ROZSUDKY KOHLL A DECKER Z ROKU 1998

Rozsudok Kohll: žiadny predchádzajúci súhlas nie je potrebný na plánovanú ambulantnú starostlivosť v inom členskom štáte

V roku 1994 chcel pán Kohll, luxemburský štátny príslušník, aby jeho maloletú dcéru ošetril ortodontista usadený v Nemecku, a požiadal luxemburskú zdravotnú poisťovňu o súhlas. Táto poisťovňa odmietla udeliť súhlas z dôvodu, že nešlo o naliehavú starostlivosť a bolo možné poskytnúť ju v Luxembursku. Pán Kohll sa odvolal na slobodné poskytovanie služieb (a nie nariadenie č. 1408/71), pričom bol presvedčený, že má právo na ošetrenie svojej dcéry v Nemecku bez predchádzajúceho súhlasu, ako aj na to, aby od svojej zdravotnej poisťovne získal náhradu výdavkov, a to nie podľa sadzieb krajiny, kde bola poskytnutá zdravotná starostlivosť (Nemecko), ale podľa sadzieb za túto liečbu vo svojej krajine poistenia (Luxembursko).

Súdny dvor rozhodol, že ošetrenie vykonané zdravotníckym pracovníkom by sa malo považovať za službu. Za takýchto okolností podmienenie preplatenia nákladov plánovanej ambulantnej starostlivosti vo výške podľa sadzieb účtovaných v krajine pacienta udelením predchádzajúceho súhlasu, predstavuje prekážku slobodnému poskytovaniu služieb, keďže takýto súhlas odrádza poistencov od toho, aby využívali služby poskytovateľov zdravotnej starostlivosti usadených v inom členskom štáte. Súdny dvor tiež uviedol, že takáto právna úprava nie je odôvodnená ani rizikom vážneho narušenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia, ani dôvodmi ochrany verejného zdravia (rozsudok z 28. apríla 1998, Kohll, C-158/96).

Rozsudok Decker: na nákup liekov alebo zdravotníckych pomôcok na lekársky predpis v inom členskom štáte sa nevyžaduje žiadny predchádzajúci súhlas

Môže nastať situácia, že pacientovi lieky alebo zdravotnícke pomôcky predpíše lekár usadený v jednom členskom štáte, pričom takýto pacient sa rozhodne zakúpiť si ich v lekárni nachádzajúcej sa v inom členskom štáte (či už tam vycestuje osobne alebo si ich objedná poštou). Platilo to aj v prípade pána Deckera, ktorý si v roku 1992 zakúpil v Belgicku okuliare na základe receptu od očného lekára usadeného v Luxembursku. Luxemburská zdravotná poisťovňa mu odmietla preplatiť náklady týchto okuliarov z dôvodu, že tento nákup sa uskutočnil v zahraničí bez predchádzajúceho súhlasu.

Súdny dvor rozhodol, že odmietnutie preplatiť lieky zakúpené bez predchádzajúceho súhlasu v inom členskom štáte predstavuje neodôvodnenú prekážku voľnému pohybu tovaru, keďže takáto požiadavka nie je odôvodnená dôvodmi verejnému zdravia, aby sa zabezpečila kvalita liekov dodávaných v iných členských štátoch. Pacienti si teda odvtedy môžu aj bez udelenia predchádzajúceho súhlasu zakúpiť svoje lieky alebo zdravotnícke pomôcky v inom členskom štáte a požadovať ich preplatenie od svojej zdravotnej poisťovne podľa sadzieb účtovaných vo svojej vlastnej krajine (rozsudok z 28. apríla 1998, Decker, C-120/95).