Prezentácia členov

Pridať

narodený v roku 1953 v Lisabone (Portugalsko), v roku 1975 získal titul v odbore právo na Universidade Clássica de Lisboa (klasická univerzita v Lisabone, Portugalsko) a v roku 1978 diplôme d’études approfondies (DEA) (postgraduálny magisterský titul) na Université de Strasbourg (univerzita v Štrasburgu, Francúzsko). Následne absolvoval štúdium na Harvard University (Harvardova univerzita, Spojené štáty), kde v roku 1984 získal titul Master of Laws.

V roku 1975 pôsobil počas jedného roka ako subdelegado (zástupca prokurátora) na Tribunal Judicial da Comarca de Cascais (okresný súd v Cascais, Portugalsko) a potom, v rokoch 1978 až 1986, ako právnik na sekretariáte Európskej komisie pre ľudské práva (Rada Európy – Štrasburg, Francúzsko). V roku 1986 nastúpil na Súdny dvor ako referendár pri sudcovi Josém Carlosovi de Carvalho Moitinho de Almeida.

V rokoch 1988 až 1999 bol vymenovaný za vedúceho oddelenia na sekretariáte právnej komisie a občianskych práv Európskeho parlamentu, kde v rokoch 1999 až 2010 pôsobil ako vedúci oddelenia právnych služieb. V rokoch 2010 až 2016 bol v rámci toho istého oddelenia riaditeľom pre inštitucionálne a parlamentné záležitosti. V roku 2002 bol vymenovaný za člena sekretariátu Konventu o budúcnosti Európy.

R. da Silva Passos bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 19. septembra 2016 a jeho kolegovia ho 30. septembra 2019 zvolili za predsedu komory.

narodený v roku 1952 v Košiciach (Slovensko), titul magistra práv získal v roku 1975 a titul doktora práv v roku 1979 na Univerzite Komenského v Bratislave (Slovensko).

Svoju profesijnú kariéru začal ako podnikový právnik v rokoch 1975 až 1990 a v roku 1991 začal pracovať v súdnictve vo svojom rodisku ako tajomník poverený obchodným registrom pri Mestskom súde v Košiciach (Slovensko). Nasledujúci rok bol vymenovaný za sudcu tohto súdu. V rokoch 1992 až 2009 bol sudcom Krajského súdu v Košiciach (Slovensko) a v rokoch 1994 až 2009 pôsobil na tomto súde ako predseda senátu. V rokoch 2005 až 2009 bol vymenovaný za predsedu obchodnoprávneho kolégia. V roku 2004 bol na jeden rok pridelený na Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci obchodného senátu.

V rokoch 1997 až 2009 bol externým členom Katedry obchodného a hospodárskeho práva na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (Slovensko) a v rokoch 2005 až 2009 členom pedagogického zboru Justičnej akadémie Slovenskej republiky.

J. Schwarcz bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 7. októbra 2009.

narodená v roku 1958 v Triavne (Bulharsko), titul magistra práv získala v roku 1984 na Sofijski universitet „Sveti Kliment Ochridski“ (univerzita Sv. Klimenta Ochridského v Sofii, Bulharsko) a v roku 2009 ukončila postgraduálne štúdium európskeho práva na Institut d'études européennes (Inštitút európskych štúdií) pri Université libre de Bruxelles (Slobodná univerzita v Bruseli, Belgicko).

Svoju profesionálnu kariéru začala ako justičná čakateľka na Sofijski okrăžen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), kde pôsobila v rokoch 1985 až 1986. V rokoch 1986 až 1988 pracovala ako právna poradkyňa, a následne do roku 2011 vykonávala advokátsku prax ako advokátka zapísaná v Sofijskej advokátskej komore (Bulharsko) a v rokoch 2007 až 2011 aj ako advokátka v Bruseli (Belgicko). V rokoch 1992 až 1994 zastávala funkciu generálnej riaditeľky Úradu služieb diplomatického zboru bulharského ministerstva zahraničných vecí. Počas svojej kariéry sa špecializovala na viaceré oblasti, najmä na právo duševného vlastníctva [bola zapísaná v registri advokátov pre duševné vlastníctvo vedenom na Patentno Vedomstvo na Republika Bulgaria (Patentový úrad Bulharskej republiky)] a hospodárske právo (bola zapísaná v registri správcov konkurznej podstaty na bulharskom ministerstve spravodlivosti).

Pôsobila tiež ako rozhodkyňa v obchodných sporoch v Bulharsku. Ako právna poradkyňa bulharského parlamentu sa podieľala na príprave rôznych právnych predpisov. Je autorkou viacerých publikácií o európskom práve. M. Kănčeva tiež prednášala na mnohých seminároch, fórach a konferenciách na národnej a medzinárodnej úrovni.

M. Kănčeva bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 19. septembra 2011.

narodený v roku 1961 v Slieme (Malta), právo študoval na Università ta' Malta (Maltská univerzita), kde v roku 1986 získal doktorát z práva (LL.D). V roku 1991 získal magisterský titul z európskeho práva na University of Exeter (univerzita v Exeteri, Spojené kráľovstvo) a v roku 2004 doktorát z práva na University of London (univerzita v Londýne, Spojené kráľovstvo).

V roku 1987 sa stal advokátom na Malte a svoju profesionálnu kariéru začal na maltskom ministerstve spravodlivosti, kde pracoval ako právnik v rokoch 1987 až 1990. Následne v rokoch 1990 až 1994 pracoval ako vedúci právnik na maltskom ministerstve zahraničných vecí.

Od roku 1994 sa E. Buttigieg venoval najmä pedagogickej činnosti: v rokoch 1994 až 2001 bol vyučujúcim, v rokoch 2001 až 2006 prednášajúcim a od roku 2007 docentom na Università ta' Malta. V roku 2009 získal pozíciu vedúceho katedry Jeana Monneta pre európske právo a v roku 2019 bol vymenovaný za profesora. Pôsobí tiež ako hosťujúci profesor práva hospodárskej súťaže na Queen Mary University of London (Univerzita kráľovnej Márie v Londýne, Spojené kráľovstvo). E. Buttigieg je autorom mnohých publikácií z oblasti práva Únie a práva hospodárskej súťaže.

V rokoch 1994 až 2005 bol členom Copyright Board (Komisia pre autorské právo, Malta) a v rokoch 1994 až 2012 pracoval v súkromnom sektore ako právny poradca v oblasti práva Únie, práva hospodárskej súťaže, práva duševného vlastníctva a spotrebiteľského práva. V rokoch 2000 až 2012 pracoval aj ako právny poradca na maltskom ministerstve hospodárstva a na Malta Competition and Consumer Affairs Authority (Maltský úrad pre hospodársku súťaž a ochranu spotrebiteľa). Okrem toho bol v rokoch 2001 až 2009 tiež členom Malta Natural and Energy Resources Authority (Maltský úrad pre prírodné a energetické zdroje).

E. Buttigieg bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 8. októbra 2012.

narodený v roku 1974 v Tallinne (Estónsko), diplom v odbore právo získal v roku 1998 na Tartu Ülikool (univerzita v Tartu, Estónsko) a v roku 1995 na université de Poitiers (univerzita v Poitiers, Francúzsko).

Svoju profesijnú kariéru začal ako poradca na estónskom ministerstve spravodlivosti, kde pracoval v rokoch 1995 až 1999, a následne v rokoch 1999 až 2002 pôsobil ako vedúci sekretariátu ústavného výboru estónskeho parlamentu.

