Od roku 1971 sa otázka cezhraničnej zdravotnej starostlivosti na úrovni Európskej únie riadi „nariadením č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva".

Táto právna úprava vo všeobecnosti umožňuje pacientom vycestovať do iného členského štátu za zdravotnou starostlivosťou po získaní predchádzajúceho súhlasu svojej zdravotnej poisťovne (formulár S2). Po udelení tohto súhlasu sa náklady na liečbu vo všeobecnosti uhrádzajú alebo preplácajú pacientovi podľa sadzieb účtovaných v krajine liečby, a to aj v prípade, že tieto sadzby sú vyššie ako v krajine pacienta.

Začiatkom 90. rokov sa Európska únia stala priestorom bez vnútorných hraníc, čo uľahčilo voľný pohyb osôb. Stále viac pacientov prejavovalo záujem o liečbu u lekárov usadených v inom členskom štáte a kľúčovou otázkou sa stalo, či na tento účel systematicky potrebujú predchádzajúci súhlas svojej zdravotnej poisťovne. V roku 1998 Súdny dvor rozhodol v dvoch prípadoch, keď pacienti nepožiadali o predchádzajúci súhlas alebo takýto súhlas nezískali, a napriek tomu požiadali svoju zdravotnú poisťovňu o úhradu nákladov.

Rozsudok Kohll: žiadny predchádzajúci súhlas nie je potrebný na plánovanú ambulantnú starostlivosť v inom členskom štáte

V roku 1994 chcel pán Kohll, luxemburský štátny príslušník, aby jeho maloletú dcéru ošetril ortodontista usadený v Nemecku, a požiadal luxemburskú zdravotnú poisťovňu o súhlas. Táto poisťovňa odmietla udeliť súhlas z dôvodu, že nešlo o naliehavú starostlivosť a bolo možné poskytnúť ju v Luxembursku. Pán Kohll sa odvolal na slobodné poskytovanie služieb (a nie nariadenie č. 1408/71), pričom bol presvedčený, že má právo na ošetrenie svojej dcéry v Nemecku bez predchádzajúceho súhlasu, ako aj na to, aby od svojej zdravotnej poisťovne získal náhradu výdavkov, a to nie podľa sadzieb krajiny, kde bola poskytnutá zdravotná starostlivosť (Nemecko), ale podľa sadzieb za túto liečbu vo svojej krajine poistenia (Luxembursko).

Súdny dvor rozhodol, že ošetrenie vykonané zdravotníckym pracovníkom by sa malo považovať za službu. Za takýchto okolností podmienenie preplatenia nákladov plánovanej ambulantnej starostlivosti vo výške podľa sadzieb účtovaných v krajine pacienta udelením predchádzajúceho súhlasu, predstavuje prekážku slobodnému poskytovaniu služieb, keďže takýto súhlas odrádza poistencov od toho, aby využívali služby poskytovateľov zdravotnej starostlivosti usadených v inom členskom štáte. Súdny dvor tiež uviedol, že takáto právna úprava nie je odôvodnená ani rizikom vážneho narušenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia, ani dôvodmi ochrany verejného zdravia (rozsudok z 28. apríla 1998, Kohll, C-158/96).

Rozsudok Decker: na nákup liekov alebo zdravotníckych pomôcok na lekársky predpis v inom členskom štáte sa nevyžaduje žiadny predchádzajúci súhlas

Môže nastať situácia, že pacientovi lieky alebo zdravotnícke pomôcky predpíše lekár usadený v jednom členskom štáte, pričom takýto pacient sa rozhodne zakúpiť si ich v lekárni nachádzajúcej sa v inom členskom štáte (či už tam vycestuje osobne alebo si ich objedná poštou). Platilo to aj v prípade pána Deckera, ktorý si v roku 1992 zakúpil v Belgicku okuliare na základe receptu od očného lekára usadeného v Luxembursku. Luxemburská zdravotná poisťovňa mu odmietla preplatiť náklady týchto okuliarov z dôvodu, že tento nákup sa uskutočnil v zahraničí bez predchádzajúceho súhlasu.

