PRÁVNY STAV DO ROKU 1998

Od roku 1971 sa otázka cezhraničnej zdravotnej starostlivosti na úrovni Európskej únie riadi „nariadením č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva".

Táto právna úprava vo všeobecnosti umožňuje pacientom vycestovať do iného členského štátu za zdravotnou starostlivosťou po získaní predchádzajúceho súhlasu svojej zdravotnej poisťovne (formulár S2). Po udelení tohto súhlasu sa náklady na liečbu vo všeobecnosti uhrádzajú alebo preplácajú pacientovi podľa sadzieb účtovaných v krajine liečby, a to aj v prípade, že tieto sadzby sú vyššie ako v krajine pacienta.

Začiatkom 90. rokov sa Európska únia stala priestorom bez vnútorných hraníc, čo uľahčilo voľný pohyb osôb. Stále viac pacientov prejavovalo záujem o liečbu u lekárov usadených v inom členskom štáte a kľúčovou otázkou sa stalo, či na tento účel systematicky potrebujú predchádzajúci súhlas svojej zdravotnej poisťovne. V roku 1998 Súdny dvor rozhodol v dvoch prípadoch, keď pacienti nepožiadali o predchádzajúci súhlas alebo takýto súhlas nezískali, a napriek tomu požiadali svoju zdravotnú poisťovňu o úhradu nákladov.