Keď že stále rastúci počet študentov trávi časť svojho štúdia v inom členskom štáte, Súdny dvor sa zaoberal množstvom sporov v tejto oblasti. Musel sa teda zaoberať aj nasledujúcimi otázkami: Iade o diskrimináciu, ak majú študenti z iných členských štátov obmedzený prístup na univerzity niektorého členského štátu? Môže členský štát odmietnuť poskytovanie určitých foriem podpory študentom z iných členských štátov? Majú deti cezhraničných pracovníkov práva v štáte, v ktorom pracujú ich rodičia?

Prístup k vyššiemu vzdelávaniu

V roku 2004 Súdny dvor konštatoval, že Belgicko diskriminuje maturantov z iných členských štátov (napríklad držiteľov maturitných vysvedčení z francúzskej skúšky baccalauréat alebo z nemeckej skúšky Abitur), keďže tieto osoby nemali prístup  k belgickému vyššiemu vzdelávaniu za rovnakých podmienok ako belgickí maturanti (rozsudok z 1. júla 2004, Komisia/Belgicko, C-65/03). O rok neskôr, v roku 2005 bol rovnaký záver konštatovaný vo vzťahu k Rakúsku (rozsudok zo 7. júla 2005, Komisia/Rakúsko,  C-147/03).

V roku 2010 Súdny dvor taktiež vyhlásil, že členský štát v zásade nemôže obmedzovať zápisy študentov z iných členských štátov na určité univerzitné programy medicínskeho zamerania, ak takéto obmedzenie nie je odôvodnené ochranou verejného zdravia. Členský štát musí v tejto súvislosti preukázať pomocou spoľahlivých a navzájom sa potvrdzujúcich údajov, že existuje nebezpečenstvo poklesu počtu absolventov schopných zaistiť na jeho území zdravotnícke služby (rozsudok z 13. apríla 2010, Bressol a i., C-73/08).

Financovanie štúdia a podpora poskytovaná študentom

Členský štát nemôže študentom zdržiavajúcim sa na jeho území, ktorí spĺňajú podmienky pre pobyt v tomto štáte, odmietnuť poskytnutie študentskej pôžičky alebo štipendia (rozsudok z 15. marca 2005, Bidar, C-209/03). Členské štáty sa však môžu rozhodnúť udeľovať tieto pôžičky alebo štipendiá len tým študentom, ktorí preukážu určitý stupeň integrácie do ich spoločnosti a ktorí sa na ich území už zdržiavajú isté obdobie. Súdny dvor v roku 2008 v tejto súvislosti rozhodol, že požiadavka predchádzajúceho pobytu počas 5 rokov je v súlade s právom Únie (rozsudok z 18. novembra 2008, Förster, C-158/07).

V roku 2012 Súdny dvor konštatoval, že Rakúsko diskriminuje študentov z iných členských štátov, keďže nárok na zľavnené cestovné mohli mať len tí študenti, ktorých rodičia poberajú rakúske rodinné prídavky (rozsudok zo 4. októbra 2012, Komisia/Rakúsko,  C-75/11).

Postavenie detí cezhraničných pracovníkov

V roku 2013 Súdny dvor vyhlásil, že členský štát (v danom prípade Luxembursko) nemôže systematicky odmietať priznanie štipendií deťom cezhraničných pracovníkov, a to ani vtedy, ak nemajú pobyt na jeho území. Na založenie dostatočnej väzby    s daným štátom totiž postačuje, aby rodičia (alebo jeden z nich) v tomto štáte pracovali počas určitého minimálneho obdobia (rozsudok z 20. júna 2013, Giersch a i., C-20/12).

Súdny dvor okrem toho uviedol, že deti cezhraničných pracovníkov sú v Holandsku diskriminované z toho dôvodu, že podpora na štúdium v zahraničí je v tomto štáte poskytovaná výlučne študentom, ktorí mali pobyt v Holandsku aspoň počas 3   z predchádzajúcich 6 rokov. Podľa Súdneho dvora má táto podmienka pobytu príliš vylučujúcu povahu (rozsudok zo 14. júna 2012, Komisia/Holandsko, C-542/09).

V dobe informatiky a internetu sa stávajú mimoriadne citlivými témami oblasti ochrany súkromia a ochrany osobných údajov. Súdny dvor v tejto oblasti odpovedal okrem iného na dve otázky: Existuje právo byť zabudnutý vo vyhľadávačoch a sú osobné údaje občanov Únie v rámci Únie a mimo nej dostatočne chránené?

V roku 2014 Súdny dvor stanovil „právo byť zabudnutý" vo vyhľadávačoch. Osoba, ktorá si želá, aby sa pri vyhľadávaní na základe jej mena už viac nezobrazoval odkaz na informácie o jej osobnom živote, môže teda požiadať prevádzkovateľa vyhľadávača, a v prípade jeho odmietnutia príslušné orgány, o to, aby bol takýto odkaz z výsledkov vyhľadávania vymazaný. Súdny dvor však uviedol, že v niektorých prípadoch môže vyhoveniu takejto žiadosti o výmaz brániť právo verejnosti na informácie (rozsudok z 13. mája 2014, Google Spain a Google, C-131/12).

Súdny dvor ďalej v roku 2015 vyhlásil za neplatné rozhodnutie Európskej komisie, ktoré spoločnosti Facebook umožňovalo prenášať osobné údaje jej európskych užívateľov do Spojených štátov, a to najmä preto, že toto rozhodnutie nezaručovalo primeranú ochranu proti prístupu amerických úradov k  údajom  prenášaným    z krajín Únie (rozsudok zo 6. októbra 2015, Schrems, C-362/14).

