Lisabonská zmluva a Súdny dvor Európskej únie

Článok 19

1. Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv.

Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.

2. Súdny dvor tvoria sudcovia, jeden za každý členský štát. Pomáhajú mu generálni advokáti.

Všeobecný súd tvoria sudcovia, najmenej jeden za každý členský štát.

Sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora a sudcovia Všeobecného súdu sú vybraní z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú podmienky uvedené v článkoch 253 a 254 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sú vymenovaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na funkčné obdobie šiestich rokov. Sudcovia a generálni advokáti, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.

3. Súdny dvor Európskej únie v súlade so zmluvami rozhoduje:

a) o žalobách podaných členským štátom, inštitúciou alebo fyzickou osobou alebo právnickou osobou;

b) o prejudiciálnych otázkach o výklade práva Únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami na základe žiadosti vnútroštátnych súdnych orgánov;

c) v iných prípadoch ustanovených zmluvami.

Článok 257
(pôvodný článok 225a ZES)

Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom pri Všeobecnom súde zriadiť osobitné súdy na rozhodovanie v určitých veciach v osobitných oblastiach v prvom stupni. Európsky parlament a Rada prostredníctvom nariadení konajú buď na návrh Komisie a po porade so Súdnym dvorom, alebo na žiadosť Súdneho dvora a po porade s Komisiou.

Nariadenie o zriadení osobitného súdu stanoví pravidlá o organizácii osobitného súdu a rozsahu zverených právomocí.

Proti rozhodnutiam vydaným osobitnými súdmi je možné sa odvolať na Všeobecný súd len v právnych otázkach alebo, ak je to uvedené v nariadení o zriadení osobitného súdu, aj vo vecných otázkach.

Členovia osobitných súdov sa vyberajú spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na vymenovanie do sudcovskej funkcie. Členov komôr vymenováva Rada jednomyseľne.

Po dohode so Súdnym dvorom osobitné súdy prijmú svoj rokovací poriadok. Tento poriadok podlieha schváleniu Rady.

Pokiaľ nariadenie o zriadení osobitného súdu neustanovuje inak, vzťahujú sa ustanovenia zmlúv týkajúce sa Súdneho dvora a ustanovenia štatútu Súdneho dvora Európskej únie aj na osobitné súdy. Hlava I štatútu a jeho článok 64 sa vzťahujú na osobitné súdy vždy.

Článok 13

1. Únia má k dispozícii inštitucionálny rámec, ktorého účelom je podporovať jej hodnoty, sledovať jej ciele, slúžiť jej záujmom, záujmom jej občanov a členských štátov, ako aj zabezpečovať konzistentnosť, efektívnosť a kontinuitu jej politík a činností.
Inštitúciami Únie sú:
– Európsky parlament,
– Európska rada,
– Rada,
– Európska komisia (ďalej len „Komisia“),
– Súdny dvor Európskej únie,
– Európska centrálna banka,
– Dvor audítorov.

2. Každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými. Inštitúcie navzájom v plnej miere spolupracujú.

3. Ustanovenia o Európskej centrálnej banke a Dvore audítorov, ako aj podrobné ustanovenia o ostatných inštitúciách, sa nachádzajú v Zmluve o fungovaní Európskej únie.

4. Európskemu parlamentu, Rade a Komisii pomáha Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov s poradnou funkciou.

PROTOKOL (č. 6)

O UMIESTNENÍ SÍDEL INŠTITÚCIÍ A NIEKTORÝCH ORGÁNOV, ÚRADOV A AGENTÚR A ÚTVAROV EURÓPSKEJ ÚNIE

ZÁSTUPCOVIA VLÁD ČLENSKÝCH ŠTÁTOV,

SO ZRETEĽOM na článok 341 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článok 189 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu,

PRIPOMÍNAJÚC A POTVRDZUJÚC rozhodnutie z 8. apríla 1965 a bez toho, aby boli dotknuté rozhodnutia týkajúce sa sídla budúcich orgánov, úradov a agentúr a odborov,

SA DOHODLI NA týchto ustanoveniach, ktoré sú pripojené k Zmluve o Európskej únii, k Zmluve o fungovaní Európskej únie a k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu,

Jediný článok

a) Európsky parlament má svoje sídlo v Štrasburgu, kde sa koná 12 mesačných plenárnych zasadnutí, vrátane zasadnutia o rozpočte. Dodatočné plenárne zasadnutia sa konajú v Bruseli. Výbory Európskeho parlamentu zasadajú v Bruseli. Generálny sekretariát Európskeho parlamentu a jeho oddelenia zostávajú v Luxemburgu.

b) Rada má svoje sídlo v Bruseli. Počas apríla, júna a októbra sa zasadnutia Rady konajú v Luxemburgu.

c) Komisia má svoje sídlo v Bruseli. Odbory uvedené v článkoch 7, 8 a 9 rozhodnutia z 8. apríla 1965 sa vytvoria v Luxemburgu.

d) Súdny dvor Európskej únie má svoje sídlo v Luxemburgu.

e) Dvor audítorov má svoje sídlo v Luxemburgu.

f) Hospodársky a sociálny výbor má svoje sídlo v Bruseli.

g) Výbor regiónov má svoje sídlo v Bruseli.

h) Európska investičná banka má svoje sídlo v Luxemburgu.

i) Európska centrálna banka má svoje sídlo vo Frankfurte.

j) Úrad Európskej polície (Europol) má svoje sídlo v Haagu.