V roku 2002 nastúpil do súdneho systému svojej rodnej krajiny ako sudca Tallinna Ringkonnakohus (odvolací súd v Tallinne, Estónsko). V roku 2005 bol vymenovaný aj za člena výberovej komisie pre sudcov a podieľal sa na legislatívnej činnosti v oblasti ústavného a správneho práva.

L. Madise bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 23. októbra 2013.

Nina Półtorak sa narodila v roku 1971 v Poľsku. Diplom v odbore právo získala v roku 1995 a v roku 2001 obhájila doktorát v odbore právo na Uniwersytet Jagielloński (Jagellonská univerzita v Krakowe, Poľsko). V roku 2011 jej bol udelený titul doktor právnych vied.

V roku 2000 sa stala členskou poľskej advokátskej komory a povolanie advokátky vykonávala od roku 2000 do roku 2012 vo viacerých advokátskych kanceláriách, kde poskytovala poradenstvo tak v oblasti poľského, ako aj v oblasti európskeho práva a zastupovala klientov na najvyšších súdoch. V roku 2012 začala pôsobiť v poľskom súdnictve ako sudkyňa na Wojewódzki Sąd Administracyjny w Krakowie (Vojvodský správny súd v Krakove) a v roku 2014 bola pridelená na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko). V rokoch 2013 až 2016 bola riaditeľkou oddelenia európskeho práva na Naczelny Sąd Administracyjny.

N. Półtorak tiež pôsobila v rámci univerzitnej výučby od roku 1995 do roku 2003 ako lektorka a od roku 2003 do roku 2013 ako pridružená profesorka v oblasti práva Európskej únie na Uniwersytet Jagielloński, kde sa venovala univerzitnému výskumu a okrem iného vyučovala ústavné a správne právo Európskej únie a zaoberala sa magisterskými a doktorandskými záverečnými prácami. Okrem toho riadila postgraduálne študijné programy v odbore práva Únie na Uniwersytet Jagielloński od roku 2006 do roku 2016. Venovala sa tiež právnemu výskumu a ako „Visiting Scholar“ pôsobila na Oxford University (univerzita v Oxforde, Spojené kráľovstvo) v roku 1998 a na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii (Taliansko) v roku 2005. Je autorkou početných publikácií v oblasti európskeho práva a od roku 2013 vyučuje na Uniwersytet Jagielloński ako profesorka práva Európskej únie.

N. Półtorak bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 13. apríla 2016.

Inga Reine, narodená v roku 1975 v Rige (Lotyšsko), získala v roku 1996 diplom z práva na Latvijas Universitātē (Lotyšská univerzita) a v roku 1998 master na European Inter‑University Centre for Human Rights and Democratisation (EIUC) (Európske medziuniverzitné centrum pre ľudské práva a demokratizáciu, Taliansko).

Svoju profesijnú dráhu začala ako právnička na Lotyšskom úrade pre ľudské práva, kde pôsobila od roku 1995 do roku 1999. Následne pôsobila v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OSCE) ako poradkyňa v rámci misie v Kosove (v rokoch 1999 až 2002) a v rámci misie v Čiernej Hore (v rokoch 2002 až 2003).

V rokoch 2003 až 2012 pracovala ako právnička na lotyšskom Ministerstve zahraničných vecí a zastupovala lotyšskú vládu pred medzinárodnými organizáciami špecializujúcimi sa na ľudské práva. V tomto období bola okrem toho členkou Riadiaceho výboru pre ľudské práva (CDDH) Rady Európy.

V roku 2012 bola I. Reine vymenovaná za riaditeľku sekcie na Stálom zastúpení Lotyšska pri Európskej únii v Bruseli a túto funkciu zastávala do roku 2015. V rokoch 2012 až 2016 tam pôsobila aj ako právna poradkyňa.

I. Reine bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 8. júna 2016.

narodený v roku 1963 v Bruseli (Belgicko), diplom v odbore právo získal v roku 1988 na Université catholique de Louvain (Katolícka univerzita v Leuvene, Belgicko) a titul Master of Laws v roku 1989 na Harvard University (Harvardova univerzita, Spojené štáty). Doktorát z práva získal na Université catholique de Louvain, kde v roku 1998 obhájil dizertačnú prácu. V roku 1984 získal na tej istej univerzite aj titul z filológie a filozofie.

V roku 1990 sa stal členom advokátskej komory v New Yorku (Spojené štáty), kde pôsobil ako Attorney and Counselor at Law. Po návrate do Európy pracoval na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev ako referendár pri sudcovi Reném Jolietovi a potom v rokoch 1991 až 1995 pri sudcovi Johnovi Murrayovi.

V rokoch 1995 až 1999 pôsobil na akademickej pôde ako výskumný pracovník na Université catholique de Louvain, a následne pôsobil vo funkcii docenta a neskôr profesora, a to v rokoch 1999 až 2010 na Rijksuniversiteit Groningen (Univerzita v Groningene, Holandsko) a od roku 2001 na Université catholique de Louvain. Na poslednej uvedenej univerzite bol v rokoch 2001 až 2016 riaditeľom Centra pre spotrebiteľské právo. Zároveň bol na tejto univerzite v rokoch 2004 až 2006 zvolený za predsedu akademického zboru a v rokoch 2012 až 2015 za predsedu Inštitútu právnych štúdií. V rokoch 1999 až 2009 zastával funkciu vedúceho katedry Jeana Monneta, ktorú mu ad personam udelila Európska rada pre výskum. V rokoch 2013 až 2016 pôsobil ako hosťujúci profesor na Université Paris‑Dauphine (Univerzita Paríž‑Dauphine, Francúzsko). V rokoch 2010 až 2011 pôsobil ako Fulbright scholar na American university (Americká univerzita, Washington DC, Spojené štáty). V rokoch 2013 až 2016 predsedal Academic Society for Competition Law (Akademická spoločnosť pre právo hospodárskej súťaže, Ascola).

P. Nihoul bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 19. septembra 2016.

narodený v roku 1966 v Štokholme (Švédsko), diplom v odbore právo získal v roku 1991 na Stockholms universitet (univerzita v Štokholme, Švédsko). V štúdiu pokračoval na Université de Paris I Panthéon‑Sorbonne (Univerzita Paríž I Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko), kde v roku 1992 získal diplom špecializovaného univerzitného štúdia v oblasti práva spoločného trhu. V roku 1993 absolvoval Institut dʼétudes politiques (IEP) de Paris (Inštitút politických vied v Paríži), kde získal diplom v odbore medzinárodné vzťahy.

Svoju profesijnú kariéru začal ako výskumný pracovník vo Švédskej národnej agentúre pre obranný výskum, kde pracoval v rokoch 1992 až 1994, a v rokoch 1993 až 1994 sa zúčastnil na vzdelávacom programe pre švédskych štátnych zamestnancov.

V rokoch 1994 až 1995 pôsobil ako právny poradca pre európske záležitosti na švédskom ministerstve zahraničných vecí a následne v rokoch 1995 až 2000 pracoval ako referendár pri sudcovi Súdneho dvora Hansovi Ragnemalmovi.

Po návrate do Švédska začal U. Öberg pracovať na akademickej pôde ako výskumný pracovník a prednášajúci na Stockholms universitet. V rokoch 2006 až 2016 vykonával advokátsku prax ako advokát zapísaný vo Sveriges advokatsamfund (Švédska advokátska komora) v rámci vlastnej advokátskej kancelárie.