Súdny dvor rozhodol, že odmietnutie preplatiť lieky zakúpené bez predchádzajúceho súhlasu v inom členskom štáte predstavuje neodôvodnenú prekážku voľnému pohybu tovaru, keďže takáto požiadavka nie je odôvodnená dôvodmi verejnému zdravia, aby sa zabezpečila kvalita liekov dodávaných v iných členských štátoch. Pacienti si teda odvtedy môžu aj bez udelenia predchádzajúceho súhlasu zakúpiť svoje lieky alebo zdravotnícke pomôcky v inom členskom štáte a požadovať ich preplatenie od svojej zdravotnej poisťovne podľa sadzieb účtovaných vo svojej vlastnej krajine (rozsudok z 28. apríla 1998, Decker, C-120/95).

Súdny dvor EÚ vydaním rozsudkov Kohll a Decker z 28. apríla 1998 (pozri predchádzajúce strany) spustil dlhú sériu rozsudkov, ktorá inšpirovala normotvorcu Európskej únie k vykonaniu podstatných zmien v právnej úprave EÚ v oblasti zdravotnej starostlivosti.

Rozsudky Kohll a Decker totiž poukázali na to, že súbežne so systémom zavedeným nariadením č. 1408/71 a jeho vykonávacím nariadením (nariadenie č. 574/72), ktoré zaviedli systém predchádzajúceho súhlasu pre nahradenie plánovanej cezhraničnej zdravotnej starostlivosti podľa sadzieb účtovaných v štáte, kde bola zdravotná starostlivosť poskytnutá, je možné odvolávať sa aj na základné slobody zakotvené v Zmluvách (slobodné poskytovanie služieb v rozsudku Kohll a voľný pohyb tovaru v rozsudku Decker) s cieľom získať bez predchádzajúceho súhlasu zdravotnej poisťovne náhradu nákladov na ambulantnú starostlivosť alebo nákup liekov v inom členskom štáte, a to podľa sadzieb účtovaných v krajine pacienta.

Súdny dvor svojou judikatúrou postupne prispel k stanoveniu kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť na zaručenie práv občanov v tejto oblasti. Túto judikatúru navyše kodifikoval normotvorca Európskej únie pri prijímaní nariadení č. 883/04 a 987/09 a smernice 2011/24, ktoré dnes poskytujú občanom podrobné pravidlá týkajúce sa krytia zdravotnej starostlivosti a nákupu liekov v inom členskom štáte.

Po rozsudkoch vo veciach Kohll a Decker mal Súdny dvor viackrát možnosť vykladať nariadenie z roku 1971, a to v dvoch hlavných oblastiach: plánovaná nemocničná starostlivosť a neplánovaná nemocničná starostlivosť.

Plánovaná nemocničná starostlivosť

Ak bol súhlas potrebný na plánovanú nemocničnú starostlivosť v inom členskom štáte odmietnutý v dôsledku pochybenia a z akéhokoľvek dôvodu bol udelený až následne po poskytnutí tejto nemocničnej starostlivosti, pacient má právo na náhradu vzniknutých nákladov rovnakým spôsobom, ako keby bol súhlas udelený včas (rozsudok z 12. júla 2001, Vanbraekel a i., C-368/98).
Aby mohli vnútroštátne orgány odmietnuť žiadosť pacienta o súhlas s liečbou v nemocnici v zahraničí z dôvodu, že po určitej čakacej dobe môže byť ošetrený v nemocnici vo svojej krajine, musia preukázať, že táto doba neprekračuje medicínsky prijateľnú dobu s ohľadom na zdravotný stav a klinické potreby pacienta (rozsudok zo 16. mája 2006, Watts, C-372/04). Okrem toho nesmie byť predchádzajúci súhlas odopretý, pokiaľ zdravotnú starostlivosť nemožno pacientovi poskytnúť v primeranom čase v štáte bydliska z dôvodu nedostatku základného zdravotníckeho materiálu (rozsudok z 9. októbra 2014, Petru, C-268/13).