Článok 281
(pôvodný článok 245 ZES)

Štatút Súdneho dvora Európskej únie sa ustanoví v osobitnom protokole.

Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom zmeniť a doplniť ustanovenia štatútu s výnimkou jeho hlavy I a článku 64. Európsky parlament a Rada konajú buď na žiadosť Súdneho dvora a po porade s Komisiou, alebo na návrh Komisie a po porade so Súdnym dvorom.

Článok 48
(pôvodný článok 48 ZEÚ)

1. Zmluvy sa môžu meniť a dopĺňať v súlade s riadnym revíznym postupom. Rovnako sa môžu meniť a dopĺňať v súlade so zjednodušenými revíznymi postupmi.

Riadny revízny postup

2. Vláda každého členského štátu, Európsky parlament alebo Komisia môžu predložiť Rade podnety na revíziu zmlúv. Tieto podnety môžu mať okrem iného za cieľ rozšíriť alebo zúžiť právomoci prenesené na Úniu zmluvami. Rada postúpi tieto podnety Európskej rade a oznámi ich národným parlamentom.

3. Ak Európska rada po porade s Európskym parlamentom a Komisiou prijme jednoduchou väčšinou rozhodnutie v prospech preskúmania navrhovaných zmien a doplnení, predseda Európskej rady zvolá konvent pozostávajúci zo zástupcov národných parlamentov, hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, Európskeho parlamentu a Komisie. V prípade inštitucionálnych zmien v menovej oblasti sa uskutoční porada aj s Európskou centrálnou bankou. Konvent preskúma návrhy zmien a doplnení a prijme konsenzom odporúčanie konferencii zástupcov vlád členských štátov podľa odseku 4.

Európska rada môže po udelení súhlasu Európskeho parlamentu rozhodnúť jednoduchou väčšinou o nezvolaní konventu, ak to nie je odôvodnené rozsahom navrhovaných zmien a doplnení. V tom prípade vymedzí Európska rada mandát pre konferenciu zástupcov vlád členských štátov.

4. Konferenciu zástupcov vlád členských štátov zvolá predseda Rady s cieľom rozhodnúť vzájomnou dohodou o zmenách a doplneniach, ktoré sa majú vykonať v zmluvách.
Zmeny a doplnenia nadobudnú platnosť po ratifikácii všetkými členskými štátmi v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.

5. Ak zmluvu, ktorou sa menia a dopĺňajú zmluvy, do uplynutia dvoch rokov od jej podpisu ratifikovali štyri pätiny členských štátov a jeden alebo viac členských štátov sa pri postupe ratifikácie stretli s ťažkosťami, záležitosť sa predloží Európskej rade.

Zjednodušené revízne postupy

6. Vláda každého členského štátu, Európsky parlament alebo Komisia môžu predložiť Európskej rade podnety na revíziu všetkých alebo niektorých ustanovení tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie týkajúcej sa vnútorných politík a činností Únie.

Európska rada môže prijať rozhodnutie, ktorým sa menia a dopĺňajú všetky alebo niektoré ustanovenia tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Európska rada sa uznáša jednomyseľne po porade s Európskym parlamentom a Komisiou a v prípade inštitucionálnych zmien v menovej oblasti aj s Európskou centrálnou bankou. Takéto rozhodnutie nenadobudne účinnosť, kým ho neschvália členské štáty v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.

Rozhodnutie uvedené v druhom pododseku nesmie rozšíriť právomoci prenesené na Úniu zmluvami.

7. Ak sa v Zmluve o fungovaní Európskej únie alebo hlave V tejto zmluvy ustanovuje, že Rada sa v určitej oblasti alebo v určitom prípade uznáša jednomyseľne, môže Európska rada prijať rozhodnutie, ktoré oprávni Radu uznášať sa v tejto oblasti alebo v tomto prípade kvalifikovanou väčšinou. Tento pododsek sa nevzťahuje na rozhodnutia s vojenskými alebo obrannými dôsledkami.

Ak sa v Zmluve o fungovaní Európskej únie ustanovuje, že Rada prijíma legislatívne akty v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom, môže Európska rada prijať rozhodnutie umožňujúce prijatie takýchto aktov v súlade s riadnym legislatívnym postupom.

Každá iniciatíva Európskej rady na základe prvého alebo druhého pododseku sa oznámi národným parlamentom. Ak národný parlament oznámi svoj nesúhlas do šiestich mesiacov od tohto oznámenia, rozhodnutie uvedené v prvom alebo druhom pododseku sa neprijme. V prípade, že sa nevysloví nesúhlas, Európska rada môže rozhodnutie prijať.