U. Öberg bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 19. septembra 2016.

narodený v roku 1963 v Dubline (Írsko), diplom v odbore právo získal v roku 1984 na University College Dublin, National University of Ireland (univerzita v Dubline, Írska národná univerzita).

V roku 1987 sa stal barristerom v rámci Honorable Society of King’s Inns Dublin a svoju profesionálnu kariéru začal vo funkcii právnika pre európske záležitosti v Law Society of England and Wales (Advokátska komora Anglicka a Walesu), ktorú vykonával v rokoch 1988 až 1990. V rokoch 1990 až 1993 zastupoval túto inštitúciu a Law Society of Scotland (Advokátska komora Škótska) pred inštitúciami Európskeho spoločenstva v Bruseli.

V rokoch 1993 až 2009 vykonával povolanie advokáta ako barrister zapísaný v Írskej advokátskej komore a v roku 2009 sa stal Senior Counsel.

Okrem toho v rokoch 1993 až 1999 prednášal právo hospodárskej súťaže na Honourable Society of Kingʼs Inns Dublin a následne vyučoval na China‑EU School of Law univerzity Zhōngguó Zhèngfǎ Dàxué (Čínska univerzita politických vied a práva, Čína).

V roku 2012 bol vymenovaný za sudcu High Court of Ireland (Najvyšší súd Írska) a v rokoch 2014 až 2017 bol predsedom jeho Imigračnej a azylovej komory.

C. Mac Eochaidh bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu Európskej únie 8. júna 2017.

narodená v roku 1958 v Turku (Fínsko), titul magister práv získala v roku 1981 na Turun yliopisto (univerzita v Turku, Fínsko) a v roku 1993 získala rovnaký titul aj na Universität Trier (univerzita v Trevíre, Nemecko). V roku 1994 jej Institut européen d'administration publique (Európsky inštitút verejnej správy) spolu s Université Nancy 2 (univerzita Nancy 2, Francúzsko) a Aristotélio Panepistímio Thessaloníkis (Aristotelova univerzita v Solúne, Grécko) udelili magisterský titul v odbore európske právne štúdiá.

Svoju profesijnú kariéru začala v roku 1981 na Turun yliopisto, kde do roku 1982 vykonávala pedagogickú činnosť. Následne nastúpila ako dočasne pridelená sudkyňa na Porin raastuvanoikeus (súd v Pori, Fínsko), kde pôsobila od roku 1982 do roku 1983. Počas dvoch rokov bola vymenovaná za vedúcu oddelenia na Porin poliisilaitos väestökirjatoimiston johtaja (Úrad evidencie obyvateľstva, Fínsko) a následne bola opätovne povolaná do funkcie sudkyne. V roku 1984 pôsobila počas jedného roka ako referendárka a dočasne pridelená sudkyňa na Ulvilan Kihlakunnanoikeus (oblastný súd v Ulvile, Fínsko). V rokoch 1985 až 1995 pôsobila najprv ako dočasne pridelená sudkyňa a neskôr ako sudkyňa na Tampereen raastuvanoikeus (súd v Tampere, Fínsko) a tiež na Pirkanmaan käräjäoikeus (súd prvého stupňa v Pirkanmaa, Fínsko).

V rokoch 1996 až 2005 pracovala na fínskom ministerstve zahraničných vecí ako vedúca oddelenia súdnych sporov Európskej únie a právna poradkyňa, a v rámci týchto funkcií zastupovala Fínsko vo veciach predložených Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Bola vymenovaná za vedúcu fínskej delegácie v pracovnej skupine Rady Európskych spoločenstiev pre Súdny dvor a bola tiež členkou skupiny „Priatelia predsedníctva“ pre reformu súdneho systému Spoločenstva v rámci Zmluvy z Nice.

T. R. Pynnä bola sudkyňou oboch fínskych najvyšších súdov. V roku 2005 bola vymenovaná za dočasne pridelenú sudkyňu a v roku 2006 za sudkyňu Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko). Neskôr bola v rokoch 2012 až 2019 členkou Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko). Okrem toho bola v rokoch 2015 až 2019 členkou disciplinárneho výboru burzy Nasdaq OMX Helsinki (Fínsko) a v rokoch 2011 až 2019 členkou skúšobného výboru Suomen Asianajajaliitto (Fínska advokátska komora), ktorému v rokoch 2013 až 2019 predsedala.

T. R. Pynnä bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1964 v Hamburgu (Nemecko), právo vyštudoval na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn (Rýnska univerzita Fridricha Wilhelma v Bonne, Nemecko). V roku 1990 v Nemecku úspešne zložil prvú štátnu skúšku z práva.

V roku 1991 pracoval v Bundestagu (nemecký parlament) ako právny poradca v rámci administratívnych služieb.

V rokoch 1991 až 1994 pôsobil ako Rechtsreferendar na Oberlandesgericht Köln (vrchný krajinský súd v Kolíne nad Rýnom, Nemecko). V roku 1994 v Nemecku úspešne zložil druhú štátnu skúšku z práva.

V rokoch 1991 až 1995 pracoval na čiastočný úväzok ako lektor a výskumný pracovník na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn.

V roku 1995 pracoval na čiastočný úväzok aj v advokátskej kancelárii.

Po získaní oprávnenia na výkon povolania advokáta v Nemecku sa v roku 1996 stal právnym poradcom pre zamestnávateľský zväz a neskôr začal pracovať pre inštitúcie Európskej únie.

V rokoch 1996 až 1999 pôsobil ako poradca na riaditeľstve Generálneho sekretariátu Rady Európskej únie pre administratívu a protokol a následne sa stal spravodajcom na generálnom riaditeľstve Európskej komisie pre hospodársku súťaž.

Neskôr zastával viacero funkcií, v rámci ktorých pracoval priamo s členmi Komisie. V rokoch 1999 až 2003 bol členom kabinetu európskej komisárky Viviane Redingovej a v rokoch 2003 až 2004 bol vedúcim tohto kabinetu. V rokoch 2004 až 2005 bol členom kabinetu predsedu Komisie Josého Manuela Barrosa. V rokoch 2005 až 2009 bol hovorcom Komisie a vedúcim oddelenia hovorcu Komisie. Od roku 2009 do roku 2014 opäť pracoval pre predsedu Komisie ako vedúci kabinetu.

V roku 2014 bol vymenovaný za zástupcu generálneho riaditeľa právnej služby Komisie a následne v rokoch 2015 až 2019 pôsobil ako generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž.

J. Ch. Laitenberger zložil prísahu ako sudca Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1964 v Cosenze (Taliansko), diplom v odbore právo získal v roku 1987 na Università degli Studi di Firenze (univerzita vo Florencii, Taliansko) a titul magistra v rovnakom odbore v roku 1990 na Penn State University Dickinson School of Law (Dickinsonova vysoká škola práva, Pennsylvánska štátna univerzita, Spojené štáty). Ďalej študoval právo v rámci doktorandského programu na Università di Bologna (univerzita v Bologni, Taliansko), kde v roku 1992 obhájil dizertačnú prácu. V rokoch 1992 až 1993 absolvoval postdoktorandské štúdium na Université de Genève (univerzita v Ženeve, Švajčiarsko) a v rokoch 1993 až 1994 na Universiteit van Amsterdam (univerzita v Amsterdame, Holandsko) a New York Law School (Vysoká škola práva v New Yorku, Spojené štáty).

R. Mastroianni začal svoju kariéru ako výskumný pracovník v oblasti medzinárodného práva na Università degli Studi di Firenze, kde pôsobil v rokoch 1992 až 1997, a neskôr nastúpil na Súdny dvor, kde v rokoch 1997 až 2000 pracoval ako referendár pri generálnych advokátoch Giuseppem Tesaurovi a Antoniovi Saggiovi.

