Výživa je v dnešných dňoch stredobodom záujmu spotrebiteľov, kaeď že tí chcú byť pravdivo informovaní o potravinách a nápojoch, ktoré si kupujú, pričom stále väčšiu pozornosť prikladajú vyváženému a zdravému životnému štýlu.

Údaje na obaloch

V roku 2015 Súdny dvor pripomenul, že spotrebitelia musia mať k dispozícii pravdivé, nestranné a objektívne informácie. Preto ak obal výrobku vyvoláva dojem, že v potravine je prítomná zložka, ktorá v skutočnosti prítomná nie je, takéto označenie môže uvádzať kupujúceho do omylu, aj keď je zoznam zložiek správny. O taký prípad išlo pri ovocnom čaji s vyobrazením malín a kvetu vanilky na obale, aj keď samotný čaj neobsahoval žiadnu prírodnú zložku z tohto ovocia (rozsudok zo 4. júna 2015, Teekanne, C-195/14).

Okrem toho obsah sodíka uvádzaný na obaloch fliaš minerálnej vody musí zodpovedať celkovému množstvu sodíka vo všetkých jeho formách (kuchynská soľ a hydrogénuhličitan sodný). Spotrebiteľ by totiž mohol byť uvedený do omylu, ak by bola minerálna voda prezentovaná ako voda s nízkym obsahom soli, hoci by obsahovala vysoký podiel hydrogénuhličitanu sodného (rozsudok zo 17. decembra 2015, Neptune Distribution, C-157/14).

Zdravotné tvrdenia a označenia

Súdny dvor v roku 2017 konštatoval, že Komisia postupovala správne, keď zamietla používanie niektorých zdravotných tvrdení na účely uvádzania glukózy na trh, ako sú najmä tvrdenia „glukóza prispieva k dobrému fungovaniu energetického metabolizmu" alebo „glukóza podporuje fyzickú aktivitu". Takéto tvrdenia totiž podporujú konzumáciu cukru, pričom takáto podpora je nezlučiteľná so všeobecne uznávanými výživovými a zdravotnými zásadami (rozsudok z 8. júna 2017, Dextro Energy/Komisia, C-296/16 P).

Okrem toho čisto rastlinné výrobky nemôžu byť v  zásade uvádzané na  trh    s označeniami vyhradenými pre výrobky, ktoré majú v podstate živočíšny pôvod, ako je „mlieko", „šľahačka", „maslo", „syr" alebo „jogurt". Podnik teda nemôže používať označenia „sójové mlieko", „tofu maslo" alebo „rastlinný syr", aj keď    v právnej úprave Únie existujú isté výnimky, ako v prípade „crème de riz" (ryžová smotana) (rozsudok zo 14. júna 2017, Tofu Town.com, C-422/16).

Právo Únie zakazuje nekalé, klamlivé a agresívne obchodné praktiky, ktoré môžu mať vplyv na ekonomické správanie spotrebiteľov. Súdny dvor vytvoril v tejto oblasti rozsiahlu judikatúru, z ktorej sa tu uvádza niekoľko príkladov.

Viazané ponuky

Členské štáty nemôžu stanoviť absolútny zákaz viazaných ponúk predajcov adresovaných spotrebiteľom (ako napríklad čerpacia stanica, ktorá ponúka bezplatnú pomoc v prípade poruchy vozidla počas obdobia troch týždňov za každé natankovanie najmenej 25 litrov pohonných hmôt). Viazané ponuky totiž nemožno za každých okolností považovať za nekalé obchodné praktiky (rozsudok z 23. apríla 2009, VTB VAB a Galatea, C-261/07 a C-299/07).

Viazaná ponuka spočívajúca v predaji počítača vybaveného predinštalovaným softvérom nepredstavuje sama osebe nekalú obchodnú praktiku. Navyše neuvedenie ceny každého z predinštalovaných softvérov nemožno považovať za klamlivú obchodnú praktiku, keďže cena jednotlivých softvérov nepredstavuje pre spotrebiteľa podstatnú informáciu (rozsudok zo 7. septembra 2016, Deroo Blanquart, C-310/15).

