej výhodnej pozície, pokiaľ ide o možnosť zúčastniť sa na komunálnych a európskych voľbách. Súdny dvor rozhodol v prospech Komisie a dospel k záveru, že Česká republika a Poľsko porušili svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmlúv. Občania s pobytom v členskom štáte bez štátnej príslušnosti tohto štátu musia mať rovnaký prístup k tým istým prostriedkom na účinné vykonávanie volebného práva, ako majú štátni príslušníci tohto štátu, medzi ktoré patrí členstvo v politickej strane. Súdny dvor rozhodol, že toto rozdielne zaobchádzanie nemožno odôvodniť okolnosťami týkajúcimi sa rešpektovania národnej identity Poľska či Českej republiky.

Rozsudky Komisia/Česká republika (C‑808/21) a Komisia/Poľsko z 19. novembra 2024 (C‑814/21)

Nemecké združenie spotrebiteľov napadlo na nemeckom súde reklamu obchodného reťazca spoločnosti Aldi Süd týkajúcu sa zníženia cien. Podľa tohto združenia Aldi Süd nie je oprávnená vypočítať zníženie ceny na základe ceny bezprostredne pred ponukou, ale v súlade s právom Európskej únie na základe najnižšej ceny uplatňovanej za posledných 30 dní. Súdny dvor v súvislosti s otázkou nemeckého súdu potvrdil, že zníženie ceny oznámené v reklame sa musí vypočítať na základe najnižšej ceny za posledných 30 dní. Obchodníci tak nemôžu uvádzať spotrebiteľa do omylu tým, že sa zvýši cena uplatňovaná pred oznámením o znížení ceny a vytvorí sa tak klamlivý dojem zníženia ceny.

Rozsudok Aldi Süd z 26. septembra 2024 (C‑330/23)

Podľa európskej smernice je od roku 2019 zakázané uvádzať na trh výrobky z oxo‑degradovateľných plastov, ktoré sa vplyvom oxidácie rozkladajú. Britské spoločnosti vyrábajúce prooxidačnú prídavnú látku, ktorá podľa nich umožňuje rýchlejšiu biologickú degradáciu plastov ako v prípade oxo‑degradovateľných plastov, sa obrátili na Všeobecný súd Európskej únie. Domáhali sa náhrady škody, ktorá im vznikla v dôsledku toho, že zákaz uvádzania oxo‑degradovateľných plastov na trh sa vzťahuje aj na plasty, ktoré kvalifikujú ako „oxo‑biodegradovateľné“. Všeobecný súd žalobu zamietol, pričom konštatoval, že európsky normotvorca sa nedopustil zjavného pochybenia. Podľa vedeckých štúdií je totiž úroveň biodegradácie plastov obsahujúcich prooxidačnú prídavnú látku nízka, či dokonca nulová. Tento druh plastov navyše nie je vhodný na žiadnu formu kompostovania. Aj recyklácia sa ukazuje ako problematická, keďže súčasné technológie neumožňujú identifikovať plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku a oddeliť ho od bežných plastov.

Rozsudok Symphony Environmental Technologies a Symphony Environmental/Parlament a i. z 31. januára 2024 (T‑745/20)

Taliansky zákon uložil poskytovateľom online služieb so sídlom mimo Talianska, ako sú Airbnb, Expedia, Google a Amazon, administratívne povinnosti s deklarovaným cieľom zabezpečiť účinné uplatňovanie práva Únie. Títo poskytovatelia služieb sa musia najmä zapísať do osobitného registra, predkladať hospodárske správy a platiť finančné príspevky. Súdny dvor, na ktorý sa obrátil taliansky súd, rozhodol, že tieto opatrenia sú nezlučiteľné s právom Únie. Pripomenul, že poskytovatelia online služieb podliehajú predovšetkým právnym predpisom členského štátu, v ktorom sú usadení, v tomto prípade Írska alebo Luxemburska. Členské štáty, ako je napríklad Taliansko, v ktorých pôsobia, sú viazané zásadou vzájomného uznávania a spravidla nesmú zavádzať dodatočné povinnosti, ktoré by mohli obmedziť slobodu poskytovania týchto služieb.