V rokoch 2000 až 2019 pokračoval vo výučbe práva Únie ako profesor na Università degli Studi di Napoli Federico II (univerzita Fridricha II. v Neapole, Taliansko), pričom v tomto období vydal množstvo publikácií. Okrem toho v rokoch 2011 až 2013 vyučoval právo Únie a právo európskeho súdneho konania ako hosťujúci profesor na université Paris 2 – Panthéon‑Assas (univerzita Paríž 2 – Panthéon‑Assas, Francúzsko). V rokoch 2013 až 2017 vyučoval právo Únie na Libera Università Internazionale degli Studi Sociali Guido Carli (Medzinárodná slobodná univerzita sociálnych štúdií „Guido Carli“, Taliansko). V roku 2015 bol vymenovaný za profesora komparatívneho práva hospodárskej súťaže na Sturm College of Law (Sturmova právnická fakulta) na University of Denver (Denverská univerzita, Spojené štáty), kde vyučoval do roku 2019.

V rokoch 1993 až 2019 pracoval R. Mastroianni ako advokát oprávnený zastupovať klientov pred talianskymi vyššími súdmi. V rokoch 2013 až 2015 bol tiež členom správnej rady Società Italiana di Diritto Internazionale (Talianska spoločnosť pre medzinárodné právo, SIDI) a v rokoch 2018 až 2021 členom správnej rady Associazione Italiana Studiosi di Diritto dell'Unione Europea (Talianska asociácia pre štúdium práva Európskej únie, AISDUE). V rokoch 2015 až 2018 pôsobil ako legislatívny poradca na ministerstve pre európske záležitosti talianskej vlády.

R. Mastroianni bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1965 vo Vitorii‑Gasteize (Španielsko), diplom v odbore právo získal v roku 1988 na Universidad de Salamanca (univerzita v Salamanke, Španielsko). V rokoch 1988 až 1989 študoval ústavné právo na Universität zu Köln (univerzita v Kolíne nad Rýnom, Nemecko) a v roku 1991 získal magisterský titul v odbore európske právo na Universität Saarbrücken (univerzita v Saarbrückene, Nemecko). V roku 1994 obhájil doktorskú dizertačnú prácu v odbore právo na Universität Saarbrücken a Universidad de Salamanca.

Vyučoval medzinárodné právo a svoju profesijnú kariéru začal na Universidad de La Rioja (univerzita v La Rioja, Španielsko), kde v rokoch 1993 až 1996 prednášal a v rokoch 1996 až 2001 pôsobil ako profesor. V roku 1996 bol vymenovaný za generálneho tajomníka Universidad de La Rioja, v rokoch 1996 – 2000 za prorektora pre výskum a v rokoch 2004 – 2008 za prorektora pre medzinárodné vzťahy. V rokoch 2001 až 2009 bol vedúcim katedry medzinárodného práva verejného a vedúcim katedry práva Európskej únie Jeana Monneta. V rokoch 2009 až 2012 bol na Universidad de Salamanca vymenovaný za vedúceho katedry medzinárodného práva verejného, ktorým sa opätovne stal aj v roku 2018.

V rokoch 2012 až 2018 bol vedúcim kabinetu pre medzinárodné právne záležitosti na španielskom ministerstve zahraničných vecí a spolupráce. V roku 2018 pôsobil jeden rok ako vedúci kancelárie predsedu Consejo de Estado (Štátna rada, Španielsko).

J. Martín y Pérez de Nanclares bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1970 vo Viedni (Rakúsko), diplom v odbore právo získal v roku 1993 a dizertačnú prácu z teóriu práva obhájil v roku 2002 na Universität Wien (univerzita vo Viedni, Rakúsko).

Svoju profesijnú kariéru začal v roku 1994 na Úrade spolkového kancelára (Rakúsko), kde pracoval na oddelení pre európske záležitosti. V tejto funkcii pôsobil jeden rok a následne v rokoch 1995 až 2000 pôsobil na Úrade spolkového kancelára ako člen a neskôr vedúci právneho oddelenia. V rokoch 2000 až 2002 pracoval ako právny poradca v Arbeiterkammer (Zamestnanecká komora, Rakúsko) a v rokoch 2002 až 2007 bol opäť členom a vedúcim právneho oddelenia na Úrade spolkového kancelára. V rokoch 2007 až 2010 bol vymenovaný za právneho poradcu v kabinete rakúskeho spolkového kancelára a v rokoch 2010 až 2017 bol generálnym riaditeľom sekcie právnych služieb na Úrade spolkového kancelára. V rokoch 2017 až 2019 bol generálnym riaditeľom sekcie právnych služieb rakúskeho Ministerstva pre ústavné otázky, reformy, dereguláciu a spravodlivosť.

Okrem toho bol v roku 2010 vymenovaný za člena rakúskej Rady vlády pre ochranu osobných údajov a túto funkciu vykonával do roku 2019. V rokoch 2017 až 2019 bol aj predsedom dozornej rady rakúskej Národnej knižnice. Na základe svojich skúseností získaných v rakúskej verejnej správe vydal mnoho právnych publikácií.

G. Hesse bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1974 v Barcelone (Španielsko), diplom v odbore právo získal v roku 1997 a diplom v odbore obchodný manažment v roku 1998 na Universidad Pontificia Comillas – ICADE (Pápežská univerzita Comillas, Španielsko).

Svoju profesijnú kariéru začal ako abogado del Estado: v rokoch 2002 až 2005 zastupoval štát pred španielskymi súdmi a v rokoch 2005 až 2006 pracoval na právnom oddelení španielskeho ministerstva kultúry. V rokoch 2006 až 2007 pracoval na právnom odbore španielskeho ministerstva zahraničných vecí poverenom agendou súvisiacou so Súdnym dvorom Európskej únie.

V rokoch 2007 až 2014 pôsobil ako Abogado del Estado – právny poradca na Stálom zastúpení Španielska pri Európskej únii. V roku 2014 nastúpil na španielske ministerstvo spravodlivosti ako zástupca generálneho riaditeľa Abogacía General del Estado (Štátna právna rada) pre záležitosti Európskej únie a medzinárodné záležitosti. Neskôr, až do roku 2019, vykonával na Ministerstve zahraničných vecí a španielskej spolupráce funkciu vedúceho abogado del Estado štátnej právnej služby, kde bol zodpovedný za zastupovanie v konaniach pred Súdnym dvorom Európskej únie. V tomto období bol tiež členom správnych rád niekoľkých verejných spoločností a v rámci svojej právnej praxe vydal množstvo publikácií o práve.

M. S. Pucurull bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu Európskej únie 26. septembra 2019.

narodená v roku 1974 v Călărași (Rumunsko), diplom v odbore právo získala v roku 1998 na Universitatea din București (univerzita v Bukurešti, Rumunsko) a v roku 2009 sa stala doktorkou práv.

V rokoch 1999 až 2002 pôsobila ako advokátka zapísaná v Advokátskej komore v Bukurešti (Rumunsko) a následne vyučovala procesné právo na Universitatea din București, kde v rokoch 2002 až 2018 pôsobila ako odborná asistentka a od roku 2018 ako docentka, pričom počas tohto obdobia vydala množstvo publikácií z oblasti práva.