Každý rok využijú lietadlo tri miliardy cestujúcich. Súdny dvor sa zaoberal ich právami a osobitne odpovedal na opakovane vznášanú otázku: V akých prípadoch a za akých podmienok je letecká spoločnosť povinná poskytnúť cestujúcim náhradu?

V roku 2009 Súdny dvor vyhlásil, že cestujúci, ktorých let sa omešká o tri alebo viac hodín, majú právo na náhradu, podobne ako cestujúci, ktorých let bol zrušený, okrem prípadu, keď letecká spoločnosť môže preukázať, že meškanie bolo spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktoré sa vymykajú spod jej účinnej kontroly (rozsudok z 19. novembra 2009, Sturgeon, C-402/07). Súdny dvor ďalej spresnil, že náraz vozidla so schodíkmi do lietadla, a ani väčšina nepredvídaných technických problémov nepredstavujú mimoriadne okolnosti, ktoré by leteckému dopravcovi umožňovali zbaviť sa povinnosti poskytnúť náhradu (rozsudok zo 14. novembra 2014, Siewert a i., C-394/14; rozsudok zo 17. septembra 2015, van der Lans, C-257/14).

Súdny dvor tiež v roku 2014 uviedol, že skutočný čas príletu lietadla zodpovedá okamihu, keď sa otvoria aspoň jedny dvere lietadla. Až v okamihu, keď cestujúci smú opustiť lietadlo, totiž môžu bez obmedzenia pokračovať vo svojich aktivitách (rozsudok zo 4. septembra 2014, Germanwings, C-452/13).

Do akej miery sú vyobrazenia na obale potraviny a informácie o nízkom obsahu solí v minerálnej vode spôsobilé uviesť spotrebiteľa do omylu? To sú dve z otázok, na ktoré Súdny dvor nedávno odpovedal v rámci množstva rozsudkov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov.

V roku 2015 Súdny dvor pripomenul, že spotrebitelia musia mať k dispozícii pravdivé, nestranné a objektívne informácie. Preto ak obal výrobku vyvoláva dojem, že v potravine je prítomná zložka, ktorá v skutočnosti prítomná nie je, takéto označenie môže uvádzať kupujúceho do omylu, aj keď je zoznam zložiek správny. O taký prípad ide pri ovocnom čaji s vyobrazením malín a kvetu vanilky na obale, aj keď samotný čaj neobsahuje žiadnu prírodnú zložku z týchto surovín (rozsudok zo 4. júna 2015, Teekanne, C-195/14).

V roku 2015 Súdny dvor tiež potvrdil, že obaly fliaš minerálnej vody musia uvádzať celkové množstvo sodíka vo všetkých jeho formách (kuchynská soľ a hydrogénuhličitan sodný). Spotrebiteľ by totiž mohol byť uvedený do omylu, ak by bola minerálna voda prezentovaná ako voda s nízkym obsahom soli, zatiaľ čo v skutočnosti by obsahovala vysoký podiel hydrogénuhličitanu sodného (rozsudok zo 17. decembra 2015, Neptune Distribution, C-157/14).

Keď že právo Únie sa vzťahuje na rozsiahle a rozmanité oblasti, nie je výnimočné, že sú Súdnemu dvoru predkladané aj otázky týkajúce sa spoločnosti a zdravia. Súdny dvor konkrétne musel odpovedať na tieto dve otázky: Môže mať registrovaný partner rovnakého pohlavia nárok na vdovecký dôchodok a môžu sa občania Únie nechať liečiť v inom členskom štáte, ako je ich vlastný štát?

Súdny dvor už v roku 1998 vyhlásil, že občania Únie môžu využiť zdravotnú starostlivosť v inom členskom štáte, ako je ich vlastný štát, a táto starostlivosť  im bude preplatená podľa sadzieb štátu ich  účasti v  systéme poistenia (štát, v ktoromsú registrovaní v zdravotnejpoisťovni). Táto zásada vyplynula zo situácie, keď luxemburská zdravotná poisťovňa odmietla preplatiť dvom Luxemburčanom okuliare zakúpené v Belgicku, respektíve ortodontickú starostlivosť v Nemecku (rozsudky z 28. apríla 1998, Decker, C-120/95 a Kohll, C-158/96). Pokiaľ ide    o nemocničnú starostlivosť poskytovanú v inom členskom štáte, tá síce podlieha predbežnému povoleniu zo strany štátu, v ktorého systéme poistenia sa občan zúčastňuje, nemožno ju však odoprieť svojvoľne. Osoba sa konkrétne môže nechať operovať v inom členskom štáte, ak doba pre takúto operáciu v jej členskom štáte prekračuje dobu prijateľnú vzhľadom na jej zdravotný stav (rozsudok z 12. júla 2001, Smits et Peerbooms, C-157/99 a rozsudok zo 16. mája 2006, Watts, C-372/04).

V roku 2008 Súdny dvor rozhodol, že odmietnutie priznania vdoveckého dôchodku homosexuálnemu životnému partnerovi predstavuje priamu diskrimináciu založenú na sexuálnej orientácii, keďže pozostalý partner sa nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou pozostalého manžela. V prejednávanej veci nemecká organizácia profesijného systému sociálneho zabezpečenia odmietla priznať vdovecký dôchodok mužovi, ktorého registrovaný partner zomrel (rozsudok z 1. apríla 2008, Maruko, C-267/06).