Na druhej strane predchádzajúci súhlas môže byť odmietnutý, ak úkony zdravotnej starostlivosti poskytované v zahraničí nie sú kryté systémom sociálneho zabezpečenia pacienta. Ak však metóda liečby používaná v zahraničí zodpovedá úkonom, ktoré sú kryté v členskom štáte pacienta, predchádzajúci súhlas nie je možné odmietnuť z dôvodu, že takáto metóda liečby sa v tomto členskom štáte nevyužíva (rozsudok z 5. októbra 2010, Elčinov, C-173/09).
Ak pacient získal súhlas s nemocničnou starostlivosťou v inom členskom štáte, pričom znáša časť nákladov na hospitalizáciu, môže požiadať svoju zdravotnú poisťovňu o preplatenie všetkých nákladov alebo ich časti v závislosti od ceny porovnateľnej liečby v štáte svojho bydliska (rozsudok zo 16. mája 2006, Watts, C-372/04).

Neplánovaná nemocničná starostlivosť

Nariadenie z roku 1971, nahradené nariadením č. 883/2004, stanovuje, že zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej zdravotný stav si počas pobytu v inom členskom štáte okamžite vyžaduje zdravotnú starostlivosť (naliehavá zdravotná starostlivosť), má nárok na to, aby jeho zdravotná poisťovňa prevzala náklady tejto zdravotnej starostlivosti aj bez získania predchádzajúceho súhlasu v súlade so sadzbami uplatňovanými v krajine liečby.

Ak dôchodca cestuje do iného členského štátu a musí tam byť núdzovo hospitalizovaný, jeho zdravotná poisťovňa nemôže podmieniť nahradenie nákladov na zdravotnú starostlivosť udelením predchádzajúceho súhlasu alebo požiadavkou, aby sa ochorenie tejto osoby prejavilo náhle, aj keď takáto požiadavka sa vzťahuje na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby. Rozdielne zaobchádzanie medzi dôchodcami a zamestnancami možno vysvetliť vôľou normotvorcu podporovať účinnú mobilitu dôchodcov vzhľadom na ich väčšiu zraniteľnosť a zdravotnú závislosť (rozsudok z 25. februára 2003, IKA, C-326/00).
Okrem toho, ak je osoba, ktorej bol udelený predchádzajúci súhlas, liečená v inom členskom štáte a lekári tohto štátu sa rozhodnú previezť ju z naliehavých lekárskych dôvodov do nemocnice nachádzajúcej sa v štáte, ktorý nie je súčasťou EÚ (napríklad Švajčiarsko), pacient si môže zachovať nárok na krytie liečebných nákladov. Zdravotná poisťovňa pacienta totiž musí dôverovať lekárom v členskom štáte liečby, ktorí sú najlepšie schopní posúdiť liečbu potrebnú pre pacienta (rozsudok z 12. apríla 2005, Keller, C-145/03).

Napokon, v prípade poskytnutia naliehavej zdravotnej starostlivosti počas cesty do iného členského štátu zdravotná poisťovňa pacienta môže odmietnuť nahradiť výdavky, ktoré v štáte liečby znášajú pacienti (ako napr. proporčná časť nákladov zdravotnej starostlivosti znášaná pacientom v niektorých systémoch zdravotného poistenia) (rozsudok z 15. júna 2010, Komisia/Španielsko, C-211/08).

V nadväznosti na rozsudok Kohll z roku 1998 Súdny dvor spresnil svoju judikatúru pre prípad, keď sa osoba rozhodne pre ošetrenie v inom členskom štáte, a to na základe slobodného poskytovania služieb, namiesto nariadenia z roku 1971. Toto spresnenie sa týka len plánovanej zdravotnej starostlivosti (ambulantnej alebo nemocničnej), a nie núdzového lekárskeho ošetrenia (neplánovaná zdravotná starostlivosť).