V rokoch 2004 až 2009 bola sudkyňou na Judecătoria Sectorului 3 Bucureşti (obvodný súd pre tretí obvod mesta Bukurešť, Rumunsko) a v rokoch 2009 až 2019 na Tribunalul București (súd v Bukurešti, Rumunsko). V roku 2005 bola vymenovaná za sudkyňu vyslanú na rumunské ministerstvo zahraničných vecí a v rokoch 2007 až 2018 pôsobila ako školiteľka na Institutul Național al Magistraturii (Národná justičná akadémia, Rumunsko).

V roku 2011 začala pracovať na Súdnom dvore pri sudkyni Camelii Toader a ako referendárka pôsobila do roku 2014.

Po návrate do Rumunska v roku 2015 bola vymenovaná do funkcie riaditeľky pre európske záležitosti, medzinárodné vzťahy a programy na Consiliul Superior al Magistraturii (Vyššia súdna rada, Rumunsko), ktorú zastávala do roku 2018.

M. Stancu bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodená v roku 1975 v Prahe (Česká republika), právo študovala v Českej republike a v Nemecku, pričom jej bol na Univerzite Karlovej v Prahe (Česká republika) udelený titul Magister iuris (summa cum laude). Na Universität Hamburg (univerzita v Hamburgu, Nemecko) potom absolvovala doktorandské štúdium v odbore právo a v roku 2004 tam obhájila dizertačnú prácu (summa cum laude). V roku 1995 tiež zložila na Štátnej jazykovej škole v Prahe (Česká republika) štátnu skúšku z nemeckého jazyka pre odbor tlmočníctvo.

Svoju profesijnú dráhu začala v roku 1999 ako vedecká pracovníčka na katedre obchodného, námorného a hospodárskeho práva na Universität Hamburg a následne úspešne absolvovala výberové konanie organizované Európskym úradom pre výber pracovníkov (EPSO) na účely prijatia do zamestnania českých právnikov do európskych inštitúcií. Ako úradníčka nastúpila na Generálne riaditeľstvo Súdneho dvora Európskej únie pre knižničné služby, výskum a dokumentáciu a v rokoch 2004 až 2019 tam vykonávala funkciu právničky administrátorky. V rokoch 2010 až 2016 bola v tejto funkcii pridelená ku generálnemu riaditeľovi. V rokoch 2017 až 2018 potom pracovala ako referendárka pri sudkyni Súdneho dvora Marii Berger.

P. Škvařilová‑Pelzl je autorkou niekoľkých publikácií týkajúcich sa predovšetkým práva Únie a porovnávacieho práva a venuje sa aj pedagogickej činnosti – od roku 2009 je lektorkou práva Únie na Verwaltungsakademie des Bundes in Wien (Viedenská spolková akadémia verejnej služby, Rakúsko). Okrem toho sa aktívne zúčastnila na mnohých seminároch a konferenciách, napríklad aj na bienálnom Česko‑nemeckom festivale práva.

P. Škvařilová‑Pelzl bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1977 v Tallinne (Estónsko), diplom v odbore právo získal v roku 2001 a magisterský titul v tom istom odbore v roku 2007 na Tartu Ülikool (univerzita v Tartu, Estónsko). Na tejto univerzite pokračoval v doktorandskom štúdiu práva, ktoré ukončil obhajobou dizertačnej práce v roku 2013.

Svoju profesijnú kariéru začal ako poradca na Tallinna Ringkonnakohus (Odvolací súd v Tallinne, Estónsko), kde pracoval v rokoch 2001 až 2002, a následne nastúpil ako justičný čakateľ na Harju Maakohtu (Súd prvého stupňa v Harju, Estónsko). V rokoch 2002 až 2007 pôsobil na tomto súde ako sudca a v rokoch 2007 až 2019 ako sudca na Tallinna Ringkonnakohus. V rokoch 2015 až 2016 bol dočasne pridelený na Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko) a v rokoch 2017 až 2018 bol vyslaný ako národný sudca na Súdny dvor Európskej únie.

I. Nõmm sa venoval aj pedagogickej činnosti – v rokoch 2014 až 2019 prednášal na Tartu Ülikool a v rokoch 2015 až 2019 na odbore vzdelávania Riigikohus. Okrem toho bol v rokoch 2015 až 2019 školiteľom Estónskej advokátskej komory a v rokoch 2018 až 2019 členom skúšobnej komisie pre výber estónskych sudcov. V rokoch 2015 až 2019 bol členom výboru Estónskej advokátskej komory pre hodnotenie profesijnej spôsobilosti.

I. Nõmm bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodená v roku 1977 v Bad Harzburgu (Nemecko), právo študovala na Universität des Saarlandes (Sárska univerzita) v Saarbrückene (Nemecko) a v Štrasburgu (Francúzsko). V roku 2000 získala magisterský titul v oblasti súkromného práva a certifikát z európskeho práva na Université Robert Schuman (Univerzita Roberta Schumana, Štrasburg, Francúzsko). V roku 2002 zložila prvú štátnu skúšku z práva v Saarbrückene. V rokoch 2002 až 2003 absolvovala postgraduálne štúdium práva na Europa‑Institut der Universität des Saarlandes (Inštitút európskych štúdií Sárskej univerzity, Nemecko). V roku 2005 ukončila predštátnicovú prípravu v Saarbrückene (Nemecko), kde zložila druhú štátnu skúšku z práva. Svoju dizertačnú prácu obhájila na Universität des Saarlandes a v roku 2012 získala doktorát z práva.

V roku 2005 bola G. Steinfatt vymenovaná za sudkyňu Verwaltungsgericht der Freien Hansestadt Bremen (Správny súd v Brémach, Nemecko), na ktorom pôsobila do roku 2017, a následne bola v rokoch 2017 až 2019 členkou Oberverwaltungsgericht der Freien Hansestadt Bremen (Vyšší správny súd Brémy, Nemecko). Počas tohto obdobia bola aj členkou Dienstgerichtshof für Richter (Odvolací disciplinárny súd pre sudcov) a zastupujúcou členkou Berufsgerichtshofs für Ingenieure (Odvolací disciplinárny súd pre inžinierov).

G. Steinfatt je autorkou viacerých publikácií, najmä o európskom práve, a prednáša aj na Universität des Saarlandes a Universität Bremen (Brémska univerzita, Nemecko). Podieľa sa na vzdelávaní mladých právnikov v rámci ich prípravnej praxe a je tiež skúšajúcou pre prvú štátnu skúšku z práva.

G. Steinfatt bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1979 v Klaipėde (Litva), titul magistra práv získal v roku 2001 na Vilniaus universitetas (univerzita vo Vilniuse, Litva). Následne pokračoval v doktorandskom štúdiu práva na Mykolo Romerio universitetas (Univerzita Mykolasa Romerisa, Litva), kde v roku 2005 obhájil dizertačnú prácu.

Svoju profesionálnu kariéru začal ako asistent sudcu na Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd Litvy), kde pôsobil v rokoch 1999 až 2000, pričom v rokoch 2000 až 2003 tu pôsobil ako poradca predsedu súdu. V rokoch 2003 až 2009 bol vymenovaný za riaditeľa oddelenia súdnej praxe Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy).

V rokoch 2009 až 2010 pracoval ako právnik lingvista v Európskom parlamente, a následne sa vrátil do svojej vlasti, kde v rokoch 2010 až 2012 pôsobil ako riaditeľ odboru právneho výskumu na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy). V rokoch 2012 až 2013 bol sudcom Lietuvos apeliacinis teismas a následne jeden rok zasadal vo funkcii sudcu Lietuvos Aukščiausiasis Teismas, ktorému v rokoch 2014 až 2019 predsedal. Okrem toho bol v rokoch 2016 až 2018 predsedom Lietuvos Teisėjų taryba (Litovská súdna rada).

