Prezentácia

Keďže Zmluva z Nice v roku 2003 upravila možnosť vytvárať špecializované súdy na úrovni Európskej únie, Rada EÚ 2. novembra 2004 rozhodla založiť Súd pre verejnú službu, ktorého úlohou – dovtedy vykonávanou Súdom prvého stupňa Európskej únie – bolo rozhodovať spory medzi Európskou úniou a jej zamestnancami. V roku 2015 vzhľadom na nárast počtu sporov a dlhé lehoty pri prejednávaní vecí pred Všeobecným súdom EÚ normotvorca Únie rozhodol postupne zvýšiť počet sudcov na Všeobecnom súde EÚ na 56 a začleniť právomoci Súdu pre verejnú službu do Všeobecného súdu. Činnosť Súdu pre verejnú službu sa skončila 1. septembra 2016.

Súd pre verejnú službu bol zložený zo siedmich sudcov, ktorých vymenúvala Rada na obdobie šiestich rokov s možnosťou opätovného vymenovania po výzve na predkladanie prihlášok a stanovisku výboru zriadeného na tento účel. Pri vymenúvaní sudcov dbala Rada na geograficky čo najrozmanitejšie vyrovnané zloženie Súdu pre verejnú službu a na čo najširšie zastúpenie rôznych právnych systémov. Sudcovia Súdu pre verejnú službu volili z vlastných radov predsedu na obdobie troch rokov s možnosťou opätovného vymenovania. Sudcovia zasadali v komorách zložených z troch sudcov, pričom ak to odôvodňovala zložitosť alebo dôležitosť právnych otázok, mohli zasadať v pléne. Sudcovia vymenúvali tajomníka na funkčné obdobie šiestich rokov.

Súd pre verejnú službu bol príslušný rozhodovať v prvom stupni spory v oblasti európskej verejnej služby, čomu zodpovedalo približne 150 vecí za rok vo vzťahu k 40 000 zamestnancom všetkých inštitúcií, orgánov a agentúr Únie. Spory, ktorými sa zaoberal Súdu pre verejnú službu, sa týkali nielen otázok pracovných vzťahov vo vlastnom zmysle slova (odmeňovanie, postup v kariére, prijímanie do zamestnania, disciplinárne opatrenia atď.), ale aj systému sociálneho zabezpečenia (choroba, staroba, invalidita, pracovný úraz, rodinné prídavky a pod.). Rovnako bol príslušný rozhodovať spory týkajúce sa niektorých zamestnancov v špecifickom postavení, najmä zamestnancov Eurojustu, Europolu, Európskej centrálnej banky, Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) a Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Proti rozhodnutiam vydaným Súdom pre verejnú službu bolo možné podať v lehote dvoch mesiacov odvolanie na Všeobecný súd EÚ obmedzujúce sa na právne otázky, pričom rozhodnutia Všeobecného súdu o odvolaniach mohol ďalej výnimočne preskúmať Súdny dvor.

Na Súde pre verejnú službu sa počas jeho existencie okrem tajomníka nemeckej štátnej príslušnosti vystriedalo celkovo 14 sudcov pochádzajúcich zo 14 rôznych členských štátov a tento súd vyhlásil 1549 rozsudkov.