Plánovaná ambulantná starostlivosť

Súdny dvor v línii rozsudku Kohll rozhodol, že predchádzajúci súhlas sa nevyžaduje na ambulantné ošetrenie poskytnuté mimo nemocničného zariadenia nezazmluvnenými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte (rozsudok z 13. mája 2003, Müller-Fauré a Van Riet, C-385/99). Okrem toho členské štáty nemôžu podmieňovať poskytnutie krytia výdavkov spojených s kúpeľnou liečbou v zahraničí tým, že taká kúpeľná liečba musí mať oveľa väčšie vyhliadky na úspech (rozsudok z 18. marca 2004, Leichtle, C-8/02).
Členské štáty musia vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch tiež stanoviť možnosť pre poistencov získať náhradu nákladov na medicínske analýz y a laboratórne v yšetrenia v ykonané v inom členskom štáte (rozsudok z 27. januára 2011, Komisia/Luxembursko, C-490/09). Okrem toho nie je prípustné, aby členské štáty obmedzili krytie ambulantnej starostlivosti poskytnutej v zahraničí len na výnimočný prípad, keď vnútroštátny systém zdravotnej starostlivosti nemôže poskytnúť liečbu potrebnú pre pacienta, ktorý je do tohto systému zapojený (rozsudok z 27. októbra 2011, Komisia/Portugalsko, C-255/09).

Súdny dvor však uznal, že členské štáty môžu stanoviť, že náhrada za ambulantnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte je podmienená udelením predchádzajúceho súhlasu, ak si takáto zdravotná starostlivosť vyžaduje použitie špeciálnych lekárskych prístrojov (napríklad MRI alebo PET- SCAN). Vzhľadom na mimoriadnu nákladnosť takýchto prístrojov sa pri ich využití, rovnako ako pri nemocničnej starostlivosti, musí umožniť politika plánovania zameraná na to, aby sa na celom území krajiny zabezpečila racionálna, stabilná, vyvážená a dostupná ponuka zdravotnej starostlivosti a aby sa tiež predišlo plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi. Požiadavka predchádzajúceho súhlasu s týmto druhom zdravotnej starostlivosti preto predstavuje odôvodnené obmedzenie slobodného poskytovania služieb (rozsudok z 5. októbra 2010, Komisia/Francúzsko, C-512/08).

Plánovaná nemocničná starostlivosť

Súdny dvor rozhodol, že na rozdiel od ambulantnej starostlivosti, ktorá nie je poskytovaná v nemocničnom zariadení (pozri predchádzajúcu stranu), požiadavka predchádzajúceho súhlasu s nemocničnou starostlivosťou môže byť odôvodnená cieľom zabezpečiť primerané, vyvážené a nepretržité poskytovanie nemocničnej starostlivosti na vnútroštátnom území a predchádzať plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi. Súdny dvor zároveň rozhodol, že podmienky na získanie takéhoto predchádzajúceho súhlasu musia byť odôvodnené, nediskriminačné a primerané (rozsudok z 12. júla 2001, Smits a Peerboms, C-157/99). Z toho vyplýva, že v prípade plánovanej nemocničnej starostlivosti je vždy potrebný predchádzajúci súhlas, či už na získanie náhrady nákladov za takúto zdravotnú starostlivosť podľa sadzieb uplatňovaných v krajine liečby (nariadenia z rokov 2004 a 2009) alebo podľa sadzieb uplatňovaných v krajine pacienta (smernica z roku 2011).

Predchádzajúci súhlas je možné odmietnuť, ak v krajine pacienta existuje rovnaká alebo rovnako účinná liečba ako liečba poskytovaná v zahraničí, a ak je takáto liečba dostupná bez zbytočného odkladu. V tejto súvislosti musia vnútroštátne orgány vziať do úvahy zdravotný stav a osobnú anamnézu pacienta, pravdepodobný vývoj ochorenia a stupeň bolesti alebo povahu zdravotného postihnutia (rozsudok z 13. mája 2003, Müller-Fauré a Van Riet, C-385/99).
Členský štát nemôže vyhradiť náhradu nákladov na hospitalizáciu len pre určité kategórie osôb (napr. deti), alebo ho obmedziť podľa verejného alebo súkromného charakteru nemocnice, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť. Takéto široké vylúčenie náhrady nákladov na nemocničnú starostlivosť by totiž bolo v rozpore s právom Európskej únie, pretože by odrádzalo alebo dokonca zabránilo pacientom nechať sa hospitalizovať v inom členskom štáte (rozsudok z 19. apríla 2007, Stamatelaki, C-444/05).