Rozsudky Airbnb Ireland a Amazon Services Europe (spojené veci C‑662/22 a C‑667/22), Expedia (C‑663/22), Google Ireland a Eg Vacation Rentals Ireland (spojené veci C‑664/22 a C‑666/22) a Amazon Services Europe (C‑665/22) z 30. mája 2024

Bytedance Ltd je spoločnosť, ktorá prostredníctvom svojich dcérskych spoločností poskytuje platformu pre online sociálnu sieť TikTok. Komisia označila spoločnosť Bytedance za strážcu prístupu k základnej platformovej službe podľa európskeho nariadenia o digitálnych trhoch (akt o digitálnych trhoch), na základe čoho musí dodržiavať cielený súbor právnych povinností, ktoré majú ostatným podnikom umožniť, aby strážcovi prístupu konkurovali, a ktoré majú zabrániť určitým nekalým praktikám. Všeobecný súd Európskej únie, na ktorý sa Bytedance obrátila so žalobou proti tomuto rozhodnutiu, pripomenul, že normotvorca Únie prijal európske nariadenie o digitálnych trhoch s cieľom zlepšiť fungovanie vnútorného trhu. Keďže Všeobecný súd konštatoval, že kritériá stanovené v uvedenom nariadení, najmä celosvetová trhová hodnota a počet používateľov, boli v prejednávanej veci splnené, dospel k záveru, že Komisia správne konštatovala, že Bytedance je strážcom prístupu, a teda žalobu zamietol.

Rozsudok Bytedance/Komisia zo 17. júla 2024 (T‑1077/23)

Projekt pevného spojenia cez Fehmarnskú úžinu počíta s tunelom pod Baltským morom medzi mestom Rødby na dánskom ostrove Lolland a obcou Puttgarden v Nemecku. Za jeho financovanie, výstavbu a prevádzku zodpovedá dánsky verejný subjekt Femern A/S. Komisia rozhodla, že finančné opatrenia, ktoré prijalo Dánsko v prospech spoločnosti Femern A/S, predstavujú štátnu pomoc, ktorá je však zlučiteľná s vnútorným trhom. Dánsko a dvaja prevádzkovatelia trajektov, Scandlines Danmark a Scandlines Deutschland, sa na Všeobecnom súde Európskej únie domáhali zrušenia tohto rozhodnutia. Všeobecný súd žaloby zamietol, pričom konštatoval, že selektívna výhoda poskytnutá spoločnosti Femern A/S posilňuje jej postavenie na trhu dopravných služieb v porovnaní s ostatnými podnikmi na trhu a ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Projekt pevného spojenia je však spoločným európskym záujmom, ktorý významne prispieva k cieľom dopravnej politiky Únie.

Rozsudky Scandlines Danmark a Scandlines Deutschland/Komisia, Dánsko/Komisia a Scandlines Danmark a Scandlines Deutschland/Komisia z 28. februára 2024 (T‑7/19, T‑364/20 a T‑390/20)

V septembri 2021 spoločnosť Escobar Inc. (Portoriko, Spojené štáty) požiadala Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) o zápis slovného označenia Pablo Escobar ako ochrannej známky Únie. Kolumbijčan Pablo Escobar, ktorý zomrel v roku 1993, sa považuje za drogového baróna a narkoteroristu, ktorý založil kartel v Medellíne (Kolumbia). EUIPO odmietol zapísať ochrannú známku, pretože sa domnieval, že je v rozpore s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Všeobecný súd Európskej únie, na ktorý sa spoločnosť Escobar obrátila so žalobou vo veci uvedeného odmietnutia, potvrdil rozhodnutie EUIPO, pričom zdôraznil, že meno Pablo Escobar sa spája s obchodovaním s drogami a narkoterorizmom, takže táto ochranná známka by bola vnímaná tak, že odporuje základným morálnym normám a nedeliteľným a univerzálnym hodnotám, na ktorých je založená Únia.

Rozsudok Escobar/EUIPO (Pablo Escobar) zo 17. apríla 2024 (T‑255/23)

V roku 2019 boli dohody medzi EÚ a Marokom o rybolove a poľnohospodárskych výrobkoch rozšírené na územie Západnej Sahary bez výslovného súhlasu obyvateľov dotknutého územia. Front Polisario, ktorý OSN uznala za privilegovaného zástupcu ľudu Sahrawi (ľud Západnej Sahary), napadol rozhodnutia Rady Európskej únie o schválení týchto dohôd na Všeobecnom súde Európskej únie, ktorý ich zrušil. V odvolacom konaní proti rozsudkom Všeobecného súdu Súdny dvor konštatoval, že uvedené dohody sú v rozpore s medzinárodným právom, pretože neboli riadne prerokované s ľudom Sahrawi, ktorý je nositeľom práva na sebaurčenie. Jeho súhlas nebolo možné ani predpokladať, keďže predmetné dohody nepriniesli ľudu Sahrawi žiadny konkrétny úžitok v podobe primeranej finančnej kompenzácie zohľadňujúcej využívanie prírodných zdrojov Západnej Sahary a priľahlých vôd.