Európska rada sa pri prijímaní rozhodnutí uvedených v prvom alebo druhom pododseku uznáša jednomyseľne po udelení súhlasu Európskeho parlamentu, ktorý sa uznáša väčšinou svojich poslancov.

Článok 19

1. Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv.

Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.

2. Súdny dvor tvoria sudcovia, jeden za každý členský štát. Pomáhajú mu generálni advokáti.

Všeobecný súd tvoria sudcovia, najmenej jeden za každý členský štát.

Sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora a sudcovia Všeobecného súdu sú vybraní z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú podmienky uvedené v článkoch 253 a 254 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sú vymenovaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na funkčné obdobie šiestich rokov. Sudcovia a generálni advokáti, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.

3. Súdny dvor Európskej únie v súlade so zmluvami rozhoduje:

a) o žalobách podaných členským štátom, inštitúciou alebo fyzickou osobou alebo právnickou osobou;

b) o prejudiciálnych otázkach o výklade práva Únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami na základe žiadosti vnútroštátnych súdnych orgánov;

c) v iných prípadoch ustanovených zmluvami.

Článok 13

Európsky parlament a Rada môžu na žiadosť Súdneho dvora v súlade s riadnym legislatívnym postupom rozhodnúť o vymenovaní pomocných spravodajcov a stanoviť pravidlá výkonu ich funkcie. Od pomocných spravodajcov možno vyžadovať, aby sa za podmienok uvedených v rokovacom poriadku zúčastňovali dokazovaní vo veciach predložených Súdnemu dvoru a spolupracovali so sudcom spravodajcom.

Pomocní spravodajcovia sú vyberaní z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré majú potrebné právnické vzdelanie; vymenúva ich Rada uznášajúca sa jednoduchou väčšinou. Skladajú pred Súdnym dvorom prísahu, že svoju funkciu budú vykonávať nestranne a svedomite a budú zachovávať mlčanlivosť o priebehu porád Súdneho dvora.

Článok 252
(pôvodný článok 222 ZES)

Súdnemu dvoru pomáha osem generálnych advokátov. Rada môže zvýšiť jednomyseľným rozhodnutím počet generálnych advokátov, ak o to Súdny dvor požiada.

Povinnosťou generálneho advokáta, konajúceho nestranne a nezávisle, je predkladať na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť.

38. Vyhlásenie k článku 252 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o počte generálnych advokátov na Súdnom dvore

Konferencia vyhlasuje, že ak Súdny dvor v súlade s článkom 252 prvým odsekom Zmluvy o fungovaní Európskej únie požiada, aby sa počet generálnych advokátov zvýšil o troch (jedenásť namiesto ôsmich), Rada takéto zvýšenie jednomyseľne schváli.

V takom prípade konferencia súhlasí, aby Poľsko, podobne ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Spojené kráľovstvo, malo stáleho generálneho advokáta a už sa ďalej nezúčastňovalo rotačného systému, zatiaľ čo existujúci rotačný systém bude pozostávať z rotácie piatich generálnych advokátov namiesto troch.

Článok 253
(pôvodný článok 223 ZES)

Sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva; sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov po porade s výborom uvedeným v článku 255 na obdobie šiestich rokov.

Každé tri roky sa uskutoční čiastočná obmena sudcov a generálnych advokátov v súlade s podmienkami ustanovenými v štatúte Súdneho dvora Európskej únie.

Sudcovia si z vlastných radov zvolia predsedu Súdneho dvora na obdobie troch rokov. Predseda môže byť zvolený znova.

Sudcovia a generálni advokáti, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.

Súdny dvor vymenuje svojho tajomníka a stanoví pravidlá výkonu jeho funkcie.

Súdny dvor prijme vlastný rokovací poriadok. Tento poriadok podlieha schváleniu Rady.

Článok 254
(pôvodný článok 224 ZES)

Počet sudcov Všeobecného súdu je určený štatútom Súdneho dvora Európskej únie. Štatút môže stanoviť, aby Všeobecnému súdu pomáhali generálni advokáti.

Členovia Všeobecného súdu sa vyberajú spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií. Sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov po porade s výborom uvedeným v článku 255 na obdobie šiestich rokov. Členovia súdu sú čiastočne obmeňovaní každé tri roky. Členovia súdu, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.

Sudcovia si z vlastných radov zvolia predsedu Všeobecného súdu na obdobie troch rokov. Predseda môže byť zvolený znova.

Všeobecný súd vymenuje svojho tajomníka a stanoví pravidlá výkonu jeho funkcie.

Pokiaľ štatút Súdneho dvora Európskej únie neustanovuje inak, ustanovenia zmlúv týkajúce sa Súdneho dvora sa vzťahujú aj na Všeobecný súd.

Článok 255

Zriadi sa výbor na účely poskytnutia stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta na Súdnom dvore a na Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú vymenovania uvedené v článkoch 253 a 254.