V rokoch 2007 až 2008 R. Norkus pôsobil aj ako docent na Mykolo Romerio universitetas, kde bol v rokoch 2012 až 2019 profesorom Ústavu súkromného práva. Je tiež autorom mnohých publikácií v oblasti práva.

R. Norkus bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodená v roku 1979 v Záhrebe (Chorvátsko), diplom v odbore právo s vyznamenaním cum laude získala v roku 2002 na Sveučilište u Zagrebu (univerzita v Záhrebe, Chorvátsko) a magisterský titul v tom istom odbore získala v roku 2003 na Oxford University (univerzita v Oxforde, Spojené kráľovstvo) ako držiteľka štipendia Chevening. Pokračovala v doktorandskom štúdiu práva na Sveučilište u Zagrebu, kde v roku 2007 obhájila dizertačnú prácu. V roku 2009 zložila chorvátsku advokátsku skúšku.

Ako Fulbrightova štipendistka sa v roku 2004 zúčastnila na výskumnom pobyte v Asser Institute (Asserov inštitút, Holandsko), v rokoch 2005 až 2006 na Georgetown University (univerzita v Georgetown, Spojené štáty) a na University of Michigan (Michiganská univerzita, Spojené štáty), a ako držiteľka štipendia pre postdoktorandov v rokoch 2007 až 2008 na Max Planck Institute (Inštitút Maxa Plancka, Heidelberg, Nemecko). Okrem toho v rokoch 2007 až 2008 študovala vedy o vzdelávaní na Central European University (Stredoeurópska univerzita, Maďarsko). V roku 2014 na základe pozvania realizovala postdoktorandský výskum na Harvard Law School (Právnická fakulta Harvardovej univerzity, Spojené štáty).

T. Perišin pôsobí od roku 2002 na Sveučilište u Zagrebu, kde bola v rokoch 2009 až 2011 profesorkou a prodekankou pre medzinárodnú spoluprácu, od roku 2015 je vedúcou katedry Jeana Monneta a od roku 2018 koordinátorkou Centra excelentnosti Jean Monnet. Vyučuje kurzy o európskom verejnom práve, práve vnútorného trhu, práve Svetovej obchodnej organizácie, vplyve európskeho práva na globálny vývoj, práve hospodárskej súťaže, európskom práve obchodných spoločností, metodológii európskeho práva a všeobecných zásadách práva v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

V rokoch 2015 až 2016 pôsobila ako hosťujúca profesorka a „John Harvey Gregory Lecturer on World Organization“ na Harvard university, kde viedla kurz o vplyve európskeho práva na globálny vývoj.

Ako autorka množstva publikácií o práve bola T. Perišin tiež šéfredaktorkou chorvátskeho časopisu zameraného na právo Únie (Croatian Yearbook of European Law and Policy), a v súčasnosti je členkou jeho redakčnej rady.

V rokoch 2005 až 2011 bola T. Perišin členkou rokovacej skupiny pre vstup Chorvátska do Európskej únie. V roku 2011 prednášala právo Únie pre štátnych úradníkov a diplomatov na Državna škola za javnu upravu (Národná škola pre verejnú správu, Chorvátsko) a na Diplomatickej akadémii chorvátskeho ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. V rokoch 2012 až 2013 prednášala na kurzoch práva EÚ pre zamestnancov súdov na Pravosudna akademija (Justičná akadémia, Chorvátsko) a na Općinski sud u Zagrebu (Mestský súd v Záhrebe, Chorvátsko). V roku 2015 tieto kurzy viedla aj na Hrvatska odvjetnička komora (Chorvátska advokátska komora). V rokoch 2017 až 2019 pôsobila vo funkcii osobitnej poradkyne na chorvátskom ministerstve vedy a vzdelávania. Okrem toho poskytovala právne stanoviská o správnom uplatňovaní európskeho práva chorvátskym ministerstvám a advokátom vystupujúcim v prípadoch pred vnútroštátnymi súdmi.

T. Perišin bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 26. septembra 2019.

narodený v roku 1978 v Plzni (Česká republika), magisterský titul v odbore právo získal v roku 2002 na Západočeskej univerzite v Plzni (Česká republika), pričom v rokoch 1999 až 2000 študoval aj na Universität Passau (univerzita v Passau, Nemecko). V roku 2003 získal magisterský titul v odbore právo na Université Paris I – Panthéon‑Sorbonne (Univerzita Paríž I – Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko). V roku 2016 získal titul doktora práv na Karlovej univerzite v Prahe (Česká republika).

Svoju profesijnú kariéru začal v roku 2004 ako právny poradca na Ministerstve zahraničných vecí Českej republiky a po vstupe Českej republiky do Európskej únie nastúpil na Súdny dvor ako referendár pri sudcovi Jiřím Malenovskom, u ktorého pracoval do roku 2015.

V roku 2015 nastúpil do Agentúry pre európsky GNSS (teraz Agentúra Európskej únie pre vesmírny program), najprv ako právny poradca a následne ako zástupca vedúceho oddelenia právnych záležitostí a verejného obstarávania. V rokoch 2018 až 2021 bol vedúcim tohto oddelenia.

Od roku 2011 sa D. Petrlík venuje aj pedagogickej činnosti na Karlovej univerzite, kde prednáša právo Únie a právo duševného vlastníctva. Je autorom viacerých publikácií z týchto oblastí.

D. Petrlík bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 1. marca 2021.

narodený v roku 1975 v Budapešti (Maďarsko), právo študoval na Faculté Jean Monnet de l’université Paris‑Sud (Fakulta Jeana Monneta univerzity Paris‑Sud, Paríž XI, Francúzsko), kde v roku 1998 získal bakalársky titul v odbore právo, v roku 1999 magisterský titul v odbore medzinárodné a európske právo a v roku 2000 magisterský titul v odbore obchodné právo a právo Európskej únie.

Svoju profesijnú kariéru začal v rokoch 2001 až 2005 v advokátskej kancelárii v Maďarsku.

V roku 2005 nastúpil do Európskej komisie, kde pracoval ako referent na Generálnom riaditeľstve pre informačnú spoločnosť a médiá. Túto funkciu zastával aj na Generálnom riaditeľstve pre hospodársku súťaž v rokoch 2009 až 2015, 2016 a 2018 až 2021.

Od mája 2015 do apríla 2016 bol vyslaný Európskou komisiou na maďarské ministerstvo spravodlivosti ako člen kabinetu ministra pre európske záležitosti.

V rokoch 2016 až 2018 pracoval K. Kecsmár na maďarskom ministerstve spravodlivosti ako štátny tajomník pre medzinárodnú a európsku justičnú spoluprácu.

K. Kecsmár bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 27. októbra 2021.

narodený v roku 1978 v Iaşi (Rumunsko), diplom v odbore právo získal v roku 2000 na Universitatea din București (univerzita v Bukurešti, Rumunsko) a magisterský titul v odbore európske právo na Université Paris 1 Panthéon Sorbonne (Univerzita Paríž 1 Panthéon Sorbonne, Francúzsko) v rámci programu francúzsko‑rumunskej právnickej vysokej školy európskych štúdií, organizovaného v spolupráci s Universitatea din București. V roku 2002 získal magisterský titul v odbore medzinárodné vzťahy na Școala Națională de Studii Politice și Administrative (Národná škola politických a administratívnych štúdií, Rumunsko). V štúdiu pokračoval na Karl‑Franzens‑Universität Graz (univerzita v Grazi, Rakúsko), kde v roku 2006 získal magisterský titul z európskych štúdií. Po návrate do Rumunska začal doktorandské štúdium v odbore právo na Universitatea din București a v roku 2008 obhájil dizertačnú prácu.