Rozsudky Komisia a Rada/Front Polisario zo 4. októbra 2024 (spojené veci C‑778/21 P a C‑798/21 P; spojené veci C‑779/21 P a C‑799/21 P)

Francúzska poľnohospodárska únia napadla pred francúzskymi orgánmi označovanie melónov a rajčiakov pestovaných v Západnej Sahare. Tieto produkty boli vyvážané do Európskej únie s uvedením Maroka ako krajiny pôvodu, čo táto poľnohospodárska únia odsúdila ako klamlivé a v rozpore s medzinárodným právom. Domáhala sa špecifického označovania s uvedením ich skutočného pôvodu. Súdny dvor uviedol, že Západná Sahara nie je územím Maroka v zmysle práva Únie. V dôsledku toho sa na produktoch pochádzajúcich z tohto územia musí uvádzať ich skutočný pôvod, t. j. Západná Sahara, aby sa zaručila transparentnosť informácií a zabránilo sa zavádzaniu spotrebiteľov. Súdny dvor však tiež rozhodol, že členské štáty ako Francúzsko nemôžu jednostranne prijať zákaz dovozu nesprávne označených produktov. Táto právomoc prináleží výlučne Únii v rámci jej spoločnej obchodnej politiky.

Rozsudok Confédération paysanne (Melóny a rajčiaky zo Západnej Sahary) zo 4. októbra 2024 (C‑399/22)

Podľa kvalifikačnej smernice sú osoby zaregistrované Agentúrou OSN pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA) vylúčené z priznania postavenia utečenca v Európskej únii. Tieto osoby však musia v zásade získať postavenie utečenca, ak pomoc alebo ochrana tohto orgánu zanikne. V rámci sporu týkajúceho sa osôb bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu sa bulharský súd obrátil na Súdny dvor, aby objasnil kritériá, na základe ktorých možno konštatovať, že táto pomoc zanikla. Súdny dvor zdôraznil, že s ohľadom na prevládajúcu situáciu v Pásme Gazy takýto zánik predstavuje okolnosť, keď UNRWA nie je schopná zabezpečiť dôstojné životné podmienky alebo minimálne bezpečnostné podmienky v dotknutej oblasti.

Rozsudok Zamestnik‑predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite (Postavenie utečenca – osoba bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu) z 13. júna 2024 (C‑563/22)

V roku 2008 Európska únia začala civilnú misiu Eulex Kosovo týkajúcu sa vyšetrovania, pokiaľ ide o trestné činy a osoby, ktoré zmizli alebo boli zabité v Kosove v roku 1999. V nasledujúcom roku zriadila osobitnú komisiu na preskúmanie sťažností týkajúcich sa porušovania ľudských práv, ktorých sa dopustila Eulex Kosovo pri výkone svojho mandátu. Na základe sťažností KS a KD, blízkych rodinných príslušníkov osôb, ktoré v Kosove zmizli alebo boli zabité, táto komisia dospela k záveru, že došlo k porušeniu viacerých základných práv. KS a KD sa následne obrátili na Všeobecný súd Európskej únie s návrhom na náhradu škody údajne súvisiacej s vyšetrovaniami vykonanými počas uvedenej misie. Všeobecný súd rozhodol, že zjavne nemá právomoc.

V odvolacom konaní Súdny dvor objasnil právomoc súdov Únie v kontexte spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Rozhodol, že má právomoc vykladať akty alebo opomenutia spadajúce pod SZBP, ktoré priamo nesúvisia s politickými alebo strategickými rozhodnutiami (ako sú napríklad akty týkajúce sa prijímania zamestnancov misie Eulex Kosovo), alebo preskúmavať ich zákonnosť. Zdôraznil, že takýto reštriktívny výklad výnimky, pokiaľ ide o jeho súdnu právomoc v oblasti SZBP, je v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu, pričom sa v tomto ohľade odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Súdny dvor preto čiastočne zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu a konštatoval, že súdy Únie majú právomoc rozhodovať o časti aktov alebo konaní, ktoré odvolateľky uvádzali vo svojej žalobe o náhradu škody.

Rozsudok KS a KD/Rada a i. z 10. septembra 2024 (spojené veci C‑29/22 P a C‑44/22 P)

Pokiaľ ide ešte o oblasť SZBP, Všeobecný súd Európskej únie potvrdil zákonnosť zákazu poskytovania služieb právneho poradenstva ruskej vláde a právnickým osobám, subjektom a orgánom usadeným v Rusku, ktorý prijala Rada Európskej únie (v súvislosti s týmto rozsudkom pozri tiež časť „Základné práva“ a kapitolu „Novinky v judikatúre“).

Rozsudok Ordre néerlandais des avocats du barreau de Bruxelles a i./Rada z 2. októbra 2024 (T‑797/22, T‑798/22, T‑828/22)