Napokon, ak sú sadzby uplatňované na predmetnú nemocničnú starostlivosť v krajine liečby nižšie ako sadzby, ktoré sa uplatňujú v krajine pacienta, pacient má nárok na dodatočnú náhradu nákladov zodpovedajúcu rozdielu medzi týmito dvoma sadzbami („vyrovnávací dodatočný príspevok") (rozsudok z 12. júla 2001, Vanbraekel a i., C-368/98).

Keď pacient cestuje do iného členského štát za zdravotnou starostlivosťou, nevyhnutne mu vzniknú cestovné náklady, prípadne aj náklady na ubytovanie a stravu. Vzniká teda otázka, či zdravotná poisťovňa musí nahradiť aj tieto náklady.

Pacient, ktorému jeho zdravotná poisťovňa udelila súhlas vycestovať do iného členského štátu za zdravotnou starostlivosťou podľa nariadenia z roku 1971 (alebo podľa nariadení z roku 2004 a 2009), nemôže požadovať náhradu svojich cestovných nákladov, alebo v prípade ambulantnej starostlivosti, svojich nákladov na ubytovanie a stravu. Na druhej strane, pokiaľ ide o plánovanú nemocničnú starostlivosť, náklady na ubytovanie a stravu sa nahradia. Povinnosť náhrady totiž pokrýva výlučne výdavky spojené so zdravotnou starostlivosťou, ktorá bola pacientovi poskytnutá v členskom štáte ošetrenia (rozsudok z 15. júna 2006, Herrera, C-466/04).
To isté platí aj vtedy, ak ide o súhlas udelený na základe slobody poskytovať služby (smernica z roku 2011). Ak však cestovné náklady a náklady na ubytovanie a stravu znáša zdravotná poisťovňa pacienta v prípade zdravotnej starostlivosti poskytnutej na vnútroštátnom území, potom tieto náklady musia byť nahradené aj v prípade, keď pacient cestuje za zdravotnou starostlivosťou do iného členského štátu (rozsudok zo 16. mája 2006, Watts, C-372/04).

Vo všetkých týchto prípadoch (či už podľa nariadení alebo smernice) majú členské štáty možnosť, ak sa tak rozhodnú, nahradiť aj cestovné náklady a náklady na ubytovanie a stravu.

V nadväznosti na rozsudok Decker z roku 1998 mal Súdny dvor možnosť spresniť svoju judikatúru, a to pokiaľ ide osobitne o oblasť zásielkového predaja liekov a zdravotníckych pomôcok.

Členský štát nemôže zakázať zásielkový predaj liekov, ktoré sú povolené na jeho trhu a nie sú viazané na lekársky predpis. Naopak vnútroštátny zákaz zásielkového predaja liekov viazaných na lekársky predpis môže byť odôvodnený. Povolenie, aby sa tieto lieky dodávali poštou a bez akejkoľvek kontroly, by mohlo zvýšiť riziko, že sa predpisy budú zneužívať alebo nevhodne používať. Navyše možnosť, že etiketa lieku môže byť v inom jazyku, môže mať v prípade liekov na lekársky predpis škodlivejšie dôsledky (rozsudok z 11. decembra 2003, Deutscher Apothekerverband, C-322/01).
Napokon členský štát nemôže stanoviť jednotné ceny liekov viazaných na lekársky predpis, pretože stanovenie takýchto cien by mohlo brániť prístupu zahraničných lekární a zásielkových lekární na príslušný trh (rozsudok z 19. októbra 2016, Deutsche Parkinson Vereinigung, C-148/15).

V každom členskom štáte boli zriadené „národné kontaktné miesta" s odbornými znalosťami právnych predpisov EÚ o cezhraničnej zdravotnej starostlivosti zamerané na poskytovanie odpovedí na praktické otázky osôb, ktoré majú záujem o zdravotnú starostlivosť v inom členskom štáte, než je ich vlastný členský štát. Aktualizovaný zoznam týchto národných kontaktných miest možno nájsť na internete na tejto adrese: https://ec.europa.eu/health/sites/health/files/cross_ border_care/docs/cbhc_ncp_en.pdf