I. Gâlea začal svoju profesijnú kariéru na rumunskom ministerstve zahraničných vecí, kde v rokoch 2000 až 2002 pôsobil ako diplomatický atašé na riaditeľstve pre medzinárodné právo a zmluvy a v rokoch 2002 až 2007 ako vedúci odboru práva Spoločenstva. V rokoch 2007 až 2009 poskytoval služby vo verejnom záujme ako notár.

Po návrate na ministerstvo zahraničných vecí bol I. Gâlea vymenovaný za experta na riaditeľstve pre právo Únie a v rokoch 2009 až 2010 pôsobil ako riaditeľ tohto riaditeľstva. Následne bol vymenovaný za generálneho riaditeľa pre právne záležitosti a túto funkciu vykonával v rokoch 2010 až 2016.

V rokoch 2016 až 2020 bol veľvyslancom Rumunska v Bulharsku a v roku 2021 sa stal generálnym riaditeľom odboru bilaterálnych európskych vzťahov a regionálnej spolupráce na ministerstve zahraničných vecí.

Okrem toho I. Gâlea vyučoval právo na Universitatea din București: v rokoch 2002 až 2012 tu pôsobil ako vysokoškolský asistent, v rokoch 2012 až 2016 ako prednášajúci a v rokoch 2016 až 2021 ako docent. V roku 2021 bol na tejto univerzite vymenovaný za profesora.

Ako hosťujúci profesor vyučoval v roku 2010 aj na Hayastani divanagitakan dprotsʼ (Arménska diplomatická akadémia), v rokoch 2009 až 2015 na Institutul Diplomatic Român (Rumunský diplomatický inštitút) a v roku 2015 na Universidade da Coruña (univerzita v Coruñi, Španielsko).

Je autorom mnohých publikácií v oblasti práva.

I. Gâlea bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 27. októbra 2021.

narodený v roku 1977 v Ľubľane (Slovinsko), D. Kukovec získal v roku 2001 magisterský titul z práva na Právnickej fakulte Univerza v Ljubljani (univerzita v Ľubľane, Slovinsko) a v roku 2002 titul master z práva na Harvard Law School (Právnická fakulta Harvardskej univerzity, Spojené štáty). Na tejto univerzite absolvoval aj doktorandské štúdium a v roku 2015 tu obhájil svoju dizertačnú prácu.

V roku 2002 začal svoju profesionálnu kariéru ako právnik na Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd v Ľubľane, Slovinsko) a v tejto pozícii pôsobil do roku 2004. V roku 2004 pôsobil ako právnik na Špeciálnom súde pre Sierra Leone (Haag, Holandsko) a na Ustavno sodišče (Ústavný súd, Slovinsko).

V roku 2005 nastúpil na Súdny dvor Európskej únie ako právnik a v rokoch 2006 až 2018 pracoval v právnej službe Európskej komisie. V roku 2006 sa stal okrem iného členom slovinskej advokátskej komory.

D. Kukovec sa súčasne venuje aj akademickej kariére, najmä v oblasti európskeho práva. V rokoch 2011 až 2013 prednášal všeobecné právo na Harvard Law School a na Institute for Global Law and Policy. Následne pôsobil na viacerých právnických univerzitách po celom svete, vrátane FGV Direito Rio, Rio de Janeiro (Právnická fakulta Fondation Getulio Vargas, Rio de Janeiro, Brazília) v roku 2014, University of Kent's Brussels School of International Studies (Bruselská škola medzinárodných štúdií na Univerzite v Kente, Belgicko) v roku 2016, Európskeho univerzitného inštitútu vo Florencii (EUI, Taliansko) v rokoch 2016 a 2017 a Univerza v Ljubljani v rokoch 2018 až 2020. Od roku 2018 pôsobí ako docent v oblasti práva a pridružený riaditeľ doktorandského programu na Middlesex University v Londýne (Middlesexská univerzita, Spojené kráľovstvo).

D. Kukovec je autorom mnohých publikácií v oblasti práva Európskej únie. Pravidelne je pozývaný ako prednášajúci univerzitami po celom svete.

D. Kukovec bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 13. januára 2022.

narodená v roku 1977 v Dubline (Írsko), S. Kingston získala v roku 1998 magisterský titul z práva na University of Oxford (univerzita v Oxforde, Spojené kráľovstvo) a v roku 2000 titul master z práva na Universiteit Leiden (univerzita v Leidene, Holandsko). Na tejto univerzite ďalej pokračovala v doktorandskom štúdiu práva, kde v roku 2009 obhájila svoju dizertačnú prácu.

V roku 1998 bola prijatá ako barrister do Honourable Society of Gray’s Inn, Londýn (Spojené kráľovstvo). V roku 2002 nastúpila do bruselskej kancelárie medzinárodnej advokátskej kancelárie ako advokátka a vykonávala tam advokátsku prax do roku 2004.

S. Kingston potom nastúpila na Súdny dvor Európskej únie ako referendárka pri generálnom advokátovi Leendertovi Geelhoedovi, s ktorým spolupracovala v rokoch 2004 až 2006.

S. Kingston bola v roku 2007 prijatá ako barrister do Honourable Society of King’s Inns, Dublin (Írsko). Od roku 2007 vykonávala advokátsku prax v írskej advokátskej komore ako barrister a neskôr ako senior counsel.

S. Kingston okrem toho vyučovala právo na University College Dublin (Univerzitné kolégium v Dubline, Írsko) v rokoch 2007 až 2015 ako prednášajúca, a neskôr, od roku 2015, ako profesorka. Počas svojej akademickej kariéry prednášala aj na iných univerzitách, najmä na Columbia University (Kolumbijská univerzita, Spojené štáty), Cambridge University (univerzita v Cambridge, Spojené kráľovstvo), Universiteit Leiden a Osgoode Hall Law School of York University in Toronto (Osgoode Hall Law School Yorkskej univerzity v Toronte, Kanada). Je autorkou mnohých publikácií o práve Európskej únie.

S. Kingston bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 13. januára 2022.

narodený v roku 1971 v Zalaegerszegu (Maďarsko), právo študoval na Szegedi Tudományegyetem (Univerzita v Szegede, Maďarsko), kde v roku 1994 získal právnický titul. Na tej istej univerzite pokračoval v doktorandskom štúdiu a v roku 2001 obhájil dizertačnú prácu v odbore právo.

Svoju profesijnú kariéru začal v roku 1994 v Maďarsku ako právnik v Úrade pre európske záležitosti a postupne pôsobil na Ministerstve medzinárodných hospodárskych vzťahov, Ministerstve priemyslu a obchodu a Ministerstve zahraničných vecí.

V rokoch 1997 až 2001 pracoval ako správca prípadov na medzinárodnom oddelení maďarského úradu pre hospodársku súťaž. V rokoch 2001 až 2003 bol členom a neskôr, v rokoch 2003 až 2009, predsedom Rady pre hospodársku súťaž (Maďarsko). Počas tohto posledného obdobia pôsobil aj ako podpredseda maďarského úradu pre hospodársku súťaž.

V rokoch 2009 až 2022 pôsobil v Maďarsku ako advokát, a to najmä v oblasti súťažného práva.