Agresívne a klamlivé obchodné praktiky

Zakazujú sa agresívne praktiky obchodníkov vytvárajúce falošný dojem, že spotrebiteľ už vyhral cenu, ak si v skutočnosti na jej nadobudnutie musí spôsobiť určité náklady. Ide najmä o prípad reklamy, ktorá u svojho adresáta vzbudzuje dojem, že vyhral výletnú plavbu, hoci na účely získania tejto ceny musí zaplatiť poistenie a príplatok za kabínu, ako aj znášať náklady na stravu, pitie a prístavné poplatky počas plavby (rozsudok z 18. októbra 2012, Purely Creative, C-428/11).

Aj zdravotné poisťovne v systéme zákonného poistenia sa môžu dopúšťať nekalých obchodných praktík. O nekalú praktiku tak ide v prípade, keď zdravotná poisťovňa oznámi svojim poistencom, že v prípade zmeny poisťovne môžu byť finančne znevýhodnení (rozsudok z 3. októbra 2013, Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C-59/12).

Napokon cena hovoru na telefónne číslo popredajného servisu nemôže presiahnuť cenu za štandardný hovor, inak ide o nekalú obchodnú praktiku (rozsudok z 2. marca 2017, Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs Frankfurt am Main, C-568/15).

S nástupom digitálneho veku sa predaj na dobierku stal bežnou transakciou každodenného života. Súdny dvor opakovane spresnil práva, ktoré majú spotrebitelia v rámci takýchto kúpnych zmlúv.

Povinnosť znášať náklady na zaslanie tovaru nesmie byť uložená spotrebiteľovi, ktorý využil svoje právo odstúpiť od zmluvy (právo, ktoré sa musí uplatniť v lehote najmenej siedmich pracovných dní odo dňa predaja). Naproti tomu spotrebiteľovi možno uložiť povinnosť znášať náklady spojené s vrátením tovaru (rozsudok z 15. apríla 2010, Heinrich Heine, C-511/08).

Okrem toho spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoje právo odstúpiť od zmluvy, nie je povinný zaplatiť predávajúcemu náhradu za používanie tovaru, ibaže by tento tovar používal neprimeraným spôsobom. Účinnosť práva odstúpiť od zmluvy by totiž bola spochybnená, ak by spotrebiteľ musel zaplatiť kompenzačnú náhradu len z dôvodu, že si prehliadol a vyskúšal tovar nadobudnutý na dobierku (rozsudok z 3. septembra 2009, Pia Messner, C-489/07).

Súdny dvor mal tiež príležitosť spresniť práva spotrebiteľov, ktorí tvrdia, že tovar, ktorý im bol doručený, je nezodpovedajúci.

V roku 2015 Súdny dvor pripomenul, že akýkoľvek nesúlad, ktorý sa objaví v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru, sa považuje za existujúci v čase dodania. Aj keď spotrebiteľ má povinnosť preukázať existenciu nesúladu a skutočnosť, že sa prejavil v lehote šiestich mesiacov, nie je povinný preukázať dôvod tohto nesúladu, ani preukázať, že za jeho vznik zodpovedá predávajúci (rozsudok zo 4. júna 2015, Froukje Faber, C-497/13).

V prípade výmeny chybného výrobku spotrebiteľ nie je povinný odškodniť predávajúceho za používanie tohto chybného tovaru (rozsudok zo 17. apríla 2008, Quelle, C- 404/06). Naopak, predávajúci je povinný odstrániť chybný tovar    a namontovať vymenený tovar alebo znášať nevyhnutné náklady spojené s týmito plneniami (rozsudok zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz, C-65/09 a C-87/09).

Napokon pri neexistencii vedeckého konsenzu možno chybu vakcíny a príčinnú súvislosť medzi touto chybou a ochorením preukázať súborom závažných, presných a navzájom sa potvrdzujúcich nepriamych dôkazov ako časová blízkosť medzi podaním vakcíny a objavením sa ochorenia, neexistencia osobných a rodinných predispozícií zaočkovanej osoby, ako aj značný počet ohlásených prípadov (rozsudok z 21. júna 2017, W a i., C-621/15).