Výbor sa skladá zo siedmich osôb vybraných spomedzi bývalých členov Súdneho dvora a Všeobecného súdu, členov najvyšších vnútroštátnych súdnych orgánov a uznávaných odborníkov v oblasti práva, pričom jedného z nich navrhne Európsky parlament. Rada prijme rozhodnutie ustanovujúce pravidlá činnosti výboru a rozhodnutie, ktorým sa vymenúvajú jeho členovia. Uznáša sa na základe iniciatívy predsedu Súdneho dvora.

Článok 19

1. Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv.

Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.

2. Súdny dvor tvoria sudcovia, jeden za každý členský štát. Pomáhajú mu generálni advokáti.

Všeobecný súd tvoria sudcovia, najmenej jeden za každý členský štát.

Sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora a sudcovia Všeobecného súdu sú vybraní z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú podmienky uvedené v článkoch 253 a 254 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sú vymenovaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na funkčné obdobie šiestich rokov. Sudcovia a generálni advokáti, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.

3. Súdny dvor Európskej únie v súlade so zmluvami rozhoduje:

a) o žalobách podaných členským štátom, inštitúciou alebo fyzickou osobou alebo právnickou osobou;

b) o prejudiciálnych otázkach o výklade práva Únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami na základe žiadosti vnútroštátnych súdnych orgánov;

c) v iných prípadoch ustanovených zmluvami.

Protokol (č. 36)

O PRECHODNÝCH USTANOVENIACH

Článok 10

1. Ako prechodné opatrenie a pokiaľ ide o akty Únie v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, ktoré boli prijaté pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, v deň nadobudnutia platnosti uvedenej zmluvy majú inštitúcie tieto právomoci: právomoci Komisie podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa nebudú uplatňovať a právomoci Súdneho dvora Európskej únie podľa hlavy VI Zmluvy o Európskej únii v znení platnom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ostávajú rovnaké vrátane prípadu, keď boli akceptované podľa článku 35 ods. 2 uvedenej Zmluvy o Európskej únii.

2. Zmena a doplnenie aktu uvedeného v odseku 1 má za následok uplatniteľnosť právomocí inštitúcií uvedených v uvedenom odseku tak, ako sú vymedzené v zmluvách, vo vzťahu k zmenenému a doplnenému aktu pre tie členské štáty, na ktoré sa tento zmenený a doplnený akt vzťahuje.

3. Účinnosť prechodného opatrenia uvedeného v odseku 1 skončí najneskôr uplynutím piatich rokov od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy.

4. Najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím prechodného obdobia uvedeného v odseku 3 môže Spojené kráľovstvo oznámiť Rade, že pokiaľ ide o akty uvedené v odseku 1, neakceptuje právomoci inštitúcií uvedené v odseku 1, ako sú vymedzené v zmluvách. Ak Spojené kráľovstvo zašle uvedené oznámenie, všetky akty uvedené v odseku 1 sa naň prestanú vzťahovať odo dňa uplynutia prechodného obdobia uvedeného v odseku 3. Tento pododsek sa neuplatňuje na zmenené a doplnené akty, ktoré sa na Spojené kráľovstvo vzťahujú podľa odseku 2.

Rada na návrh Komisie kvalifikovanou väčšinou určí z toho vyplývajúce potrebné opatrenia a potrebné prechodné opatrenia. Spojené kráľovstvo sa na prijatí tohto rozhodnutia nezúčastňuje. Kvalifikovaná väčšina v rámci Rady je vymedzená v súlade s článkom 238 ods. 3 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Rada tiež môže na návrh Komisie prijať kvalifikovanou väčšinou rozhodnutie, ktorým sa určuje, že Spojené kráľovstvo bude znášať prípadné priame finančné dôsledky, ktoré nevyhnutne vznikli v dôsledku ukončenia jeho účasti na týchto aktoch, a ktorých vzniku nebolo možné zabrániť.

5. Spojené kráľovstvo následne môže kedykoľvek Rade oznámiť svoje želanie zúčastňovať sa na aktoch, ktoré sa naň prestali vzťahovať podľa odseku 4 prvého pododseku. V takom prípade sa uplatňujú príslušné ustanovenia Protokolu o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie, prípadne Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Vo vzťahu k týmto aktom majú inštitúcie také právomoci, ako sú stanovené v zmluvách. Keď inštitúcie Únie a Spojené kráľovstvo konajú podľa príslušných protokolov, snažia sa zabezpečiť čo najväčšiu možnú mieru účasti Spojeného kráľovstva na acquis Únie v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez toho, aby vážne ohrozili praktické fungovanie jeho rôznych častí, pričom sa musí rešpektovať ich vzájomný súlad.

Článok 276

Pri výkone svojich právomocí týkajúcich sa ustanovení kapitol 4 a 5 hlavy V tretej časti, ktoré sa vzťahujú na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc preskúmavať platnosť alebo primeranosť operácií vykonaných políciou alebo inými orgánmi členského štátu presadzujúcimi výkon práva, ani rozhodovať o výkone právomocí členských štátov v oblasti udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti.

1. Vyhlásenie k Charte základných práv Európskej únie

Chartou základných práv Európskej únie, ktorá má právne záväzný charakter, sa potvrdzujú základné práva, ktoré sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.