T. Tóth sa od roku 1999 venoval aj akademickej kariére na Pázmány Péter Katolikus Egyetem (Katolícka univerzita Petra Pázmánya, Maďarsko). V rokoch 1999 až 2010 tam pôsobil ako prednášajúci, neskôr sa stal prodekanom zodpovedným v rokoch 2010 až 2013 za výskum a medzinárodné vzťahy, v rokoch 2013 až 2014 za študentské záležitosti a od roku 2015 za medzinárodné vzťahy. T. Tóth bol v roku 2018 vymenovaný za profesora na tejto univerzite. V rokoch 2019 až 2022 tam zastával funkciu vedúceho katedry Jeana Monneta v odbore súťažné právo.

T. Tóth je autorom množstva publikácií v oblasti práva hospodárskej súťaže.

Za sudcu Všeobecného súdu bol vymenovaný 6. júla 2022.

narodená v roku 1981 v Bratislave, magisterský titul v odbore právo získala v roku 2005 na Univerzite Komenského v Bratislave a v roku 2012 získala doktorandský titul v odbore právo.

V roku 2002 začala svoju profesijnú kariéru ako právna asistentka v advokátskej kancelárii na Slovensku, kde pôsobila až do roku 2004. Od roku 2003 počas viacerých rokov vykonávala aj prekladateľské a tlmočnícke činnosti na podujatiach organizovaných obcou Stupava (Slovensko).

V rokoch 2005 až 2006 pôsobila ako právnička na Inštitúte pre aproximáciu práva Úradu vlády SR a v rokoch 2007 až 2008 v Kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred súdmi Európskej únie na slovenskom ministerstve spravodlivosti. V rokoch 2009 až 2022 zastávala funkciu zástupcu Slovenskej republiky pred súdmi Európskej únie.

B. Ricziová bola od roku 2007 až do roku 2010 členkou Stálej komisie Legislatívnej rady vlády SR pre občianske a obchodné právo a od roku 2012 do roku 2015 členkou slovenskej Komisie pre rekodifikáciu občianskeho práva procesného.

Za sudkyňu Všeobecného súdu bola vymenovaná 6. júla 2022.

narodená v roku 1957 vo Viedni (Rakúsko), právnický titul získala v roku 1980 a v roku 1981 ukončila štúdium medzinárodného práva na Université catholique de Louvain (Katolícka univerzita v Leuvene, Belgicko).

Svoju profesionálnu kariéru začala v Európskej komisii v roku 1982 vo funkcii konferenčnej tlmočníčky, ktorú vykonávala do roku 1988. Súčasne pokračovala v štúdiu lingvistiky na Universität Wien (Viedenská univerzita, Rakúsko) a v roku 1984 získala diplom z lingvistiky.

V roku 1988 začala pracovať na rakúskom ministerstve zahraničných vecí na Generálnom riaditeľstve pre európske a hospodárske záležitosti ako poradkyňa, kde pôsobila do roku 1993.

V roku 1990 bola vyslaná na rakúske veľvyslanectvo v Dubline. Medzi rokmi 1991 a 1992 pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa pre dopravnú politiku EÚ na rakúskom ministerstve zahraničných vecí vo Viedni. Následne bola vyslaná na rakúske veľvyslanectvo v Londýne.

V rokoch 1993 až 2000 pôsobila ako ministerská radkyňa na Stálom zastúpení Rakúska pri Európskej únii v Bruseli.

Po návrate na rakúske ministerstvo zahraničných vecí začala v rokoch 2000 až 2003 vykonávať funkciu riaditeľky odboru pre všeobecné záležitosti EÚ a pre inštitúcie EÚ. Následne bola vymenovaná za zástupkyňu generálneho riaditeľa pre európske a hospodárske záležitosti a od roku 2007 za generálnu riaditeľku pre právne a konzulárne záležitosti. Okrem toho v rokoch 2009 až 2017 pôsobila aj ako národná koordinátorka boja proti obchodovaniu s ľuďmi.

Od decembra 2017 je veľvyslankyňou na Stálom zastúpení Rakúska pri Úrade OSN a ďalších medzinárodných organizáciách v Ženeve. V roku 2020 bola zvolená za predsedníčku Rady OSN pre ľudské práva a v roku 2021 za predsedníčku Európskej hospodárskej komisie OSN.

Okrem týchto aktivít od roku 2002 vyučuje právo na Diplomatische Akademie Wien (Diplomatická akadémia vo Viedni, Rakúsko). V rokoch 2006 až 2017 vyučovala aj na Viedenskej univerzite.

Za sudkyňu Všeobecného súdu bola vymenovaná 15. septembra 2022.

narodený v roku 1971 v Solúne (Grécko), právnický titul získal v roku 1993 na Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis (Aristotelova univerzita v Solúne, Grécko) a v roku 1996 získal titul Master of Laws na Harvard Law School (Právnická fakulta na Harvarde, Spojené štáty).

Od roku 1993 do roku 1995 pôsobil v rámci prípravy na advokátske skúšky ako advokátsky koncipient. V roku 1996 bol prijatý do solúnskej advokátskej komory a následne vykonával právnickú prax v Mexiku a Spojených štátoch.

Na Súdny dvor Európskej únie nastúpil v roku 1998 ako referendár v kancelárii sudcu Kraterosa Ioannoua. Následne vykonával túto funkciu v kancelárii sudcu Vassiliosa Skourisa, ktorý sa stal v roku 2003 predsedom Súdneho dvora a s ktorým spolupracoval pätnásť rokov, od roku 1999 do roku 2014.

V roku 2014 bol vymenovaný za riaditeľa Riaditeľstva protokolu a informácií Súdneho dvora a potom za riaditeľa Riaditeľstva pre komunikáciu, ktorým bol do roku 2022.

Je autorom právnych publikácií a edičných prác a veľký význam prikladá výučbe práva EÚ, pričom sa aktívne podieľa na organizácii a priebehu súťaže European Law Moot Court Competition, najprv ako člen poroty od roku 2004 do roku 2005 a potom, od roku 2006 do roku 2022, ako člen a podpredseda European Law Moot Court Society. Pravidelne sa zúčastňuje aj na národných a medzinárodných konferenciách.

Za sudcu Všeobecného súdu bol vymenovaný 15. septembra 2022.

narodený v roku 1977 v Arnheme (Holandsko). Právo študoval na Universiteit Utrecht (Univerzita v Utrechte, Holandsko) a v roku 2001 získal magisterský titul v odbore právo. Vo vysokoškolskom štúdiu pokračoval na Université de Liège (Univerzita v Liège, Belgicko), kde v roku 2002 získal diplom z postgraduálneho štúdia v odbore európske právo. V roku 2010 obhájil doktorandskú prácu v odbore právo na Univerzite v Utrechte.

Od roku 2002 pôsobil ako právnik v rôznych advokátskych kanceláriách v Holandsku a Belgicku a venoval sa rôznym oblastiam práva Únie, napríklad hospodárskej súťaži, štátnej pomoci, obchodnej politike, verejnému obstarávaniu a reštriktívnym opatreniam prijatým v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Únie.

Okrem toho publikuje veľké množstvo článkov z týchto oblastí v právnických časopisoch alebo knižných publikáciách.

Súčasne bol v rokoch 2021 až 2022 zastupujúcim sudcom občianskoprávneho senátu na Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (súd Zeeland‑Západný Brabant, Holandsko).

Za sudcu Všeobecného súdu bol vymenovaný 15. septembra 2022.