Bez poistných zmlúv sa v súčasnosti nemožno zaobísť. Súdny dvor bol aj v tejto oblasti požiadaný, aby spresnil pravidlá týkajúce sa týchto zmlúv.

V roku 2011 Súdny dvor konštatoval, že zohľadnenie kritéria pohlavia poistenej osoby ako rizikového faktora v poistných zmluvách predstavuje diskrimináciu. Z tohto dôvodu sa v Únii od 21. decembra 2012 uplatňuje rovnaké poistné  a poistné plnenie pre obe pohlavia (rozsudok z 1. marca 2011, Association belge des consommateurs Test Achats a i., C-236/09).

Z poistnej zmluvy musí navyše transparentne, jasne a zrozumiteľne vyplývať fungovanie mechanizmu poistenia, a to tak, aby bol spotrebiteľ schopný posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré mu z nej vyplývajú (rozsudok z 23. apríla 2015, Jean Claude Van Hove, C-96/14).

Napokon sprostredkovatelia leteckej dopravy nie sú oprávnení automaticky zahrnúť poistenie „pre prípad zrušenia letu" do ceny letenky. Takéto poistenie je totiž voliteľný doplnok ceny, ktorý sa musí oznámiť jasným spôsobom na začiatku rezervačného procesu, pričom kupujúci ho musí akceptovať na základe slobodnej voľby (rozsudok z 19. júla 2012, ebooker.com Deutschland, C-112/11).

Právo Únie chráni aj práva spotrebiteľov, ktorí uzatvárajú zmluvy v rámci podomového predaja. Súdny dvor mal príležitosť vydať v tejto oblasti viacero rozhodnutí, osobitne pokiaľ ide o právo každého spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy do siedmich dní od jej uzavretia.

Spotrebiteľ, ktorý v rámci podomového predaja uzatvoril úverovú zmluvu, nestráca svoje právo od nej odstúpiť, ak nebol o existencii tohto práva informovaný. Spotrebiteľ, ktorý sa po piatich rokoch dozvie, že mal právo odstúpiť od zmluvy, pričom banka ho o tomto práve v okamihu uzavretia zmluvy neinformovala, môže toto právo uplatniť (rozsudok z 13. decembra 2001, Heininger, C-481/99).

V tom istom zmysle platí, že pokiaľ banka neinformovala spotrebiteľa o jeho práve odstúpiť od úverovej zmluvy uzatvorenej v rámci podomového predaja, musí znášať riziká súvisiace s predmetnou finančnou investíciou (rozsudok z 25. októbra 2005, Schulte, C-350/03 a C-229/04).

Jedna zo smerníc práva Únie stanovuje, že nekalé podmienky uvedené v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom nezaväzujú spotrebiteľov. Súdny dvor, ktorému bolo v tejto oblasti predložených viacero vecí, spresnil dosah ustanovení tejto smernice.

Súdny dvor najprv spresnil, že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo prípadný nekalý charakter zmluvnej podmienky. Toto pravidlo, ktoré sa uplatňuje aj v insolvenčnom konaní, nedovoľuje súdu zmeniť obsah tejto podmienky, Ale  je povinný ju iba neuplatniť (rozsudky zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08;  z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14; zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C-618/10).

Okrem toho nie je možné časovo obmedziť účinky neplatnosti podmienok „plancher" (podmienky, ktorými sa spotrebiteľovi ukladá povinnosť splácať minimálne úroky) vložených do zmlúv o hypotekárnom úvere uzatvorených so spotrebiteľmi (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo, C-154/15, C-307/15 a C-308/15). Napokon, ak finančná inštitúcia poskytne úver vyjadrený v cudzej mene, musí dlžníkovi poskytnúť informácie dostatočné na to, aby dlžníkovi umožnili prijať obozretné rozhodnutie založené na dobrej informovanosti (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C-186/16).