Chartou sa nerozširuje oblasť uplatňovania práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani sa ňou pre Úniu nevytvárajú žiadne nové právomoci a neukladajú sa jej žiadne úlohy, a jej súčasné právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách sa nemenia.

Článok 6
(pôvodný článok 6 ZEÚ)

1. Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.

Ustanovenia charty žiadnym spôsobom nerozširujú právomoci Únie vymedzené v zmluvách.

Práva, slobody a zásady v charte sa vykladajú v súlade so všeobecnými ustanoveniami hlavy VII charty, ktorými sa upravuje jej výklad a uplatňovanie a pri riadnom zohľadnení vysvetliviek, na ktoré sa v charte odkazuje a ktoré označujú zdroje týchto ustanovení.

2. Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Týmto pristúpením nie sú dotknuté právomoci Únie vymedzené v zmluvách.

3. Základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.

PROTOKOL (č. 30)

O UPLATŇOVANÍ CHARTY ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE NA POĽSKO A SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

VYSOKÉ ZMLUVNÉ STRANY,

KEĎŽE v článku 6 Zmluvy o Európskej únii Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie;

KEĎŽE charta sa má uplatňovať striktne v súlade s ustanoveniami uvedeného článku 6 a hlavy VII samotnej charty;

KEĎŽE v uvedenom článku 6 sa vyžaduje, aby súdy Poľska a Spojeného kráľovstva chartu uplatňovali a vykladali striktne v súlade s vysvetlivkami uvedenými v danom článku;

KEĎŽE charta obsahuje tak práva ako aj zásady;

KEĎŽE charta obsahuje ustanovenia civilno-politického i hospodársko-sociálneho charakteru;

KEĎŽE v charte sa opätovne potvrdzujú práva, slobody a zásady, ktoré Únia uznáva, pričom tieto zásady sa zviditeľňujú, ale nevytvárajú sa žiadne nové práva či zásady;

PRIPOMÍNAJÚC záväzky Poľska a Spojeného kráľovstva podľa Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a práva Únie vo všeobecnosti;

BERÚC NA VEDOMIE želanie Poľska a Spojeného kráľovstva objasniť niektoré aspekty uplatňovania charty;

ŽELAJÚC SI preto objasniť uplatňovanie charty v súvislosti so zákonmi a správnymi opatreniami Poľska a Spojeného kráľovstva a jej žalovateľnosti v rámci Poľska a Spojeného kráľovstva;

OPÄTOVNE POTVRDZUJÚC, že odkazy v tomto protokole na vykonávanie konkrétnych ustanovení charty sa striktne uplatňujú bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie iných ustanovení charty;

OPÄTOVNE POTVRDZUJÚC, že tento protokol sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie charty v iných členských štátoch;

OPÄTOVNE POTVRDZUJÚC, že tento protokol sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté iné povinnosti Poľska a Spojeného kráľovstva podľa Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a práva Únie vo všeobecnosti,

SA DOHODLI NA týchto ustanoveniach, ktoré sú pripojené k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie:

Článok 1

1. Chartou sa nerozširuje možnosť Súdneho dvora Európskej únie, ani iného súdu či súdneho orgánu Poľska alebo Spojeného kráľovstva, aby určil, či sú zákony, iné právne predpisy či administratívne ustanovenia, postupy alebo konanie Poľska alebo Spojeného kráľovstva v súlade so základnými právami, slobodami a zásadami, ktoré opätovne potvrdzuje.

2. Predovšetkým, a aby sa vyhlo akýmkoľvek pochybnostiam, žiadne ustanovenie hlavy IV charty nevytvára práva, ktorých je možné sa súdne domáhať, uplatniteľné v Poľsku alebo Spojenom kráľovstve okrem prípadov, keď sú tieto práva ustanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch Poľska alebo Spojeného kráľovstva.

Článok 2

V rozsahu, v ktorom akékoľvek ustanovenie tejto charty odkazuje na vnútroštátne právne predpisy a postupy, sa toto ustanovenie v Poľsku alebo Spojenom kráľovstve uplatňuje len v rozsahu, v akom sa práva či zásady, ktoré obsahuje, uznávajú v právnych predpisoch či postupoch Poľska alebo Spojeného kráľovstva.

Článok 6
(pôvodný článok 6 ZEÚ)

1. Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.

Ustanovenia charty žiadnym spôsobom nerozširujú právomoci Únie vymedzené v zmluvách.

Práva, slobody a zásady v charte sa vykladajú v súlade so všeobecnými ustanoveniami hlavy VII charty, ktorými sa upravuje jej výklad a uplatňovanie a pri riadnom zohľadnení vysvetliviek, na ktoré sa v charte odkazuje a ktoré označujú zdroje týchto ustanovení.

2. Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Týmto pristúpením nie sú dotknuté právomoci Únie vymedzené v zmluvách.

3. Základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.

PROTOKOL (č. 8)

K ČLÁNKU 6 ODS. 2 ZMLUVY O EURÓPSKEJ ÚNII O PRISTÚPENÍ ÚNIE K EURÓPSKEMU DOHOVORU O OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBÔD

VYSOKÉ ZMLUVNÉ STRANY

SA DOHODLI NA týchto ustanoveniach, ktoré sú pripojené k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie:

Článok 1

Dohoda o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „európsky dohovor“), ktorá je ustanovená v článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, musí odrážať potrebu zachovať charakteristické znaky Únie a práva Únie, najmä so zreteľom na:

a) osobitné formy možnej účasti Únie v kontrolných orgánoch európskeho dohovoru,

b) mechanizmy potrebné na zabezpečenie toho, aby žaloby podané štátmi, ktoré nie sú členskými štátmi, a žaloby podané jednotlivcami boli správne adresované členským štátom a/alebo Únii v závislosti od povahy veci.

Článok 2

Dohoda uvedená v článku 1 musí zaručiť, že pristúpením Únie nebudú dotknuté právomoci Únie alebo právomoci jej inštitúcií. Musí zaručiť, že žiadnym z jej ustanovení nebude dotknuté osobitné postavenie členských štátov s ohľadom na európsky dohovor a najmä na jeho protokoly, na opatrenia prijaté členskými štátmi na odchýlenie sa od európskeho dohovoru v súlade s jeho článkom 15 a na výhrady členských štátov k európskemu dohovoru vyjadrené v súlade s jeho článkom 57.

Článok 3

Žiadnym ustanovením dohody uvedenej v článku 1 nesmie byť dotknutý článok 344 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Článok 24
(pôvodný článok 11 ZEÚ)

1. Právomoc Únie v záležitostiach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa vzťahuje na všetky oblasti zahraničnej politiky a všetky otázky týkajúce sa bezpečnosti Únie vrátane postupného vymedzenia spoločnej obrannej politiky, ktorá môže viesť k spoločnej obrane.

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika podlieha osobitným pravidlám a postupom. Vymedzuje a vykonáva ju jednomyseľne Európska rada a Rada s výnimkou prípadov, keď sa v zmluvách ustanovuje inak. Prijatie legislatívneho aktu sa vylučuje. Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku uskutočňuje vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a členské štáty v súlade so zmluvami. Osobitná úloha Európskeho parlamentu a Komisie v tejto oblasti je vymedzená v zmluvách. Súdny dvor Európskej únie nemá vo vzťahu k týmto ustanoveniam právomoc s výnimkou jeho právomoci monitorovať súlad s článkom 40 tejto zmluvy a preskúmavať zákonnosť niektorých rozhodnutí, ako sa ustanovuje v článku 275 druhom odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

2. V rámci zásad a cieľov svojej vonkajšej činnosti Únia uskutočňuje, vymedzuje a vykonáva spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku založenú na rozvoji vzájomnej politickej solidarity medzi členskými štátmi, identifikovaní otázok všeobecného záujmu a dosahovaní stále vyššieho stupňa zblíženia činností členských štátov.

3. Členské štáty aktívne a bezpodmienečne podporujú zahraničnú a bezpečnostnú politiku v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú činnosť Únie v tejto oblasti.

Členské štáty spolupracujú na zvyšovaní a rozvoji svojej vzájomnej politickej solidarity. Zdržia sa akéhokoľvek konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie alebo ktoré by mohlo znížiť účinnosť jej pôsobenia ako súdržnej sily v medzinárodných vzťahoch.

Rada a vysoký predstaviteľ zabezpečujú dodržiavanie týchto zásad.

Článok 275

Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe.

Súdny dvor Európskej únie má však právomoc dohliadať na dodržiavanie článku 40 Zmluvy o Európskej únii a rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku tejto zmluvy, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o Európskej únii.

Článok 40
(pôvodný článok 47 ZEÚ)

Uskutočňovaním spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nie je dotknuté uplatňovanie postupov a rozsah právomocí inštitúcií ustanovených zmluvami na výkon právomocí Únie uvedených v článkoch 3 až 6 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Rovnako nie je uskutočňovaním politík uvedených v týchto článkoch dotknuté uplatňovanie postupov a rozsah právomocí inštitúcií ustanovených zmluvami na výkon právomocí Únie podľa tejto kapitoly.

Článok 275

Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe.

Súdny dvor Európskej únie má však právomoc dohliadať na dodržiavanie článku 40 Zmluvy o Európskej únii a rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku tejto zmluvy, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o Európskej únii.

Článok 267
(pôvodný článok 234 ZES)

Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

Článok 263
(pôvodný článok 230 ZES)

Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.

Na tento účel má právomoc rozhodovať o žalobách podávaných členskými štátmi, Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí.

Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať za rovnakých podmienok o žalobách podaných Dvorom audítorov, Európskou centrálnou bankou a Výborom regiónov na ochranu ich výhradných práv.

Akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

Právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči nim.

Súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

Článok 5
(pôvodný článok 5 ZES)

1. Vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí. Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality.

2. Podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených. Právomoci, ktoré na Úniu neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.

3. Podľa zásady subsidiarity koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.

Inštitúcie Únie uplatňujú zásadu subsidiarity v súlade s Protokolom o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality. Národné parlamenty zabezpečujú dodržiavanie zásady subsidiarity v súlade s postupom ustanoveným v uvedenom protokole.

4. Podľa zásady proporcionality neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv.

Inštitúcie Únie uplatňujú zásadu proporcionality v súlade s Protokolom o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality.

Článok 263
(pôvodný článok 230 ZES)

Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.

Na tento účel má právomoc rozhodovať o žalobách podávaných členskými štátmi, Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí.

Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať za rovnakých podmienok o žalobách podaných Dvorom audítorov, Európskou centrálnou bankou a Výborom regiónov na ochranu ich výhradných práv.

Akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

Právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči nim.

Súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

Článok 269

Súdny dvor má právomoc rozhodovať o zákonnosti aktu prijatého Európskou radou alebo Radou podľa článku 7 Zmluvy o Európskej únii výhradne na návrh členského štátu dotknutého rozhodnutím Európskej rady alebo Rady, a to výhradne o dodržaní procesných ustanovení uvedeného článku.

Taký návrh musí byť predložený do jedného mesiaca odo dňa takéhoto rozhodnutia. Súdny dvor rozhodne do jedného mesiaca odo dňa návrhu.

Článok 7
(pôvodný článok 7 ZEÚ)

1. Na základe odôvodneného návrhu jednej tretiny členských štátov, Európskeho parlamentu alebo Európskej komisie môže Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov po získaní súhlasu Európskeho parlamentu rozhodnúť, že existuje jasné riziko vážneho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 niektorým členským štátom. Pred prijatím takéhoto rozhodnutia Rada vypočuje príslušný členský štát a v súlade s tým istým postupom mu môže adresovať vhodné odporúčania.

Rada pravidelne overuje, či dôvody, na základe ktorých prijala rozhodnutie, ešte stále trvajú.

2. Európska rada môže na návrh jednej tretiny členských štátov alebo na návrh Európskej komisie a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu jednomyseľne rozhodnúť o existencii závažného alebo pretrvávajúceho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 niektorým členským štátom, a to po vyzvaní tohto členského štátu, aby predložil svoje stanovisko.

3. Ak je prijaté rozhodnutie podľa odseku 2, môže Rada kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o pozastavení určitých práv vyplývajúcich z uplatňovania zmlúv pre príslušný členský štát vrátane hlasovacieho práva zástupcu vlády tohto členského štátu na zasadnutiach Rady. Rada pritom zohľadní možné následky takéhoto pozastavenia na práva a povinnosti fyzických a právnických osôb.

Záväzky príslušného členského štátu vyplývajúce zo zmlúv zostávajú pre tento štát v každom prípade aj naďalej záväzné.

4. Rada môže následne kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o zmene alebo odvolaní opatrení prijatých podľa odseku 3 v dôsledku zmeny situácie, ktorá viedla k ich zavedeniu.

5. Pravidlá hlasovania, ktoré sa na účely tohto článku vzťahujú na Európsky parlament, Európsku radu a Radu, sú ustanovené v článku 354 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Článok 2

Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.

Článok 263
(pôvodný článok 230 ZES)

Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.

Na tento účel má právomoc rozhodovať o žalobách podávaných členskými štátmi, Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí.

Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať za rovnakých podmienok o žalobách podaných Dvorom audítorov, Európskou centrálnou bankou a Výborom regiónov na ochranu ich výhradných práv.

Akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

Právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči nim.

Súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

Článok 265
(pôvodný článok 232 ZES)

Ak Európsky parlament, Európska rada, Rada, Komisia alebo Európska centrálna banka porušia zmluvy svojou nečinnosťou, môžu členské štáty a ostatné orgány Únie podať Súdnemu dvoru Európskej únie žalobu, aby potvrdil, že došlo k takémuto porušeniu. Tento článok sa primerane uplatní na orgány, úrady a agentúry Únie, ktoré opomenú konanie.

Táto žaloba je prípustná, len ak bola príslušná inštitúcia, orgán alebo úrad alebo agentúra vyzvaná, aby konala. Ak sa táto inštitúcia, orgán alebo úrad alebo agentúra do dvoch mesiacov po takejto výzve nevyjadrí, možno v lehote ďalších dvoch mesiacov podať návrh na začatie súdneho konania.

Každá fyzická alebo právnická osoba môže podať sťažnosť Súdnemu dvoru Európskej únie za rovnakých podmienok uvedených v predchádzajúcich odsekoch proti niektorej inštitúcii, orgánu alebo úradu alebo agentúre Únie z dôvodu, že jej neadresoval akt iný ako odporúčanie alebo stanovisko.

Článok 264
(pôvodný článok 231 ZES)

Ak je žaloba opodstatnená, Súdny dvor Európskej únie vyhlási napadnutý akt za neplatný.

Súdny dvor Európskej únie však uvedie, ak to považuje za potrebné, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné.

Článok 260
(pôvodný článok 228 ZES)

1. Ak Súdny dvor Európskej únie zistí, že členský štát nesplnil povinnosť, ktorá vyplýva zo zmlúv, tento štát je povinný urobiť potrebné opatrenia, aby vyhovel rozsudku Súdneho dvora Európskej únie.

2. Ak sa Komisia domnieva, že dotknutý členský štát neprijal potrebné opatrenia, aby vyhovel rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, môže predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie po tom, ako tomuto štátu umožní vyjadriť sa. Navrhne výšku paušálnej pokuty alebo penále, ktoré má dotknutý členský štát zaplatiť a ktoré pokladá v daných podmienkach za primerané.

Ak Súdny dvor Európskej únie zistí, že členský štát nevyhovel rozsudku, môže mu uložiť paušálnu pokutu alebo penále.

Tento postup nemá dopad na článok 259.

3. Ak Komisia predloží vec Súdnemu dvoru Európskej únie podľa článku 258, pretože sa domnieva, že dotknutý členský štát porušil svoju povinnosť oznámiť opatrenie, ktorým transponoval smernicu prijatú v súlade s legislatívnym postupom, môže, ak to považuje za vhodné, navrhnúť výšku paušálnej pokuty alebo penále, ktoré má dotknutý členský štát zaplatiť a ktoré pokladá v daných podmienkach za primerané.

Ak Súdny dvor Európskej únie určí, že došlo k nesplneniu povinnosti, môže dotknutému členskému štátu uložiť paušálnu pokutu alebo penále najviac vo výške navrhnutej Komisiou. Povinnosť platiť nadobudne účinnosť ku dňu, ktorý Súdny dvor Európskej únie určí vo svojom rozsudku.

PROTOKOL (č. 36)

O PRECHODNÝCH USTANOVENIACH

Článok 10

1. Ako prechodné opatrenie a pokiaľ ide o akty Únie v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, ktoré boli prijaté pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, v deň nadobudnutia platnosti uvedenej zmluvy majú inštitúcie tieto právomoci: právomoci Komisie podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa nebudú uplatňovať a právomoci Súdneho dvora Európskej únie podľa hlavy VI Zmluvy o Európskej únii v znení platnom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ostávajú rovnaké vrátane prípadu, keď boli akceptované podľa článku 35 ods. 2 uvedenej Zmluvy o Európskej únii.

2. Zmena a doplnenie aktu uvedeného v odseku 1 má za následok uplatniteľnosť právomocí inštitúcií uvedených v uvedenom odseku tak, ako sú vymedzené v zmluvách, vo vzťahu k zmenenému a doplnenému aktu pre tie členské štáty, na ktoré sa tento zmenený a doplnený akt vzťahuje.

3. Účinnosť prechodného opatrenia uvedeného v odseku 1 skončí najneskôr uplynutím piatich rokov od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy.

4. Najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím prechodného obdobia uvedeného v odseku 3 môže Spojené kráľovstvo oznámiť Rade, že pokiaľ ide o akty uvedené v odseku 1, neakceptuje právomoci inštitúcií uvedené v odseku 1, ako sú vymedzené v zmluvách. Ak Spojené kráľovstvo zašle uvedené oznámenie, všetky akty uvedené v odseku 1 sa naň prestanú vzťahovať odo dňa uplynutia prechodného obdobia uvedeného v odseku 3. Tento pododsek sa neuplatňuje na zmenené a doplnené akty, ktoré sa na Spojené kráľovstvo vzťahujú podľa odseku 2.

Rada na návrh Komisie kvalifikovanou väčšinou určí z toho vyplývajúce potrebné opatrenia a potrebné prechodné opatrenia. Spojené kráľovstvo sa na prijatí tohto rozhodnutia nezúčastňuje. Kvalifikovaná väčšina v rámci Rady je vymedzená v súlade s článkom 238 ods. 3 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Rada tiež môže na návrh Komisie prijať kvalifikovanou väčšinou rozhodnutie, ktorým sa určuje, že Spojené kráľovstvo bude znášať prípadné priame finančné dôsledky, ktoré nevyhnutne vznikli v dôsledku ukončenia jeho účasti na týchto aktoch, a ktorých vzniku nebolo možné zabrániť.

5. Spojené kráľovstvo následne môže kedykoľvek Rade oznámiť svoje želanie zúčastňovať sa na aktoch, ktoré sa naň prestali vzťahovať podľa odseku 4 prvého pododseku. V takom prípade sa uplatňujú príslušné ustanovenia Protokolu o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie, prípadne Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Vo vzťahu k týmto aktom majú inštitúcie také právomoci, ako sú stanovené v zmluvách. Keď inštitúcie Únie a Spojené kráľovstvo konajú podľa príslušných protokolov, snažia sa zabezpečiť čo najväčšiu možnú mieru účasti Spojeného kráľovstva na acquis Únie v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez toho, aby vážne ohrozili praktické fungovanie jeho rôznych častí, pričom sa musí rešpektovať ich vzájomný súlad.